Pokračujeme v coveroch. Najlepšie v úplne neznámych coveroch málo známych (alebo už pozabudnutých) originálov. No veď toto... alternatíva musí byť...
World Party boli kapela z Londýna. Skôr „boli kapela“ než „sú kapela“. Reálne ešte nie sú zaniknutí, ale v ostatných rokoch už nie sú veľmi aktívni (na ich webe v podstránke NEWS majú informácie o americkom tour v roku 2015).
V podstate je to hudobný projekt jedného muža. Jedného šikovného muža. Karla Wallingera. Multiinštrumentalistu. Nejaké ďalšie reálne osoby sa okolo Wallingera vyskytovali, ale v rámci takzvaných „credits“ boli na albumoch uvádzané aj fiktívne mená (pseudonymy pre Wallingera). Zmysel pre mystifikáciu.
Predohrou pre vznik World Party bol koncom roku 1986 odchod Karla Wallingera z The Waterboys (tam hral predovšetkým na klávesy... od roku 1983).
Karl Wallinger pomáhal aj Sinéad O’Connor pri nahrávaní jej prvého albumu THE LION AND THE COBRA (1987, Ensign / Chrysalis) (inak, vynikajúci album!) a ona samotná sa objavila (vtedy ešte v podstate neznáma) na prvom albume World Party s názvom PRIVATE REVOLUTION (1986, Ensign). Objavíte ju aj ako spieva a tancuje v klipe ku titulnej skladbe Private Revolution.
World Party vydali celkovo 5 albumov:
PRIVATE REVOLUTION (1986, Chrysalis), GOODBYE JUMBO (1990, Ensign), BANG! (1993, Ensign), EGYPTOLOGY (1997, Chrysalis), DUMBING UP (2000, Seaview)
plus nejaké ep a kompiláciu ARKEOLOGY (2012, Seaview) v rozsiahlom formáte piatich CD (70 trackov vrátane úryvkov rozhovorov).
Album DUMBING UP (2000) bol na dlhší čas ostatný, následne Karla Wallingera „zhodili z pódia“ vážne zdravotné problémy, z ktorých sa dlho dostával (až v roku 2006 sa vrátil na scénu). Následne si však založil aj vlastný label Seaview.
Zaujímavosťou je, že skladba She’s The One (poznáte určite ako hit Robbieho Williamsa) je pôvodne skladbou World Party z albumu EGYPTOLOGY. Mnohí vôbec nevedia, že tá „robbie-williamsovka“ je vlastne cover. Ale z môjho pohľadu je to rozhodne jedna zo slabších (nudnejších) piesní World Party. A v podaní Robbieho Williamsa je... ako to povedať slušne... vyslovene otravná. Ani raz sa mi ju (dobrovoľne) nepodarilo dopočúvať do konca :-)
Najprv si dáme originál. Album BANG! bol nahrávaný medzi marcom 1991 a októbrom 1992 a vyšiel na konci apríla 1993. Track číslo 2 na ňom je Is It Like Today?. A je to prvý singel z toho albumu (ďalej ešte nasledovali Give It All Away a All I Gave). A je to jeden z najväčších hitov World Party vôbec.
Skladby World Party boli väčšinou „layered“ (vrstvené), boli nástrojovo bohaté a melódia akoby preskakovala z nástroja na nástroj a strácala sa a znovu objavovala. A toto je niečo, čo Wallingerovi vždy dobre a prirodzene išlo. Také tie drobnosti a detaily v aranžmánoch. Preto nie je ľahké imitovať zvuk World Party a ani sa k nemu priblížiť. Preto všetky covery vlastne tú skladbu trochu zjednodušujú a zvukovo ju „zužujú“, rozrieďujú.
Prvý cover je zaujímavý tým, že je to mužsko-ženský duet. Angličan Tim Smith (zo skupiny Cardiacs) a Američanka Sheryl Crow.
Cardiacs bola pomerne bláznivá kapela (fungovala od roku 1977) ovplyvnená punkom, ale tento dynamický punkový základ kombinovala s pomerne zložitými inštrumentálnymi výkonmi, s progresívnym rockom... čím vznikol „progressive punk“ (skrátene „pronk“) alebo iným menom symphonic punk. Zvláštne spojenie... punkeri, ktorí fakt vedia perfektne hrať na nástrojoch :-) Je to akoby punk zahratý s nadhľadom, bez reálneho naštvania, aj bez sociálnej výpovede. Je absurdný, bláznivý, exaltovaný.
Čo ja viem... možno z nášho (CZ + SK) prostredia by sa tam vošiel napr. Pražský výběr alebo čiastočne aj Chiki-Liki-Tu-A. Progressive punk musí byť taký... divadelný, kostýmový, hysterický...
https://en.wikipedia.org/wiki/Progressive_punk
Takže Tim Smith a Sheryl Crow. Zahraté je to trochu „rovnejšie“, folkovejšie, predpokladateľnejšie (obyčajnejšie)... ale je to veľmi počúvateľný pokus a vokály Sheryl Crow tomu pridávajú zaujímavé harmónie, ktoré v origináli neboli. Inštrumentácia je zjednodušená (je to živá nahrávka). To, čo je na tejto cover verzii kreatívne, sa ukrýva práve v hlasoch a vo vydarenom melancholickom gitarovom outre... Môže byť... Pokiaľ viem, tak toto sa hralo iba live. Nevyšlo to v podobe štúdiovej nahrávky (aspoň neviem o tom... hľadal som a nedohľadal som štúdiovku).
Nahrávka by mala byť ešte z pred roku 2008, pretože od roku 2008 sa u Tima Smitha po srdcovom infarkte objavili vážne neurologické obtiaže, z ktorých sa doteraz nedostal.
Eliza Gilkyson je pesničkárka z Austinu (Texas, USA) s dlhou dlhou kariérou a rozsiahlym katalógom nahrávok (prvý album vydala v roku 1969).
Jej cover piesne Is It Like Today? vyšiel na albume PARADISE HOTEL (2005, Red House Records).
Tu je posun v inštrumentácii (pribudla mandolína? dúfam, že je to mandolína). Zjednodušili sa bicie, väčšiu rolu hrajú „hammondkové“ klávesy, gitarové sólo je takmer ako alternative country/americana a najväčší rozdiel je v hlase. Kým vokál Karla Wallingera je "lazy" až takmer nezúčastnený, tak Eliza tam vkladá viac dramatickosti. Toto je taká dosť typická americká interpretácia britskej piesne. Trošku ťažkopádnejšie to vychádza, ale zase je to také naliehavejšie, vrúcnejšie, emocionálnejšie, nie tak suché ako to zvyknú robiť rodení bieli Briti.
Nemôžem si pomôcť... nad rámec obsahu rubriky ešte jedna nádherná (nádherne, dokonalo zaranžovaná) od World Party. Z prvého albumu PRIVATE REVOLUTION (1986, Chrysalis) skladba All Come True (ako singel to vyšlo v marci 1987). Je to track číslo 4 na albume.
Prvý album World Party bol zvláštny... Bol to rok 1986, ale World Party nebola typická eightiesová hudba. World Party veľa recyklovali 60-te a 70-te roky. Recenzenti v nej našli vplyvy The Beatles. E.L.O., Boba Dylana (na PRIVATE REVOLUTION je aj jeden cover Dylana) a dokonca Princea (hlavne v rytmike, lebo niektoré skladby sú fakt funkujúce... napr. titulná Private Revolution).
Paradoxne práve prvý album má v sebe akoby najviac „modernosti“ (napr. eightiesové klávesy), pretože to boli eightiesy ešte v plnom prúde a malo to vplyv aj na World Party (aj keď to nebolo cielené). Na ďalších albumoch hrali omnoho viac „klasicky“. Paradoxne tak dosiahli World Party práve na prvom albume (aspoň pre mňa) najzaujímavejší a najdynamickejší zvuk. Dokonca mi to pripadá tak, že to zvukovo vôbec nezostarlo a mohlo by sa to vydať aj teraz s označením roku 2019.
A je to aj príklad neuveriteľnej aranžérskej zručnosti Karla Wallingera, keď pomerne veľké množstvo nástrojov hrá tak, že si nechávajú navzájom priestor. Inak, dobre sa to aj spieva spolu s nahrávkou (sing-a-longuje), aj keď v refrénoch sú teda celkom zvláštne poltóny. Ale nakoniec pôsobia veľmi prirodzene...
Tuším je to moja najobľúbenejšia od World Party.
