Každý týždeň vychádza také neuveriteľné množstvo novej hudby, že rubrika Čerstvejšie než treska mi začína vychádzať povážlivo neaktuálna, povážlivo nečerstvá, povážlivo pozadu...
Ak by som chcel byť fakt úplne aktuálny, musel by som sa venovať iba tomuto a ešte by som musel mať k dispozícii promo press-materiály, aby som sa nezdržiaval rešeršovaním informácií.
Preto táto rubrika nebude nikdy viac než občasný záznam môjho „huntingu“ po novinkách. Ale zostáva mi dúfať, že sa v nej objavujú veci, na ktoré by ste si možno sami ani neklikli...
Tu je niekoľko noviniek (približne od marca 2019) a niekoľko „zabudnutých“ zbytkov, ktoré boli plánované do prvých novinkových dielov v roku 2019 (PWP12 + PWP15 + PWP17), ale ktoré mali tú smolu, že sa už nevošli.
Barrie sú z Brooklynu/NYC (New York) a vraj sú dream-pop. No, povedzme... podľa mňa skôr indie-pop. Ich prvý singel sa volal Canyons (február 2018), druhý singel bol Tal Uno z mája 2018 (inak, nie až tak dobrý). Hrajú spolu od jari 2017.
Skupina má 5 členov. Barrie Lindsay (spev, gitara), Spurge Carter (klávesy, vokály), Dominic Apa (bicie), Noah Prebish (gitara, klávesy) a Sabine Holler (basgitara, vokály) sa pozberali z mnohých miest: Baltimore, Boston, severná časť štátu New York, Londýn či Brazília. So Sabine sa zoznámili cez aplikáciu Tinder.
Akýsi John (ktorý sa potom stal ich manažérom) si najprv našiel piesne Barrie na internete (Barrie je to dievča, čo spieva). On v tom čase poznal Spurgea a Noaha z akéhosi Lot Radio. John im navrhol, aby urobili spoločne kapelu. Dom potom prišiel z Londýna, lebo sa poznal s Noahom. Sabine sa potulovala čerstvo v New Yorku a cez Tinder hľadala nejakých nových priateľov. Našla jeden profil na ktorom bolo napísané „Are you a girl? Do you play bass? Want to join a band?“ A aj keď nebola práve basgitaristka, tak dala „swip“. Ste z toho popletení? Nie ste sami... pomerne zložitý príbeh, ale koniec dobrý, všetko dobré. Našli sa. Začali spolu hrať a fungovalo to. Noah povedal, že to vlastne išlo rýchlo a prirodzene... akoby kapela už existovala, len o sebe ešte nevedeli. Osudové prepojenie.
Album HAPPY TO BE HERE vyšiel 3. mája 2019 na značke Winspear. Album bol uvedený singlom Darjeeling (inak, nie je veľa klipov, v ktorých sa pľuje... spomínam si na Hold Onto Something od Chrisa Staplesa). Z albumu odporúčam ešte piesne Saturated, Teenager alebo Casino Run. Tie sa veľmi podarili...
A ešte ich prvý singel Canyons z februára/marca 2018. Na album HAPPY TO BE HERE nebol zaradený.
Občas sa objaví niečo/niekto akoby „odnikiaľ“, a to sú najlepšie objavy.
Duo s menom So Sensitive sú autorka a speváčka Kira Clark a bubeník a producent Keith McGraw. Predtým z Portlandu (Oregon), teraz z Brooklynu/NYC (New York).
Nie sú úplní nováčikovia. Ich predošlá inkarnácia sa volala Muscle and Marrow (ešte keď žili v Portlande). S ňou nahrávali pre label The Flenser a hrali „také-gotické-experimentálne-čosi“, (ťažko to charakterizovať). A ani to nebolo nejako extra dobré... (podľa mňa).
V roku 2016 vydali ako Muscle and Marrow album LOVE.
(ako ochutnávku vyskúšajte si na YT napr.
muscle and marrow - my fear
muscle and marrow - ritual
muscle and marrow - black hole)
Teraz prichádzajú s novým zvukom (výrazne elektronickejším) a novou hudobnou mustrou, ktorá je perverzne inšpirovaná „pokleslými“ podobami popu (spomínajú v tejto súvislosti napr. Britney Spears) a okrajovými formami medziľudských vzťahov.
31. mája 2019 vyšiel singel What's A Girl To Do. Zatiaľ ide len o prvý a jediný singel. Ťažko teda robiť závery. Ale môžem povedať, že už dlhší čas som nepočul niečo taaaaak zaujímavé a zároveň taaaaak „disturbing“. Melodické a úchylné. Klip to celé iba umocňuje... Nevedel som sa rozhodnúť, či zverejním upload len s obálkou pripravovaného albumu alebo rovno klip. Najprv som sa prikláňal ku uploadu len s obálkou albumu, lebo som chcel, aby ste výhradne len počúvali (klip je trochu rušivý svojimi obrazmi dominacie/submisivity a „trestania“ a drezúry... a vôbec o paradoxoch vzťahu dcéry ku príliš dominatnému otcovi). Dobre... nakoniec to tu máte komplet.
Aranžmán s minimalistickými bicími a úspornými staccatovými „lízancami“ klávesov vytvára krásne strohý základ pre Clarkovej vokály s eroticky pôsobiacimi prídychmi.
Budem čakať na ďalšie single, či potvrdia vynikajúci prvý dojem. Debutový album BEDROOM DRAMA vyjde 2. augusta 2019 na značke Soft Boy Songs.
All I want is you
so what's a girl to do
Father I still need you
so what's a girl to do
Nearly Oratorio sa občianskym menom volá Simon Lam a je z Austrálie (Melbourne). V roku 2011 vydal ep SHOWERS. V roku 2016 ep TIN na značke Solitaire Recordings. Vypomáha aj viacerým ďalším umelcom/hudobníkom zo Solitaire Recordings.
Zaujímavo kombinuje elektroniku a akustické nástroje („seamless fusion of acoustic and electronic instrumentation“). A má zmysel pre náladu, zvuk a minimalistické aranžmány. Také „hemingwayovské“ úsporné hranie... Pre stereogum.com povedal, že: „Nearly Oratorio is the quieter side of me“. 6. júna 2019 vyšlo ep s názvom A COMFORTING FACT na značke Solitaire Recordings.
Simon Lam (Nearly Oratorio) vydáva hudbu aj ako súčasť ďalších projektov - dua I’lls, skupiny Kins, a elektronicko-neo-soulového dua Kllo (spoločne s Chloé Kaul). Kllo vydávajú na značke Ghostly International. Teda nie len na Ghostly International, ale mostly na Ghostly International.
Ufff... no, to je až príliš veľa kapiel (projektov) na jednej kôpke. Zatiaľ mám z toho dosť „motanicu“, takže rozsiahlejšie či presnejšie fakty si nechám prípadne na samostatný diel o ňom/o nich. Predelové texty by sa dnes neúmerne natiahli... (vášmu samostatnému klikaniu a hľadaniu nič nebráni).
Ja si stále niečo vyberiem, na čo sa chcem tešiť :-) Veľmi som sa tešil na nový album Sharon Van Etten. A dobré... ale... nejdem do kolien. Potom som sa veľmi tešil na nový album Julie Jacklin. A fajn... ale nejdem do kolien. Tak priemerne som sa tešil na nový album Lily & Madeleine. Nečakal som veľa, lebo ich albumy sú zľahka „overproduced“. Ale... fíha, nadpriemerné dobré. Fakt príjemné pokračovanie ich doterajšej tvorby. Ale najviac ma prekvapila tá, o ktorej som doteraz aj relatívne málo vedel, a dokonca som ani nemal informáciu, že chystá album... a zrazu tu bol! Ani som sa predom nestihol tešiť a o to krajšie je to prekvapenie. Rozi Plain. Londýnčanka, ktorá hráva aj so skupinou This Is The Kit, vydala 5. apríla 2019 na značke Memphis Industries album WHAT A BOOST (jej štvrtý v poradí). Je na ňom mnoho zaujímavej hudby, a keď poznáte This Is The Kit, tak v tvorbe Rozi Plain budete spoznávať také tie repetitívne matematické postupy, ktoré stupienok po stupienku skladajú pieseň, ale v takých vzdušnejších, voľnejších a jemnejších aranžmánoch.
Vizuálny koncept albumu je charakteristický (a zaujímavý) tým, že je Rozi fotená vždy od chrbta.
WHAT A BOOST. Pre mňa adept do prvej päťky najlepších albumov v roku 2019... ale sme ešte ani nie v polovici roka. Tak uvidíme. Na konci roka 2019 urobím určite nejaké zhrnutie s najzaujímavejšími nahrávkami za rok 2019. Z albumu WHAT A BOOST som vybral skladbu Symmetrical. Tak to je veľká mňamka... Ale nádherná je aj Quiz alebo When There Is No Sun z albumu. Odporúčam. Skvelý album!
Plus jedna staršia live nahrávka. Rok 2015. V Paríži naživo pre THE LINE OF BEST FIT. Pieseň Jogalong z jej tretieho albumu FRIEND (2015, Lost Map Records). Live vystúpenie občas prináša neplánované situácie :-)
A ešte Rozi Plain ako súčasť skupiny This Is The Kit. Magic Spell naživo pre BBC v roku 2016.
Claud (vlastným menom Claud Mintz) je z Brooklynu/NYC (New York). Trochu dievča, trochu chlapec. Táto študentka Syracuse University, začala vydávať hudbu najprv pod menom Toast, potom si stage-name zmenila.
Nevydáva hudbu príliš dlho. Minulé leto, na začiatku augusta 2018 jej (na značke Terrible Records) vyšlo prvé ep s názvom TOAST.
V septembri 2018 na kompilácii HI MOM! Vol. 1 (label That’s Nasty Records) vyšla pieseň Tough a bol zverejnený aj klip. Na konci novembra 2018 zase digitálny singel Never Meant To Call.
12. februára 2019 vyšiel digitálny singel Easy (na značke Terrible Records). Žánrovo ide o celkom chytľavý indie-pop, obsahovo s queer témami. Vôbec nie zle odspievaný. Na jej zjav môžu byť rôzne reakcie, to chápem, ale hlas, hlas a ešte raz hlas je jej výhoda.
Jej sympatické hlasové dispozície potvrdzujú aj dobre zvládnuté live vystúpenia. Up At Night naživo pre The Blue Room.
Welšanka Cate Le Bon sa tu mihla pred pár týždňami, v apríli (PWP17) a nerád by som to tu ňou zahlcoval... Veci bežia ďalej svojou zvyčajnou cestou, vyšiel singel Home To You (s klipom, ktorý bol natáčaný na Luniku IX) a 24. mája 2019 na značke Mexican Summer vyšiel album REWARD, na ktorom na mňa urobila najväčší dojem pieseň The Light. To je paráda... Ten saxofón je naozaj "tučný"... A tú jej keltskú výslovnosť fakt milujem! Ďalšia porcia Cate Le Bon asi až v samostatnom diele o nej. Netreba to preháňať.
Nie každý je však albumom REWARD nadšený. Jeden z poslucháčov sa neudržal a do komentárov napísal takúto flešovú recenziu. Citujem: (redigované a krátené).
„You can’t trust any of the reviews of this. Album of the Week? Said who? A bunch of pseudo-publicists propped up by the Big Record Companies? My review of this garbage album: while the first half of this album is all but completely unlistenable, if you stick with it, the songs on the back half range from horrendous to merely awful. This is not art. This is often not even music. This is pure pretentiousness by a pretender pertaining to understand music. This is an awful listening that belongs somewhere down the bottom of a toilet bowl.“
Strašne som sa smial... musel byť fakt naštvaný, keď to písal. Je to fakt intenzívne.
Tak to je, no... Cate Le Bon nie je pre každého... Nie každému prinesie do života Svetlo.
Ale aký to má vlastne význam recenzovať hudbu, ktorú nemám rád? Mohol by som to robiť aj ja a písať fakt hnusné veci, lebo hudby, ktorú nemám rád, je výrazne viac, než hudby, ktorú rád mám... ale veď to by bola strata času. Nie však pre niekoho, kto má životný program z toho, že "si rád kopne".
Je to zaujímavá zhoda okolností, že tento diel je akýsi „brooklynský“ (viď vyššie Barrie a So Sensitive). So Sensitive sa navyše presídlili z Portlandu (Oregon) do Brooklynu/NYC (New York). A Pure Bathing Culture urobili presný opak. Odišli z Brooklynu/NYC žiť do Portlandu.
Pure Bathing Culture sú Sarah Versprille a Daniel Hindman. Majú za sebou jedno ep PURE BATHING CULTURE (2012, Father/Daughter Records, Memphis Industries) a tri* albumy: debutový MOON TIDES (2013, Memphis Industries, Partisan Records), PRAY FOR RAIN (2015, Memphis Industries, Partisan Records) HATS (2018) a aktuálny NIGHT PASS, ktorý vyšiel 26. apríla 2019 na značke Infinite Companion. Je to bezchybný gitarový pop. A na každom ďalšom albume zneli stále viac a viac ako upgradeovaný Fleetwood Mac.
* Reálne sú to albumy 4, ale album HATS (2018, Turntable Kitchen) stojí trochu mimo diskografie PBC, pretože je to vlastne cover celého albumu HATS (1989, Linn Records / A&M Records) pôvodne od škótskej skupiny The Blue Nile.
Pure Bathing Culture vydali album HATS v limitovanom náklade iba 1000 kusov.
Singel All Night vyšiel 12. apríla 2019, tesne pred vydaním albumu NIGHT PASS. Jedna z najkrajších melódií, čo som počul v ostatnom čase. A zvuk inšpirovaný 80-tymi rokmi - Fleetwood Mac z obdobia albumu TANGO IN THE NIGHT (1987, Warner Bros.). Tá gitara je úplne lindsey-buckinghamovská... Pieseň končí sólom (inak, v alternatíve sa až tak veľa nesóluje). Všetky vrstvy gitary v tomto songu sú veľká paráda. A klip je tiež ako z 80-tych rokov.
Sarah nemá práve ohromujúci hlasový rozsah ani intonácia nie je vždy stopercentná, ale má zmysel pre atmosféru a zaujímavé frázovanie, Daniel je veľmi veľmi šikovný gitarista, šialene šikovný gitarista, technicky veľmi zdatný. Obaja boli pôvodne členovia skupiny Vetiver, z ktorej odišli v období 2011/2012. Potom začali vystupovať samostatne a hlavne veľa koncertovali. Hrávali s Father John Mistym, s Widowspeak, s La Luz, so skupinou Tennis, po vydaní albumov aj s Chvrches, Death Cab For Cutie či The Shins... samé dobré mená. V lete 2019 budú na koncertnom tour spoločne s Lucius (pozri PWP04). Ako bonusík naživo pre AUDIOTREE skladba Scotty z ich prvého albumu MOON TIDES.
Na začiatku to vyzerá ako infantilné a samoúčelné hrajkanie sa s drum-machine... akože „pozri, aj takýto zvuk tam mám... aj takýto beat je tam“, ale od 01:24 to dostane zmysel (vydržte!) a pekne sa to rozbehne. Všetky tie zvuky a funkujúce rytmické slučky v tom nakoniec nájdete.
Od Peaking Lights som už dlhšie nič nepočul (album z roku 2017 ma dokonca úplne minul), takže som na nich takmer zabudol. Peaking Lights sú manželské duo (Aaron Coyes + Indra Dunis) aktuálne žijúce v Kalifornii. Existujú od roku 2008, ich štýl je popisovaný zvyčajne ako „psychedelic pop“. Ale vedia pokombinovať všeličo (dub, krautrock, disco, downtempo). Majú aj nejakú minulosť v iných skupinách (Number, Dynasty, Rahdunes), ale to fakt nebudeme na tomto mieste rozkrývať, bolo by to dosť zložité. Vyzerá to tak, že majú na konte doteraz 5 albumov (nepočítam LUCIFER IN DUB (2012, Mexican Summer), lebo to je len dubová verzia albumu LUCIFER (2012, Mexican Summer)).
Peaking Lights sú taká elektronická „meňavka“. Ich štýl nie je úplne ustálený, preto som bol z nich vždy trochu popletený a dokonca som ich nedokázal identifkovať podľa zvuku (čo „nedokázal“... stále to platí, stále to nedokážem). Akoby každý album urobila iná skupina (ak máte iný pocit a skúsenosti, pokojne mi napíšte a upresnite ma). Najviac mi vyhovoval ich album s názvom 936 (2011, Not Not Fun), ktorý je pomerne temný a „heavy“.
Mirror In The Sky je zo soundtracku ku filmu SELF DISCOVERY FOR SOCIAL SURVIVAL, ktorý (napriek svojmu mätúcemu názvu) je dokument o surferoch, ktorý bol natáčaný v Mexiku, na Maldivách a na Islande. Ak chcete vedieť viac, poklikajte si tu:
https://www.mexicansummer.com/self-discovery-for-social-survival/
Sam Evian, vlastným menom Sam Owen je pesničkár z Brooklynu/NYC... Ježíši, zase ten Brooklyn! No dobre, to je taký diel... ja som to neplánoval... fakt to takto vyšlo... Sam Evian mal byť v Treske už dávno. Ten mi zostal v ruke ako Čierny Peter z minulých dielov.
Sam Evian má zatiaľ dva albumy - PREMIUM (2016, Saddle Creek) a YOU, FOREVER (2018, Saddle Creek). Na konci februára 2019 vyšiel (zatiaľ len digitálne, ale vinyl sa dá pred-objednať) singel Cherry Tree a „druhou stranou“ je Roses.
Sam Evian čerpá z folku, alternative country, z rocku 70-tych rokov (psychedélia, soft rock). Pozrite si od neho napríklad aj klipy Sleep Easy alebo I Need A Man.
Foxwarren tu boli už predstavení (PWP12). Už vtedy som spomínal, že Lost On You je jedna z najlepších piesní na albume... aj keď nie úplne typická pre singel, pretože v záverečnej časti je príliš „symfonická“ a experimentálna a ide úplne „do stratena“ a mimo pesničkovú formu. Preto som ju vtedy ani nevybral ako typického zástupcu z albumu (máte tam vložený Sunset Canyon... ku ktorému neskôr tiež vznikol klip).
Foxwarren je vlastne geografický (municipálny) názov. Je to mesto, v ktorom žili bratia Kissickovci (členovia kapely) v detstve so svojimi rodičmi. Album FOXWARREN vyšiel v novembri 2018 na značke ANTI- Records. Je to ich prvý album vôbec po cca 10-tich rokoch existencie kapely.
Andy Shauf (člen kapely) bol trochu predstavený aj v PWP22 (rubrika 7_up).
Na konci mája 2019 bol zverejnený klip ku Lost On You. Svetelné inštalácie pre klip robil Mark Klassen, režisér, kameraman, lighting-designer.
Toto v zásade nepatrí medzi novinky, pretože to originálne vyšlo 29. septembra 2017 na albume SORRY IS GONE (ATO Records). Ale začiatkom apríla 2019 bol na YT zverejnený tento live záznam zrealizovaný pre akustický seriál „Nočná sova“ NPR MUSIC. Táto séria, NPR MUSIC Night Owl je: „an intimate, unvarnished late-night performance series from NPR in the unexpected corners of American cities“. Práve beží štvrtá séria týchto koncertov.
No ale potom som trochu ňuchal a zistil som, že na facebookovej stránke Night Owl, že tam to bolo zverejnené už 28. marca 2018... Tak to je prúser... to znamená, že to bolo zaznamenané pred viac ako rokom. Ale moje rozhodnutie už bolo urobené a povedal som si, že svoj omyl (= že to je zaznamenané originálne v apríli 2019) zneužijem na slovenskú premiéru Jessicy Lea Mayfield. Exkluzívne len v robocopovom alternatívnom Powerplay of the Week!!! :-)
Zlatíčko Jessica Lea... Inak, táto konkrétna pieseň (Offa My Hands) je jediná pieseň v jej diskografii, ktorá je výsledkom spoluautorstva. Viac v samostatnom diele o nej.
Ale zase mi pomohol „vesmír“ v týchto dátumovo-novinkových pochybnostiach, lebo v piatok 7. júna 2016 bola zverejnená na jej bandcampe kolekcia piatich piesní TAPE DEMOS PART 1 s fakt ale fakt fakt hrozným zvukom (ona sama ho popísala ako „super raw demos“) s takou zvláštnou (crowd-fundingovou) výzvou smerom k fanúšikom. Citujem (krátené): „You, the fans, have the option of making a record with me! It’s just me and guitar so you can imagine them however you want - disco, punk, mariachi... You are the producer, record label, publicist, mailman... The more you pay the more I get to keep going!... These songs are changing daily but I wanted to let you in on some of the process, new fans are welcome, but this is truly something for those of you that have been with me for so long.“
Vždy som mal silný dojem, že Jessica naozaj nemá ľahký život, ale album SORRY IS GONE (2017) bol tak krásne, tak atraktívne sprodukovaný, že som veril, že je z najhoršieho vonku a že ten album bude „breakthrough“ a že má stabilizovaný aj okruh spolupracujúcich. Ale asi som sa mýlil... Ešte je jeden výklad, ktorý vysvetľuje, prečo nemá úspech, ale ten si nechám až na jej samostatný diel.
Vyhľadajte si ju na iTunes alebo na Amazone a vyberte si niečo od nej (ak vám padne do ucha)... Čo už môže byť alternatívnejšie ako umelec, ktorý nemá peniaze?
Sufjan Stevens má viac zvukových polôh. Okrem intímnej lo-fi indie folkovej (prevažne s gitarou, ale občas aj s klavírom), rockovo-experimentálnej (album AGE OF ADZ, album PLANETARIUM s Bryceom Dessnerom a ďalšími) cez opulentno-orchestrálnu s množstvom nástrojov a zbormi (album ILLINOISE, vianočné albumy) až ku čisto elektronickej (album ENJOY YOUR RABBIT).
Jeho ostatný radový album bol vydaný v roku 2015 (CARRIE & LOWELL), nasledovala séria samých neštandardných releasov - spolupráca 4 autorov na albume PLANETARIUM, hudba k filmu Call Me by Your Name, skladby inšpirované životným príbehom krasokorčuliarky Tonye Harding (ktoré sa nedostali do filmu I, Tonya) a na konci mája 2019 Sufjan zverejnil digitálne (fyzické nosiče vyjdú až na konci júna 2019) dve skladby, ktoré ako demá vznikli už dávno (jedna z nich dokonca už v roku 1996).
Tematicky majú byť tieto skladby určené na propagáciu akcie Pride Month. Takisto časť finančného výťažku z predaja skladieb a tričiek (ktoré nadizajnoval Sufjan osobne) má byť nasmerovaný ku organizáciám pre ľudí z tejto komunity. Viete si predstaviť, že sa dosť špekuluje, že toto je teda už konečne ten Sufjanov coming-out. Robia sa okolo toho drámy a drámičky... Hudba je to však fajn. Mne osobne sa z vydanej dvojice piesní viac pozdáva With My Whole Heart. Prekvapujúco jednoduchý text, opakujúce sa verše a možno úplne nová poloha Sufjana - tanečná. Popová a tanečná.
Nie je to úplne typická „sufjanovka“ (aj keď jeho typické kompozičné postupy v nej spoznáte). Nie je to pieseň kvôli ktorej začnete počúvať všetko staršie od neho. Je to podobný elektronický aranžmán ako na albume THE AGE OF ADZ (2010. Asthmatic Kitty), ale akoby "light". Každý si môže song vztiahnuť ku láske akej chce, ale keďže poznáme Sufjana, tak to pokojne môže byť aj láska k Bohu...
Írka Róisín Murphy (v predošlých dekádach ste ju mohli poznať ako súčasť dua Moloko) pokračuje v preskúmavaní rôznych zákutí tanečnej (dance-floorovej) hudby v rámci vlastných sólových projektov. Večná experimentátorka, inšpiratívna fashion-ikona, sexi žena s charizmou, talentom a vkusom. "Irish pop and electronic goddess" ako spomínajú niektoré médiá.
Opäť sa pustila do spolupráce s Richardom Barrattom (= DJ Parrot resp. Crooked Man), ktorý sa zaoberal houseom a technom už v 80-tych rokoch. Neskor mal skupinu s názvom All Seeing I.
S Róisín Murphy spolupracoval už na vynikajúcom albume OVERPOWERED (2007, EMI).
Teraz pre ňu Barratt vytvoril atraktívny a zmyselný disco/funky zvuk, ktorý sa schválne trochu hrá na retro. Róisín na tú hru tiež pristúpila a extravagantné strihy vlasov vymenila za eightiesovskú hrivu à la Taylor Dayne.
