Leto prialo ďalším udalostiam na alternatívnej scéne... Tentoraz novinky, ktoré sa objavili v júli 2019.
Lusine je vlastným menom Jeff McIlvain zo Seattle (WA, USA), pôvodne (do roku 2002) však z Dallasu (TX, USA). Lusine je hudobník a sound designer. Robí zväčša ambientnú a experimentálnu tanečnú elektronickú hudbu (IDM - intelligent dance music). V aktuálnejšej dobe nielen programovanú, ale používa do nej aj živé bicie (spolupracovník Trent Moorman). Na začiatku ho inšpirovalo minimalistické detroitské techno a prvý album vydal v roku 1999.
Jeho schopnosti vo vytváraní „soundscapes“, mu otvorili možnosti aj ako tvorcovi hudby (score) k filmom. Napr. pre film The Sitter (Vražedná opatrovateľka) ale aj mnoho ďalších iných... Pre theplayground.co.uk o tom povedal: „... you really have to listen to the director’s intent with each scene, and think of some pieces of music that capture the emotion the director wants. It’s not always the type of music that you would normally make, but you can kind of craft those ideas into your own sound and develop a theme that works in different styles. It’s a very different process from writing my own music.“
Zaujímavé je, že (na rozdiel od mnohých iných elektronických hudobníkov) je toto umelecky edukovaný človek... študoval elektronickú hudbu a sound-design v rámci postgraduálu na California Institute of the Arts (CalArts).
Svoje umelecké meno menil priebežne (najprv sa volal L’Usine (čo je vlastne the factory po francúzsky)... potom Lusine ICL a nakoniec Lusine). Takže pri vyhľadávaní jeho osoby vás môže trochu popliesť relatívne veľké množstvo pseudonymov (hoci v rámci jedného „strihu“).
Zvláštny chlapec je to, postupne zreje a starne, teraz vyzerá už trochu ako „Maznák“. Ale je to talentovaný „Maznák“, nie taký ničotný a zbytočný a smiešny ako ten náš „Maznák“.
Jeho aktuálne ep s názvom RETRACE vyšlo 12. júla 2019 na značke Ghostly Intenational a na ňom je aj pieseň Not Alone, ku ktorej vznikol aj klip. Vokál zabezpečila americká speváčka Jenn Champion (vydáva na značke Hardly Art Records... a vydala minimálne dva albumy pod menom S... nie, nie je to preklep, ani nič nechýba... proste len S). V klipe Not Alone vystupuje modelka a herečka Alina Lee.
Girl Ray sú späť!
Girl Ray (pozri aj PWP11... diel11) to mali štýlovo namiešané už od začiatku tak eklekticky, že sa po prvom albume EARL GREY (2017, Moshi Moshi Records) mohli vybrať naozaj rôznymi cestami.
Teraz (zdá sa) kopli do zadku tú svoju lo-fi garážovosť a vplávali odboka do (indie)popu s tučnou prímesou 80-tkového funku. Milé chytľavé melódie im zostali, ale produkcia je v tejto novej várke ich hudby už tak precízna vyladená, že už im nikto nemôže povedať, že hrajú ako „a horrible school band“. Je to pre nich prechod na úplne iný level.
Ja som čakal, že budú pokračovať v tom čo doteraz, ale že to bude rockovejšie... ale nakoniec je to pochopiteľné, že sa vyvíjajú a že spolu s tým ako sa zdokonaľujú technicky ako hráčky, tak sa objavujú aj nové možnosti a nové ambície. Som zvedavý, ako sa im bude v nových vodách plávať.
Parádne zaranžovaný singel Show Me More vyšiel na konci júla 2019. Na začiatku októbra 2019 ešte vyšiel singel Girl (ten ma až tak nenadchol... také tie ostré syntezátorové zvuky čo tam vložili, mi nerobia až tak dobre... ale stále je to výrazný nadpriemer). Producentom nového albumu je Ash Workman, ktorý pracoval aj pre Metronomy a Christine & The Queens. Album GIRL vyšiel 8. novembra 2019 na značke Moshi Moshi Records.
Skončilo rané, insitné, amatérske Girl Ray,
je tu nové, zrelšie, precíznejšie, popovejšie Girl Ray...
Klobúk dolu... v čase keď sa (skoro) všetci predháňali, aby vydali čo najletnejší hit s čo najletnejším klipom, si táto baba dovolí toto.
Vydá na konci júla, vo vrcholnom lete (na severnej pologuli), zimný klip... a keby len zimný klip... ale „creepy zimný klip“. Noc, padajúci sneh a tá nafukovacia tancujúca vec (volá sa to air-dancer alebo sky-dancer). A jeho nafukovanie v interiéri je asi tá najdepresívnejšia vec, ktorú som videl v ostatnom čase :-) Jednoducho alternatíva... Desivejší už by bol len klip s klaunmi.
A Central Booking je aj jej výnimočne vydarená pieseň (a aranžmán a produkcia to len povyšuje)... lebo niektoré jej piesne (hlavne z prvého albumu) sa nevyznačujú až tak silnými, priamymi a jednoznačne zapamätateľnými melódiami.
Prvý album PLAYING HOUSE vydala v októbri 2017 na značke Solitaire Recordings. Bol skôr folkový (modern-folkový). Druhý album spoluprodukoval Devon Bate a spolu s Holly sa rozhodli pre ťažší, drsnejší, rockovejší a „darker“ sound.
Common Holly je Kanaďanka, teda presnejšie French-Canadian z Montréalu. Vlastným menom Brigitte Naggar. Narodila sa však v New Yorku a keď mala 10 mesiacov sa jej rodičia presťahovali do Montréalu. Je absolventkou religionistiky (religious studies) na McGill University.
Druhý album WHEN I SAY TO YOU BLACK LIGHTNING medzitým už stihol vyjsť 18. októbra 2019 na značkách... ufff... Barsuk Records, Dalliance Recordings, Royal Mountain Records, Remote Control Recordings a Solitaire Recordings (to sú tie lokalizované autorské práva).
Pesničkárka, gitaristka a bubeníčka, Austrálčanka Hollie Col, vydala začiatkom júla 2019 svoj nový singel Unholy na značke Alligator Sounds. A zdá sa, že od akustickej gitary sa presunula ku elektrickej (plugged-in) a ku plnšiemu zvuku kompletnej skupiny a od pomalších temp ku rýchlejším skladbám. V starších skladbách ju však bolo počuť viac ako bubeníčku (a celkom zaujímavú... robila také zaujímavé rytmické akcenty... pozri napr. hollie col - I’m not calling).
Napriek novej sviežej hudobnej energii je to tematicky stále o nešťastnej láske medzi dievčatami (Hollie je totiž „na baby“). No, to mi hovorte, nie je úplne jednoduché zbaliť babu... Vlastne to lesbičky nemajú vôbec ľahké, pretože si vybrali ťažšiu cestu... Zbaliť muža je v podstate jednoduché... Cesta do mužovho srdca je cez oko. Mužovi sa niečo/niekto páči a máte ho chyteného a kým jeho väzba trvá, tak ho máte stále chyteného. Muž je omnoho jednoduchší živočích ako žena. Lebo žena sa pri párovaní neriadi iba výzorom (aj keď to sa ťažko analyzuje, lebo ženy dosť zavádzajú v tom, aké sú ich skutočné párovacie pohnútky). Každopádne je zbaliť ženu a dlhodobo si udržať odolnosť voči jej (aj situačne estrogénovo sa meniacim) požiadavkám dosť ťažké.
Na indieisnotagenre.com pieseň Unholy predstavili ako: “... upbeat guitar-pop anthem for the hopeless romantics that loved too hard and were left on the sideline”. No veď toto, láska nás robí zraniteľnejšími... emócie nás robia zraniteľnejšími.
V rámci jej aktuálneho koncertného turné sa pozrela na 14 koncertov aj do Veľkej Británie a Európy. Čo predtým nerobila...
Ďalší Kanaďania v dnešnej ponuke. Heaven. V roku 2017 vydali debutové ep LONESOME TOWN a po cca dvojročnej prestávke prišli s novým singlom Truth Or Dare.
To všetko vydali na americkej značke Italians Do It Better, pre ktorú nahrávajú aj Glass Candy, Chromatics, Zola Jesus, Julee Cruise, Nite Jewel a mnohí ďalší...
Ozaj, label Italians Do It Better sa sústreďuje hlavne na tanečnejšie žánre... synth-pop, electro-clash či revivaly italo-disca (asi aj preto ten názov). Zdá sa vám to slovné spojenie povedomé? Viackrát sa v tričku s takým názvom objavila Madonna (napr. v klipe Papa Don’t Preach), aby takýmto provokatívno-dvojzmyselným spôsobom dala najavo svoje talianske korene (Ciccone).
Heaven úzko spolupracujú s hlavnou postavou vydavateľstva Italians Do It Better - Johnnym Jewelom - ktorý je aj členom Chromatics a Glass Candy a ďalších projektov...
A možno to nie je zase až tak dobrý nápad, lebo zvuk majú teraz už takmer na nerozoznanie od Chromatics (ich prvé ep bolo o niečo temnejšie a miestami ambientnejšie... pozri napr. heaven - it’s not enough alebo heaven - blood on the tracks).
Inak, ak nemáte priame linky na ich obsah, tak sa Heaven ťažko dohľadávajú, pretože v hudobnej histórii sa objavilo viacero skupín s „heaven“ v názve... takže je z toho dosť motanica. A na webe labelu nie sú práve štedrí na informácie.
Singel Truth Or Dare od Heaven sa celkom príjemne vracia do zvuku 80-tych rokov... vlastne tak, ako to robia skoro všetci umelci združení na labeli Italians Do It Better.
Long Beard je vlastným menom Leslie Bear (28 rokov) z New Brunswick (New Jersey, USA).
Leslie Bear (= Long Beard) robí indie rock, ale taký rozostrený (dreamy, hazy). Keď sa na strednej škole začala učiť hrať na gitaru, bola plná pochybností. „I was always insecure and have heavy imposter syndrome about being a guitarist. Nobody ever takes an Asian girl seriously when they play guitar“, povedala pre thefader.com.
Teraz už má niečo natrénované a odohraté, ale pochybnosti jej zostali... zdá sa... rovnako pre thefader.com o tom povedala: „I’m nervous about coming-off as vulnerable or weak in a lot of ways... Making sad music puts you in that position.“
No, tak to je ani z voza ani na voz... „Som krehká a citlivá, tak hrám smutnú hudbu a potom sa cítim zraniteľná, že ma na základe mojej melancholickej hudby ľudia môžu považovať za slabú a zraniteľnú... a to ma trápi a preto hrám smutnú hudbu...“ No a takto to môže pokračovať v kruhu. Čo je len dobre, lebo keď bude Leslie príliš šťastná, tak možno by prestala hrať... a to ja nechcem. Takto mám o prísun piesní postarané :-) Som jej teraz "naložil", ale ja ju mám rád... aj prvý album, aj teraz ten nový...
Po vydaní albumu SLEEPWALKER, ktoré vyšlo v októbri 2015 na značke Team Love Records práve končila vysokú školu - odbor „computer science“ na štátnej Rutgers University, presťahovala sa do New Yorku a koncertovala s Japanese Breakfast (hrala na basgitaru na ich turné so Slowdive) alebo so Snail Mail.
Skúšala aj bežné zamestnanie, ale rýchlo zistila, že to nie je pre ňu. Pre thefader.com o tom povedala: „I really enjoy computer science, but the working environment was depressing. I felt really underappreciated, and it was very sexist in some ways - nobody took me seriously, and initially there were only two girls working there. The other girl was the only person who'd talk to me - and then she quit! I didn't think I could survive working here,“ a dodáva, že sa cíti skôr ako hudobníčka: „I feel like I’m a musician more than anything else“.
Album MEANS TO ME vyšiel (až po takmer 4 rokoch od debutu) 30. augusta 2019 na značke Double Double Whammy. Úvodný singel z albumu, Sweetheart, vyšiel 1. júla 2019.
Hlavnou témou albumu MEANS TO ME je „pocit domova“, ale nie je to o domove ako o konkrétnom mieste... skôr o domove ako prostredí, do ktorého patrím. O pocite intimity a domova.
O tom, mať okolo seba ľudí, ku ktorým máte väzby a na ktorých sa môžete spoľahnúť. „I was lonely and thinking about how certain friendships and relationships I had were affected by time - how everybody moves away. Sometimes, you realize you're not as much a part of certain people's lives as you maybe thought you were. ... I write songs to make sense of how I'm feeling and it's sometimes a coping mechanism. It makes sense that they'd also sound optimistic.“
Oproti prvému albumu má nový MEANS TO ME (2019, Double Double Whammy) čistejší, čírejší zvuk (menej reverb, distortion a ďalších efektov) aj vokál je vytiahnutý viac do popredia (lebo Leslie nemá práve „veľký“ hlas), rytmika je istejšia, robí skladbám pevnejší spodok a zároveň ich poháňa dopredu.
A ešte ukážka z jej prvého albumu, Moths zahratá naživo pre VHS SESSIONS. Marec 2016.
Angel Olsen nie je žiadna novicka, ale všeličím už ošľahaná umelkyňa z alternatívnej scény. Začínala v roku 2010 a vydala nejaké 3 ep (v rokoch 2010 a 2013) a celkovo 4 albumy (2012, 2014, 2016 a 2019) väčšinou na značke Jagjaguwar Records. Vlastne 5 albumov (v roku 2017 ešte album PHASES, ktorý je kompiláciou b-strán, demosnímok a cover verzií z rokov 2012 až 2017... ten však nie je vždy zaraďovaný do regulárnej diskografie a je vnímaný ako rarita).
Doteraz hrávala skôr indie rock/folk s prímesou alt-country. Niekedy to bolo viac rocku, niekedy trochu viac prvkov country (= americana). Na predposlednom albume MY WOMAN (2016, Jagjaguwar) zobrala aj niečo z popu a začala hrávať s kompletnou kapelou... A teraz je to... vlastne žánrovo neviem čo.
Na konci júla 2019 bol vydaný singel All Mirrors, ako ochutnávka na nový album ALL MIRRORS. Keď sa objavil All Mirrors ešte som nečakal nejakú „kulehu“. Začne hudba a máte pocit, že už-už do toho príde vokál Kate Bush (pozri napr. album SENSUAL WORLD (1989, EMI / Columbia)).
Len som si hovoril... je to nejaké „over-produced“, ale malo to atmosféru a tak som si to len zhrnul, že "Angel Olsen ide trochu do Kate Bush"... ale teda to bola len prvá porcia nového materiálu. V septembri prišiel singel Lark a začal som sa ošívať, začal som tušiť problém... no a potom 4. októbra 2019 vyšiel album a...
To, čo na ňom je, je určite novátorstvo a vývoj, ale jedno je zjavné... Angel Olsen bola (a dúfam, že niekedy zase bude) pesničkárka, americká baba s gitarou... jej piesne boli „voice-centered“ a toto nové je čo? Veľká inštrumentácia, 12-členný sláčikový orchester, rozvláčne klávesové plochy a kdesi pod tým Angel Olsen... A pritom tie aranžmány zase ani nie sú nejako prevratné či nikdy-predtým-nepočuté.
Spočiatku to vyzeralo na najväčšiu frustráciu roka 2019, zdalo sa mi, že je Angelka v tých aranžmánoch stratená... ale dal som tomu šancu a po opakovaných posluchoch (áno, veru viac ich muselo byť) som to začal akceptovať. A dokonca som si tam pár vecí aj obľúbil (napr. Chance). To, čo je zaujímavé, je občasné použitie niektorých prvkov pop-music z 50-tych či 60-tych rokov v aranžmánoch. A to trochu začalo už na predošlom albume.
Jeden z diskutérov pod niektorým z jej nových videí to zhrnul takto: "Some of Angel Olsen's unique personality traits as a singer-songwriter sadly get lost in All Mirrors' grander instrumental palette."
Áno, niečo sa stratilo a o čo Angel Olsen teraz ponúka menej, o to viac je tam inštrumentálnej vaty, ktorá tú stratu vyvažuje nie dostatočne... Aj keď nakoniec sa aj na novom albume vo výsledku "prepočúvate" k atmosfére istej intímnosti. To je predsa len osobný vklad Angel... ktorá vám nakoniec vždy spieva priamo do ucha.
Klip All Mirrors režírovala talentovaná Ashley Connor.
OK, zhrniem to... nie je dobré začínať s Angel Olsen práve s albumom ALL MIRRORS, lebo to je album, ktorý ju oddelil od gitary... Čas ukáže, či nový album bude jej trvalejším smerovaním alebo slepou uličkou, ktorú si Angel proste chcela vyskúšať a skúsiť si ňou prejsť. Album ALL MIRRORS je síce „grower“ (= pri opakovanom počúvaní sa to zlepšuje), ale tuším, že nebude patriť k jej úplne najobľúbenejším...
Na ukážku jej kontrastná staršia podoba. Sweet Dreams z albumu PHASES (2017, Jagjaguwar).
Metronomy od leta 2019 už promovali svoj pripravovaný nový album METRONOMY FOREVER (2019, Because Music).
Salted Caramel Ice Cream (jún 2019) ma veľmi nenadchol, ale Walking In The Dark z júla 2019 je paráda... Po dlhšom čase máte možnosť vidieť Metronomy v tom, čo je pre nich najsympatickejšie... v bláznivosti a komickosti. Z albumu SUMMER 08 (2016, Because Music) vyšli samé temné klipy, tak konečne nejaký šibnutý videoklip.
Album METRONOMY FOREVER bol vydaný 13. septembra 2019 na značke Because Music a vyvolal dosť polemiky. Niektorí ho považujú za najslabší album. Niektorí sú nadšení a počujú v ňom odkazy na predošlé albumy...
*Sad to hear that a favourite band of mine has finally run out of new ideas.
*Well that's a shame. They used to be one of the best...
*Used to like these guys but man, this sucks.
*That album doesn't groove at all, melodies are so poor, percussive parts are written by a child, the lyrics are mostly boring etc... I know it's a matter of tastes but seriously... this album really claims a lack of creativity or the "special thing" Metronomy had before.
Ja som nebol taký prísny. Na každom albume Metronomy mám také 3 až 4 obľúbené skladby a túto kvótu napĺňa aj tohtoročný album (Insecurity, Lately, Walking In The Dark, Upset My Girlfriend), takže som bol celkom spokojný... Album je trochu pridlhý (takmer 55 minút)... a zbytočne... s prihliadnutím k tomu, že niektoré skladby nerozvíjajú tému „Metronomy“ dostatočne a budú pravdepodobne históriou zabudnuté.
Mne na albume skôr vadia inštrumentálky. Zbytočné, vatové inštrumentálky z toho konceptuálny album neurobia... Ale tak ako to Metronomy chceli, tak si to namiešali.
Je rok 1986... sobota večer... z rádiokazeťáku ide hudba. Nie je to žiadna slovenská stanica, teda žiadna československá. Relácia Větrník bola už včera (v piatok) večer... tak sa človek musí dopočúvať k niečomu v presahu terestriálneho rozhlasového vysielania z iného štátu. Dnes večer je pod mrakom, ale neprší.. to je dobre... To je vtedy dobrý príjem. Ale aj tak čím lepšia anténa, tým lepšie. No, anténa... kovový káblik pripevnený k tej vstavanej anténe. Káblikom sa pohybuje a dá sa tak nájsť čo najčistejší zvuk.
A keďže je rok 1986, tak beží eightiesová hudba. ABC, Icehouse, The The, Crowded House, Bowie, Duran Duran, Pretenders, Tears For Fears, Go West, Pop Will Eat Itself, The Blow Monkeys, Johnny Hates Jazz...
Part Time je akoby návštevník z minulosti. Až sa nechce veriť, že toto je fakt rok 2019... ešte aj to, že niektoré skladby na novom albume majú zámerne nedokonalý zvuk (znejú ako demo), imituje situáciu, ako keby to išlo večer z rádia. Čo je veľmi náladová vec. Singel Lies In The Eyes Of Love vyšiel na konci júla 2019.
Part Time už boli stručne predstavení v PWP15 (diel 15). Hlavnou postavou je David Loca a vydáva v podstate pravidelne... tak došlo na album aj v tomto roku. Album sa volá MODERN HISTORY (a vidíte... aj v názve je tam to spochybňovanie behu času a prelínanie starého a nového) a vyšiel 30. augusta 2019 na značke Sugarcane Records / Burger Records. Na albume je až 19 skladieb, z toho 4 či 5 krátkych predeľovacích inštrumentálok. Jedna z nich, March of the Abalone Clydesdales má takúto skvelú basgitaru a psychedelické klávesy a ponad to trochu saxofónu... a názov má taký čudný, ako keby bola od skupiny Of Montreal (lebo Of Montreal sú špecialisti na podivné názvy piesní).
Charli XCX je Angličanka Charlotte Aitchinson. Otca má Angličana a matku Indku. Hudbu začala robiť od 14-tich a zverejňovať ku prostredníctvom MySpace. Pódiové skúsenosti naberala na rave parties. Ja som si ju všimol na konci roku 2011 spolu so singlom Nuclear Seasons, ktorý mal parádny 80-tiesový zvuk.
Jej životopis je pomerne zložitý (tým, že začala skoro) a plný mien, ktoré mne osobne až tak veľa nepovedia (lebo je to predsa len trochu iná zóna než alternatíva, hoci Charli je považovaná za tú „ktorá posúva hranice popu“). Z mojho pohľadu sa však postupne zhoršuje, resp. stále viac robí hudbu, ktorej až tak nerozumiem. Každý novší album je menej štýlovo jasný... podľa mňa spadla do takého dosť sterilného eintopf-popu pre mileniálov, ktorý je dosť dobre sprodukovaný, ale je tam pomiešaný pop, hip-hop, neo soul, elektronická tanečná hudba... a je to všetko a zároveň nič z toho. Z môjho pohľadu je to také víťazstvo formy nad obsahom (práve počúvam remix Gone - Gone / Clarence Clarity Remix... a je to vata... nezmyselné zvukové efekty, ktoré nevydržia skúšku času... za 2 roky si na to nikto ani nespomenie).
Charli XCX vydala v septembri 2019 svoj tretí album CHARLI (2019, Atlantic). Z 15 skladieb na albume je 9 duetov resp. spoluprác... Je to trochu zvukovo „rozhádzaný“ album. Ale už na predošlom albume POP2 (2017, Asylum) mala veľa spoluprác (vrátane Caroline Polachek, Carly Rae Jepsen, Tove Lo či MØ) - až na 8-ich z 10-tich skladieb.
Ja som si dokonca prešiel niekoľko recenzií nového albumu CHARLI... čo trochu pripomínalo čítať cudziu reč, lebo väčšinu tých spomínaných mien ani nepoznám... prešiel som si aj tracky na albume a fakt nie je dôvod sa k nim vracať... otravné je tiež dosť masívne používanie autotune-u. Väčšina recenzií bola veľmi pochvalných, čo ma aj prekvapilo, lebo... lebo mnohé tie tracky/piesne majú tak banálne melódie, že vydržať ich do konca, je celkom slušný výkon. Ale recenzia v Pitchfork(u) mi potvrdila, že: „The album’s most potent song is the synth-pop anthem Gone...“ Gone je spolupráca (duet) medzi Charli XCX a Christine & The Queens (= Héloïse Letissier).
Existuje k tomu aj klip, ale nie je veľmi dobrý. Má to byť akože tanečný klip, ale dievčatá tam toho veľa nenatancujú, je to len také neurotické „metanie sa“ a obe robia pri tom čudné ksichtíky (Christine už tradične takú tú svoju čudnú mimiku... akože sa chce s niekým biť práve teraz).
CHARLI nie je (z pohľadu tematiky tohto blogu) nejaký extra dobrý alebo extra zaujímavý album, ale Gone z júla 2019 je excelentný singel a ten 80s-revival zvuk je dotiahnutý pekne do detailov.
Ada Lea z Montréalu je v skutočnosti Alexandra Levy.
Jej debutový album WHAT WE SAY IN PRIVATE vyšiel 19. júla 2019 na značkách Saddle Creek Records a Next Door Records.
Tematikou albumu sú vzťahy a rozchody. A hlavne vyrovnávanie sa s rozchodom a rozchod ako príležitosť pre seba-objavovanie. 10 piesní albumu vlastne akoby prechádza cez všetky štádiá rozchodu - štádiá popierania, úzkosti z reality, vyrovnávania sa a prijatia. Album je aj vášnivý a emocionálny, aj introspektívny aj drásavý. Aj svetlo, aj tma... lebo je to album o emocionálnej horskej dráhe, ktorej je vystavený človek, ktorý zo vzťahu neodišiel, ale bol pred koniec postavený.
Aj hudba je taká... niekedy indie-rocková striedmosť à la Wilco, niekedy „rawness“ ako raná PJ Harvey, či emocionálne nasadenie ako Angel Olsen, aj keď Ada nedisponuje takým výrazným, ani takým originálnym hlasom ako spomínané dámy. Zmeny tempa, zmeny hlasitosti... Album nie je prvoplánovo uchu lahodiaci, pri počúvaní je potrebné sa s ním trochu „popasovať“.
Podkladom pre album (predovšetkým pre jeho texty) bolo to, že prvých 180 dní po rozchode si písala intenzívne denník. Na albume je aj skladba 180 days.
Jedna z najlepších a nejmenej neurotických skladieb na albume je The Dancer. To, čo sa tam deje od 03:07 ma veľmi baví (nielen gitara a rytmika, ale aj tie klávesy ponad to sú mňamka...).
Close Talker sú trio z Kanady (aká to zhoda okolností, že sa do tohto dielu nazbieralo toooľko kanadskej hudby?). Sú z mesta Saskatoon, z provincie Saskatchewan. Nie je to až tak ďaleko do Edmontonu či Calgary a „za čiaru“ do Seattle.
Aktuálny album pripravovali v priebehu roku 2018 a ich ambíciou bolo nahrať album, ktorý by bol vraj „timeless“. Album, ktorý aj za 10 rokov bude mať rovnaký význam (meaning). Keď zoberiem do úvahy, čo mi som sa ja naučil ako funguje čas, tak neviem neviem, či práve toto sa môže podariť... Je to ich tretí album (po albumoch FLUX, 2015 a LENS, 2017).
Odporúčajú, aby sa ich album počúval v takom poradí, ako ho poskladali (aj keď netvrdia, že to je konceptuálny album). Ale skladby na seba nadväzujú ako príbeh. Tak trochu neskromne považujú svoj nový album za „návod na žitie“, recept ako si spomaliť myseľ a viac a intenzívnejšie byť, vychutnávať si život. A boli by radi, keby sa publikum pripojilo... Takí slušní chalani, Mirkovia Dušínovia s nie práve "rockovým" postojom k realite. Album si produkovali sami, je to ich zatiaľ najprepracovanejší a najsebavedomejší album doteraz.
S obľubou spolupracujú s výtvarníkmi a realizovali už aj koncerty s využitím technológie „silent headphones“, takže sa snažia jednak prepájať senzorické kanály (vizuálny a auditívny) a prepájať vizuálne umenie s hudbou. S použitím moderných technológií.
Napriek tomu čo bolo napísané vyššie, Close Talker zatiaľ nepatria úplne do alternatívnej prvej ligy, ani čo do slávy, ani čo do originality, ale album je plný veľmi príjemných melódií a nie banálnych aranžmánov (a tie ich „dirty“ gitary sú fakt celkom zaujímavé).
Album HOW DO WE STAY HERE? Vyšiel 30. augusta 2019 na ich vlastnej značke Slow Weather Music a pre Európu na značke Sinnbus Records. Arm's Length vyšlo na konci júla 2019.
