Ďalšia porcia známych originálov a ich menej(?) známych coverov...
Dnes Head Over Heels... pôvodne od skupiny Tears For Fears.
Head Over Heels je štvrtým singlom vydaným (jún 1985) z albumu SONGS FROM THE BIG CHAIR (1985, Phonogram / Mercury) britskej skupiny Tears For Fears. Album produkoval Chris Hughes.
Od dosť hutného new-wave klubového zvuku prvého albumu THE HURTING (1983, Phonogram) Tears For Fears dozreli ku „väčšiemu“, pompéznejšiemu, štadiónovému zvuku, ale stále ešte dosť čudnému a originálnemu, aby neboli úplne za mainstream... a prejavilo sa to aj multiplatinovým komerčným úspechom. V UK boli s albumom SONGS FROM THE BIG CHAIR číslo 2 a v USA a Kanade číslo 1. A namiesto new wave už sa začal spomínať skôr pojem progressive-pop.
SONGS FROM THE BIG CHAIR je najpredávanejším albumom Tears For Fears. Dá sa povedať, že väčšina ľudí, ktorí poznajú Tears For Fears len tak zbežne, ich majú zafixovaných predovšetkým s týmto obdobím a týmto zvukom. Napr. hity Shout alebo Everybody Wants To Rule The World... Hlavne ten druhý sa aj dnes bežne objavuje v rotáciách rádií, ktoré si nemôžu dovoliť „rušiť“ svojich poslucháčov... Shout však má už ťažší beat a pýta si trochu viac pozornosti. Shout nie je len taký nejaký „prísluchový“ song do pozadia...
Nasledujúci album vydali Tears For Fears až po 4 rokoch - THE SEEDS OF LOVE (1989, Phontana / Mercury) a opäť mali iný zvuk - inšpirovali sa psychedelickou hudbou konca 60-tych rokov, Bielym Albumom (1968) od The Beatles a tiež trochu soulom a jazzom. Tears For Fears tak pokračovali vo svojej misii „hudobných meňaviek“, resp. „hudobných transformerov“, ktorí ako taká hubka nasávali hudobné znamenia doby. Niektorí možno budú so mnou nesúhlasiť, ale v tom čase už boli na klesajúcej krivke.
THE SEEDS OF LOVE nie je veľmi dobrý album. Pamätám si, ako ma Woman In Chains nudilo... bože, ako ma to len nudilo už v roku 1989! :-) Pri príprave tohto článku som si to po cca 20-tich rokoch znova vypočul (fakt, odhadujem, že som to cca 20 rokov nepočul)... a sú tam vynikajúce inštrumentálne výkony (napríklad Manu Katché + Phil Collins na bicích, Oleta Adams vokál), objektívne je to pekná, estetická pieseň, ale je to „cajdák“ naťahovací, lepkavý... Not for me. A to na konci 80-tych nebolo tak jednoduché si veci preskipovať (prvý CD-player som mal až v priebehu 90-tych rokov)... a v rádiu už vôbec nie. Keď to išlo, zvyčajne som si odskočil na toaletu.
Ale odbočil som... Nebudem predsa Orzabalovi & Smithovi zbytočne „nakladať“... Musím však priznať, že Tears For Fears je jedna z tých kapiel, ktoré u mňa fungujú v režime „čím staršie (songy), tým lepšie“.
Jeden z ich nadšených poslucháčov povedal o ich prvom albume THE HURTING:
This album steered me away from metal (which I still listen to) in the 80s.
I went from Iron Maiden right to this. THE HURTING opened a whole new door for me.
Head Over Heels... Singlový mix (7“) produkoval David Bascombe, radio edit produkoval Chris Hughes (ten produkoval aj celý album SONGS FROM THE BIG CHAIR).
Oficiálne verzie skladby sú len 4 (singlový mix, radio edit, albumová verzia s dlhšou stopážou a 12-palcová verzia pre maxi-singel), občas sa objaví nejaký šikovný fan-remix, pretože ku tejto skladbe sú dostupné tzv. multi-tracks (nástrojové stopy), takže sa s tým dá hrať, keď máte technicko-softvérový background... a talent.
Ozaj, "head over heels" je frazeológia a znamená „byť do niekoho blázon“, „byť do niekoho šialene zamilovaný“. Aj so zodpovedajúcimi telesnými príznakmi...
I'm absolutely head over heels for you.
Klip ku Head Over Heels bol natáčaný v roku 1985 v Kanade... v Emmanuel College Library v Toronte... Klip je taaak zlý, fakt strašný :-) ale nemôžem neuviesť originál a nenašiel som žiadny akceptovateľný či oficiálny upload s obálkou singla alebo albumu...
Michelle Zauner (= Japanese Breakfast) z Philadelphie (Pa, USA) pochádza z kórejsko-židovskej rodiny. Narodila sa v Soule (Južná Kórea) a do USA sa dostala ako ešte len 9-mesačný drobec.
Počas dospievania v „a predominately white town“ mala pocit, že nikam nepatrí a nebolo to pre ňu úplne jednoduché. (Nech si toto dobre všimnú obhajcovia údajnej skvelej funkčnosti multikulturalizmu... A to Michelle mala na svojej strane všetky možné výhody - pochádza už zo zmiešanej rodiny, vizuálne patrí ku ázijskej minorite, čo je menšina, ktorej spôsob života v zásade nevzbudzuje nejaké veľké emócie, konflikty, kritiku alebo averzie a USA je etnicky a rasovo pomerne tolerantná krajina... zdôrazňujem, že pomerne... aj napriek tomu mala reálne adaptačné problémy a problémy s identitou.)
V životopise Japanese Breakfast je niekoľko ďalších zaujímavých skutočností, ale o tých až niekedy v samostatnom diele o nej.
Na vysokej škole študovala kreatívne písanie a filmovú réžiu. Vydala zatiaľ dva albumy - PSYCHOPOMP (2016, Dead Oceans) a SOFT SOUNDS FROM ANOTHER PLANET (2017, Dead Oceans).
Japanese Breakfast nahrala v prvom polroku 2019 pre sieť hotelov W Hotels cover Head Over Heels, pričom výťažok ide pre neziskovú organizáciu ACLU (American Civil Liberties Union).
Ja som už spomínal (hneď v tom prvom coverovom diele PWP19), že keď sa robí cover, tak spomaliť originál a urobiť z neho „baladu“ je ten najjednoduchší spôsob ako coverovať a zároveň ísť na istotu... Dobre, Michelle síce spomalila, ale zároveň urobila svoju verziu Head Over Heels tak minimalisticky prázdnu (len hlas a jednoduchý part klávesov), že sa jej podarilo zo skladby „vylúhovať“ jej éterickosť a všetko ostatné cielene potlačila. Asi najlepší cover Head Over Heels, ktorý bol zatiaľ nahratý...
A teraz zabrúsime do ľahšej múzy... Magdalena Bay je zmiešané, mužsko-ženské elektro-popové duo - Mica Tenenbaum a Matthew Lewin - z L.A. Poznajú sa od strednej školy a pod názvom Magdalena Bay začali nahrávať od roku 2016.
Magdalena Bay je (dúfam!) zámerne gýčovitý retro-pop, ktorý prepája popové a cukríkové disko prvky zo 70-tych a 80-tych rokov so súčasnými technickými a produkčnými prístupmi (dajte si napr. magdalena bay - neon, magdalena bay - waking up). Občas s elektronicko-tanečnými prvkami (pozri napr. magdalena bay - ghost).
Cover Head Over Heels vyšiel na ich ep DAY/POP (2016, Magdalena Bay). Magdalena Bay je síce už (na tento blog) trochu ľahký žáner, je to tak "na hrane"... ale ich cover je ešte celkom znesiteľný... ich vlastná tvorba je ešte viac pop. Povedzme, že je to dôkaz, že dobrá pieseň sa nedá až tak pokaziť...
Skupinou Magdalena Bay sa nejako veľmi nezaoberám. Objavil som ich len vďaka tomu coveru. Niečo sa im podarilo viac, niečo menej, niečo je takmer nepočúvateľné... ale keď už je príležitosť, tak ich nechcem len tak odignorovať. Dajme si ešte niečo z ich vlastnej tvorby... ako drobné predstavenie Magdalena Bay.
Singel Venice vyšiel v auguste 2019 na Luminelle Recordings.
Pokračujeme ešte stále trochu prekvapujúco. V roku 2012 Leona Lewis (britská r’n’b speváčka so 4-oktávovým hlasovým rozsahom, víťazka tretej série britského The X Factor) na svojom treťom albume GLASSHEART (2012, RCA Records) vydala aj skladbu Favourite Scar, ktoré je v podstatnej miere inšpirovaná skladbou Head Over Heels...
Neviem ako to nazvať... nie je to cover (lebo text je nový), nie je to ani sampling (pretože zostala zachovaná architektúra piesne, bola prevzatá v podstate celá štruktúra piesne)... Album GLASSHEART bol jej najelektronickejší album, čiastočne inšpirovaný dub-stepom... Bol to jej komerčne najmenej úspešný album, "prepadák".
Recenzie boli tiež zdrvujúce. Napríklad v Guardiane o albume GLASSHEART napísali na jeseň 2012 cca toto (voľne prekladám): „Mysleli by ste, že tím okolo nej sa bude inšpirovať úspechom Adele a pripraví pre ňu balady „pre veľké pľúca a celé srdce“, v ktorých je Leona suverénna a technicky nespochybniteľná podobne ako Whitney alebo Mariah... Ale nieee, jej tím ju radšej tlačí na okraj... k nepresvedčivému klubovému soundu a prehustenému chaosu dub-stepových breakov a houseových beatov.“ A týmto si lúzerka Leona vyslúžila svoje účinkovanie v blogu o alternatívnej hudbe :-) Lebo alternatíva je kráľovstvo komerčných lúzrov...
THE DƎER sú indie-folkový kvintet z Austinu (Tx, USA). Tvrdia, že hrajú „psychotropic folk“. Inde zase narozprávali, že ich tvorba je „trancendental folk & stargaze surf music“... Fakt je to taký sonic-folk (a to si teraz sám dosť vymýšľam)... Nech sa to už nazve akokoľvek, je to veľmi príjemná hudba, ambiciózna, vynikajúco zaranžovaná, v jadre folková, navrch s prvkami indie-rocku a alt-country... ale pekne a vkusne je to namiešané, doplnené o banjo, sláčiky, či mandolínu. Precízne zahraté a postavené na klasickom pesničkárstve à la Fleetwood Mac či Mazzy Star a na skúsených vyhratých hráčoch s dlhou osobnou históriou aj v iných kapelách a iných žánroch.
Front-womankou je speváčka a autorka Grace Rowland. Spoznáte ju aj podľa okuliarových rámov učiteliek zo 70-tych rokov.
THE DƎER vznikli v roku 2012 a pôvodne sa volali Grace Park & The Deer. Ako bolo už spomenuté, členovia majú skúsenosti aj z iných kapiel (neznámych miestnych, ale aj známejších - napr. Bayonne).
Obaly albumov robí speváčka Grace Rowland rôznymi výtvarnými technikami... ostatné dva albumy majú artwork urobený technikou vystrihovania z papiera.
1. novembra 2019 vydali nový (v poradí ich štvrtý) album DO NO HARM na značke Keeled Scales.
V roku 2016 sa takto naživo (pre rádiostanicu KUTX) popasovali s coverom Head Over Heels. Ale hrávajú ho bežne aj na koncertoch.
Zneužijem túto možnosť, aby som ich trochu predstavil alebo skôr len poodkryl, lebo rečí okolo nich zatiaľ veľa nebude. Up Into Roses je singel z ich predposledného albumu TEMPEST & RAPTURE (2016, The Deer). Na tom albume je až 17(!) piesní.
Take Flight je z ešte staršieho albumu ON THE ESSENCE OF THE INDOMITABLE SPIRIT (2015, The Deer). Takto ju v roku 2014 zahrali live pre rádiostanicu KUTX.
Marián Kéry (poslanec za Smer-SD) sa vyjadril (pre TA3, V politike 27. 10. 2019), že väčšina sudcov sú čestní a slušní ľudia. V poriadku, je to tiež názor... Asi renomé a dôveryhodnosť justície (64% Slovákov podľa prieskumov nedôveruje slovenskej justícii) by bola vyššia, ak by skutočne platilo, že „väčšina“ sudcov sú slušní ľudia.
Tzv. sudcovská samospráva nefunguje (nie je schopná postihovať negatívne javy v justícii) a koncept sudcovskej „nezávislosti“ je od základu zle nastavený. K tomu sa ešte (ako štát) budeme musieť vracať... lebo zásadná reforma (zmena) postavenia sudcu smerom ku osobnej zodpovednosti a ku trestnému zákonu je kľúčovým momentom premeny Slovenskej kriminálnej republiky na štandardnú Slovenskú republiku.
Zo zločineckého, mafiánskeho štátu na štandardnú férovú demokraciu, v ktorej je justícia dôležitým stavebným kameňom PREDVÍDATEĽNOSTI rozhodnutí a následných udalostí. V ktorom je justícia najdôležitejším prvkom udržiavania zrozumiteľného a jasného spoločenského poriadku (tzv. „vláda práva“, resp. „právny štát“) a najefektívnejším prvkom utužovania tzv. „spoločenskej zmluvy“... nepísanej spolupráce, konsenzu medzi občanom a štátnou štruktúrou, štátnou mocou.
Justícia fungujúca len „pre našich ľudí“, justícia, v ktorej sa dá cez aplikáciu dohodnúť si procesný postup alebo meritórne rozhodnutie. Justícia, v ktorej sa dá ovplyvňovať prideľovanie vecí (spisov), je justícia v hlbokom marazme... A taká justícia podkopáva fundament štátu. Taký štát sa potom nesmie čudovať vypuknutiu prípadného násilia medzi občanmi alebo násilia namiereného na štruktúry štátu.
Problémom slovenskej justície nie je dĺžka súdnych konaní (aj keď prieťahy v súdnom konaní sú preukázateľne nezákonným stavom). Problémom slovenskej justície je vydávanie účelových (pravdepodobne kúpených) nezákonných rozhodnutí. A za to priamo zodpovedajú sudcovia. Sú pod nezákonnými rozhodnutiami podpísaní... aj keď vykonávajú moc Slovenskej republiky (zatiaľ ešte stále Slovenskej kriminálnej republiky). A to ešte navrch je nutné povedať, že väčšina súdnych konaní, ktoré vykazujú prieťahy (tzv. reštančných vecí) sú súdne konania,
v ktorých sa procesne hľadá buď spôsob ako rozhodnúť nezákonne
alebo sa odďaľuje stav, v ktorom nie je iná možnosť ako rozhodnúť zákonne...
Poďme ešte ku Kérymu (alebo tiež ku alibistovi Kresákovi, ktorý vraj nemá rád „paušalizovanie“).
Tak, aby sme sa nestrácali v jednotlivých kazuistikách (v jednotlivých prípadoch) poďme k faktom a ku štatistike. Štatistika nie je vždy len nuda, pretože má údaje, ktoré vidieť iba v celkovom pohľade.
Poďme do rokov cca 2009, 2010... Z cca 1300 sudcov podalo anti-diskriminačné žaloby (ktoré boli súčasťou aj spolitizovaného boja proti existencii Špeciálneho súdu (neskôr Špecializovaného trestného súdu)) 800 sudcov... Všimnite si pomer 1300 ku 800. Viac ako polovica sudcov túžila si nechať dorovnať platy s platmi sudcov Špeciálneho súdu. Koncept žalobného podania široko rozosielal napr. JUDr. Sopoliga z Krajského súdu v Košiciach. Aby to mali tí „pomalší“ zo sudcov jednoduchšie...
A porovnajme rok 2019. Výzvu za očistu justície podpísalo na konci októbra 2019 cca 160 sudcov z cca 2000 sudcov na Slovensku. Všimnite si pomer 2000 ku 160. Ledva desatina sudcov má „gule“ ísť proti prúdu... zvyšok sú buď „spolupáchatelia“ (členovia systému) alebo oportunisti, ktorí čakajú, na akú stranu sa to celé zvrtne po voľbách...
1300 ku 800
a
2000 ku 160
To je drsná štatistická pravda o slovenskej justícii a o údajnej čestnosti, morálnosti a odvážnosti jej príslušníkov...
Táto štatistika v úplne nahote ukazuje, čo „ctihodnosti“ zaujíma... Peniaze a osobné benefity.
Peniaze ich zaujímajú a peniaze sú pre nich absolútne na prvom mieste.
Právo je pre nich len nástroj (inštrument) ako sa dostať k peniazom a osobným benefitom.
A spravodlivosť? Tá ich nezaujíma vôbec...
Argumentácia kazuistikou (konkrétnym prípadom... konkrétni sudcovia sú slušní) voči štatistike je inak veľmi častý logický fail. Napríklad veľmi často sa objavuje v komunikácii o nelegálnej masovej migrácii...
Média, ktoré (buď zjavne alebo latentne) podporujú procesy nelegálnej masovej migrácie (teraz myslím do Európy) prinášajú informácie o konkrétnych prípadoch - vyberú si nejakú rodinu a uvedú jej príbeh... inak, častokrát veľmi drsný, zaujímavý a vzbudzujúci obdiv a súcit... budujú emócie. To je v poriadku, také príbehy existujú a práve to bývajú ľudia, ktorí majú legálny nárok na azylovú ochranu.
Keď nejaká pirátka dovezie ľudí na lodi do Európy, tak vyfotografujú hlavne tých 5 detí v perinkách/dekách ("ach, aké malinké!") a tých zvyšných mužov nám neukážu. Odprezentujú nám ojedinelé príbehy úspešnej integrácie a príbehy nezvládnutej integrácie (a často aj nezvládnutej deportácie) nám neukážu.
Média, ktoré sú proti procesom nelegálnej masovej migrácie, si viac všímajú štatistiky... celostný obraz... Lebo v mase síce je aj pár skvelých ľudí a zaujímavých príbehov, ale len z celkového obrazu sa dá stanoviť pomer medzi pozitívami a negatívami.
Takže štatistika znásilnení vo Švédsku a jej vývoj v priebehu niekoľkých desaťročí, množstvo no-go zón na území západných demokratických štátov a rast ich počtu v priebehu rokov, množstvo multi-kulturálnych útokov nožom alebo automobilom, štatistika kriminality migrantov v Nemecku (AfD to nazvala celkom cynicko-vtipne, že „mapa ojedinelých prípadov“, v ktorom zámerne prevzala liberálny newspeak vítačov), štatistika miery zamestnanosti „nových“, prehľad celkových sociálnych výdajov vynakladaných zo spoločného na „nových“.
Tento rozpor štatistikou a kazuistikou je teda vidieť aj v informovaní o justícii a sudcoch. Sú určite medzi nimi aj skvelí ľudia, hodní úcty... ale štatistika
1300 ku 800
a
2000 ku 160
hovorí omnoho presnejšie, s akým problémom sa tu potýkame. A s akým (organizovaným) protitlakom musíme počítať...
