Takže... žiadne vystúpenie (ani ústne, ani písomné) nezačínajte slovom takže :-)
Takže v tomto dieli sa pozrieme na niekoľko noviniek z prvého štvrťroka 2020, tzn. za január až marec 2020.
Najprv som mal pocit, že toho nie je až tak veľa, a že ani také výrazné a dobré nie sú, ale nakoniec sa toho prekvapivo nazbieralo celkom dosť... Navyše do marca 2020 už zasiahla aj aktuálna corona-karanténa a z toho dôvodu sa na internete objavilo aj pomerne veľa obsahu, ktorý je náhradou za živé hranie...
Takže vo finále bol zoznam položiek tak dlhý, že keby som všetko mal poctivo spracovávať a dorešeršovávať a snažiť sa vôbec pochopiť kto je kto a odkiaľ sa tí interpreti (aj mne často málo známi až neznámi) vlastne vzali, tak by som to ani v máji nemal spracované. A to teda nie (ešte som nedokončil poriadne ani sumár alternatívneho roku 2019... časť II).
Preto časť bude spracovaná zvyčajným spôsobom, ale na konci tohto dielu bude pripojený ešte taký zoznam "tagov" - položiek vo forme skupina - pieseň, aby ste si mohli (v prípade záujmu alebo zvedavosti) sami poklikať na veci, na ktoré by vám možno nenapadlo kliknúť samým od seba.
Takže tak...
Land of Talk sú skupina z francúzskej časti Kanady, z Montréalu (Quebec).
Na konci decembra 2019 Land of Talk avizovali nový album. Bude sa volať INDISTINCT CONVERSATIONS a vyjde 15. mája 2020 na značke Saddle Creek Records.
Ostatný svoj album vydali v máji roku 2017 (LIFE AFTER YOUTH) na značkách Saddle Creek (USA + svet, okrem Kanady) a Dine Alone Records (na území Kanady).
V medzičase, v ktorom sa pripravoval nový album, jednak dosť koncertovali a speváčka/autorka Elizabeth Powell hosťovsky „prispevovala“ (aj v angličtine, aj vo francúzštine) pre skupinu American Football na ich treťom albume, ktorý vyšiel v apríli 2019 na značke Polyvinyl Records.
Vo februári 2020 vydali Land Of Talk úvodný singel z albumu - Weight of That Weekend.
Prvé dva albumy Land of Talk (SOME ARE LAKES a CLOAK AND CIPHER) majú miestami aj dosť "odpich" a hustý hlučný až garážový zvuk (odporúčam napr. All My Friends). Postupne to vyhladzovali a vyhladzovali, ale čo stratili na dynamike a rockovosti, to zase získali na nástrojovej drobnokresbe a zaujímavej a intímnejšej atmosfére. Celé to korunuje skvelý hlas Elizabeth Powell. Tak trochu nedomykavý "chraplák", v ktorom sa objavujú drobné a nečakané nedokonalosti. A pri tom všetkom je ten hlas vlastne jemný.
Čo vravia na Land of Talk ich fanúšikovia?
„Literally, the most underrated band of my lifetime thus far. Her voice is so special...“
Ako som teda spomínal, postupne hrajú čoraz krajšie a krajšie a to, čo sa deje vo Weight of That Weekend medzi 00:35 až 01:10, to je nádhera (je to vlastne refrén, ale na prvý raz je zahratý bez vokálu)... to by som si mohol „zaslučkovať“ a počúvať dookola celý deň.
Američania Wild Nothing sú moja obľúbená kapela. Dokonca patria ku tým kapelám, ktoré sú schopné mi „urobiť“ náladu a tým pádom si ich môžem púšťať kedykoľvek.
Malá vsuvka... rozdeľujem si kapely (tak nahrubo) na 2 kategórie, na 2 kôpky - na tie
1) na ktoré musím mať náladu (prekvapujúco je tam napr. aj Cocteau Twins či Björk, Cigarettes After Sex, Grizzly Bear, Morphine, Nick Cave, Radiohead... a mnoho mnoho ďalších)
2) ktoré mi robia náladu a môžem si ich pustiť kedykoľvek... (The Smiths, Cate Le Bon, The Cure po rok vydania 1987, Cut Copy, The American Analog Set, Elliott Smith, The Kills, Emily Haines, John Frusciante, Warpaint, Caroline Rose... Wild Nothing... a niekoľko ďalších)
Aaaaa... vy vraj nepoznáte The American Analog Set? No dobre... tu máte malú (trojminútovú) možnosť napraviť chybu :-) Z albumu KNOW BY HEAT, ktorý vyšiel 4. septembra 2001 na značke Tiger Style Records. Je to album plný takejto krásnej hudby. Krásne vymyslenej, krásne zaranžovanej a dokonalo štúdiovo zaznamenanej.
Ani jeden z tých vyššie uvedených zoznamov zoznamov nie je úplný a je zostavený len tak situačne, čo som si pospomínal a čo mi klávesnica pod prsty priniesla... ale Wild Nothing je teda z tých skupín, ktorú môžem počúvať kedykoľvek... ich zvuk ma kedykoľvek dostane do pohodlia a do celkom zvláštneho stavu zároveň zameranej pozornosti a zároveň relaxácie... nie je úplne veľa takýchto skupín. O to viac si to cením.
Zároveň sú Wild Nothing odpoveďou na letitú otázku, či som viac na gitary alebo na elektroniku (a už som o tom trochu rozprával v súvislosti s mojou slabosťou na album ADORE od The Smashing Pumpkins, že mám radšej elektronickejších "smashings")... no a odpoveď je tá, že som naozaj o niečo viac na gitary :-)
Wild Northing sú americká skupina, ktorá sa pohybuje od indie-rocku (cez indie-pop) až ku dream-popu a sú z pomerne malého mesta Blacksburg vo Virginii. Vznikli v roku 2009 a hlavnou postavou (a autorom) je Jack Tatum... šikovný chlapec.
Zatiaľ vydali 4 albumy (2010, 2012, 2016 a 2018) a 3 épéčka (2010, 2013 a 2020). No vlastne asi by som nemal hovoriť množné číslo, lebo v štúdiu to dáva dohromady Jack Tatum sám a nahráva sám všetky nástroje. Reálnou skupinou sú Wild Nothing až pre live vystúpenia.
Postupne pridávajú do výsledného zvuku čoraz viac elektroniky a popu a na tomto poslednom ep LAUGHING GAS (2020, Captured Tracks), ktoré vyšlo 31. januára 2020 aj poriadnu dávku elektronického eighties-feelingu... ale stále je to hlavne gitarovka s veľmi elegantným zvukom a s precíznou produkciou. Ako reprezentant ich aktualizovaného zvuku na novom ep sa v rádiách najviac hráva skladba Foyer.
Na ep LAUGHING GAS sa objavila aj pieseň Blue Wings, ktorá sa pôvodne nedostala na album INDIGO (2018, Captured Tracks) a potom vyšla ako non-album single začiatkom roka 2019 (pozri PWP12). Tak teraz vyšla ešte raz - už ako súčasť väčšieho celku.
V skladbe The World Is a Hungry Place sa inšpirácia eightiesovým zvukom prejavuje v použití saxofónu (ktorý vôbec nie je pre Wild Nothing typický) a "funkujúco" zahratou gitarou. Vznikol tak loungeový zvuk, ktorý ide až niekam ku skupine Double alebo k Bryanovi Ferry.
Dizziness z ep LAUGHING GAS začína "johnny-marr-alike" gitarou (teda gitarou ako od The Smiths, ak by niekto nerozumel tejto mojej kostrbatej angličtine).
Asi si spomínate na zlatíčko Alexandru Savior (viac pozri PWP36).
Album THE ARCHER vyšiel 10. januára 2020, tak kým to šlo, Alexandra riadne makala, koncertovala, vystupovala... Takto krásne naživo, spolu so skupinou, zahrala Soft Currents. Od marca 2020 už tiež musela nabehnúť na náhradný program.
Soft Currents je skladba, ktorou album THE ARCHER (2020, 30th Century Records) začína...
Moaning sú trio z Los Angeles (Ca., USA). Sean Solomon, Andrew MacKelvie a Pascal Stevenson recyklujú 80-tkový post-punkový zvuk v nových časoch (a s novými štúdiovými možnosťami). Poznajú sa už dlhšie, akurát boli členmi rôznych iných skupín, kým sa dali dohromady. Tvrdia, že sú inšpirovaní new-waveom, post-punkom a shoe-gazeom (za svojich obľúbencov považujú New Order či Slowdive).
Ich začiatky boli dosť do-it-yourself (vlastne, ako u mnohých iných). Sami si v roku 2015 navrhli video ku skladbe The Same... po vyjdení videa si ich všimol producent Alex Newport (spolupracoval napr. so skupinou At The Drive-In). Následne (2017) si ich všimlo vydavateľstvo Sub Pop, ktoré im ponúklo nahrávaciu zmluvu. V marci 2018 im vyšiel debutový album s názvom MOANING.
Somewhere in There z prvého albumu znie skoro ako keby sa My Bloody Valentine pokúšali hrať rock'n'roll.
Ich druhý album UNEASY LAUGHTER vyšiel 20. marca 2020 na značke Sub Pop. Album je zvukovo prístupnejší, je tam viac elektronických a klávesových zvukov, ale stále je to gitarovka... Je to menej dunivá „stena“, menej vás to zahltí a prefacká, zvuk je čistejší a menej abrazívny... Nástrojové linky sú čistejšie, do popredia viac vytiahli basgitaru (čomu ja osobne tlieskam). Zdá sa, že aj komerčne by to mohlo byť teraz zaujímavejšie a tiež je väčšia šanca, že sa stanú známejší aj mimo USA.
A keď na prvom albume som sa pri dlhšom počúvaní dostal do takého stavu, že ma tak „ohučali“, že som už nedokázal rozlišovať jednotlivé piesne od seba... týmto druhým albumom sa o veľký kusisko viac bavím. Len ten obal mohol byť lepší... ach, no... ten detinský artwork je naozaj nedôstojný pre kapelu tohto typu.
V polovici januára 2020 album avizovali singlom (a klipom) Ego... klip pomerne náročný na kostýmy a líčenie. Sean Salomon v ňom vystupuje vo viacerých prevlekoch (dokonca ako prekvapivo pohľadné dievča)... a uvedomil som si, ako mi tento Sean tvárou pripomína Jakea Webba - speváka a gitaristu z austrálskej skupiny Methyl Ethel. Schválne si ich vyhľadajte a dajte si ich fotky vedľa seba... akoby boli bratia.
Zmena zvuku je asi spôsobená (lebo producent je stále Alex Newport) predovšetkým tým, že samotná skupina je teraz pozitívnejšia. Sean Salomon prestal fičať na drogách („I’ve been sober for a year today“ napísal v roku 2019 na Instagrame).
Je to veľký posun v produkcii... Hmmm, rozplývam sa z tohto dokonalého post-punkového zvuku. Toto si musíte púšťať nahlas, lebo basa musí dunieť...
Forever Honey sú kvartet (2 dievčatá + 2 chlapci) zo South Brooklyn, NYC. Je to „staro-nová“ kapela, pretože traja z dnešných 4 členov Forever Honey predtým tvorili skupinu Queue. Hrali niečo medzi indie-popom a shoe-gazeom. Forever Honey sú dnes o niečo viac pop.
Hm, zaujímavé, že sa volali Queue... pretože (ak si dobre spomínam), je to slovo z britskej angličtiny. V američtine sa „queue“ (= rad) povie „line“.
Debutové ep PRE-MORTEM HIGH so 4 skladbami (vrátane Christian) vyšlo 24. apríla 2020 (pravdepodobne vlastným nákladom, nepodarilo sa mi dohľadať vydavateľstvo). A je to celkom sľubné... Keď sa vo februári 2020 objavil song Christian ako novinka, tak som si ho pustil... rovno tak asi 11 - 12-krát za sebou. Taký silný dojem to na mňa pri prvom kontakte urobilo...
Forever Honey v piesni Christian znejú tak trochu ako Lush z toho ich neskoršieho indie-popového obdobia.
Forever Honey svoju hudbu nazývajú jangle-pop, ale klip Christian je dosť temný (lebo je to pre-mortem stretávka zo strednej školy)... a vizuálna štylizácia speváčky (a zároveň gitaristky, aj keď v klipe gitaru v ruke nemá) je v tomto klipe skoro ako keby bola zo Siouxsie & The Banshees alebo ako keby bola dvojníčkou Chrissie Hynde. A to bolo vôbec prvýkrát, čo som ju videl... Tak potom v ďalších videách som bol v pomykove, či je to tá istá osoba. Pretože tak výrazný make-up nie je jej bežný stav.
Začiatkom apríla 2020 (skočíme nad rámec jan/mar 2020) zverejnili ešte jednu pieseň z pripravovaného ep. Volá sa Twenty-Five. Tak sa mi zdá, že téma plynutia času a vplyv tohto plynutia na fyzické telo a smrť ich nejako obsedantne zaujíma...
Skupiny Forever Honey sa tiež dotkla výluka koncertov a corona-karanténa, ale v apríli bol termín vyjdenia ich debutového ep, takže sa rozhodli nezanedbávať už naplánovanú promotion. Preto pre Buzzsession pripravili aj nejaké live nahrávky priamo doma a pripojili pár záberov zo súkromia, ako trávia čas počas karantény. A v Buzzsession to z dodaného materiálu dali dohromady a vytvorili náhradku za živé vystúpenie, ktoré by inak priamo natáčali a režírovali... No a takto to nejako vyzerá. A dokonalo to znie. Som nadšený...
Forever Honey znejú dnes trochu veselšie a živšie a šťastnejšie ako ich predošlá inkarnácia (Queue). Ísť viac v ústrety indie-popu im zjavne prospelo. Občas ich však ich fanúšikovia na sociálnych sieťach ešte stále dôverne oslovujú ako "my queueties" (= my cuties).
Queue a Float Away z mája 2018.
Multiinštrumentalista Andy Shauf (Saskatchewan, Kanada) výrazne skrátil vlasy, ale inak je (našťastie aj nanešťastie) všetko po starom...
Nový album THE NEON SKYLINE vyšiel 24. januára 2020 na značke ANTI- Records. Prvé single sa ako avízo albumu objavili už od novembra 2019... a nebol som až tak nadšený. Preto som vyššie povedal, že „našťastie aj nanešťastie“... lebo som čakal aspoň trochu nejaký posun a vyzerá to tak, že nový album je hudobne „len“ priamym pokračovateľom predošlého albumu... Taký "bežne dobrý" album Andyho Shaufa. THE NEON SKYLINE je jeho šiesty album, známejšie sú však len ostatné tri.
To, čo mám na Andy Shaufovi rád, tam samozrejme stále je... To, čo tomu chýba, je moment prekvapenia, aspoň trošku... Ale titulná Neon Skyline je parádna. Shauf 100%-ný.
Album THE NEON SKYLINE je vlastne konceptuálny... rozpráva niekoľko príbehov, ktoré spolu vytvárajú celok. Fabula je približne o tom, že do mesta sa po čase vracia niekdajšia priateľka hlavného hrdinu a on tak chvíľu aj rozmýšľa, že by mohli byť opäť spolu, ale potom zisťuje, že „dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“ a že je to dobré tak, ako to je... približne takto nejako... A o väčšina tých príbehov sa dozviete z dialógov v reštaurácii/bare Skyline.
Ak budete mať chuť, tak si ten koncept viete aj vy niekde vyhľadať. Ja ten album počúvam výberovo, takže kompletnú „storyline“ až tak veľmi neriešim a samotná konceptuálnosť mi ten album ani nijako nepovyšuje, ani ma nejako neruší.
Ale texty sú inteligentné a vtipné. Andy Shauf už v podstatnej miere rezignoval na veršovanie a jeho texty sú skôr prózou, ktorá je ním prerozprávavaná (plus jeho zvláštna - vraj lokálna saskatchewanská - výslovnosť... Charlie napr. vyslovuje skoro ako „šórlííí“). V textoch používa aj priamu reč jednotlivých postáv, čo tiež nie je úplne bežné. Texty by mohli vyjsť aj knižne a dávalo by to zmysel aj bez hudby.
Napríklad v Neon Skyline spieva aj toto:
I called up Charlie about a quarter past nine and said, “What’s going on tonight?”
He said, “No plans, but I wouldn’t mind holding a lighter head tonight.”
I said, “Come to the Skyline, I’ll be washing my sins away.”
He just laughed, said “I’ll be late, you know how I can be.”
...
Charlie walked in about a quarter past ten and I said “Greetings, old man.”
He hung his coat on the wall and took the stool next to mine.
He asked Rose for one glass of merlot and she laughed.
Oh I’m just fine, I’m wasting time, sometimes there’s no better feeling than that.
Na YT nájdete aj viacero live nahrávok práve tejto piesne (dokonca aj pre legendárnu francúzsku sériu La Blogothéque / Take-Away Show), ale dajme si teda túto základnú štúdiovú verziu. Aj klip je fajn.
Skladba Dust Kids zase začína nejako takto:
Charlie asks me if I believe in reincarnation. I say “No, but please go on.”
He says “I was reading about these kids,
they're like two years old, recalling their past lives.
Could you imagine if that was your kid?”
Rose asks if we want another, I say “I'll take another life.” ...
Ale dáme si ešte celkom zaujímavú Changer... a zvyšok si už sami vyhľadáte (ak budete chcieť). Ako som spomínal, koncept-nekoncept, na predošlých albumoch som si (hudobne) toho pre seba našiel trochu viac, ale THE NEON SKYLINE nie je vôbec zlý spôsob, ako začať s Andy Shaufom.
Newyorčanka Caroline Rose, čerstvá tridsiatnička a vyštudovaná architektka, vydala začiatkom marca 2020 svoj nový album SUPERSTAR na značke New West Records. Ale nechcem to teraz až tak obkecávať, lebo ju mám nachystanú do jednej novej rubriky a je to adeptka aj na samostatný diel...
Vydala zatiaľ 4 albumy. Prvé dva boli inšpirované country a tzv. "americanou". V roku 2018 však urobila prelom v kariére vydaním dosť dobrého albumu LONER s krásnym retro zvukom kombinujúcim pop a alternatívu... ako keby The Strokes začali hrať pop-music. A tak si ju všimla aj širšia verejnosť a začala sa viac hrávať v rádiách (nielen v tých žánrovo ohraničených).
Caroline Rose tiež postupne "goes poppy", je čoraz popovejšia, je tam menej gitár a viac kláves a elektroniky, a aktuálne dokonca aj viac (trochu rušivých) príchutí zo soulu či komerčnejších podôb hip-hopu, ale... ale jej sila je v tom, že jej piesne sú tanečné a zábavné.
Keď zbadáte meno "Caroline Rose", môžete si byť istí, že song bude mať atraktívnu a nie banálnu rytmickú štruktúru. Preto sa to tak dobre počúva. A začne vám to samovoľne hýbať s nohou, prstami, bokmi alebo krkom/hlavou (to už závisí od vášho "pohybového vzorca"). No dobre, nie je to žiadny Peter Gabriel alebo Police, ale je to fakt nákazlivá rytmika, ktorá vás ovplyvní hlavne od pása dole.
No a zjavne to dievča má rado červenú farbu... to si zatiaľ zapamätajte, ešte sa k tomu vrátime. Čoskoro.
Eve Owen je speváčka a autorka z Londýna (UK). Spolupracovala aj so skupinou The National (vokály vo Where Is Her Head z albumu I AM EASY TO FIND). Svojím hlasom sa v niektorých polohách podobá na Američanku Wiseblood. Koncom roka koncertovala ako predskokanka Haydena Thorpeho (pozri PWP30).
Klip natočila Hannah Owen (asi jej sestra) len vo dvojici s Eve Owen. Pieseň je vraj o tom, aké nestále sú city, ale aké trvácne sú slová: „By sharing my love in a song, it lasts forever.“ Klip má predstavovať kontrast medzi zraniteľnosťou a nespútanou silou.
Singel She Says (aj s videom) vyšiel v polovici novembra 2019. So Still For You vyšlo na konci januára 2020. A v slohe je to akoby státisíca (alebo už miliónta) variácia na Knocking On Heaven’s Door... ale stále sa to dobre počúva.
Debutový album DON’T LET THE INK DRY vyjde 8. mája 2020 na veľmi čudnej značke 37d03d Records... Producentom albumu bol Aaron Dessner z The National.
Na YT sa dajú nájsť aj jej staršie veci z rokov 2016 a 2017.
SUDDENLY je názov aktuálneho albumu kanadského elektronického multiinštrumentalistu, ktorý si hovorí Caribou, ale v skutočnosti je jeho meno Dan Snaith. Album SUDDENLY vyšiel 28. februára 2020 na značke City Slang a je to jeho piaty album pod menom Caribou, pričom od predošlého albumu sme museli čakať až 6 rokov.
Vôbec to nie je zlý album, je v správnej miere tanečný a v správnej miere experimentálny... Ale asi by som sa nemal k nemu nejako veľmi vyjadrovať, lebo ja až tak veľmi neholdujem týmto eklektickým elektronickým autorom, ktorí čerpajú vlastne úplne odvšadiaľ a miešajú (skoro) všetko so (skoro) všetkým.
Samozrejme, čo sa im podarí, je skvelé... väčšina ostatných trackov je ale ako keď varia psíček s mačičkou... Takže potom sa stáva, že na tých ostatných trackoch sú buď nejaké divné zvuky, ktoré moje ucho nezvláda alebo sú pre mňa tie piesne celkovo žánrovo nezaujímavé... a to mi kazí zážitok z celého albumu. Z kompletného albumu mi potom zostanú tak dve, tri piesne ku ktorým som schopný sa vracať... Ja osobne si viac užívam o niečo štýlovo vyhranenejšie (jasnejšie) žánre...
Ale tento nový album od „psíčko-mačičkára“ Caribou vôbec nie je zlý. Až ku piatim k 12 trackov som si pripísal 3 až 4 hviezdičky.
(Haha... no, to je taký môj hviezdičkový systém, čo som si za dlhé roky vytvoril, aby som sa vyznal vo svojich záznamoch, keď sa k nim po čase vrátim... o tom podrobnejšie možno niekedy inokedy... V zásade tri hviezdičky znamenajú fakt dobrú pieseň... to si zaznačujem relatívne často a štyri hviezdičky to je už extra vynikajúca vec, ku ktorej sa chcem vracať... ak by išlo o školské známky, tak tri hviezdičky sú jednotka a štyri hviezdičky je jednotka s hviezdičkou... V zásade ide reálne iba o trojhviezdičkový systém, tá štvrtá hviezdička je akoby bonusová, takže tri hviezdičky sú tri z troch (3/3) a štyri hviezdičky sú štyri z troch (4/3), čo je bizár, ale dobre to ilustruje ten bonus. Potom používam ešte otáznik v zátvorke (?), čo si pripisujem ku veciam, ktoré som nedokázal ohviezdičkovať na prvý raz. Je to akoby poznámka, že "skús sa k tomuto ešte vrátiť inokedy". Po čase občasne robím hviezdičkovú revíziu, čo však reálne znamená, že počet hviezdičiek znižujem... Pri opakovanom posluchu ma niektoré piesne až tak nevzrušujú... v psychológii sa tomu hovorí "desenzitizácia".)
Na albume SUDDENLY Caribou viac spieva. Ak som dobre postrehol, tak spieva v každom tracku, takže je to posun od tanečnej hudby k „pesničkám“, až do tej miery, že niektoré mi pripadajú zbytočne skrátené - mohli byť viac „parketo-tanečné“... Nechávajú ma „rozbabraného“, pretože by som chcel, aby ešte pokračovali.
Zaujímavosťou je, že Caribou mal pripravených vraj 900 motívov (draftov), keď sa pustil do albumu... z týchto 900 to zúžil na finálnych 12.
Na portáli Resident Advisor napísali o albume SUDDENLY, že: „... overall he sounds like he's trying too hard, taking influence from too many places." Čím potvrdili to, prečo tento druh elektronických hudobníkov u mňa získava len racionálne nadšenie než to, že by som z nich bol emocionálne „paf“. Celkovo však album SUDDENLY bude jeden z tých významnejších za rok 2020 - aj v prísnom Pitchforku dostal hodnotenie 8,2/10 a väčšinou buď 9/10 alebo 4/5 (podľa toho aký portál akú stupnicu hodnotenia používa). V metacritic 84/100, čo je slušný výkon.
New Jade je dosť obľúbená pieseň a dosť sa hráva v rádiách (aj v slovenských). Len je to ten prípad, čo som spomínal...
Krátka je tá pieseň. Tam kde končí, to mal byť len koniec medzihry a pokojne sa mohol vrátiť ešte základný motív a gradovať k záveru. Skladba by sa tak bez problémov dala natiahnuť cez 5 minút a bola by parádna... No, tak takto má niečo cez 3 a pol minúty. A pôsobí skôr ako len skica niečoho, čo by stálo ešte za dotiahnutie.
Beach Bunny sú indie kvartet z Chicaga (Illinois, USA), ktorý bol pôvodne (v roku 2015) len sólovou aktivitou slečny Lili Trifilio. Od roku 2016 boli už regulérna skupína a začali nahrávať a vydávať single a épečká. Všetko na vlastné triko...
Na jeseň 2019 podpísali zmluvu s vydavateľstvom Mom+Pop Music a pretože už mali dosť materiálu, tak pomerne rýchlo, už 14. februára 2020 vyšiel ich debutový album HONEYMOON. Nie je to extra revolučná alebo extra ambiciózna hudba, ale miestami veľmi príjemný (a dosť energický) indie-pop amerického strihu. Niekedy aj to poteší...
Soccer Mommy je indie baba z USA, z Nashville... hlavného mesta country. Country však na ňu malo len málo vplyvu. V skutočnosti sa volá Sophia Regina Allison. Na Nashville School of the Arts študovala hru na gitaru. Následne v New Yorku skúšala univerzitu, ale v roku 2017 štúdium zanechala a začala sa venovať výhradne len hudbe.
V USA je Soccer Mommy dosť populárna, u nás však nie je veľmi známa a ani sa veľmi nehráva... Je aj celkom pracovitá, lebo od roku 2016 vydala už 4 albumy na značkách Orchid Tapes a predovšetkým Fat Possum Records. No... úplne také jednoduché to nie je. Úplne prvý album je len taká nezrelá prvotina, druhý je kompilácia singlov a vecí z épečiek. Za jej prvý regulárny debutový album sa teda považuje až ten z roku 2018 (CLEAN). Aktuálny album COLOR THEORY vyšiel 28. februára 2020 na značke Loma Vista Recordings.
Soccer Mommy hrá „indie-rock“ dalo by sa povedať, ale sama tvrdí, že sa bez problémov necháva ovplyvňovať popovou hudbou a že rada využíva popové prvky...
Soccer Mommy v aktuálnej prezidentskej kampani podporila kandidáta demokratov - Bernieho Sandersa... no, to je tá ľavicová mládež, ktorá chce meniť svet, ale nemá úplne jasno, ako to celé má vlastne dopadnúť... No, mladosť-pochabosť.
Bernie Sanders začiatkom apríla 2020 oznámil ukončenie svojej prezidentskej kandidatúry a vo svojom príhovore k tejto príležitosti označil Donalda Trumpa za "the most dangerous president in modern American history". Čo sa dá čakať od ľavicového extrémistu :-)
Trump mal druhé víťazstvo jasné... donedávna... do corony... Táto kríza trochu zamiešala karty... Odporcovia Trumpa argumentujú, že nezvládol krízu. Ekonomické dopady pandémie mu tiež môžu skomplikovať obhajobu volebného víťazstva. Uvidíme.
Na novom albume má Soccer Mommy lepšie sprodukovaný a optimistickejší sound, ale texty sú ešte väčšie temnoty, než boli predtým. Jeden z najtemnejších textov je v Night Swimming. Lebo to swimming je vlastne sinking.
You watched me sink beneath the water like a stone
And then let go
I came for air and found that I was all alone
I should’ve known
Swam back to the shoreline and found that all you left me was a note
I read it slow
You said that you had loved me but you knew that you would end up on your own
A sinking stone
A sinking stone, a sinking stone
A sinking stone, sinking stone
A sinking stone
Beauty Queen (= Katie Ianitello) si v prvých mesiacoch roka 2019 vlastným nákladom vydala svoje prvé ep OUT OF TOUCH (pozri novinky PWP30), ktoré bolo plné sympatického gitarového indie-popu. Bolo to ep, ktoré malo fakt zaujímavý a nekomplikovaný zvuk. Akoby naschvál a v dobrom zmysle low-costový a low-fidelity a vyzeralo to sľubne. Vyzeralo to na babu, ktorá z mála vie vyčariť veľa. Dosť som sa tešil na čokoľvek nové od nej.
This Time Around, z apríla 2019 z ep OUT OF TOUCH.
Lenže Beauty Queen sa ukázala ako trochu nepokojná a rozhodla sa (asi) v tomto striedmom zvuku nepokračovať... čo ma celkom mrzí.
Keď som vo februári 2020 prvýkrát počul jej (vtedy) čerstvý singel Sweet Memory, uložil som si link a pripísal som si k nemu, že „trochu to pripomína Tennis“.
Až s odstupom cca mesiaca som sa dostal ku rešeršovaniu informácií... a dozvedel som sa, že singel Sweet Memory produkovalo duo Alaina Moore & Patrick Riley... a to je skupina Tennis. :-) Tram-ta-da-daaaaaa...
Takže na jednu stranu som bol rád, že som dokázal spoznať ten zvuk (no... je tak typický, že zase taký veľký výkon to nebol... ale potešilo), no a na druhú stranu som bol trochu rozčarovaný kvôli Beauty Queen. Lebo jej „predošlý“ kompaktnejší a priamočiarejší gitarový zvuk mám o čosi radšej. A bol som rozčarovaný aj kvôli ľuďom z Tennis, lebo na jednu stranu je fajn, ak sa angažujú aj takouto produkčnou podporou pre začínajúcich autorov, ale nie je ok, ak producent „prekryje“ autora... Ono to je vždy o tom, aká „chémia“ medzi ľuďmi vznikne a na čom sa dohodnú... a niekto je ovplyvniteľný viac a niekto menej. Ale aj keď Beauty Queen možno hľadala záchyný bod, tak aj tak malo radšej vzniknúť niečo, čo je „viac Beauty Queen“. (ale viem ja, o čom je Beauty Queen?)
Aby bolo jasno, ja milujem Tennis, ale nechcem počúvať Tennis2... chcem počúvať Beauty Queen.
A to ešte v apríli 2020 vydala Beauty Queen singel Two of Us... a ten je tiež divný... a ten klip k nemu, ten nemôžem ani pozerať :-)
Celkovo je rok 2020 zatiaľ pre mňa v znamení skôr rozčarovaní... už som spomínal, že nový Andy Shauf ma na zadok nezhodil, teraz táto Beauty Queen, nové veci od Phoebe Bridgers mi nesedia, o nie úplne vydarenom albume Porches ešte bude reč... Budem to ešte chvíľu pozorovať, lebo možno vo mne je problém :-)
V klipe Sweet Memories nevystupuje Beauty Queen, ale Coral Cataldo. To len, aby ste sa nedoplietli...
Počúvať Dirty Projectors je veľmi dobré na to, aby ste si reálne uvedomili, že "koľko je ľudí, toľko je hudieb", že hudba je extra individuálny výrazový prostriedok. Hudba je vlastne akoby brain-print.
Ale na druhú stranu to nie je zase až také hrozné, že by existovalo 7 miliárd rôznych hudieb, lebo mnohí nie sú schopní hudbu aktívne produkovať a tiež je zrejmé, že existujú hudobné kmene, hudobné spoločenstvá a hudobné náboženstvá, ktoré združujú ľudí s podobným vnímaním. Lebo inak by kedysi slávna mládežnícka otázka "čo počúvas?" nemala zmysel a nedokázala by viesť ku kmeňovej identifikácii (či patríš k nám alebo patríš k tým iným).
Jedným z tých, ktorí hudbu aktívne robia a zároveň ju robia natoľko harmonicky a rytmicky odlišne od mnohých iných hudieb je David Longstreth (ešte aj priezvisko má zložité)... a teda jeho skupina Dirty Projectors.
Sám mám občas problém ich počúvať a mať z nich spontánnu radosť a zážitok. No, lebo nie som úplne členom kmeňa „dirty projectors“, ani veriaci „dirty projectors“.
Preto to s nimi nepreháňam a užívam ich iba občasne a v malých dávkach. Dirty Projectors užívaní v malých dávkach neškodia ani vo veľkom množstve :-)
O to viac ma potešilo, že na konci marca 2020 vyšlo na značke Domino Recordings aktuálne ep WINDOWS OPEN, ktoré skupinu akoby vracia do obdobia, keď vydali asi ich poslucháčsky najprístupnejší album BITTE ORCA (2009, Domino Recordings), čo bol ich v poradí piaty album.
Od 00:52 a od 01:47... keď sa zapozeráte... to vyzerá, ako keby zbory spievali tie kvietky, že? A od 02:10 robia, že "oooooooh". :-) Skoro ako v nejakom kreslenom filme.
Dirty Projectors je hlavne projekt Davida Longstretha... Už som dávno rezignoval na to, aby som mal jasno, aká je v Dirty Projectors vlastne aktuálne zostava... Na wikipédii majú uvedených 31(!!!) „past members“ (vrátane Ezra Koeniga z Vampire Weekend alebo Jenn Wasner z Wye Oak)... no povedzte, ktorá kapela to má? :-)
So žánrovým zaradením si lámu hlavu aj hudobní recenzenti, ktorí „hybridných“ Dirty Projectors (často dosť divoko) pripodobňujú k rôznym kapelám, na čo v roku 2009 Longstreth v jednom interview reagoval dosť razantne - „nie, nie som veľký fanúšik Yes“ a „neznášam Franka Zappu!“. No tak potom sa recenzenti trochu stiahli... Dirty Projectors zase zostali nedefinovaní...
Ale našťastie tie ženské viachlasy znejú viac-menej ako z obdobia albumu BITTE ORCA, takže som si povedal, že nemusím presne vedieť mená tých dievčeniec, čo mu tam teraz prispevujú...
TOPS sú kanadská skupina z francúzskej časti Kanady, z Montréalu (Quebec)... koľko veľa Kanaďanov sa tu dnes nazbieralo, že?
Vznikli v roku 2011 na zbytkoch skupiny Silly Kissers. Nahrávajú pre montrealské vydavateľstvo Arbutus Records.
Speváčka Jane Penny režírovala aj niektoré ich videoklipy.
Aktuálny album I FEEL ALIVE vyšiel 3. apríla 2020 a nachádza sa tam aj pieseň Witching Hour. Vyšla vo februári 2020 ako singel. Je to paráda. Asi prvý veľký (alternatívny) hit v roku 2020. Dobrá práca, TOPS! Mne je dobre, ja si to užívam!
Nie je nič čudné, že rôzne čudné kapely sa dosť tragicky googlujú. Ja mám na to takú fintu, že k divnému názvu kapely, na ktorý mi google nahadzuje všetko možné, len nie to čo potrebujem, pridávam „band“. Hľadám skupinu XXXX... tak napíšem XXXX band.
Ale pri Coco som si riadne nabehol na vidly, lebo googlenie „coco band“ ma zahltilo haldou akéhosi hispánsko karibského gýča, aj keď dosť veselého... No, to som ale mal hlavu v ohni a škrípanie v zuboch... Nakoniec som musel googliť „coco empty beach“, takže ešte šťastie, že som vedel aj názov piesne...
No a tie komplikácie vôbec neboli náhodné, lebo Coco je projekt, ktorý je zámerne „uncredited“, aby nič nerušilo, aby to bolo len o hudbe... akože „počúvajte hudbu, neriešte, kto je kto“.
„Coco is not about who we are“ tvrdia (na svojom spotify a aj inde) a preto teda hudbu zdieľajú s poslucháčmi anonymne. „... because we want Coco to be solely about music... We want the song to be received in pure form by the listener alone.“ Neviem, či tomu úplne verím, lebo to považujem len za jednu zo špecifických stratégií na vybudovanie výnimočnosti. Alebo som asi už cez čiaru cynický... Trochu ma odradilo aj to, čo píšu nie o hudbe, ale priamo o sebe (o projekte Coco)... „It’s thick brushstokes on a canvas rough and oily. It’s blast of greens and blues, swirling heavy through your head...“
Táto „poézia“ už bola na mňa veľa... Trochu veľa slov, trochu veľa abstrakcie... ani som to všetko nedočítal. Našťastie je hudba celkom fajn... ten zvuk je celkom zaujímavý (aj keď musím povedať, že prvé počutie bolo pre mňa omnoho väčšie zjavenie než dvadsiate piate), sú tam zaujímavo pomiešané prvky (dokonca asi aj soulové)... Tak ste teraz možno "naťuknutí" na Coco. O viac piesňach od nich zatiaľ neviem... Je to príležitosť v budúcnosti hľadať... Ak vás hľadanie baví...
Porches je predovšetkým Aaron Maine. Ostatný album (THE HOUSE) vydal v roku 2018, tak som sa aj celkom tešil na niečo nové.
Kým albumy POOL (2016, Domino) a THE HOUSE (2018, Domino) nahrali Porches v trojici (s vokalistkou a bubeníkom) a pre vystúpenia boli občas až piati, album RICKY MUSIC nahral Aaron Maine sám. Ak predošlé dva albumy teda boli balansovaním medzi indie-popom, 80-tiesovým synth-popom a bedroom-popom, tak teraz už je to úplne bedroom-pop, aj spôsobom vzniku.
Vždy som si hovoril, že aké je to fajn neprepchaté a minimalistické (aj to v recenziách nazývali, že „spare and raw bedroom dance music“ )... elektronické beaty, nad tým striedmo zahraté klávesy alebo klavír, občas gitara... len som ešte nevedel, že Porches dokáže(u) byť ešte strohejší :-)
Nový album RICKY MUSIC (v poradí štvrtý, no možno piaty, lebo je tam ešte album SCRAP AND LOVE SONGS REVISITED, ktorý občas nie je zaraďovaný do riadnej diskografie) vyšiel 13. marca 2020 na značke Domino Recordings.
A aj som si ho prešiel po jednotlivých skladbách a aj som si prečítal recenzie a... nebol som si istý, že recenzie hovoria o albume, ktorý som počul :-) Pripodobňovať skladbu I Can’t Even Think ku trip-hopu mi pripadá dosť uletené...
No tak som počúval a čítal a hovoril som si „ako toto ja dám dohromady“... každý tu hovorí niečo iné... ale ja potrebujem povedať, že ten album je pre mňa sklamanie.
Porches nikdy nehrali zbytočne veľa, ale vedeli sa dostať aj ku 4 minutám... RICKY MUSIC je plný krátkych piesní... z celkovo 11-tich je 10 piesní do 3 minút (dve z toho dokonca len 00:33 a 01:16) a jedna jediná (Madonna) má 03:13... Akoby Aaron radšej tie piesne ani nedoťahoval... lebo by boli ešte temnejšie.
Tá 33-sekundová sa volá PFB (= pretty fucking bad) a spieva sa tam len
It’s looking bad
It’s looking bad
It’s looking pretty fucking bad
Porches boli vždy o melanchólii, tak som nečakal veselosť, skôr kontrast medzi tanečnosťou a melanchóliou. Ale kontrast sa akosi nekoná. Aj auto-tune mi na tomto novom albume vadí viac ako na predošlých...
A klipy, ktoré predchádzali albumu?... Do U Wanna u psychoterapeuta, Patience zase ako akýsi tanec, ešte čudnejší než väčšina moderného výrazového tanca.
Na albume je asi dosť veľa privátnej psychoterapie, ale o niečo menej hudby, než som bol zvyknutý predtým...
RICKY MUSIC je „break-up album“. Otázka je nie to, či ho mal Aaron, nahrať, ale či ho mal Aaron Maine vydať... Lebo sú „break-up albumy“, ktoré sú inšpiratívne a katarzné pre široké publikum, tento je asi len privátny. Akoby sa ani nepočítalo, že ho niekto bude aj počúvať. Ako správa o duševnom stave umelca... v poriadku... ako položka v diskografii... neviem. Aj som mal celkom veľký problém niečo vybrať... Chvíľku to vyzeralo, že proste Porches pre tentoraz vynechám. Nakoniec predsa len Lipstick Song.
Na clashmusic.com dostal album RICKY MUSIC iba 5/10. Nie som sám, kto čakal od Porches viac.
Album som počul len asi dvakrát, ani som nemal veľkú chuť počúvať ho znovu. Porches je teda zatiaľ prvé rozčarovanie roku 2020. A už som spomínal vyššie, že Andy Shauf ma neprekvapil, Coco ma unavuje tým okecávaním okolo, o Beauty Queen bola reč vyššie a Phoebe Bridgers sa tiež aktuálne hýbe smerom, ktorý ma nenadchol... možno so mnou nie je niečo v poriadku...
Tak si trochu napravím chuť staršou podobou Porches. Z roku 2016, naživo Braid.
Aaaaa, je mi smutno za "starými" Porches... :-( Fňuk. Fňuk.
Na záver už len telegraficky, lebo ak by som sa ďalšími "položkami" zaoberal viac, tak sa prehupnem do mája (no, aj som sa prehupol). A ako som spomínal, som nejaký "unavený"... asi aj z hudby... Musím si naordinovať trochu ticha.
27. marca 2020 vyšiel na značke Merge Records album ST. CLOUD od Waxahatchee.
Krásne indiánske meno, že? Vychádza z lokálneho geografického názvu. V severnej Amerike je kopec takých lokálnych názvov. Už sme tu vyššie spomenuli kanadský Saskatchewan, ktorého názov vychádza z indiánskeho výrazu Kisiskáciwani (rýchlo tečúca, bystro tečúca... napríklad rieka)
Hlavnou postavou Waxahatchee je Katie Crutchfield. Waxahatchee bol pôvodne jej sólový akustický projekt (nad rámec pôvodnej kapely P.S. Eliot) a tak sa jej zadarilo, že ST. CLOUD je od roku 2012 už piaty album Waxahatchee. Je v tom trochu indie, trochu folku, trochu "americany". Jednotlivé piesne bývajú z týchto základov namiešané v rôznom pomere. Keď je tam prevaha rocku a folku, býva to veľmi sympatické...
Half Waif je Ananda „Nandi“ Rose Plunkett. Po matke má čiastočne indické korene. Hráva aj v skupine Pinegrove. Príjemné prekvapenie je jej štvrtý album THE CARETAKER, ktorý vyšiel 27. marca 2020 na značke ANTI- Records.
V recenziách sa to hmýri vyjadreniami, že Half Waif je v jej zvyčajnom zmätku - "her hunger for love, her need for solitude" (Pitchfork). A že je v súkromnej introspektívnej vojne so samou sebou. Z toho vzniká v podstate takmer nekonečný zdroj inšpirácie pre ňu a textových posolstiev pre podobne rozorvané duše... Analýzu textov zámerne vynechám, lebo neprináša nič významné poslucháčovi, ktorý ju málo pozná (dokonca aj pre mňa to platí). Recenzií je na webe veľké množstvo, takže sa môžete privátne zahĺbiť a nachádzať si v jej textoch vlastné "háčiky", ktoré sa na vás chytia...
Album "polomanželky" má aj hudobne dve kontrastné časti. Kde prvých 5 skladieb sú dynamickejšie (tanečnejšie) elektronické kompozície (niektorí recenzenti to nazývajú art-pop) postavené na výraznej rytmike a po šiestej predelovej (Lapsing) nasleduje druhá polovica, ktorá je pokojnejšia a "vyťahuje" do popredia skôr vrstvené vokály Nandi Plunkett. V spomínanom Pitchforku to nazvali ako dualitu "anxiety / hope". Vyššie uvedená Halogen 2 je z prvej časti, Blinking Lights je z druhej časti.
Album dostával takmer všade veľmi slušné bodové hodnotenia, tak na úrovni 8/10. Takže bez ohľadu či už vás texty budú alebo nebudú oslovovať, je aj hudobne jedným z nadpriemerných za rok 2020. Ale Half Waif má trochu smolu v tom, že v tom obrovskom mori hudby ju nie je práve jednoduché nájsť.
Začiatkom marca 2020 vydala Christine & The Queens na značke Because Music ep z názvom LA VITA NUOVA. A ep je 5 piesní a k ep bol vydaný aj krátky film.
Jednou z piesní na ep je People, I've Been Sad. A takto ju Christine zaspievala naživo pre sériu COLORS. Je to dávka ekrazitu, táto Christine... Aj vtedy, keď nemôže behať, skákať a vzdialiť sa od mikrofónu.
Hlavnou postavou kalifornskej skupiny The Gloomies je Andy Craig. Príjemná, trochu rozostrená indie gitarovka s west-coastovým zvukom, ale nie až tak slnečná. V atwoodmagazine.com ich nazvali ešte zložitejšie: "beachy indie rock act full of spunk and raw dynamicism". Niektoré podoby hudby sa nie ľahko vyjadrujú slovne. Celkom príjemná hudba, na ostrejší "nosový" vokál si však ešte stále len zvykám...
6. marca 2020 si vlastným nákladom (značka Gloomtones) vydali album ARE WE GETTING BETTER? Je to ich v poradí druhý album (prvý ROMANCE si vydali v roku 2018).
Zaujímavým lo-fi prvkom na albume ARE WE GETTING BETTER? je, že medzi "plnoformátovými" skladbami sú vložené aj také drobné "náčrty" hudobných motívov (nazvané voice memo)... akoby hrali z diaľky cez teplom rozochvený kalifornský vzduch.
No a keď sa niekto volá Simen Mitlid... tak určite musí byť z Nórska :-)
Simen Mitlid z Osla je nórsky "folkáč". Inak, nórska hudobná scéna je prekvapujúco pestrá (trochu šmrncnutá Amerikou ako aj celá Škandinávia... teraz neberiem do úvahy škandinávsku world music) a celkom aj popová. Tí Severania majú akýsi zaujímavý zmysel pre pekné melódie. A Nórsko navyše hrá celkom "teplo" a vrúcne... žiadne islandské melancholické studené elektronické "ťukanie na cencúle".
Zvláštne je to, že vždy ma Nórsko prekvapí... Mal som kedysi dávno (niekde v rokoch 2008/09) k dispozícii výberovku nórskej popovej a rockovej hudby a bolo to skoro všetko dobré. A pre nás tu, čo tu poznáme ledva tak Briskeby alebo Bel Canto, to bolo fakt ako zjavenie.
Weeks vyšlo začiatkom marca 2020.
A už dosť... ešte by sa niečo aj našlo, ale už len sami.
Musím si dať terapiu tichom. Fakt som nejaký "prepálený".
ďalšie januárové až marcové tagy na samoštúdium :-)
sweet whirl - something I do
I break horses - death engine
trace mountains - lost in the country
soko - being sad is not a crime
the radio dept. - the absence of birds
ultracrush - leave
why bonnie - voice box
larkin poe - holy ghost fire
the men - mercy
Voľby boli 29. februára 2020... skladanie vlády trvalo do 21. marca 2020... a nová vláda ešte ani nezačala poriadne pracovať (myslím na tých ostatných veciach okrem corona-krízy) a spustil sa akýsi samovoľný očistný proces. Dokonca tam, kde by sme to ani nečakali...
Môžete mať výhrady voči Matovičovi, môžete mať výhrady k jednotlivým ministrom, môžete mať výhrady voči fungovaniu koalície... v poriadku, nie všetko ide úplne ideálne... Ale je zrejmé, že zmena Slovensku veľmi pomohla. Zatiaľ ešte nie veci vyriešiť, ale aspoň nadýchnuť sa pred riešením... Je to veľmi dôležitý stav, ktorý (po rokoch smeráckej zatuchnutosti, arogancie a dokonca kriminality) osviežuje nádejou, že tento štát by predsa len mohol niekedy fungovať inak než doteraz.
No a pravdepodobne závan nových časov v justícii spustil pohyb. Dokonca ešte sa až tak veľa nestalo, stačili deklarácie a komunikovanie plánov... stačilo tušenie... a pár sudcov (väčšinou z východu) to odpískalo.
Celé sa to stalo koncom marca 2020... niektoré „vychodňarske justične patkaňe“ aktuálnu situáciu vyhodnotili, že je čas opustiť ich potápajúce sa dobré bydlo... A verte mi, že JUDr-ovia vždy majú veľmi dobre premyslené svoje kroky, nerobia veci len tak zbrklo a pod vplyvom impulzov (verte mi, že ja o tom niečo viem... žiaľ, priamo zo svojho súkromného života).
Takže najprv po 21. marci 2020 doručilo 6 sudcov prezidentke listy o vzdaní sa mandátu sudcu. Z nich sú zaujímavé hlavne 4 mená.
JUDr. Imrich Volkai (KS v Košiciach)
JUDr. Juraj Sopoliga (KS v Košiciach)
JUDr. Vladimír Kotus (OS Košice II)
JUDr. Andrej Kubinský (OS Kežmarok)
A v priebehu pondelka (30/3) a utorka (31/3) sa tak rozhodli ďalší sudcovia. V pondelok 30/3 šiesti sudcovia (z toho 5 z Krajského súdu v Košiciach) a v utorok 31/3 ďalší 8 sudcovia (z toho 6 z Krajského súdu v Košiciach).
Plus sa vzdali funkcie sudcu 5 sudcovia Najvyššieho súdu SR, to som však zo správ nezistil, v akom termíne doručili list prezidentke.
Všetkým týmto sudcom zanikla funkcia ku 31. 3. 2020. Hlasný potlesk na scéne... Jen houšť a větší kapky...
Dobrou správou pre Slovensko je hlavne "prečistenie" Krajského súdu v Košiciach... Extrémne dobrou správou pre Slovensko je odchod JUDr. Volkaia a JUDr. Sopoligu z justície... (stále im však budeme platiť vysoké dôchodky).
Vyzerá to tak, že Krajský súd v Košiciach bol vo viacerých ohľadoch veľmi špecifický. JUDr. Imrich Volkai bol dlhoročný predseda súdu (od roku 1997) a urobil si z toho súdu dosť domácke miesto. Na Krajskom súde v Košiciach pracovalo viacero jeho príbuzných (a tiež na niektorých ďalších košických súdoch)... je to také kmeňovo-východné... Aj sa robili dosť drsné vtipy o tom na spôsob: „Nie, pes JUDr. Volkaia na Krajskom súde nepracuje, ale hľadá sa pre neho vhodné pracovné zaradenie...“.
https://transparency.sk/sk/rodinne-vazby-sudcov/
Dôvody pre odchod mohli byť rôzne (aj týkajúce sa veku), zlé jazyky však hovoria, že jedným z dôvodov môže byť obava pred sprísnením pravidiel preverovania majetkových pomerov sudcov.
Komentujúci čitatelia k článkom napísali aj toto:
* Na ten KE krajsky sud by sa mala policia a prokuratura zamerat ako prvy. Toto je exodus vacsi ako za Mojzisa...
* ... mozno sa len boja ze sa im pani ministerka pozrie cez novelu ustavy na majetky ... tadaaa
Áno, je veľmi nápadné, že z jedného súdu (že z jedného krajského súdu) takto časovo koordinovane sa tak veľké množstvo sudcov rozhodne, že už akosi nemajú záujem o vykonávanie funkcie sudcu. Funkcie, ktorá v sebe spája niekoľko až neuveriteľných výhod... (tak neuveriteľných, ako keď si uvedomíte, že FED v USA je súkromná organizácia, ktorá má akcionárov).
Sudcovia majú pomerne voľnú pracovnú dobu, sú ustanovení do funkcie doživotne (len vlastné vzdanie sa funkcie, prípadne právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin ich zbavuje funkcie) a za svoje rozhodnutia nenesú žiadnu trestno-právnu zodpovednosť (aj keď by vydali nezákonné rozhodnutie). Takže funkcie sudcu sa nikto nevzdáva ľahko, lebo to je takmer najluxusnejší spôsob zamestnania v štátnej správe. S veľmi slušným platom.
Sú teda na mieste úvahy, že viaceré súdy z východnej časti republiky (a najvypuklejšie práve Krajský súd v Košiciach) fungovali (ba možno ešte stále fungujú) problematicky a sú na mieste úvahy, že na nich mohlo dochádzať ku korupčnému správaniu, ku finančnému ovplyvňovaniu sudcov a ku generovaniu kúpených nezákonných rozhodnutí...
A takáto úvaha tiež vedie k záveru, že na takýchto súdoch mohli fungovať aj sudcovia, ktorí (ak by zostali sudcami) by mohli mať problém s vysvetľovaním prírastku majetku, ktorý nezodpovedá funkčnému platu.
Pravdupovediac Východniar a právnik, to nie je úplne dobrá kombinácia... a berte to ako môj subjektívny postoj... ale ak je to možné, vyhýbam sa aj jedným aj druhým.
Sudcom sme ponechali príliš veľa ne-kontroly a JUDr-ovia urobili s touto slobodou to, čo JUDr-ovia vedia najlepšie zo všetkého... zneužívali ju vo svoj vlastný osobný prospech.
Doplnenie justičnej témy zo 6. 5. 2020. Takto to vyzerá, keď sa "mentálna bedač" dostane k vysokej štátnej funkcii:
https://pado.blog.sme.sk/c/535334/novi-sudcovia-stare-sposoby.html
Myslím, že jediná možnosť ako sa z justičného marazmu a JUDr-psychopatie dostať von, je čo najrýchlejšie urobiť zmenuZákona o sudcoch a prísediacich a zmenu Trestného zákona... tak, aby sudca niesol trestno-právnu zodpovednosť za nezákonné rozhodnutia. Ak to bude takto nastavené, bude sudcovské kreslo menej atraktívne pre "chudákov" a poškodencov.
V stredu 29. 4. 2020 vyšla správa:
https://domov.sme.sk/c/22394476/kiska-podla-seligu-v-najblizsej-dobe-povie-ako-bude-dalej-fungovat-strana.html?ref=terazbox_sme
Kto je prekvapený? :-) Nevidím žiadne ruky. Politický koniec Andreja Kisku je asi za dverami. A je to dobre. Děkujeme, odejděte... Andrej Kiska splnil svoju historickú úlohu - nepustil Roberta Fica na prezidentské kreslo. Tým, že v roku 2014 v druhom kole volieb na seba naviazal anti-Fico hlasy... (hypotéza: ktokoľvek, kto by sa dostal v roku 2014 do druhého kola prezidentských volieb, by na seba naviazal anti-Fico hlasy)
Andrej Kiska tiež nie je iba biely a iba čierny, ale od „anjela“ sme predsa len čakali o niečo viac bieleho...
Ohodnotiť politickú cestu Andreja Kisku bude lepšie až s odstupom času, ale obávam sa, že aj to, čo urobil dobre, bude prekryté jeho „koncom“. Podobne ako pri profesorke Radičovej. Boli to veľké očakávania, slušnosť a podobne, a nakoniec sa ukázalo, že profesorka Radičová na každodennú vrcholovú politiku nemá vhodné osobnostné vlastnosti...
Podobne Andrej Kiska... Po "strašiakovi do kukurice" Ivanovi Gašparovičovi, akoby členovi Smeru-SD, nebolo ťažké zbierať pozitívne body aj za úplné drobnosti... a predsa sa Kiskovi podarilo nazbierať aj čierne bodíky...
Informácie o daňovej kauze KTAG spôsobili, že "anjel spadol z nebies" na rovinu "je taký oj*bávač ako my ne-anjeli". To Svedkovia Kiskovi ešte celkom ustáli. Veď to sú "smerácke sr*čkomety", hovorilo sa... A tie šli naozaj na plné obrátky a (ako bolo zvykom) vynášali dôverné informácie zo štátnych úradov a inštitúcií... lebo mohli...
Pozemková kauza bola už trochu iná káva. Niektoré videá boli nešikovné a aranžované, ale bolo ich veľa a po každom ďalšom bolo jasnejšie, že Andrej Kiska sa do tejto patálie nedostal ani nie náhodou a ani nie nevedome. Čakalo sa na nejaký solídny, zrozumiteľný a chlapský postoj. Ale počuli sme len, že to je "pomsta Smeru" a že "videá sú zostrihané", čo Matovič priamo v predvolebnej diskusii glosoval tak, že "dobré by bolo teda pozrieť si nezostrihané".
Nič čo by rozptýlilo rastúce pochybnosti sme, žiaľ, nepočuli... Andrejovi sa vysypali kostlivci z jeho skrine rovno na oči verejnosti... Čo sa k tomu dalo povedať? Napísať na billboardy, že "Dobro musí zvíťaziť"? Ešte že voľby neboli o týždeň neskôr...
Je teraz jedno, či aktuálny „dôvod zdravie“ je coverage story alebo nie... Už aj záver prezidentského funkčného obdobia Kisku bol poznačený pochybnosťami o motivácii niektorých jeho krokov, o nejasnej komunikácii a o „mľandravom“ neimponujúcom prístupe k politike. Nie uvážlivom, opatrnom a rozumnom, ale o „mľandravom“ prístupe... Dokonca ešte aj toto aktuálne „odchádzanie“ je akési nemužské, neimponujúce...
To, že 5 rokov vo funkcii nás poučoval a „slniečkáril“ (vrátane stretávania sa mimo oficiálneho programu so svetovým oligarchom, ktorého meno sa nevyslovuje) a potom tvrdil, že založil akúsi stredo-konzervatívnu stranu (lebo hardcore slniečkárstvo už bolo vybookované), to teraz nebudem rozmazávať. Aj táto ideová nevyhranenosť strany mohla byť čiastkovým dôvodom toho „skvelého“ (podľa jeho slov) výsledku.
Strana Za ľudí však existuje, je teraz vo vláde a môže sa ukázať ako konštruktívna a schopná strana. Uvidíme, ako sa jej to bude dariť (osobne jej držím palce). Rezort spravodlivosti je jeden z najproblematickejších a je tam extrémne veľa čo meniť a naprávať.
Za ľudí (ktorá v aktuálnych prieskumoch volebných preferencií je už pod 5% hranicou, tzn. pod hranicou vstupu do parlamentu) sa zároveň poohliada okolo seba, aby prípadne mohli vznikať nové koalície a to je dobrý nápad...
Netreba sa prípadného odchodu Kisku mimo politiku obávať (... už dlhšie tam vlastne nie je). Z môjho pohľadu môže byť strana Za ľudí bez Kisku voliteľnejšia ako s Kiskom... Chyby, ktoré Kiska priebežne urobil, polarizujú spoločenské postoje k jeho osobe, a tým pádom strane Za ľudí škodí. Bude však záležať aj od toho, kto sa ujme líderstva v strane a či na to má prirodzené predpoklady. Nie je na svete príliš veľa prirodzených lídrov (a vlastne ani Kiska ním nebol). Úspešné pôsobenie Mgr. Kolíkovej na Ministerstve spravodlivosti a dobré odkomunikovanie zmien verejnosti môže strane veľmi pomôcť.
Ale k dobru je potrebné Kiskovi pripočítať spropagovanie pojmu "mafiánsky štát", pretože keď som to ja hovoril niekedy v rokoch 2006 - 2008, tak sa mi ľudia vysmievali do ksichtu. Predsa len je rozdiel, keď niečo povie prezident a to isté povie bežný pešiak z ulice... Ja teraz občas používam aj pojem Slovenská kriminálna republika. A uvidíme dokedy, lebo už teraz nie sme až pod takým tlakom a vplyvom zločineckých organizácií ako HZDS alebo Smer. Ale stále je tu ešte "slovenská povaha", stále sme ešte veľmi ďaleko od toho ako by štát a verejní činitelia mali fungovať.
Musím sa priznať, že primitívne Kajetánove zbojstvá (odkláňanie peňazí zo štátneho na súkromné účty a potom nakupovanie drahých nehnuteľností akože cez rodinných príslušníkov) ma na začiatku až tak nezaujímali... Povedal som si len, že je to len ďalší prípad zbojníka/vykrádača napojeného na kriminálny Smer-SD. Ale s odstupom času som sa dozvedel, že JUDr. Kajetán Kičura (momentálne vo vyšetrovacej väzbe) je sudca s prerušeným výkonom funkcie. Bingo...
Sudcovia sa ohradzujú, aké je to hrozné, že "sudca" je dnes nadávka. No... je. Naozaj to je nadávka. Ale nie je to žiadna krivda nikomu. Je to zovšeobecnená skúsenosť verejnosti, ktorá reflektuje nielen to, ako niektorí sudcovia fungovali (fungujú), ale reflektuje aj hrobové ticho mlčiacej časti sudcovského stavu, ako všetci tvrdili, že o ničom nevedia a netušia. A mať justíciu poskladanú zo zbojníkov/korupčníkov a alibistických uhýbačov je presne to, prečo je "sudca" nadávka. A sudcovský stav má pred sebou veľa veľa preveľa práce, aby sa to zmenilo... dokonca ani rozsah jednej generácie (tzn. cca 21 rokov) nebude stačiť na to, aby sa pohľad verejnosti na sudcov zmenil. Tieto veci pomaličky kontinuálne vznikali a pomaličky sa budú aj meniť. JUDr. Kajetán Kičura, odvolaný šéf úradu štátnych hmotných rezerv, je aktuálne obvinený z prijímania úplatku (obvinený je spolu s ním aj jeho otec, cez ktorého bankový účet sa niektoré transakcie realizovali). Dňa 23. 4. 2020 v komentári "Kajetán" uviedol Peter Schutz: "Zneužiť na zveľadenie osobného alebo azda presnejšie rodinného majetku pandemickú hrozbu, aká nemá sto rokov obdobu, je však za čiarou ešte aj najfarbistejších predstáv o schopnostiach nominantov Smeru. Urobiť z inštitúcie určenej na obstarávanie a stráženie strategických zásob eseročku Kičura & otec & syn je čin hoden na jednu policu s Kočnerom, monackým princom Smeru (Počiatek), Jankovskou a spol."
Drsné... taký je údel potomkov "národa utlačovaných". Raz bola nad nami nadvláda z Juhu, raz zo Západu, dlhý čas z Východu. Prežili len tí, ktorí sa vedeli tváriť akože nič a pritom "vybabrať so systémom", nerešpektovať oficiálnu štátnu štruktúru a urvať si čo najviac zo spoločného pre svoj vlastný kmeň. Podobné napätie medzi formálnymi štátnymi štruktúrami a neformálnymi kmeňovými štruktúrami je napr. aj v islamských ázijských b*rdelstanoch (Afghanistan, Pakistan, Kašmír a pod.). A to je parádna živná pôda pre rôzne zverstvá vrátane korupcie. Bohvie, kedy sa Slovensku podarí oslobodiť sa z našej "kmeňovej minulosti" a ľudia zo štátnou funkciou to budú vnímať ako česť a službu a nie ako parádny spôsob, ako si legálne "vytiahnuť" čo najviac zo spoločného... Dnes už totiž nekradneme niekomu cudziemu, dnes kradneme sebe, dnes keď kradneme, tak oslabujeme vlastný štát... ale niektoré kmene (rodiny) to ešte stále nechcú akosi vstrebať. Štát ich zaujíma len málo... Košeľa bližšia ako kabát.
A čo milovaná Únia v časoch korony? Našťastie dlho mlčala. Niektorí už sa aj zlostili, že to je hrozné, že "Únia je ako vypnutá" a ja som im hovoril: "pššššt... buďte radi, že je ticho, lebo keď sa ozve Európska komisia, bude to na sto péro totálna kravina". Aj tak bolo.
V čase, keď každý štát sa snažil nejako zvládnuť svoj vlastný stav v rámci ochorenia a kontrolovať a riadiť mobilitu obyvateľstva, tzn. kontrolovať hranice ako protipandemické opatrenie, opatrenie pre udržanie zdravia... sa začiatkom apríla 2020 EK hlavne pohoršovala, že "krajiny sa zabarikádovali a že je to celé akési nekoordinované". Pandémia-nepandémia, ako si poddaní, v regiónoch mimo Bruselu a Štrasburgu vôbec dovolia spochybňovať až porušovať "európske hodnoty"?
Po nešťastnej Lisabonskej zmluve došlo k tomu, že Únia prestala mať postupne pocit, že je tu pre štáty, ale začala sa správať podľa modelu "štáty sú tu pre Úniu".
Kedy bude tejto čudnej redundantnej (= nadbytočnej, = nie nevyhnutnej) meta-štruktúry koniec? Keď si väčšina štátov uvedomí, že BEZ EURÓPSKEJ ÚNIE MAJÚ MENEJ PROBLÉMOV NA RIEŠENIE, NEŽ S ŇOU... Na juhu (Taliansko + Španielsko) už na to pomaly prichádzajú... a keď si to uvedomí nadkritické množstvo štátov... to nebude exit, ale explode. Namiesto obludne prerastenej Únie by postačoval niečo ako Európsky harmonizačný úrad, ktorý by využívali európske štáty, ktoré by sa chceli v nejakej oblasti zladiť - normami alebo postupom... ani nie všetci, ale v ad hoc kombináciách, ktoré by vnímali ako relevantné a pragmatické. Sny o vnucovanej "federalizácii" sa dajú realizovať iba násilím a vydieraním... A to sme si už všimli.
A medzitým v Brooklyne... (začiatok marca 2020)
Hmmm... čudné, že? Dievča skončilo v bezvedomí a v nemocnici...
Nie je vylúčené, že aj ona sama urobila nejakú chybu a nevieme, čo všetko udalosti predchádzalo (viktimológia rozhodne nie je paveda), takže nevieme úplne presne (v poriadku... ja neviem), či na kamere je zaznamenaný útok alebo "nešikovný", primitívny pokus o riešenie... Ale väčšine z nás takáto situácia oprávnene zdvihne obočie a tlak. A slabším náturám asi aj žalúdok...
A prečo sa také niečo deje? No... (a vynechajme históriu a vojnu Severu proti Juhu) to preto, lebo značkové oblečenie a smartphone z nikoho ešte homo sapiensa neurobili.
Neurológ a neuropsychológ by k tomu asi povedali: "Nedostatočná funkčnosť mozgovej kôry nie je schopná tlmiť impulzy z fylogeneticky starších (vývinovo starších) štruktúr mozgu...".
Je dobré si takéto veci si občas pozrieť, aby sme sa vedeli poučiť, čomu je dobré sa vyhnúť... Nemusíme opakovať chyby iných. Aj v tom je sila inteligencie.
Prajem nám všetkým veľa rozumných (a zdržanlivých) rozhodnutí v budúcnosti.
