Tento omeškaný článok bude mať hneď dva úvody.
Ten pôvodný (uvedený nižšie) a tiež novembrový (priamo tuto vyššie).
Môj time-management nie je najpríkladnejší. Viem to. "Táral" som sa počas júna a júla 2021 teda poriadne, všeličo bolo prioritnejšie než tento projekt... S týmto dielom som sa omeškal tak, že som ho už-už chcel zverejniť koncom júla 2021 (a už vtedy bolo neskoro), ale práve v poslednom júlovom týždni už nebolo možné editovať rozpracované články (kvôli technicko-softvérovým zmenám v tunajšom blogopriestore). Tak som si povedal, že dobre... že sa to teda odsunie len na začiatok augusta. Ale to som ešte netušil, čo bude.
Začiatkom augusta 2021 (už po zmene) som zistil, že mám veľké technické problémy využívať blog SME (nekompatibilita s mnou používanými operačnými systémami staršieho dáta, napr. jeden z nich je Mac systém z roku 2013/14), a tak som mohol aktívne s mojím obsahom pracovať iba po pripojení z výrazne menšieho počtu zariadení... Na začiatku augusta 2021 mi dokonca nefungovalo ani úplne jednoduché editovanie textu s použitím ENTER a DELETE. Prekvapenie sa miešalo so zlosťou. Asi do 9. augusta som si písal maily s redakciou... diali sa nejaké korekcie systému... Pracovať som však v novom prostredí reálne nemohol.
Tak som si hovoril, že nechám mladým nadšeným IT-chlapcom, nech systém doladia... že sa nemusím nikam ponáhľať. Hehe... Následne mi v polovici augusta náhle zomrela mama. Po tom, čo cca týždeň bola v nemocnici... mal som kopec starostí a povinností a do konca augusta 2021 som sa nezastavil (hoci som fungoval ako automat). September 2021 bol pre mňa mesiacom, ako sa dostať trochu do normálu (ak sa to bude vôbec dať) a až od októbra 2021 sa zase začínam rozhliadať, čo ďalej... Takže čas bežal a ja som svoje resty nebol schopný "zosekať". Až teraz skúšam...
Dodnes nie som s novou podobou blogu spokojný a nepovažujem ho krok vpred... to by ale bolo na dlhšiu debatu. Keď si pozriem, ako mi to preformátovalo moje staršie články, zostávajú mi len oči pre plač. Napr. diel 04 som mal pôvodne graficky urobený skoro ako časopis - malá fotka vľavo, text ju obtekal sprava, v ďalšom odseku malá fotka vpravo, text ju obtekal zľava... Teraz? Z fotiek malej veľkosti sú veľké "kone", všetky obrázky majú defaultne uvedený popis (zmizla možnosť neukázať popis), čo mi nevyhovuje, lebo v texte používam logá vytvorené pre tento účel... Zlikvidovaná bola možnosť ovplyvňovať veľkosť textu a farbu textu (farbu som používal na dodatočne doplnené texty, napr. v dieli 14). Radšej sa ani nikomu nechválim, že mám blog na SME, lebo podoba mojich starších článkov je doslova poničená... Čo mám robiť? Sťažovať sa na lampárni?
V tomto článku som zatiaľ ponechal všetko tak, ako som si to nastavil ešte "zo starých čias", takže tam uvidíte aj abnormálne zväčšené predely medzi blokmi textu. Postupne to budem musieť vyriešiť inak. Tiež len tipujem, či vložené videá sú stále aktívne, lebo v novej podobe editácie sa video nezobrazuje ako prehrateľné, takže nemám spätnú väzbu, či video je ešte aktívne. Vidím len kód z linku na youtube. Nie, ja sa už nebudem rozčuľovať :-) Prispôsobím sa. Alebo sa vyparím.
Pôvodný úvod z konca júla 2021:
V dnešnom dieli spojím dohromady dva mesiace (apríl a máj 2021), lebo som sa trochu "zasekal" pri predošlom dieli 54 (PWP54). Ten mi ubral dosť času, tak to vykompenzujem takouto dvojmesačnou barličkou...
Čo sa teda dialo v mojich prehrávačoch v apríli a máji 2021?
Pod paradoxným názvom Concealed Identity (= skrytá identita) tvorí hudbu drum&bassový autor a producent Jim Morton z Colchesteru (UK).
Na scéne je od roku 2013 a vyzerá to tak, že vydával prostredníctvom viacerých vydavateľstiev (Tribe 12, Narratives Music, Exkursions, Ronin Ordinance)... 4-trackové épečko THE NIGHTINGALE FLOOR vyšlo 6. apríla 2021 už na značke Repertoire (niektoré zdroje uvádzajú, že vyšlo 19. marca 2021... až taký veľký rozdiel to nie je).
Musím hlavne povedať, že ma mrzí, že tu (myslím: v tomto blogu) nie je viac drum&bassu, ale je fakt, že sa v ňom až tak neorientujem a ani na neho nemám dobre nastavené zdroje... aby som sa pravidelne dozvedal, čo je nové. Aj toto sa hľadalo ťažko. Musel som PRESNE vedieť, čo hľadám. A ešte sa pozrite, z akého čudného (= veľmi nepravdepodobného) kanála som to vytiahol... že "various artists".
Pre Jima Mortona je to jeho prvý release na značke Repertoire a toto ep údajne pripravoval až dva roky.
4 skladby za dva roky, to je... to je cca jedna vec za 6 mesiacov. To je skoro ako moja frekvencia článkov :-)
"Almost two years in the making, The Nightingale Floor EP shows off Concealed Identity's full range of styles," uviedol label v tlačovej správe. Je to drum&bass skôr old-schoolový, pripomínajúci 90-te roky (napr. to, čo robil Photek, aj keď tie porovnania, špeciálne v drum&basse, nikdy neplatia úplne stopercentne).
Fabian začína ako ambientno-experimentálna elektronika, ale postupne vyzradí svoje drum&bassové DNA (prvýkrát v momente od 01:54, keď sa objavia také tie typické napätie-stupňujúce basové "šmuhance").
Je to ťažší, deepový drum&bass, čo je fajn, lebo v súčasnosti - aspoň mne sa to tak vidí - vo svete vzniká skôr viac takého ľahšieho drum&bassu. Hovorí sa mu tiež "soulful drum&bass" alebo "liquid funk". A nie je to zlé, taký je trend... ale vo väčších dávkach dokáže trochu nudiť. Je to vlastne akoby popovejšia alebo soulovejšia podoba drum&bassu.
Navyše, ja drum&bass aj tak užívam skôr v malých dávkach, aby som sa "neprejedol". Predsa len je to veľmi vyhranený a veľmi špecifický žáner, takže radšej s mierou. Ale keď už... tak radšej niečo čudnejšie a ťažšie, a tak repertoár labelu Repertoire je pre mňa vyhovujúci. Podľa vlastnej charakteristiky na ich webe: "Repertoire focuses on the deeper, more breakbeat orientated style of drum and bass - on vinyl and digital formats."
No a takto parádne začína épečko THE NIGHTINGALE FLOOR.
Fabian... tak trochu ambientno-povznášajúca, tak trochu hypnoticky "hlavu-vymazávacia".
Sweet Nobody je kvarteto z Kalifornie (1 dievča + 3 chlapci). Joy Deyo (guitar/vox) + Brian Dishon (drums/guitar/vox) + Casey Snyder (guitar) + Adam Nolan (bass).
Viem o nich dosť málo.
Za svoje zvukové inšpirácie (sonic influences) vraj považujú Mauricea Deebanka z Felt, Johnnyho Marra z The Smiths a skupinu The Go-Betweens. Môže byť... to sú všetko nadpriemerne dobré (gitarové) vzory.
Ale Sweet Nobody si dávajú záležať nielen na "zvonivých gitarách, majú aj nadštandardne dobrú rytmiku (bicie + basa).
Ich prvý album sa volal celkom milo: LOUD SONGS FOR QUIET PEOPLE (2017, Bearded Beauty Records), ale nebol veľmi výrazný (našiel som si z neho ukážky v ich topic-kanále a trochu som zíval... aj vám ten album odporúčam, len ak máte extra veľa času nazvyš vo svojom živote).
Ale nový album sa javí byť ako úplne iná káva. Not a Good Judge - pilotný singel z pripravovaného druhého albumu WE´RE TRYING OUR BEST - vyšiel 28. mája 2021.
Album vyjde 17. septembra 2021 (tzn. už vyšiel) na značke Daydream Records. Album bol nahratý ešte pred pandémiou a pôvodne bolo plánované, že by mohol vyjsť v lete 2020. Skupina sa však rozhodla odsunúť ho na lepšie časy... takže takmer o rok a štvrť.
Sami hodnotia, že sa rozhodli dobre, lebo témy piesní z albumu sú teraz autenticky dôvernejšie každému. Po tom čudnom roku, z ktorého následkov sa každý snažil dostať najlepšie ako vedel ("we're trying our best").
"Album WE'RE TRYING OUR BEST may have been delayed but in some ways, it has come at the right time," tvrdia v tlačovej správe, v ktorej anoncujú septembrové (09/2021) vydanie albumu.
Na konci júna 2021 (áno, dostal som sa tak mimo intervalu apríl-máj, ale nebudem vám to rozhadzovať do viacerých dielov) vydali ďalší singel zo svojho druhého albumu. Why Don't You Break My Heart.
A opäť je to na jednej strane počúvateľné a chytľavé a na strane druhej nie banálne. Nie sú to žiadne happy songy, ale zároveň to nie je prepchaté klišéovitou melanchóliou... Je tam aj veľký posun v produkcii oproti staršej tvorbe, zvuk je väčší, širší (tzv. "roomy")... Výšky a hĺbky sú ďaleko od seba...
... takže si myslím, že na druhý album skupiny Sweet Nobody bude o dosť lepší než ten prvý. Atraktívny americký indie-pop.
Škoda, na Slovensku pre tento typ hudby nemáme veľmi feeling. Ani hudobníci, ani publikum. Jednoducho (a predsa nie banálne), efektívne, neprekomplikovane a so švihom zahrané veci... a to teda Sweet Nobody zďaleka nie sú prvá liga indie-popu.
Aloa Input je nemecká indie skupina z Mníchova (spolkový štát Bavorsko). Vznikli v roku 2012 a je to vlastne tzv. superskupina. Tvoria ju hudobníci, ktorí už predtým fungovali v iných skupinách. Cico Beck je ešte aj aktuálne súčasťou zostavy známych The Notwist.
Označujú ich ako "Supergroup des bayerischen experimental-Pop". Miešajú folk, indie-rock, elektronickú hudbu aj hip-hop. Tento lokálny štýl (hnutie) na pomedzí popu a experimentu sa nazýva „New Weird Bavaria“.
Hlavou skupiny je Florian Kreier (vystupuje aj pod umeleckým menom Angela Aux), Christoph „Cico“ Beck a ich parťák z Dánska - Marcus Grassl.
V roku 2013 vydali prvý album ANYSOME na značke Morr Music,
v roku 2015 album MARS ETC. na značke Morr Music,
23. apríla 2021 vyšlo ep ATLAS DAZE (4 piesne) na značke Siluh Records
a následne 14. mája 2021 konečne 12-piesňový album DEVIL'S DIAMOND MEMORY COLLECTION.
V limitovanej verzii aj na atraktívnom fialovom vinyle (kristepane... zase tá moja obsesia fialovou farbou).
Vybral som vynikajúcu Atlas Daze a následne Make It Rain - sympatickú gitarovku doplnenú elektronickými aj akustickými šuchmi/ruchmi.
V Make It Rain celkom výrazne pripomínajú nemeckých kolegov The Notwist. S nimi svojho času aj koncertovali...
Vokál tu výrazne pripomína Markusa Achera z The Notwist. Ale aj kompozíciou (hlavne melódiou) by sa Make It Rain mohlo pokojne zaradiť na niektorý album The Notwist. Make It Rain ako singel vyšlo v polovici februára 2021.
Je to podobná sorta ľudí. A robia podobnú hudbu.
Nechcel som to robiť zbytočne dlhé, ale keď už som teda vyhľadával... a aj našiel... tak si dajme ešte jednu ukážku od Floriana Kreiera pod menom Angela Aux.
Wanna Be a Woman vyšlo v septembri 2019.
Veľmi sympatická vec, trochu britská, na spôsob Teenage Fanclub.
A Story of Heavy Mike zo svojho albumu IN LOVE WITH THE DEMONS (2019, Trikont) takto Angela Aux zahrali (množné číslo znamená, že sú tu ako skupina) naživo pre Detektor Session.
NOV sú z Bratislavy. Vznikli v roku 2019 a sú piati, speváčka + 4 chalani. Nina + Jules, Ľuboš, Matej a Stefan. Bubeník je vraj zo skupiny The Ills, ale dopodrobna som to nezisťoval (lebo som našiel v iných zdrojoch aj iný menoslov členov skupiny a nechcel som sa domotať). To, čo hrajú, je vraj "psychedelický post-shoegaze".
Na shoegaze je to (podľa mňa) málo "zvukovostenové" (wall-of-sound), ja by som preto ich štýl skôr nazval kombináciou post-punkového revivalu a post-rocku... A chlad toho vokálu je skoro až gothic :-) Ale to je zase len také hranie sa so škatuľkami... Pekné je to v celku aj v častiach.
https://www.facebook.com/mysmenov
Singel Sústavy vydali na konci februára 2021. Ale dostal sa ku mne len tak náhodne o čosi neskôr.
Opakovane som v tomto blogu tvrdil, že ja sa textom piesní až tak veľmi nevenujem ("som skôr sonik než lyrik"). Mnohé z textov považujem za extrémne subjektívne "haluze", ktoré ak vám niečo dajú, je to fajn... a keď nie, tak nemá veľký význam ich analyzovať. Ale v tomto songu je text veľmi kľúčový... Urobil mi celkom zaujímavý flashback, lebo ešte ako naozaj malé deti sme sa zabávali na tom, že jabĺčko máme v kolene a ohryzok v krku a píšťalu v predkolení... No a tento text je plný takýchto nápaditých telových obrazov.
Naše telo, naša anatómia, tak vlastne ponúka veľa zaujímavých príbehov. Neviem, či ich NOV použili všetky (zdá sa mi, že kladivko a bubienok chýba), ale určite ich použili dosť na to, aby sa text počúval so záujmom. Toto je veľmi kreatívne... Nielen textovo, ale aj hudobne a vizuálne.
A do 03:26 sú to skôr 80-te roky a od 03:26 sú to 90-te roky :-)
Softcult je dievčenské grunge-shoegaze-dreampopové duo z Kanady (provincia Ontario). Slečny (dokonca dvojičky) Phoenix Arn-Horn a Mercedes Arn-Horn.
V apríli 2021 vydali svoje debutové épečko YEAR OF THE RAT na značke Easy Life Records. Nie sú to ale hudobné novicky. Predtým mali punkovú kapelu Courage My Love. Ony samé sú inšpirované hnutím riot grrrl. "We are inspired by Bikini Kill, Batmobile, and all of those bands."
Podľa čínskeho lunárneho kalendára je rok potkana prvým z 12-ročného cyklu rokov. Ten ostatný rok potkana trval od 25. januára 2020 do 11. februára 2021 a jeho dominantným prvkom bol kov.
Pre Softcult bol rok potkana ich prvým spoločným rokom ako Softcult...
Vydávajú aj fanzin, ktorý sa volá SCripture.
A ich "rozsekané", fragmentované logo si tiež zaslúži pochvalu.
Za "softcult" (mäkký kult) považujú všetky formy skupinovej indoktrinácie a identifikácie, ktorých sme súčasťou. De facto však neexistuje jedinec, ktorý by nebol súčasťou skupín, "bublín", sociálneho kontextu... a identifikácia s nejakou skupinou sa tak stáva pre každého súčasťou jeho identity.
Pre portál gaytimes.co.uk takto odpovedali na otázku:
What inspired the band name ‘Softcult’?
Mercedes: "We chose Softcult because this band is all about social commentary. A soft cult could be anything from a church, a government, a family, a band even. It’s anything that you don’t really question where you follow your group of people. We’re all in soft cults in society that we don’t realize we’re a part of, we’re just willing participants because it’s a normalized thing at this point. It can sound a little harsh but it’s also meant to make you question which soft cults are you a part of."
Nejde im len o hudbu, chcú byť aj sociálne a politicky angažované. To však decentne vynechám.
Viac o nich si môžete prečítať tu:
https://diymag.com/2021/02/19/get-to-know-softcult
alebo tu:
https://www.gaytimes.co.uk/culture/softcult-dont-try-and-be-what-someone-tells-you-to-be/
The Reds, Pinks & Purples je viac-menej (dnes skôr viac) sólový projekt Glenna Donaldsona zo San Francisca (Ca., USA).
Ak by ste si o nich niečo vyhľadávali na internete, dopátrate sa k tejto charakteristike: „DIY kitchen-pop project of Glenn Donaldson, with live-support from friends“. Nahrávky robí Glenn sám, na koncertoch je potrebný ansámbl.
Takže low-fidely (lo-fi) kuchynský indie-pop... The Reds, Pinks & Purples nie sú novátorskí, ale je to perfektné. Ako keby Glenn Donaldson prevzal všetky milé, „catchy“ indie-popové melódie, vhodil ich do šejkra a poriadne, poriadne a ešte raz poriadne pretriasol...
Počas jednej piesne tak môžete mať aj zo tri flashbacky na melódie iných kapiel a iných piesní... Niekedy je ten pocit presnejší, inokedy len tušený a rozostrený. Ale je to veľmi príjemný pocit. Všetko som to už za ostatných cca 30 rokov niekde počul. Výsledok sa podobá na tisíc iných indie kapiel a predsa je zábavný.
Nepovažujem to vôbec za plagiátorstvo, lebo je to vyslovene žánrová hudba. Takto má znieť gitarový, trochu naivný a trochu lo-fi indie-pop. Pochvalu si zaslúži aj vizuálny koncept obalov, keď Glenn Donaldson ako artwork ku jednotlivým releasom používa svoje "street-fotografie" z menej frekventovaných, menej známych ulíc mesta (predpokladám, že San Francisca, lebo prečo by chodil ďaleko).
Dalo by sa povedať, že je to retro zvuk z prelomu 80-tych a 90-tych rokov (pozri napr. Sarah Records alebo čiastočne Creation Records), ale pravda pravdúca je, že tento zvuk vlastne nikdy úplne nezmizol zo scény a teda ani nezostarol. On sa len zakonzervoval v čase. Ale máte pravdu, ak tvrdíte, že dnes je mimo hlavných trendov. To naozaj platí.
A to presne si všimol aj jeden poslucháč, ktorý skupinu komentoval pod jedným z videí takto:
"I really like this band... they sound fresh, beautiful and old at the same time."
The Reds, Pinks & Purples zatiaľ vydali tri albumy:
ANXIETY ART (2019, Pretty Olivia Records)
YOU MIGHT BE HAPPY SOMEDAY (2020, Tough Love Recordings)
UNCOMMON WEATHER (2021, Tough Love Recordings)
Singel Don't Ever Pray in the Church on My Street vyšiel v marci 2021.
Zdvojenie hlasov v refréne je veľmi príjemné pre ucho a robí pekný plný (full) zvuk.
Ale prekvapenie prišlo v apríli 2021... Celkom sa v ostatnom období Glenn rozbehol. Predošlý album (YOU MIGHT BE HAPPY SOMEDAY) vydal len nedávno - začiatkom októbra 2020. A začiatkom apríla 2021 (len za 6 mesiacov) už má vonku ďalší album. Tuším mal niečo ponahrávané do zásoby.
I Hope I Never Fall in Love z albumu UNCOMMON WEATHER.
Album UNCOMMON WEATHER vyšiel 9. apríla 2021 na značke Tough Love Recordings.
I´m Sorry About Your Life z albumu UNCOMMON WEATHER.
Kidä sa narodila v New Yorku, žije v Londýne a má taliansko-egyptský pôvod (veď to aj robí solídny problém pri vyhľadávaní... keď zadáte v YT kľúčové slovo "kidä", tak vám bude ponúkať aj ne-európsky obsah). V občianskom živote sa volá Ava Leoncavallo (a keď budete vyhľadávať cez toto meno, tak sa dopracujete ku omnoho relevantnejším výsledkom).
Kidä je vskutku multidisciplinárna. Nevenuje sa len hudbe, ale aj sound designu a vizuálnej kompozícii. Funguje aj ako art-directorka pre svoje videá a pre fotografie. A nielen pre svoje...
Nepodarilo sa mi zistiť, od kedy presne robí hudbu a vydáva (údajov o nej nie je veľa), ale pri hudobnom "vykopávkovaní" sa mi podarilo nájsť jej veci minulé až z roku 2016 (napr. Snakes z decembra 2016). Tam niekde sú asi jej hudobné začiatky pod menom Kidä.
A Snakes má naozaj atraktívne (a estetické) drobné zvukové detaily, ktoré je si dobré užiť pri vyššej hlasitosti. Kidä si naozaj zaslúži mať na vizitke napísané "sound designer".
Jej štýl označujú ako r&b indie electro-pop, ale jej singel z novembra 2020 (Kneel To You) bol zvukom prekvapujúco gitarový. Recenzenti jej hudbe dávajú prívlastky ako “trippy, intense, mysterious" a sú tam občasne vmiešané aj orientálne (blízkovýchodné) hudobné motívy, lebo ani jej krv nie je voda... ale (našťastie) len v takej miere, aby to elektronický základ ozvláštňovalo, ale nebola z toho (často otravná) world music, uzavretá v pomerne striktných etnických hudobných kánonoch (ospravedlňujem sa zároveň všetkým, ktorí world music majú naozaj radi).
Ona sama si zo svojho štýlového ukotvenia ťažkú hlavu nerobí: "I just follow a flow of attraction. I don’t know what genre my music is, but I’m not necessarily fixated on it. I trust that my different inspirations manifest in a way that pays homage to the music that I listen to and I think it usually does." (metalmagazine.eu)
Jej nejednoznačný štýl dáva veľa možností pre recenzentov, ktorí prešli kurzom kreatívneho písania:
"The tubular tone to the droning wash of other synths and other sounds that oscillate feel like something between darkwave and horror pop. It is a heady, intoxicating mix but what exquisitely pulls you in - is Kidä's vocal performance. It is so self-assured, organic, deeply soulful, beautiful with a gritty punch." (americanpancake.com)
Kidä (Ava Leoncavallo) pracuje (pod názvom svojho štúdia A Portal To Jump Through) aj ako sound-designer pre módne značky Gucci, Dior, Prada alebo Fendi.
https://metalmagazine.eu/en/post/interview/kida
Skvelý song Brother je z jej épečka BURN TO MAKE IT GLOW, ktoré vyšlo 7. apríla 2021. Vo viacerých zdrojoch sa uvádza, že to je jej debutové épečko... tak predpokladám, že predošlé skladby asi vydávala iba samostatne (po jednej). Toto je asi jej prvý hudobný release, ktorý má podobu väčšieho celku. Zatiaľ však nemá podpísanú zmluvu so žiadnym vydavateľstvom.
Vrstvy klávesov v refrénoch sú tu temné a krásne... až vám mráz behá po chrbte.
Blood Cultures je experimentálno indie-popová skupina z New Jersey. Pôvodne len sólový projekt (človeka, ktorý má vraj americko-pakistanský pôvod), dnes asi štvorčlenná skupina. Ich mená a tváre nie sú zverejnené... Anonymitu vraj zachovávajú preto, aby si poslucháči vytvorili vzťah výhradne z ich hudbou. Vydali k tomuto svojmu postoju aj akýsi manifest a na koncertoch vystupujú tiež zamaskovaní ("maintains their anonymity by performing with black hoods over their heads"). A ich rozhovory v hudobnej tlači sú tak mätúce a zámerne mystifikačné, že ani z nich sa vlastne veľa o skupine nedozviete.
Spájajú prvky indie-popu, electro-popu, hip-hopu, trochu filmovej hudby a vraj aj chill-wave (možno je to ale skôr vplyv 80-tych rokov, než skutočné chill-wave) plus etnicko-tanečné vplyvy s veľkou porciou tzv. "bedroom" produkcie. No, jednoducho "psíček s mačičkou varia". Zatiaľ vydali tri albumy v rokoch 2017, 2019 a teraz ostatný v roku 2021.
Ako svoje vzory vraj uvádzajú LCD Soundsystem alebo Toro y Moi. Ale také jednoduché to nie je.
V septembri 2019 pre atwoodmagazine.com na otázku svojich vzorov a inšpirácie odpovedali takto:
To continue that same thought, what musical acts have inspired your sound? Who or what do you see as a large source of influence for you?
We are nothing but a collection of our influences and we honor and love them dearly. But music is like magic. When you explain how the trick is done, the sense of wonder dies with the answer. It’s not a logical thing, so when you apply logic to it, it becomes mechanical.
Názov "blood cultures" znamená vraj "krvné kultúry" a nie "krvavé, kruté kultúry". Takže ide o pojem medicínsky a nie sociologicko-kulturologický. Ale keď ste videli obal ostatného albumu, tak vám to mohlo takto (mylne) napadnúť :-) Ale vlastne, bohvie, ako to bolo myslené... Istotu nemáme, lebo Blood Cultures tiež tvrdia, že “art is not what the artist intends it to be, but rather what you make of it.”
Album LUNO vyšiel 28. mája 2021. Vybral som song Andromeda, ale možno sa k albumu ešte vrátim. Lebo je dosť zaujímavý.
Aj ich staršia tvorba je hodná pozornosti. Možno dokonca aj lepšia než nová (aj keď úplne prvý album HAPPY BIRTHDAY bol zvukovo trochu monotónny).
Pieseň Broadcasting je z albumu z roku 2019. Zrovna tento druhý album ale nemám zatiaľ vypočutý... nestihol som.
Povedzme, že je to silne subjektívne... Ale ak by mi niečo na povrchu zemskom nechýbalo, bola by to gýčovitá indická kultúra :-) Občas mi algoritmy v rámci reklám na YT nahadzujú aj indické "bollywoodske" rapové novinky a ja to dokonca masochisticky zvyknem dopozerať až do konca (preto si to tie algoritmy pamätajú a tematicky mi to nahadzujú) a musím povedať, že je to pre mňa zdrojom preveľkej zábavy. Dostal som sa dokonca už do štádia, že sa dosť čudujem aj The Beatles a Georgeovi Harrisonovi :-)
Tiež videá niektorých cestovateľov z Indie sú naozaj bizár... a dosť potvrdzujú nielen civilizačné a fylogenetické zaostávanie Indie, ale potvrdzujú aj to, kde sú problémy "v našom lokálnom multikulturalizme" s takou našou menšinou, ktorá má svoje korene v Indii. Problémy s vnímaním hygieny, problémy s nakladaním s odpadom, problémy so schopnosťou dlhodobejšieho plánovania, fatalistické žitie zo dňa na deň a podobne...
India mala svoj historický význam pred novovekom a dokonca pred naším letopočtom (možno neviete, že tzv. arabské číslice, ktoré používame aj my - lebo rímske sa ukázali ako veľmi nešikovné - vychádzajú pôvodne z indických číslic). A ešte jóga a ayurvéda. Ale v rámci novoveku je až zarážajúce ako málo táto krajina s viac ako miliardou obyvateľov (tzn. s potenciálne ťažko prekonateľným ľudským kapitálom... v porovnaní napr. s takým Islandom) prispela k rozvoju toho, čo nazývame modernou civilizáciou. A to pokojne uvažujme aj o dualite still culture / speeding culture. Uvažujme o večnosti a povrchnosti/pominuteľnosti. A uvažujme o Indii ako o kultúre, ktorá je statická (nepohyblivá) a idúca dolu, do hĺbky, k podstate, k tradícii, k duši... a euro-atlantickú kultúru ako idúcu často k banálnemu, ku premenlivému, ku materiálnemu, ku relatívnemu a spochybňovanému. A aj tak mi India pripadá, ako že dlhodobo ide hlboko pod svoje možnosti. Nevysporiadali sa tam doteraz s chudobou, kastovným systémom, s hromadnými znásilneniami, s kmeňovou štruktúrou, s ničím... len si tak žijú... Veď Taj Mahal stále stojí...
Občas hráme s priateľmi hru: Ak by si mohol niektorú krajinu "zo sveta vynechať", ktorá by to bola? Väčšinou odpovedám buď India, buď Pakistan alebo Afghanistan... To sú moji favoriti :-) Vedel by som preriediť aj Afriku, ale k Afrike som omnoho blahosklonnejší, lebo v tých ich teplotách sa až tak nedarí mentálnej činnosti. Od Afričanov (a Afroameričanov v USA) vôbec nečakám veľa (z hľadiska IQ) a oni to naozaj aj dlhodobo potvrdzujú. Ale o Aziatoch som mal pôvodne vyššiu mienku... India je však krajina bez vývoja, bez kalendára, bez času... Krajina v bezčasí. A aj keď osobne uznávam, že večnosť je hodnota, pripadá mi to ako hrubo nevyužitý potenciál.
Ale má to aj svoje výhody. Ak sa euro-atlantická civilizácia položí (resp. keď sa položí Západ), India bude stále tam (v zadnej časti), kde je aj ostatných 3000 rokov :-) Aspoň nejaké istoty na tomto svete existujú...
Sexual Purity sú coldwave / darkwave duo z Ukrajiny. Z mesta Dnipro.
Oleksii Donets + Anastasia Romanova
Vznikli len v roku 2020, počas kovidovej karantény. Ich debutový album sa volá BEAUTIFUL SCAR OF SOCIETY a vydali ho v polovici februára 2021.
Prekvapujúco veľa hudby, ktorá dnes vzniká v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine sa vracia ku týmto hudobným vzorcom z úplného začiatku 80-tych rokov (tak cca do roku 1983).
Predpokladám, že to bude tým, že v týchto krajinách sa (podľa mňa) žije dosť temne, depresívne a neradostne... a na to reaguje táto temná a minimalistická "Sovietwave".
Sexual Purity pravdepodobne veľmi dobre využili minulý rok, lebo sa im nazbieralo nadbytok materiálu. Už 18. apríla 2021, dva mesiace po albume, si (zatiaľ opäť vlastným nákladom) vydali ich ďalšie épečko PARANOIA.
Páči sa mi, že si aj obaly tých svojich releasov robia sami. Výhodou je, že to zachováva jeden štýl... Sú to také expresívne a temné olejomaľby alebo akryly.
V dieli 54 sme mali skupinu BIEN z Nashvillu a teraz, v dieli 55, tu máme Beau z NYC.
Tá francúzština asi nejako expanduje :-)
Beau sú alt-popové duo z NYC (New York City) - Heather Goldin + Emma Jenney (niektoré zdroje uvádzajú Emma Rose). Spoznali sa „v ZUŠke“, na hodinách gitary, keď mali 12 rokov. Pre živé vystúpenia má skupina 4-člennú zostavu (je to vlastne vidieť aj v klipe, že ich vie byť viac).
Debutový album vydali v roku 2015.
Po viac ako piatich rokoch sa vracajú nielen so skrátenými vlasmi a skrátenými ilúziami, ale aj vyviazané zo zmluvy s veľkým vydavateľstvom (ale neodišli v zlom) a s vlastným tímom ľudí okolo seba, prevažne z domáceho New Yorku (od globálneho prešli k lokálnemu... to je dobre).
A tiež s novou chuťou a čerstvým sebavedomím. Predovšetkým získali nové životné / osobné skúsenosti, a to ovplyvňuje aj ich tvorbu. Majú menej pochybností o sebe a aj ich hudba je istejšia. „We have just become more comfortable with being ourselves today and saying how we feel and what we want. The fear has gone!“ (atwoodmagazine.com)
V septembri 2020 vydali singel Dance With Me (HeavyRoc Music), po dlhých piatich rokoch čo nič nevydali... od albumu THAT THING REALITY (2015, Kitsuné Musique / Sony).
Vo februári 2021 singel Have You Had Enough, s klipom sa však objavil až na konci apríla 2021. V máji 2021 vydali singel You’re No Fair (vrátane klipu).
Ďalší album vraj určite vyjde, ale ešte nie je oznámené kedy. Zatiaľ budú vydávať sériu samostatných piesní (singlov): „We are going to release a series of singles instead of an album right away. Expect something new and fun and Beau!“
Zvukovo je zaujímavo v Have You Had Enough urobená hlavne rytmika - bicie a basová linka (basový syntetizátor). Viac je to počuť v úvode, v prvej slohe. V refréne už na seba dominantne priťahuje pozornosť vokál a gitary. A aj klip sa celkom podaril.
Sunspire je one-man-band. Projekt človeka, ktorý sa volá Jack Jazrawy-Brown.
Britský vidiečan (Wiltshire), dnes usadený v Birminghame. Študuje na univerzite. Vytvára niečo, čo je popisované ako "dream-pop music with influences of lofi hip/hop" a vznikajú tak rozostrené gitarovo-syntezátorovo-vokálne plochy, ktoré sú trochu zasnené a trochu temné. V celkom rozumnom pomere.
Album vznikal intenzívne komponovaním a aranžovaním v ostatnom polroku (tzn. povedzme od novembra 2020).
"This record offers a clean, catchy sound, infused with both hook-filled melodies and poetic, emotional lyrics, each song a highly personal glimpse into a bittersweet experience of a year 2020 perhaps not so hopeless after all."
Album RUINS BY THE SEA vyšiel 23. mája 2021 digitálne a na kazete prostredníctvom vydavateľstva Crafting Room Recordings.
Rare Monk je skupina z Portlandu (Or., USA), ktorá začínala v roku 2012. Debutový album A FUTURE vydali v lete 2017 po personálnych zmenách v roku 2016, keď dokonca prišiel iný spevák (Hugh Jepson). A zmena speváka je vždy pre skupinu kritický moment.
Píšu o nich, že sú "Portland-based experimental indie rock band"... ale až tak experimentálni nie sú.
Goodbye z albumu NEVER REALLY OVER (2021, B3Sci Records)
Ich v poradí druhý album NEVER REALLY OVER vyšiel 5. februára 2021 na značke B3Sci Records (plným názvom... a smiešnym názvom... Blah Blah Blah Science Records). Nižšie je logo.
Album NEVER REALLY OVER nie je zase až tak prevratný, nie je to album na jednotku s hviezdičkou, ale dajú sa na ňom nájsť piesne, ktoré sú zaranžované tak šikovne, že si poviete, že "títo chalani majú zmysel pre zvuk a pre detail"... alebo ich producent. Ale to nevadí... Thank God for producer!!!
Veď producent (zvukový inžinier) je občasne takmer súčasťou skupiny... nebol to prípad iba Sex Pistols (Malcolm McLaren), nielen Frankie Goes to Hollywood (Trevor Horn), nielen Talk Talk (Tim Friese-Greene), nielen This Mortal Coil (Ivo Watts-Russell + John Fryer)... ale možno aj prípad Rare Monk.
Furnace Glow z albumu NEVER REALLY OVER (2021, B3Sci Records)
Bachelor je nový projekt Meliny Duterte (zo skupiny Jay Som) a Ellen Kempner (zo skupiny Palehound). A mal by som priamo hovoriť o superskupine, lebo veď Jay Som mám rád dosť a Palehound "tak stredne"... ale ouha, asi sa stala nejaká chyba (vo mne), lebo Bachelor mi nejako nesadli. Z 12 piesní na albume sa mi chce opakovane vracať tak ku trom... ledva k trom.
Spolupráca Meliny a Ellen začala ešte pred covidom, v januári 2020, keď v priebehu dvoch-troch týždňov v prenajatom byte v Topanga (Ca., USA) napísali a nahrali svoj spoločný album. A bol to (podľa ich slov) príjemne a veľmi zábavne strávený čas: "They couldn’t remember a time they’d ever been so delirious with creativity, so overwhelmed with joy." (polyvinylrecords.com)
Aj to je asi dôvod pre ich vlastné tvrdenia, že Bachelor nie je skupina, ale je to priateľstvo (vzťah). "Bachelor isn't a band, it's a friendship."
Bolo to pre nich oslobodzujúce, lebo boli v "domácom štúdiu". "We jammed a lot. When I collaborate with people, I love the heat-of-the-moment recording. You get your raw ideas and just record. Recording in studios can get stressful because you’re on the clock and you’re thinking about your wallet. I don’t want to think about money when I’m recording music. I want to have fun and do as much experimenting as I can." (Ellen Kempner pre pitchfork.com)
Na konci februára 2021 Bachelor vydali svoj debutový singel Anything At All.
Album DOOMIN' SUN vyšiel 25. mája 2021 na značke Lucky Number Music Ltd. V limitovanej verzii aj na žltom vinyle.
https://pitchfork.com/thepitch/jay-som-palehound-bachelor-interview-doomin-sun/
Pre Melinu Duterte to nie je jediná podobná spolupráca. Na konci roka 2020 sa spojila aj s basáčkou skupiny Chastity Belt (Annie Truscott) a pod názvom Routine vydali v októbri 2020 prvý singel (Cady Road) z 5-piesňového ep AND OTHER THINGS, ktoré vyšlo v novembri 2020 na značke Dead Oceans. Na obale ep texty vytvárajú celok ROUTINE AND OTHER THINGS.
Routine vzniklo po tom, čo bolo zrušené turné Jay Som ku ich štvrtému albumu ANAK KO (2019, Polyvinyl Records), na ktorom Annie mala byť súčasťou vystúpení ako huslistka.
Épečko si môžete vypočuť napr. v YT kanáli Annie Truscott.
Áno... nesledoval som to nejako špecificky (v hudobnej tlači to určite bolo avizované), ale tým, že sa od konca zimy 2020 postupne objavovali nové single, sa potvrdilo, že islandské už-iba-duo (Biggi Veira + Daníel Ágúst) GusGus vydá nový album.
Tak sa aj stalo 28. mája 2021, keď na (mne neznámej) značke Oroom ehf vyšiel album MOBILE HOME.
Nevyrovná sa to obdobiu rokov 1997 - 1999, keď som s GusGus začínal, ale je to prekvapivo dobrý album. Nie je to ani taká silná zostava, aká tvorila GusGus v tých časoch (až 9 členov) a nie je to ani vtedajší striktne alternatívny nimbus značky 4AD, ktorý im pridával na cene. Veľa vecí dnes chýba k tomu legendárnemu obdobiu. Dvakrát do tej istej rieky ani GusGus nevstúpia, to všetko už je len krásna minulosť. Ale GusGus žijú ďalej a aj keď starnú, tak blednú a vyprchávajú vlastne prekvapujúco pomaly a stále ich možno považovať za experimentátorov (a to mala skupina v roku 2020 svoje 25. výročie vzniku!).
Niektoré skladby majú minimalistickú inšpiráciu (Higher + Our World), dokonca Biggi tvrdí (mám podozrenie, že nás recesisticky vodí za nos), že ide o inšpiráciu Vangelisom...
Pri tomto albume spojili svoje sily s vokalistkou skupiny Vök, Margrét Rán. Aby mužský princíp vyvážili ženským (to robievali aj v predošlých obdobiach)...
Témy textov pravdepodobne reagujú na "covidový" rok 2020. "The concept of isolation from reality comes up in more lyrics on the album," povedal Dániel Ágúst pre portál grapevine.is
A čo je prekvapujúce... na albume je veľa zvukových inšpirácií z 80-tych rokov... A teraz im to vyšlo tak, že MOBILE HOME je asi ich najeightiesovejší album... Ale tieto 80s-vplyvy nie sú niečo úplne nové, GusGus začali čiastočne „krafwerkovatieť“ už na albume MEXICO (2014, Kompakt).
Zaujímavé je tiež, že GusGus majú silnú fanúšikovskú základňu v Poľsku, Rusku a Lotyšsku...
Vybral som z albumu track Simple Tuesday , ktorý nie je úplnou novinkou, pretože ho preukázateľne hrali už pred dvomi rokmi. Pre mňa je to jedna z najlepších tanečných vecí za rok 2021... zatiaľ. Pripadám si ako na strednej škole v telocvični.
A pretože si pripadám ako na strednej škole v telocvični, tak pridávam aj pieseň, ktorú mi Simple Tuesday pripomína. Shannon - Let the Music Play.
A Simple Tuesday mi pripomína ešte nejakú inú skupinu a nejakú inú pieseň, ale neviem si na ňu teraz spomenúť... prípadne ešte doplním.
Second Idol je austrálska 4-členná skupina. Zo Sydney. Ako fénix vstali z popola svojej predošlej inkarnácie, ktorá sa volala Bruise Pristine. Na sociálnych sieťach si uviedli takúto charakteristiku: „Second Idol, Sydney, Australia. FKA Bruise Pristine. We play moody, visceral rock music.“
Na stránke rádiostanice TripleJ uviedli, že Second Idol sú: „fusion of alternative rock, post-punk, grunge and shoegaze influences“.
Zostava je - Kate Olivia (vocals, guitar), Maxine Gillon (lead guitar), Theia Joyeaux (bass) a Afeef Iqbal (drums).
Vo februári 2021 vydali svoj prvý singel White Noise (svoj prvý pod menom Second Idol) a na konci mája 2021 druhý singel Out of Time.
Kdesi o nich napísali: „The combo of the 90s style driving guitar in the back with the AC/DC meat-and-potato drums.“ 90-tkové gitary a bum-čvacht bicie a là AC/DC... som sa zasmial :-)
Áno, tie bicie sú trestuhodne jednoduchučké. Ale ako celok je to sympaticky ostré a minimalistické. Som zvedavý, ako budú Second Idol pokračovať.
Pre tentoraz skončíme "popinou". Májovým (05/2021) singlom Colorful Love dua Mirours zo Sacramenta (Ca., USA).
Ťažko povedať, čo znamená názov skupiny... asi vychádzali z Mirrors, ale urobili akustický prepis. To je akoby sa nejaká skupina volala Fčela... Alebo je to kombinácia Mirrors a Rumours. Alebo skôr to "our" tam hrá rolu (Mirours)? Niečo, čo nás zrkadlí? Ale to len tak nahlas rozmýšľam. Lebo aj keď som sa pokúšal to zistiť, tak som to zatiaľ nezistil.
Ten "osemdesiatkový zvuk" ale naimitovali tak dokonalo, že keby to vyšlo v roku 1985, bol by z toho hit. (tie "drhnúce" klávesy sú sexi) V roku 2021... si... nie som istý... akú pozornosť toto pritiahne. Aspoň my im (spoločne) týmto streamovaním urobíme nejakú službičku.
Klip je naozaj vynikajúci a editing zdrojových záberov určite nebol jednoduchý (aj keď choreografia tanečníka bola na každom mieste rovnaká a to vec uľahčovalo)... ale aj tak, minimálne je tento spôsob filmovania dosť pracný...
Môžete (len tak z prče) si spočítať... v koľkých priestoroch sa natáčalo. Napíšte mi do diskusie.
V USA je možné všetko... a určite ste sa niektorí stretli s pojmom "christian rock" (kresťanský rock), čo je predovšetkým americký fenomén.
A netušil som, že aj v alternatíve existuje taký prúd. A Mirours su vraj: "an American Christian alternative rock band from Sacramento, California consisting of husband and wife duo, Jake and Hilary Owen" (louderthanthemusic.com)
Iné zdroje (a novšie) uvádzajú zostavu zase, že Jacob Owen + Hilary Wells. Tak dúfam, že sa nerozviedli, lebo oni sa nemôžu... Čo Boh spojil, svetská inštitúcia nemôže rozdeliť...
517 bol druhý singel z ich debutového albumu MIROURS. A dobre, že existuje lyric video, lebo tam je vidieť, že text by mohol byť o viere (dokonca pravdepodobne o krste)... Ja nie som v angličtine až tak dobrý, že by som to rovno počul, takže písaný text mi vždy dosť pomôže...
Staršie ich veci boli zjavne trochu viac gitarové, než ich nová tvorba. Ale aj vtedy mali silný zmysel pre 80s zvuk.
Mnoho sa hovorí o tom, že v informačnom toku je dnes veľa tzv. hoaxov, veľa nepravdivých, lživých informácií, veľa "alternatívnych faktov". Ale problém nie je len v nepravdách.
Problém primárne nie je lživosť informácií, lebo vo všetkých časoch boli aj pravdivé aj lživé informácie (v tomto nie je naša doba iná od iných časových období). A tiež sa ťažko overovali. Z ústneho podania ste tiež mohli dostať do hlavy barón-prášilovské bludy... Vždy ste pre vybudovanie pravdy (reality) vo vašej hlave museli niečo urobiť. Ale dnes je situácia skomplikovaná o tieto fenomény.
1) FAKTOR ČASU (INSTANTNOSTI) - zrýchlené (takmer okamžité) šírenie cez elektronické komunikačné prostriedky (v časoch Marca Pola sme čakali aj niekoľko mesiacov, možno aj rokov na informácie, čo sa deje v Číne)
2) FAKTOR ZOSIEŤOVANIA (PREPOJENÍ) - silné komunikačné prepojenie (zosieťovanie) sveta (niekdajšie ústne podanie bolo ďaleko pomalšie a komornejšie... dnes vašu "informačnú stopu" na internete dokážu sledovať tisíce až milióny vašich prijímateľov). Na to zaujímavo reagovalo jedno internetové meme, ktoré hovorilo: "Keď nebol fejsbúk, tak len tvoja rodina vedela, že si j*bnutý".
3) FAKTOR DOSTUPNOSTI - technická jednoduchosť plošného šírenia, podávania informácií dnes aj z úplne obyčajného motivovaného človeka robí médium (veď o tom je vlastne aj blogovanie, môžete šíriť svoje názory či postrehy a pôsobí to formálne úplne solídne... obsah je už iná vec). Jednoduchá ľudová dostupnosť obrazového záznamu to ešte zosilnila, lebo informácie podané formou videa pôsobia na prvý pohľad ešte solídnejšie, šíria sa rýchlejšie a môžu byť podávané omnoho sugestívnejšou a emocionálnejšou formou. Navyše sa postupne oslabuje ochota širších más čítať a schopnosť širších más vôbec porozumieť rozsiahlejšiemu písanému textu (čo je súčasť fenoménu tzv. digitálnej demencie).
4) FAKTOR ZDISKREDITOVANOSTI A NEDÔVERY - vyprázdnenosť a deligitimovanosť elít (elity už - v novodobej histórii - niekoľkokrát celkom slušne oklamali či manipulovali masy (občanov), a tie spomienky sa v kolektívnom vedomí nestrácajú)... v povedomí spoločnosti postupne rástla nedôvera voči informáciám z oficiálnych zdrojov, pretože tieto informácie veľmi často boli zneužívané na budovanie pre-niekoho-žiaduceho-obrazu (nie nutne pravdy) a na šírenie ideológií. To je vec kumulatívneho charakteru... to sa postupne nazbieralo (povedzme, že od 2. svetovej vojny) tak veľké množstvo problematických informačných výstupov (len odboka... komunistické procesy v 50-tych rokoch a paralelne McCarthyzmus v USA, vojna vo Vietname, atentát na JFK, aféra Watergate, škandály farmaceutických firiem s následkami smrti, 11. september, zbrane hromadného ničenia v Iraku, chemické zbrane v Sýrii, zostrelenie letu MH17... v domácich podmienkach napr. únos Kováča ml., smrť Remiáša, udalosti okolo smrti Kuciaka, rozpad Radičovej vlády...). Všetko pre spoločnosť traumatizujúce udalosti, ale masívne zneužívané na hranie informačných hier a vypúšťanie mätúcich "dymových clon" (spravodajských hier). Mnohé doteraz nedostatočne a nedôveryhodne vysvetlené (911, Kuciak) alebo zjavne silovo tajené (JFK, škandály farmafiriem) alebo zjavne mocensky zneužívané na vytváranie žiaduceho obsahu (zbrane v Iraku, MH17, novičok, Radičovej vláda). Mnohé úplne bez katarznej koncovky pre spoločnosť. Nedoriešené, stále otvorené veci , bez vyvodenej zodpovednosti. Je toho tak veľa, že dnes je natoľko narušená spoločenská zmluva medzi občanom a štátom, že dnes väčšina občanov svoje elity de facto nenávidí, nedôveruje im a len málokto by sa podpísal pod tvrdenie, že "elity, tí čo nám vládnu, to s nami myslia dobre".
5) FAKTOR REAKTÍVNOSTI - faktory 1, 2 a 3 navyše rezultujú do faktora 5 - faktora reaktívnosti. Rýchlosť toku informácií nás núti jednak mnohé informácie len tak prebehnúť, len po povrchu pokĺzať (lebo čas venovaný nejakej informácii nám berie čas na iné informácie) a reagovať. Veď na našej reakcii záleží! Lebo sme médium! Spoločnosť to núti do silne povrchného reaktívneho módu, keď si proste nemôžete dovoliť nereagovať. Či už v diskusii, alebo tým, že napíšete alebo zhotovíte video (všimnite si, ako sa na YT rozmohli videá typu "reaction"). Reakcie sú navyše často nedomyslené a nedozreté, bez rozmyslu, bez pridanej hodnoty. Prevažuje subjektívna kritika bez objektívneho podkladu.
6) FAKTOR DIFERENCOVANOSTI - veda dnes už je tak rozrôznená a zložitá, že jej rozumejú len špecialisti... ešte pred 150 rokmi to asi nebolo až také vypuklé a každý mohol mať akú-takú predstavu o parnom stroji, spaľovacom motore, sterilizácii pokrmov...
Dnes musíte byť abnormálne veľký fanúšik vedy, aby ste rozumeli hoci aj len populárno-náučnému článku. Navyše... väčšina ľudí sa rada zabáva. To je ich obľúbená aktivita. Celoživotné štúdium nie je úplne obľúbená činnosť. Bombastická, popová či škandalózna informácia si preto nájde omnoho širšie publikum.
6) FAKTOR SENZORICKEJ PREŤAŽENOSTI - všetko vyššie uvedené (okrem bodu 4) rezultuje do toho, že informácií je na nás zbytočne veľa. Za deň získame toľko info, že to možno ešte v 70-tych rokoch predstavovalo info-náklad za celý rok... Naše mozgy na to nie sú prispôsobené a okrem frustrácie to priam indukuje povrchnosť.
Takže pravda sa vždy hľadá ťažko, ale v modernej dobe sa hľadá ešte ťažšie, lebo sa nám nakombinovali tieto fenomény, ktoré nám situáciu vôbec neuľahčujú, práve naopak.
Je koniec júna a začiatok júla 2021 (keď toto píšem). A veľmi NECHUTNÉ VECI sa dejú.
Sme v situácii, že očkovanie je „dobrovoľné“. Ale ouha... ono asi nie je až tak dobrovoľné, pretože jeho alternatívou je ekonomické zruinovanie osôb a rodín cez PCR a AG testy. Cez hradenie nutných (vyžadovaných) PCR a AG testov. (Finálne rozhodovanie o tejto veci bolo vtedy ešte o mesiac odsunuté...)
Počas tejto čudnej koronakrízy (od jari 2020) som si už minimálne po druhýkrát povedal, že „ako je mi dobre, že nemám rodinu“, lebo ako samostatná jednotka som VEĽMI MALÝ CIEĽ NA SYSTÉMOVÉ VYDIERANIE. Ako jednotlivec viem omnoho efektívnejšie minimalizovať svoj kontakt so systémom (establishmentom). Viem zmenšiť na absolútne minimum môj (potenciálne kolízny) kontakt so systémom. Ja od systému potrebujem veľmi málo... to skôr systém potrebuje mňa (moje odvody radšej nepočítam... teda počítam, keď podávam daňové priznanie a musím povedať, že mi štát vie poriadne „pustiť žilou“... je aspoň férové, že si ich môžem dať do nákladov).
Ale, samozrejme, tiež mám sociálny kontext a v tomto sociálnom kontexte mám aj osoby extrémistické. Covid-extrémistov. Dokonca mám v svojom okolí aj ľudí, ktorí boli ochotní svoje neplnoleté deti (de facto vôbec neohrozené Covidom), resp. telá svojich neplnoletých detí bez pochybovania poskytnúť farmaceutickému priemyslu na experimenty namiesto laboratórnych myší (všetky vakcíny, ktorými sa už proti koronavírusu očkuje, sú zatiaľ schválené len na takzvané núdzové použitie) (to bol stav z obdobia prípravy článku... Pfizer už je teraz schválený plne). Až takéto postoje dokázal z ľudí vykresať „systematicky budovaný strach“.
Nebudem analyzovať, či sú to ľudia, ktorí sú extrémne sociálne konformní (ľudia kampaňoví, ľudia stádovití, ľudia tzv. "závislí od poľa") alebo sú to ľudia extrémne úzkostliví. Tipujem blahosklonne skôr to druhé. Strach má veľké oči. A vystrašenci sú dobrý materiál pre sociálne experimenty. Strach je najlepší Vodca.
Tiež som si spomenul na formuláciu „dobrovoľne nasilu“, ktorú (možno) niektorí poznáte ešte zo socializmu. Príklad: účasť na prvomájovom sprievode bola oficiálne dobrovoľná, ale skúsili(!) by ste sa nezúčastniť! Zažili by ste celkom solídne šikanovanie, ak by ste takto zjavne preukázali neloyalitu voči vtedajšiemu systému. Počas socializmu si málokto dovolil nahlas tvrdiť niečo mimo "oficiálnej pravdy". Takže na verejnosti sme hovorili frázy a nadšené deklarácie a v súkromí sme si povedali, čo sme potrebovali.
Hm... tak ale toto nie je dobrovoľnosť! To naozaj nie. A ani to nie je sloboda. A sloboda je hlavnou a najdôležitejšou výsadou demokracie. Mať slobodu rozhodnúť sa podľa svojho názoru...
Všeobecne sme sa posmievali z východniarskeho Kachličkára (nech mu je zem ľahká a jeho primitívnemu príbuzenstvu podmienka hladká... -
2 roky podmienečne so skúšobnou dobou na 3 roky,
9 mesiacov podmienečne so skúšobnou dobou na 18 mesiacov
a 3 mesiace podmienečne so skúšobnou dobou na 12 mesiacov)
a smiali sme sa z Dona Roberta, ktorý „si november 1989 ani nevšimol“.
No áno... premotivovaný, snaživý zväzák Robert F. do KSČ vstúpil v apríli 1986 a bol od toho momentu na rastovej krivke ako perspektívny „káder“... dokonca bol na dovolenke (svadobnej ceste) na Malte ešte pred 1989 (lebo bolo jasné, že sa z dovolenky vráti... manželka Svetlana je dcérou komunistického sudcu).
To sú len také najvypuklejšie kazuistiky ľudí, pre ktorých nie sú dôležité princípy, ale skôr osobné benefity.
Dnes ale musíme pripustiť, že tých, ktorí si november 1989 (nech už sme k tým udalostiam akokoľvek kritickí) akosi nevšimli, je v našej krajine pravdepodobne o dosť viac. Stále je tu tragicky veľa ľudí, ktorí vôbec nevidia zdrvujúci paradox vo formulácii „dobrovoľne nasilu“.
A to dokonca v situácii, že aj naša obľúbená a skvelou budúcnosťou a perspektívou oplývajúca Únia (ktorá je demokratická hlavne vtedy, keď hovoríte tie správne veci) covid-extrémistom už komunikovala (na základe parlamentného zhromaždenia Rady Európy a jeho uznesenia č. 2361/2021 (z januára 2021)), že jednotlivé členské štáty (národné vlády) majú zabezpečiť:
* aby občania boli informovaní, že očkovanie nie je povinné a že na nikoho nebude vyvíjaný politický, sociálny alebo iný nátlak, aby sa dal zaočkovať, ak si to nebude priať sám (bod 7.3.1)
* aby nikto nebol diskriminovaný za to, že nebol očkovaný kvôli možným zdravotným rizikám alebo preto, že nechcel byť očkovaný (bod 7.3.2)
Takže napriek tomu, že základné „noty“ pre vakcinačný postup sú teda dané priam nadnárodne, tak sa na Slovensku zbytočne vyhrocujú emócie a indukujú sa vyhrotené spoločenské postoje navzájom medzi skupinami ľudí.
V rôznych situáciách predtým sa „vyplakávalo“ (a boli to predovšetkým tí, ktorí si myslia o sebe, že sú múdrejší a lepší a slušnejší a nehoaxoví), ako je spoločnosť polarizovaná a ako sa radikalizujú postoje v spoločnosti. A že je to strašné. A teraz, vy slušní, robíte akože čo?
Vnucovaná pomoc, to vôbec nie je pomoc... a zákonite spôsobuje odpor časti obyvateľstva.
Najprv bola diskriminácia zúrivo popieraná, potom bola nenápadná a teraz už je zjavná. Si neočkovaný? Si untermensch! HRA NA DOBROVOĽNOSŤ A INDIVIDUÁLNE OBČIANSKE PRÁVA UŽ SKONČILA!
A pritom... veď práve toto je normálny život! Táto rôznosť, táto nestádovitosť. Táto diverzita. Milujete slovo diverzita, či nie? Sa mi tak zdalo... Dávajte si teda pozor, aby ste z LEN VÁHAJÚCICH neurobili nakoniec AŽ ODMIETAČOV. Lebo zbytočné tlačenie na pílu, len vytvára nový protitlak, nový odpor.
"Přitom ještě před dvěma roky by podle mě spousta lidí nevěřila, že oni sami jednou budou reagovat tak vyhroceně, s myšlením naprosto zastřeným hrůzou a submisivní touhou po tom, aby jim vrchnost dovolila vrátit se k normálnímu stylu života. Stačí se přece jen trochu podvolit a účastnit se obřího farmaceutického experimentu s novou vakcínou… a sociologického experimentu s totalitním omezováním pohybu a zavíráním živností… a mediálního experimentu s umělým vyvoláváním masové paniky… no prostě, stačí se podvolit jen v několika nepodstatných drobnostech a vrchnost pak třeba zase otevře klec… Jen kdyby nám nestáli v cestě ti debilní popírači!" (Nikola Bornová / Pravý Prostor) (júl 2021)
A situácia v UK? Aspoň jednu dávku vakcíny proti koronavírusu dostalo 87,6 percenta dospelých obyvateľov Spojeného kráľovstva. Obe dávky má podľa vládnych čísel už 67,5 percenta dospelých. Takmer 68% obyvateľov.
A v Británii radikálne rastú počty nakazených. Úrady 16. júla potvrdili 51 870 infekcií, čo je najvyšší počet od 15. januára keď vrcholila pandémia. Najvyšší denný prírastok bol vtedy 68 053 prípadov a to 8. januára 2021. Izrael je najzaočkovanejšia krajina na svete, napriek tomu pokus o návrat k normálu tam nevyšiel… Dnes hlási Izrael 1118 nových prípadov nákazy a teda je na tých istých číslach, ako bol v marci, pričom počty nakazených rastú. (to sú čísla z júla 2021, keď som tento článok pripravoval).
Otázka je, či vakcinácia funguje... Otázka je či každý pozitívny je "chorý", je prípad.
Slovensko je esenciálne pro-korupčná krajina. Má to viacero dôvodov. Niektoré sú historicky-archetypálne (národ, ktorý si celé storočia nevládol, mal nad sebou cudziu kontrolu a cudzí bič, sa naučil preukázať svoju šikovnosť cez "obchádzanie pravidiel"... bola to vec darwinistického prežitia... ale dnes už nemáme koho oj*bávať... možno ešte tak Brusel). A časť tých dôvodov je vývojová. Krajiny, kde je napätie medzi neformálnymi (kmeňovými) a formálnymi štruktúrami (štátnymi) a kde neformálne štruktúry (známosti, príslušnosť k rodom, k lokálnym väzbám, ku kamarátšaftom) majú navrch, tam vždy dochádza k spochybňovaniu a narušovaniu formálneho systému a k jeho zneužívaniu tak, že systém uchopia neformálne zoskupenia a používajú ho na prospech "našich ľudí" a ľudia, ktorí nie sú naši... tí nás nezaujímajú...
Silné napätie medzi formálnym a neformálnym je v Afrike (štáty v "umelých" geografických hraniciach versus kmeňové štruktúry a kmeňové územia) alebo v zóne stredoázijských Bordelstanov (Afganistan je exemplárny prípad, ale od 80-tych rokov minulého storočia sa situácia zhoršila aj v krajinách, ktoré mali svojho času "európsko-civilizačný nábeh" ako Irán alebo Libanon).
Jednoducho - neformálne mocenské štruktúry vždy oslabujú formálny štát a majú tendenciu si robiť svoje. A keď majú politické krytie (ako to bolo a je na Slovensku), potom sa papalášizmus a našo-človekizmus stane dominantným spôsobom fungovania.
To sú teda (podľa mňa) esenciálne dôvody pre konštatovanie, že boj s korupciou na Slovensku ešte dlho dlho predlho nebude vyhratý boj... Ale predsa len nám môže niečo pomôcť.
Mnohí nie sme spokojní s aktuálnou vládou a s fungovaním vlády, ktorá vznikla po voľbách 2020. Určite sa dá mať veľa výhrad. Ale jednu veľkú výhodu to má. A to je prerušenie predošlej korupčnej kontinuity (áno, nové korupčné siete zase začali vznikať)... Prerušenie "systémov", ktoré tu nastavil SMER-SD (dnes SMER-SSD). Dnes tzv. kajúcnici (predovšetkým František Imrecze) hovoria tak zaujímavé veci, že nie je úplne vylúčené, že by sa mohli do hľadáčika NAKA dostať aj prominenti bývalého režimu.
Korupčné slovenské zmýšľanie to úplne nevykynoží, ale myslím, že začatie trestného stíhania proti doc. JUDr. Robertovi Ficovi, CSc. (a ďalších) by mohlo byť pre túto spoločnosť liečivé aspoň v tom smere, že by to bol zdvihnutý prst pre ďalšie budúce korupčné systémy. Akože "keď papkáte, tak aspoň až tak nemľaskajte!".
Slovensko potrebuje nejaký posun. Aj varovanie aj exemplárna výstraha môže byť posun. Jediný Počiatek odhadol správny moment, kedy zdrhnúť zo scény...
V októbri 2011 vyšla prelomová 2 200-stránková správa “Predmestie republiky” (“Banlieue de la République“), ktorá informovala, že mnoho francúzskych predmestí sa stáva “samostatnými islamskými spoločnosťami” odčlenenými od francúzskeho štátu, v ktorých islamské právo rýchlo (a zjavne) vytláča z každodenného života aj právnej praxe francúzsky občiansky zákonník. Správa uviedla, že moslimskí prisťahovalci stále viac odmietajú európsku kultúru a francúzske hodnoty a namiesto toho sa obracajú k radikálnym a expanzívnym interpretáciám islamu.
Multikulturalizmus bežní ľudia odmietajú, ale preferujú ho elity.
A propaguje ho časť médií. Pro-globalistické médiá.
Z toho vyplýva politický konflikt modernej doby. Multikulturalizmus je komunizmus 21. storočia. Utópia, ktorá dopadne zle... Čím skôr sa z multikulturalizmu vyliečime, tým bude pre nás lepšie...
Možno by sa globalistom multikulturalizmus podaril, ale mali o tom najprv viac informovať niektorých migrantov :-)
Takto to dopadá, keď sa veľkých ideí chopia idioti...
Čoskoro aj vo vašom obchodnom centre!
Nemecko malo možnosť v piatok 25. 6. 2021 ochutnať ďalší zo zhnitých plodov multikulturalizmu.
Vlastne už nám nemôže byť tých Nemčúrov (niekoľkonásobných kazičov Európy) ani nejako extra ľúto... Každý si je sám strojcom svojho šťastia a Nemci majú doma presne to, čo si odvolili a čomu povedali "já"... Roky si volili politikov, ktorí im tvrdili, že to zvládnu... A Nemci im verili alebo aspoň boli disciplinovaní (lebo to Nemci sú)... Verili im tak dlho, až museli takto naraziť, aby pochopili nielen to, že to nezvládajú, ale že to celkovo nebol dobrý nápad... otvoriť sa "novým Nemcom" a že nič ako noví Nemci neexistuje. Že to stále sú (a aj zostanú) iba napr. Somálci, ktorí žijú v Nemecku... a nikdy z nich nebudú Nemci.
Zároveň porozmýšľajte nad tým, prečo globalistom záleží na tom, aby bežná populácia bola odzbrojená. Takto ho naháňajú (a to ešte sú tí odvážnejší) so skladacími stoličkami. Keby mali u seba Nemci zbrane, tak by bol panáčik dávno znehybnený alebo by to mal za sebou...
A medzitým vo Francúzsku... neďaleko Paríža, v meste Seine-et-Marne, v obchodnom centre Claye-Souilly 10. júla 2021 (sobota) popoludní bol v pobočke mobilného operátora Bouygues Telecom zavraždený 18-ročný predavač (Théo) a 20-ročný (Dany) bol ťažko zranený.
Z dôvodu banálneho spotrebiteľského sporu. Páchateľom bol 62-ročný recidivista čiernej pleti.
Les faits se sont déroulés samedi en début d’après-midi au centre commercial de Claye-Souilly (Seine-et-Marne). Un individu de 62 ans a poignardé à l’arme blanche deux vendeurs d’une boutique Bouygues Telecom.
Théo bol zasiahnutý do hrude (do srdca), Dany bol zasiahnutý do hrude (pľúc), tretí predajca nebol zasiahnutý. Všetkým trom sa však podarilo (ešte pred skolabovaním) uniknúť z priestorov predajne. Páchateľa zadržali a znehybnili zákazníci a policajti v civile.
Théo, 18 ans, a été touché au coeur et n’a pas survécu à ses blessures. L’autre, Dany, 20 ans, a été touché au thorax et a été grièvement blessé. Ce dernier, en contrat d’alternance, a été opéré en extrême urgence et serait tiré d’affaire. Les deux victimes ont pu sortir de la boutique avant de s’effondrer. Un troisième vendeur a également été menacé, mais a pu s’échapper et n’a pas été blessé.
Čo presne sa stalo, že došlo k takejto eskalácii násilia? Podľa Le Figaro zákazník už deň predtým kontaktoval zákaznícky servis spoločnosti Bouygues Telecom kvôli sporu o zaúčtovanie hovoru trvajúceho niekoľko sekúnd v jeho domovskej krajine. Požiadal o vrátenie peňazí, čo mu predajca odmietol. Požadovaná suma nebola nejako významná. „V súvislosti s páchateľom nemáme podozrenie na terorizmus a nebol ani v predošlom spore s poskytovateľom služieb," uviedol policajný zdroj pre agentúru AFP.
Páchateľ, 62-ročný, mal však anamnézu recidivistu a má v trestnom registri zapísaných niekoľko prípadov násilia a krádeže spáchaných v rokoch 1993 až 2006. Brutálna vražda spáchaná pre taký banálny motív. Také neeurópske.
https://www.7sur7.be/faits-divers/theo-18-ans-a-ete-poignarde-a-mort-pour-une-facture-de-telephone~aa63503a/
https://www.7sur7.be/faits-divers/deux-vendeurs-poignardes-dans-un-centre-commercial-a-paris-un-mort-et-un-blesse-grave~ab8f1e03/
A tu platí veľmi jednoduchá logika.
Tento pán zo Somálska (vyššie) by v Európe NEZABIL 3 ĽUDÍ, keby mu NEBOLO UMOŽNENÉ do Európy (do Nemecka) prísť a v Európe zostať.
A tento pán z Ghany(?) by v Európe NEZABIL MLADÉHO pracujúceho perspektívneho ČLOVEKA, ktorý mal celý život pred sebou, keby mu NEBOLO UMOŽNENÉ do Európy (do Francúzska) prísť a v Európe zostať.
Tzn. príliš benevolentná migračná politika je priamou príčinou týchto smrtí, týchto vrážd.
A tom nemeckom prípade (Würzburg) nie je žiadnym ospravedlnením ani to, že dotyčná osoba trpela duševnými problémami (aj keď pro-globalistickí a pro-elitárski novinári to na nás presne takto budú skúšať), pretože Európa jednoducho nemôže byť odkladiskom duševne chorých farebných ľudí... pri všetkej úcte k utrpeniu duševne chorého človeka.
Európa predsa nie je charitatívno-psychiatrický ústav (aj keď samotná Európska komisia tieto znaky vykazuje). V Európe nepotrebujeme ľudí - etnicky a kultúrne cudzích ľudí - ktorí sú natoľko osobnostne poškodení, že sú:
1) neupotrebiteľní na trhu práce,
2) silne nebezpeční pre seba a pre svoje okolie.
A keď si vrcholní predstavitelia Európskej únie predstavujú Európu ako charitatívno-psychiatrický ústav pre celý svet, potom by si mali radšej začať baliť svoje drahé kožené cestovné tašky. Lebo si vôbec nemyslím, že v tom majú podporu zdola (globalista Macron nedávno - a naživo - po papuli už dostal)... A pomerne skoro im ľudia zdola vedia ukázať (ešte stále je to politicky možné), že:
1) Európa nie je to isté, čo Európska únia
2) Európska únia mala svoj začiatok... a môže mať aj svoj koniec.
Vráťme sa radšej z kratšej cesty! Európska únia môže mať svoj koniec. Ak Európska únia tu nebude pre zlepšovanie života etnických Európanov, ale bude skladiskom garbidžu z celého sveta...
Európska únia môže mať svoj koniec. Ak Európska únia nebude bezpečné miesto pre život. Potom budeme musieť doterajšie politicko-spoločenské usporiadanie odmietnuť a hľadať nové podoby medzinárodných vzťahov v Európe. Európska únia nie je nevyhnutnosť. Európska únia nie je modla. Európska únia nie je bez alternatívy... Lebo nič na svete nie je bez alternatívy (to len tá globalistická fuchtľa Merkelová to zvykla takto podávať).
Vyzerá to totiž tak (nalejme si čistého vína), že Európska únia je hrubo zlyhávajúci projekt. Že vnucované globalistické únijné hodnoty rozvracajú bezpečnostnú situáciu v mnohých európskych krajinách. Zatiaľ západných... ale nie je vylúčené, že táto infekcia úpadku môže pokračovať aj východným smerom.
Ten francúzsky prípad je navyše šokujúci aj tým, že dotyčný africký vrah bol 62-ročný človek!!! 62-ročný!!!
Viete si vôbec predstaviť, že muž vo veku 62-rokov je natoľko ne-socializovaný (natoľko nemá zvnútornené pravidlá európskeho medziľudského kontaktu), natoľko divoký (ešte aj v tom veku a pri už zníženej hladine testosterónu), že svoju reklamáciu ohľadom výšky faktúry vyrieši tým, že vytiahne nôž a reálne niekoho zabije? A potom jednoducho odkráča preč?
Čo človek takéhoto typu (človek s takými psychologickými vzorcami správania) vôbec porába v krajine EÚ? Ako sa sem dostal? Nemáme dosť bláznov a vyšinutých domácej proveniencie?
Ja tu nehovorím o pohnútkach zabiť. Pohnútky zabiť máme všetci. Každý je občas zúfalý, každý je občas bezmocný, každému môžu "bouchnout saze". Ale keď sme v pásme psychologickej normality a nie sme práve "našľahnutí" omamnými látkami, tak naša európska mozgová kôra veľmi dobre (= efektívne) tlmí tieto brutálne pohnútky z vývojovo starších oblastí mozgu...
Je veľmi veľký kvantitatívny rozpor v tom, koľko ľudí som chcel zabiť (zoznam radšej neuvádzam, niektorí ľudia z môjho okolia by sa mohli cítiť dotknutí) a koľkých som reálne zabil (tu na mojom konte zatiaľ svieti nula).
Dobre... Chcete tieto prípady ospravedlňovať psychiatriou? Chcete argumentovať psychiatriou? Pokojne poďme aj do psychiatrie skombinovanej s endokrinológiou a vývojovou antropológiou. Pokojne. A takto hľadajme riešenie.
A ak sa ukáže, že pre priemerného Afričana (s priemerným africkým IQ a priemernou africkou mozgovou kôrou) je život vo väčšinovo bielej európskej spoločnosti priveľmi stresujúci, že nerozumejú usporiadaniu spoločenských vzťahov... Ak sa ukáže, že ich pochopenie hodnotovému systému a ich schopnosť adaptácie naň je silne znížená (nízka frustračná tolerancia), že majú zvýšenú tendenciu ku emocionálnym skratovým riešeniam (ku reakciám, ktoré spadajú do oblasti záujmu psychiatrie), potom sa možno dopracujeme k tomu, že pre priemerného Afričana (a to už ani nehovorím o podpriemerných) je euro-atlantická spoločnosť príliš komplexná, príliš zložitá (rozrôznená) a teda príliš stresujúca a príliš frustrujúca. Že euro-atlantická spoločnosť nie je miestom (resp. systémom), v ktorom by priemerný Afričan vôbec mohol zažiť úspech a spokojnosť (všimli ste si, že BLM v USA propagovalo aj tzv. "komunitnú ekonomiku" a podobné utopické ľavicové barličky pre neschopných a pre neaktívnych?).
A potom sa možno dostaneme k záverom, že by sme nemali Afričanov zbytočne stresovať pobytom v spoločnosti tak zložitej, že to prekračuje ich mentálne schopnosti a schopnosti ich sociálnej adaptácie. A už sa potom dostávame aj ku relevantnému argumentu, že by sme nemali v Afričanoch indukovať psychiatrické skratové správanie tým, že im umožníme byť našimi susedmi. Že ich vystavíme našim každodenným problémom, na ktoré oni nemajú v osobnosti vybudované vhodné adaptačné nástroje. Že to nie je dobrý nápad ani pre nás (zhoršenie bezpečnostnej situácie, zvýšená kriminalita, napätie v spoločnosti), ale ani pre nich (zvýšená miera stresu, zvýšená miera frustrácie, nespokojnosť, zúfalstvo, neschopnosť vlastnými silami si zabezpečiť a zažiť spoločenský vzostup). Že žitie v menej komplexnej spoločnosti, menej na-výkon-zameranej spoločnosti, je pre nich lepšie a zdravšie...
Nie, ani psychiatria nedokáže byť ospravedlnením... sa dostávame sa k záverom, že čím menej Afričanov v Európe, tým menej problémov... A dostávame sa aj ku odmietnutiu nebezpečných globalistických hesiel (reálne však bohapustých ideologizovaných kecov), že Európa a Afrika majú vraj akúsi spoločnú budúcnosť... Čo sú toto za hlúposti? To na úkor etnických Európanov chcete kompenzovať fylogenetický (vývojový) deficit Afriky? Alebo naozaj chcete destabilizovať a meniť Európu?
Nehovorím teraz o individuálnej migrácii nadpriemerných jedincov, nehovorím o osobách so zmiešaným rasovým pôvodom narodených v Európe a na Slovensku (africkí študenti tu občas s radosťou zanechávajú svoje gény). Hovorím o zjavnej nevhodnosti (a nevýhodnosti!) masívneho prílevu afrického obyvateľstva do Európy. Máme dostatok vlastnej nízkopríjmovej pracovnej sily. Máme dostatok vlastných nemakačenkov, máme dostatok vlastných neschopákov, máme dostatok vlastných výbušných frustrátov... Nemusíme si ich privážať. Nemusíme si ich importovať.
Zo strany Európy je potrebné splniť nevyhnutné medzinárodno-právne záväzky ohľadom azylovej ochrany (ak tam konkrétne dôvody na udelenie azylu existujú). Je potrebné nastaviť funkčný systém dočasného azylu (kým nepominie život ohrozujúca situácia) a deportácií. A je potrebné chrániť hranice EÚ pred jej násilným (nelegálnym) alebo hromadným prekračovaním zo špekulatívnych alebo naivných dôvodov. Tzn. napríklad pomôcť Španielom v enkláve Ceuta tak efektívne, ako bola poskytnutá medzinárodná pomoc Severnému Macedónsku pri prerušení balkánskej migračnej cesty. Aj napriek prípadnému pseudo-humanitárnemu nesúhlasu špičiek EÚ.
Vlastne to Fico nerobil zle. V Bruseli odkýval čo bolo očakávané a doma si urobil čo potreboval...
Takže problém tu je. A riešenie je tiež možné.
Kedy bude nejaký ďalší útok nožom alebo brutálna vražda?
Zajtra vo vašom obchodnom centre? Áno, ak budete voliť hlúpo a pro-globalisticky.
Problémy s indoktrináciou (prevažne ľavicovou indoktrináciou) detí na amerických public school už trvajú dlhšie. Viacerí rodičia už vystupovali proti tomu, čo sa vyučuje... za špeciálne nechutný zážitok považujem ten, keď konkrétna učiteľka tvrdila deťom, že "there is a future-killer in this classroom", pričom sa obracala hlavne na malých belošských chlapcov. Chcela vyjadriť to, že, niekto z triedy sa možno v budúcnosti stane policajtom... zabijákom-policajtom.
Mnohé aktivistické "woke" školy tak už prepadli cez hranu, za ktorou výchova voľne prechádza do brainwashingu... Asi by sa v USA mali vrátiť k tomu, aby základné školy učili deti počítať, písať, správne gramaticky hovoriť... aby ich učili zemepis (v USA stačí zemepis USA :-) veď aj ten je dosť zložitý), aby ich učili spellovať C-L-E-V-E-L-A-N-D... a aby ideológie (tobôž ľavicové) odložili na obdobie, keď budú deti mentálne zrelé ju aspoň trochu vnímať a aspoň trochu pochopiť... povedzme až na strednú školu (high school).
Nešťastná motivácia predbiehať psycho-sexuálny vývoja detí sa stáva akýmsi "logom" aktivistických "woke" progresivistov. Či už ide o veci sexuálne (genderizmus) alebo veci ideologické.
Vykašlite sa na to... to, čo bujnie na amerických univerzitách neprenášajte násilne na nižšie stupne vzdelávacieho systému... tie deti vám nerozumejú... mätiete ich a strašíte... Tlačíte im do hlavy dospelácke veci, ktorým nemôžu rozumieť. Nechajte deti naivné... Budú mať dosť času sa pokaziť!!!
Ale už si to všimli aj rodičia a začali sa svojich detí zastávať a chrániť ich pred prílišnou "pokrokovosťou" a "prebudenosťou".
Ako reakciu na tento úpadok vzdelávacieho systému sa niektorí rodičia už rozhodli pre tzv. "home-schooling" (čo má tiež svoje úskalia a nevýhody, hlavne pri tréningu sociálnych skills), a iní sa zase rozhodli zaplatiť mobilnú reklamu, ktorá si nejaký čas postála pri minimálne 6-tich verejných školách v New Yorku...
Len či to pomôže...
