Už dlho som sa nevenoval rubrike Podobnosti.
Tak si dajme takú drobnú rýchlovku. Len porovnanie jednej (piesne) ku jednej (piesni)...
Začiatkom februára 2021 vyšiel kanadskej (torontskej) skupine The Weather Station (v skutočnosti skôr pesničkárke Tamare Lindeman so sprievodnou kapelou... ale šikovnou) piaty album s názvom IGNORANCE (2021, Fat Possum Records / Next Door Records). Zaujímavosťou je, že skupina má aktuálne dvoch(!) bubeníkov.
V septembri 2021 vyšla jeho edícia s názvom IGNORANCE DELUXE s doplnenými bonusmi. Pôvodný album mal necelých 41 minút, deluxe verzia má takmer dvojnásobnú stopáž (cca 1 hodinu a 17 minút).
Niektorí fanúšikovia Tamary Lindeman v jej frázovaní počujú podobnosť s inou Kanaďankou, Joni Mitchell (ja sa priznávam, že len občasne, ale to bude skôr tým, že ja Joni až tak napočúvanú nemám). Ale aranžmány sú súčasné, aj keď tie aktuálne vychádzajú z tzv. AOR (adult oriented rock) s pridaním trochu experimentálneho feelingu.
Nebolo to vždy tak, štýl Tamary Lindeman sa priebežne vyvíjal. Napr. album ALL OF IT WAS MINE (2011, You’ve Changed Records / Fat Possum Records) bol určite sympatický, ale pomerne zameniteľný indie-folk na spôsob americany (okrem skladby Know It To See It a tiež Yarrow and Mint, v ktorej trochu pripomína Adriannu Lenker a skupinu Big Thief )... Našťastie Tamara zažila nejaký hudobný vývoj a postupný posun smerom ku stále originálnejšej forme.
Dnes jej štýl vlastne ani nie je možné úplne presne pomenovať. A aktuálne určite obsahuje aj experimentálne, resp. umelecky ambicióznejšie prvky. Na wikipédii nájdete pri hesle The Weather Station medzi štýlmi uvedené aj „experimental music“. V poriadku... aj keď až tak experimentálne ako napr. Animal Collective (alebo niečo podobné) to nie je. Ale to je ten večný problém so škatuľkovaním. To by sme sa mohli baviť donekonečna.
Medzi 9-timi doplnenými piesňami na deluxe verzii albumu IGNORANCE sú live verzie 3-och albumových piesní, piano verzie 4-roch albumových piesní a 2 doteraz nevydané piesne - tak trochu kate-bushovská Better Now a tiež Look.
A práve o Look pôjde. Práve v nej sa schovávajú podobnosti. Mojim ušiam (resp. pamäťovým slotom v mozgu) Look pripomenula jednu inú pieseň (z konca 80-tych rokov)... a dokonca tak, že spontánne. Nebol som v pomykove, že "niečo mi to pripomína, ale sakra neviem čo presne..." (čo inak mávam často, ale nie vždy to vedie k rozuzleniu). Žiadne dni až týždne s chrobákom v hlave. Hneď pri prvom počutí Look mi prebliklo to, čo vám tu ďalej naservírujem.
Takže rok 2021, Look, pieseň, ktorá nevyšla na albume IGNORANCE, za to na albume IGNORANCE DELUXE áno.
Pieseň The Lazarus Heart je úvodným songom na albume ...NOTHING LIKE THE SUN (1987, A&M), ktorá je (pre mňa) pravdepodobne najrockovejším "kúskom" na tom albume (no, je tam ešte We’ll Be Together)... Na albume, ku ktorému sa až tak veľmi už nevraciam, lebo je na mňa až príliš jazzový.
A jazz ma trochu (a občas aj trochu dosť) otravuje, lebo mám radšej drsnejší zvuk a zároveň mám rád "ťah" a hlavne úspornosť použitých hudobných prostriedkov a rešpektovanie tzv. piesňovej formy (resp. experimentovanie s piesňovou formou).
Jazz sa príliš "rozlieva", je v ňom zbytočne veľa nôt a je v zásade exhibicionistický, dokonca ego-tripový (len si všimnite koľko jazzových zoskupení má absolútne nekreatívne názvy typu Meno Priezvisko Quartet... ani si nedajú prácu, aby si vymysleli nejaký zaujímavý názov, lebo na to sa v jazzovom svete nehrá a Meno Priezvisko tam má práveže veľkú váhu). Jazzové publikum chodí na zvučné mená. Meno je referencia a ťahák... Aký zásadný rozdiel oproti alternatíve, ktorá dosť často pracuje s anonymizovaním (dokonca občas že úplným... že sa ani na pódiu neukážu tváre).
Mám rád najazzlé prvky v hudbe, sympatické bolo obdobie v polovici 90-tych rokov, keď trip-hop a chill-hop boli oplodňované aj starými jazzovými samplami, ale keď by ste mi chceli podarovať vstupenku na Jazzové dni, tak si k tomu odovzdávaniu pripravte aj foťák, lebo... lebo uvidíte veľmi zvláštny výraz tváre. Jazz (pre mňa) len v malých dávkach a v službách iného hudobného žánru. Lebo (pre mňa) "je jazz dobrý sluha, ale zlý pán" :-)
A podobne rezervovaný mám vzťah ku ego-tripovým formám metalu, kde tiež to je často o "atletike na hmatníkoch". Alebo, že "počúvaj ako to tam dáva na tých bicích"... ako keby som mal mať nejaké extra potešenie z toho, že počúvam najrýchlejšieho bubeníka na svete... akože prečo, akože načo? :-) Ale aj l´art pour l´art má svoje miesto pod slnkom, len, preboha, nemusím byť vždy pri tom... Ja mám rád skôr inštinktívne hranie, primitívne hranie a vyvažovanie obsahu a formy. A vedia ma dostať aj piesne o troch akordoch, ba dokonca aj len o troch tónoch.
Tak si spomínam... To je ako keď som v 90-tych rokoch na internáte na nejakej izbovej žúrke, kde sa hrala rôzna hudba, aj študentom hudobnej vedy(!) zahral z kazety skupinu Insides... a jeden z nich sa ma spýtal, "prečo hrajú stále to isté?". No... lebo nehrajú stále to isté, ale musíš byť "napojený"...
To je ako keď sa pozeráš na oblaky... až keď sa pozeráš dlhšie, tak zistíš, čo všetko sa v nich deje. To vlastne nevysvetlíš niekomu, kto síce má predstavu o repetitívnosti (pojmovo vie, čo to je), ale nemá na ňu feeling.
Ale dosť bolo „nenávisti“ voči jazzu, metalu a študentom hudobnej vedy :-) Hudba je v tomto celkom prekérna záležitosť a diskutovať o nej je veľmi zložité a len a len subjektívne. A ja som už dávno absolútne prestal viesť rozhovory o tom, čo sa komu v hudbe páči... lebo to je len strata času a zároveň mission imposible, ak si myslíte, že sa s niekým iným zhodnete :-)
No a Sting na albume ...NOTHING LIKE THE SUN spolupracoval so suitou špičkových jazzových (aj funkových a fusion) hudobníkov (napr. Branford Marsalis, Kenny Kirkland, Fareed Haque, Hiram Bullock, Mark Egan )... Čo je síce fajn... ale rockových a new-wavevových The Police mám omnoho radšej.
A The Lazarus Heart je určite komplexnejší song než vyššie uvedený Look, aj bohatšie a precíznejšie zaranžovaný, viac stôp hrá paralelne, hudobné remeslo vrchovato preteká, Look je oproti nemu o dosť chudobnejší príbuzný, ale...
ale snáď aj vy započujete v oboch tých piesňach aj fragmenty podobne vystavanej melódie a hlavne príbuznú rytmickú štruktúru.
Rok 1987, The Lazarus Heart, album ...NOTHING LIKE THE SUN, druhý Stingov sólový album.
Fun fact: je to pôvodne pieseň do filmu Who Framed Roger Rabbit? (1988, réžia Robert Zemeckis) (u nás pod názvom Kto obvinil králika Rogera?). Mala byť uvedená v závere, ale záver filmu sa priebežne menil (králik Roger nakoniec nezomrel)... a pieseň tak zostala voľná. A dostala sa na album. A to je mňam...
Na konci roka 1989 sa album ...NOTHING LIKE THE SUN dostal do výberu časopisu Rolling Stone „100 Best Albums of the Eighties“ na pozícii 90.
A ešte malý bonus... Projekt The Weather Station vznikol v roku 2006, prvý album v roku 2009, druhý (ALL OF IT WAS MINE) vyšiel v auguste roku 2011 (v roku 2021 vyšla reedícia k jeho 10. výročiu... na čiernom vinyle aj v limitke na „bone colored vinyl“).
A vyššie som spomínal, že pôvodne mala Tamara Lindeman skôr sklony ku folku, pomerne intímne podávaného. Na YT nájdete aj live videá, kde spieva v nejakej knižnici a pre publikum, ale že do úplného ticha, lebo spieva tak tichučko a jemnučko, že aj posmrknutie diváka by bolo počuť...
Vybral som už vyššie spomínaný song Yarrow and Mint.
Hm, niektoré angličtinové slovíčka mi ešte aj po rokoch rokúcich robia problémy... preboha, čo je to yarrow? (Je to rastlinka, ktorá sa volá „rebríček“. Aha, tak to preto si to neviem zapamätať, lebo ja neviem čo je „rebríček“ ani po slovensky.)
Tamara Lindeman ku reedícii albumu po 10-tich rokoch povedala: „It’s strange that it’s been ten years, and yet, when I listen to it, it feels like more. My voice is unfamiliar to me; so high and innocent sounding. I sound so young, barely removed from the soprano-voiced-choir-kid I once was.“
