V roku 2021 som opäť pre vás nepripravil tradičnú(?) rubriku Altern2x4ive Christmas (čítaj „Altern8ive Christmas“ alebo jednoducho „Alternative Christmas“).
Ale keď nie je pravidelná, tak ako môže byť tradičná? Hehe. Sám som sa dostal do paradoxu...
Ak si chcete urobiť vianočnú atmosféru na iný spôsob, môžete sa vrátiť k dielom Alternative Christmas 2018 a 2019. Chybu určite neurobíte. (Ak sa nejaké z videí v medzičase stalo neaktívne, upozornite ma na to do diskusie pod príslušný článok. Ďakujem.)
Ale napriek tomu, som chcel pre vás pripraviť niečo na dlhé zimné večery. V roku 2020 to bol mini-výber s (vtedajšími) novinkami.
A keďže by to teraz malo byť niečo na dlhé zimné večery, tak čo môže byť príhodnejšie, než vybrať čosi také, čo patrí do rubriky 7_up. Tzn. čo patrí medzi piesne so stopážou nad 7 minút. Prvý diel tejto rubriky bol PWP19 (diel 19). Tam si prečítate čo-to o tých dlhých skladbách a aká je podstata dramaturgie tejto rubriky.
Verím, že si s týmto výberom, s vareným vínom v ruke a s nohami pod teplou dekou užijete nenáhlivé sviatočné večery. Užite si sviatky a dovidenia v novom roku.
Holandskí Clan of Xymox majú rozsiahlu diskografiu (stále sú aktívni... v roku 2021 vydali 18-ty album, ak rátame aj album coverov z roku 2018). Ale mojím najobľúbenejším „xymoxovským“ albumom pravdepodobne už navždy zostane MEDUSA (1986, 4AD). Ich v poradí druhý album.
Jednak boli vtedy mladí, v silnej personálnej zostave a plní (skvelých) nápadov, druhak dostali plnú kreatívnu zvukovú, producentskú a tiež grafickú podporu od vydavateľstva 4AD. A čínske príslovie hovorí, že... že osemdesiate roky najlepšie zneli v 80-tych rokoch :-)
80-te roky sú pre hudbu niečo ako
30-te roky pre architektúru (Bauhaus, funkcionalizmus)... alebo
60-te roky pre dizajn automobilov...
vznikali absolútne ahead-of-time veci, ktoré sa už v ďalších dekádach až tak nezopakovali... aj keď sa recyklovali.
Pamätám si ešte, ako som „valil bulvy“, keď tento album čerstvo vyšiel a počul som ho na poľskej rádiostanici... Nádherný zvuk. Futuristický a zároveň neuveriteľne sexy. Temný a zároveň povznášajúci. Alternatívny a zároveň nehorázne chytľavý. Chytľavejší než mnoho vtedajšieho popu.
Clan of Xymox vznikli v roku 1981(!) v meste Nijmegen (Holandsko).
V istých obdobiach používali len skrátený názov Xymox... pri prvom release SUBSEQUENT PLEASURES (1983) a potom pri treťom až šiestom albume... ale ja mám radšej ich kompletný názov, mám rád to „clan“ v ich názve. Znie to super. A Xymox vraj vychádza zo slova „zymotic“ (zymotický - spôsobujúci fermentáciu). Podľa enzýmu spôsobujúceho alkoholové kvasenie. Ja som si dlho myslel, že to je nejaké vymyslené slovo, tak som bol potom tým „spiťáckym“ vysvetlením trochu sklamaný.
Základnú zostavu klanu tvorila veľmi talentovaná trojica Ronny Moorings (gitara, vokál), Anka Wolbert (bass, vokál) a Pieter Nooten (klávesy) (ten posledný má aj svoju sólovú tvorbu). Neskôr sa zostava všakovako menila a zo silného autorského tria zostal iba Ronny.
To, čo je na Clan of Xymox zaujímavé z grafického hľadiska je skutočnosť, ako si nedokázali ustrážiť kvalitu artworkov na obaloch svojich albumov. To ma doslova šokovalo. Keď dostali starostlivosť šikovného grafického dizajnéra (Vaughan Oliver pre 4AD) bolo to v poriadku, ale keď vydávali cez iné vydavateľstvá, bola to často jedna (gotická) hrôza... a teraz myslím formálne. Strašné gýče si dokázali schváliť ako ich albumové obaly. Alebo na to kašľali... fakt neviem, čo bolo vo veci.
Clan of Xymox boli „objavení“ od Brendanom Perrym, ktorý si ich prizval na turné skupiny Dead Can Dance (vtedy, na začiatku kariéry, aj DCD ešte hrali niečo ako „gothic“ alebo cold-wave... etnické či historizujúce vplyvy prišli do ich hudby až neskôr) a potom už nebolo ďaleko k tomu, aby podpísali zmluvu s vydavateľstvom 4AD.
Scum... 7 minút 13 sekúnd... z albumu MEDUSA. Toto absolútne nezostarlo. Pokojne by to mohlo vyjsť v tomto roku.
Ono to miestami znie ako nadstavovaná „extended“ verzia, ale je to normálne „základná“ verzia albumová.
Hudbu v Scum skomponovala prevažne Anka Wolbert (aj keď v úvodnom období vraj komponovali hlavne spoločne), ktorá je autorkou aj ich „ľahšieho“ singla Imagination (z tretieho albumu TWIST OF SHADOWS). Čo bola ich jediná pieseň, ktorá sa dostala do amerického rebríčka Billboard Hot 100 (na pozícii 85).
Warpaint je kvarteto s čisto dámskou zostavou vytvorenou v roku 2004 okolo kamarátiek Emily Kokai a Theresa Wayman (obe gitara + vokál). Warpaint sú z Los Angeles.
V roku 2008 vydali prvé ep vlastným nákladom, stalo sa populárne, v roku 2009 bolo ep vydané v reedícii cez lokálny label Manimal Vinyl.
V roku 2009 podpísali zmluvu s Rough Trade Records a začali aj intenzívne koncertovať (robili predskokanov pre The xx). V októbri 2010 vydali svoj prvý album THE FOOL.
Pieseň Majesty vyšla pôvodne v roku 2009 na ich debutovom ep EXQUISITE CORPS.
Potom Majesty vyšlo aj na deluxe edícii ich debutového albumu THE FOOL, čo bol 2-diskový zberateľský set s albumom a druhým diskom, ktorý obsahoval práve ep EXQUSITE CORPS a ďalšie bonusy.
Takto, na sklonku leta 2011, zahrali Majesty naživo pre Rough Trade Sessions. V štúdiovej verzii to má 06:36. V live verzii až 7 minút 55 sekúnd!
His Name Is Alive je americký alternatívno-experimentálny hudobný projekt z mesta Livonia (Mi., USA).
Hlavou projektu a jediným stálym členom „skupiny“ je Warren Defever a počas viac ako 35-ročnej existencie (od roku 1985) sa popri ňom vystriedali desiatky hudobníkov a o niečo menšie množstvo veľmi zaujímavých vokalistiek a speváčok.
Meno skupiny je nešikovne dlhé, preto sa často skracuje na HNIA. Takže ak si budete niekde v zahraničnej tlači čítať nejakú recenziu a narazíte na NKOTB, budete vedieť, že to je New Kids on the Block :-) a keď na BRMC, tak budete vedieť, že to je myslené Black Rebel Motorcycle Club a keď na JAMC, tak zistíte, že ide o The Jesus & Mary Chain. Keď FSOL, tak The Future Sound of London, keď FGTH tak Frankie Goes to Hollywood a keď HNIA, tak ide o His Name Is Alive na sto péro. Omyl je vylúčený.
V osemdesiatych rokoch si Warren skúšal nahrávať piesne vo svojom domácom štúdiu, ako vokalistky využíval najprv kamošky z univerzity. Vlastným nákladom „releasoval“ kazety a údajne opakovane zasielal demo-snímky do vydavateľstva 4AD. Najprv bez úspechu, ale ako povedal Andy Warhol „Je jedno, že idete pomaly, ak idete bez zastavenia.“ V roku 1989 label 4AD podpísal zmluvu s Warrenom (HNIA) a v roku 1990 mu vydali debutový album LIVONIA. A... a bol z toho jeden z najpredávanejších albumov 4AD v roku 1990.
V roku 1991 vyšiel album HOME IS IN YOUR HEAD (môj najobľúbenejší od HNIA).
Prvé dva albumy nastavili nejaké očakávania poslucháčov a publika na zvuk HNIA, ale Warren je tak eklektický hudobník, čerpajúci z tak veľkého množstva vplyvov, že z jeho projektu sa postupne stala „hudobná meňavka“, pri ktorej ste si nemohli byť istí, v akom žánri vydajú ďalší album. A ako sa pôvodne chcel dostať do 4AD, tak sa postupne snažil vymaniť z produkčného vplyvu hlavných (vtedy) protagonistov 4AD, šéfa Ivo Watts-Russela a zvukového inžiniera Johna Fryera.
V rokoch 1993 a 1996 vydal ďalšie albumy (stále na 4AD). V roku 1998 4AD bolo predané pod label Beggars Banquet (ale brand 4AD bol zachovaný) a HNIA si museli obnoviť zmluvu, do ktorej sa dostali aj klauzuly vyjadrujúce komerčnejšie očakávania. Album z roku 1998 (FT. LAKE) bol však komerčný prepadák a skupina His Name Is Alive sa de facto rozpadá, lebo členovia sa z finančných dôvodov museli venovať aj iným aktivitám.
Projekt sa zúžil na dve osoby. Zostal len Warren Defever a Lovetta Pippen, speváčka so soulovou a gospelovou minulosťou a výrazom. Ako duo vydali na 4AD ešte dva albumy inšpirované soulom, r&b, bluesom, jazzom a americanou... V roku 2001 SOMEDAY MY BLUES WILL COVER THE EARTH (pre mňa dosť nestráviteľný) a v roku 2002 (keď už som si ich takmer „vyškrtol zo zoznamu“) prekvapujúco pekný a vyvážený album LAST NIGHT, ku ktorému som sa dostal až s odstupom času (súc rozčarovaný zo SOMEDAY MY BLUES...) a pomohol mi k tomu aj graficky vydarený obal albumu. To je veľký impulz, ak sa hudbe vie pomôcť aj grafickým dizajnom.
Na albume LAST NIGHT sú skladby veľmi rôznorodej dĺžky, od 01:02 až po 11:12, a celkovo 3 piesne sú nad 7 minút.
Nádherná, úsporne zaranžovaná, prevažne akustická Train s barytónovým saxofónom je posledná pieseň na poslednom albume HNIA nahratom prostredníctvom vydavateľstva 4AD (projekt HNIA však stále existuje a vydáva... od roku 2006 ďalších 10 albumov).
Takže to, čo si teraz idete vypočuť je vlastne naozaj „labutia pieseň“ HNIA pre 4AD. Ja si s ňou dokonca zvyknem sing-a-longovať :-) Lovetta Pippen tu nejde vôbec vysoko... takže môj hlasový rozsah dostačuje...
7 minút a 19 sekúnd takejto krásy... a vokál začne až od 03:21.
A viete, čo je ešte alternatívne? Že táto konkrétna pieseň (v tomto konkrétnom uploade) má v čase uploadnutia tohto dielu len niečo cez 80(!) videní. A vianoční Ed Sheeran a Elton John majú za 2 týždne decembra 2021 viac ako 31 miliónov videní.
Už sa cítite aj vy tak trochu výnimočne? Menšinovo?
Život má svoje ups and downs.
A keď vás niečo aj zamrzí, tak vzápätí si na tej situácii viete nájsť aj niečo pozitívne (ba dokonca veľmi pozitívne).
Takže vás môže zamrzieť, že skupina, ktorá je pre vás akože „nová“, je v skutočnosti na scéne už celé roky a prekvapene krútite hlavou sami nad sebou. Že čože, že ako? Že prečo?
Ale vždy, keď takto objavíte nejakého „nového“ hudobného autora a s hrôzou zistíte, že už toho (pred vašou érou) povydával dosť... je to príležitosť sa pohrabať v jeho starom katalógu. A to je veľmi príjemné. Teda väčšinou...
Moje prekvapujúce objavy v roku 2021 sú hneď dva. Duo HTRK (=Hate Rock) a one-man hudobný projekt z kanadského Vancouveru, Island Eyes. A oba sa zo záprašených podkroví a suterénnych kobiek alternatívy odkopali sami... vydali na svetlo sveta v roku 2021 albumy.
Album RHINESTONES skupiny HTRK vyšiel 17. septembra 2021 na značke N&J Blueberries a Ghostly International. A album OTHER HEAVEN projektu Island Eyes vyšiel v prvom augustovom týždni 2021 vlastným nákladom. Na kazete potom v októbri 2021 cez Spirit Goth Records.
A po prvotnom „zmeravení“ zo samého seba to bola príležitosť sa pohrabkať holými rukami trochu v ich histórii.
A veru aj sa našlo. V júni 2018 vydal Derek Janzen (= Island Eyes) album OTHER LIGHT. V roku 2018 vydal album OTHER LIGHT (áno... a ten aktuálny sa volá OTHER HEAVEN) na značke Interstreet Recordings. A hneď prvým trackom na albume je Path... stopážou veľkolepá, cca 7 minút 40 sekúnd. A od 04:59 je to čistá nádhera. Eargasm... keď tam príde tá gitara.
Ak je to možné, pridajte si hlasitosť a pustite si to radšej na slúchadlá. Je trochu cítiť, že si to Derek Janzen mixuje prevažne doma sám... zvuk nie je až tak vymakaný. Ten mix je trochu „úzky“. Nie je to lo-fi, ale hi-fi zďaleka nie... Hudba je to ale vynikajúca.
Отава Ё (v latinkovej transkripcii Otava Yo) je skupina zo Sankt-Peterburgu (Petrohradu). Vznikla pôvodne ako združenie pouličných hudobníkov (2003). Hrávali napr. svoje vlastné prerábky írskych The Pogues až postupom času začala koncertovať na pódiách (a za predom dohodnuté vstupné :-) Väčšina z nich sú hudobní samouci (alebo keď už hovoríme o Rusoch, tak povedzme rovno, že „naturščiki“).
Ich repertoár tvoria väčšinou ruské ľudové piesne, ktoré prearanžovávajú a dávajú im modernejší (a často recesistický) kabátik.
Používajú tradičné hudobné nástroje (ninera, husle, žalejka, píšťaly, gajdy, tarabuka, rôzne perkusie) doplnené aj o elektrifikované nástroje (gitary, klávesy, basgitara) a tiež bicie. Takže ide o tzv. „novodrevo“. Kombináciu nového a starého, kombináciu akustického a elektrifikovaného. Oni nazývajú svoj štýl ako „russian beat“.
Svetovo známymi sa stali vo februári roku 2015, keď sa ich pieseň Sumetskaja dostala na číslo 1 vo world music rebríčku.
Ak by sme hľadali nejakú analógiu v nám bližšom geografickom priestore, tak napr. Čechomor v ČR alebo Hrdza v SR sú podobní v tom, ako upgradeujú folklór.
Ljubiš Li Ty? (resp. Do You Love?) vyšlo na konci septembra 2019 na anglickom labeli ARC Music. Slušných 7 minút 48 sekúnd.
Ja som dosť dlho vôbec nevedel ako vyzerajú a výsledok ma neprekvapil. Niektorí z nich vyzerajú ako „burlaci na Volge“, ale tak sú to Rusi, no :-) Také retro-čiapky so šiltom sa podľa mňa dajú dnes kúpiť už iba v Rusku (alebo sa dali v Číne za časov Maovej kultúrnej revolúcie).
Tak, aby ste videli, čo sú zač naživo (aj keď už koncertovali aj na Slovensku), tak jedna lajvka ako bonus. Jabločko nahraté v lete 2017 na lodi v kanáloch Sankt-Peterburgu (čo sú tzv. „Benátky severu“). To je len taký bonusík, lebo to nie je nad 7 minút.
V prvom dieli rubriky 7_up (to bol diel 21, PWP21), som spomínal, že sa pokúsim vyhnúť tanečným veciam, lebo pri danceových veciach sa dostať cez 7 minút je hračka. Dlhšia stopáž je tam prirodzená, lebo chvíľku trvá, kým sa mozog dostane do tranzového stavu. Takže tej repetitívnosti sa musí dať trochu čas, aby vás vtiahla a hypnotizovala.
A pripadalo mi, že by bolo až priveľmi jednoduché, keby som v rubrike 7_up pravidelne nahliadal do tej dance-priehradky, lebo tanečné veci sú často bežne v dĺžke 9 či 10 minút... A mohol by som len všelijakými deep-houseami a minimal-technami naplniť hoci aj celú rubriku.
Tak teraz poruším hneď dve pravidlá... jednak to bude elektronická tanečná vec vec... a druhak to bude tesne pod 7 minút...
Ale realita je aj o tom, že „nastav si pravidlá a potom ich porušuj“.
Projekt Fatima Yamaha prežil časť svojho života ako mystifikácia, keď sa médiám predkladalo, že za projektom je žena, ktorá má japonského otca a tureckú matku. V skutočnosti je to side-project holandského producenta, ktorý sa volá Bas Bron (frontman skupiny Bastian, člen De Jeugd van Tegenwoordig). Bas Bron vedie aj vydavateľstvo Magnetron Music.
Minimalistická What’s A Girl To Do. Vyšla v roku 2004 na írskom vydavateľstve D1 Recordings. V niektorých diskusiách sa objavilo, že melódia je veľmi podobná na Be My Baby Michaela Jackson z albumu THRILLER (1982, Epic Records). Ale nie je to sampling. To, čo je však isté, je to, že ten ženský hlas okolo 04:00 je vysamplovaná Scarlett Johansson.
Mazzy Star bola americká alternatívna skupina, ktorá vznikla na troskách skupiny Opal v roku 1988. Viac o Mazzy Star sa dočítate v PWP41 (diel 41 - R.I.P. Dave Roback).
Mazzy Star vychádzali pôvodne z kalifornskej psychedelickej Paisley Underground vlny, ale svoj štýl obohacovali, a tak ich zaraďujú aj ku blues-rocku aj ku dream-popu aj ku neo-psychedelii... Hlavnou kreatívnou osou skupiny bolo duo Dave Roback (hudba) a Hope Sandoval (texty).
Vydali najprv tri albumy, v rokoch 1990, 1993 a 1996. Potom si dali na niekoľko rokov pauzu (venovali sa sólovým projektom alebo hosťovali). Po 15 rokoch Mazzy Star vydali singel a v roku 2013 album (ich posledný). V roku 2018 už vydali len épečko.
So Tonight That I Might See je titulná skladba z druhého albumu (1993, Capitol Records), ktorý bol o niečo psychedelickejší než prvý album (ten bol pesničkovejší, s kratšími kompozíciami).
So Tonight That I Might See je akoby kombináciou zvuku The Doors a The Velvet Underground (napr. Venus In Furs). Priam tam v závere počujem to... „Father? ... I want to kill you! ... Mother? ... I want to uaaaaaaaghrhrhrrr you!!!“
Veľmi pôsobivé, ale podobnej psychedelickej hudby som sa napočúval dosť a dosť na vysokej škole, dnes už ju až tak nevyhľadávam. Súčasťou skoro každej „chodbovice“ na Štúráku v 90-tych rokoch bola nielen tráva, ale aj The Doors. Preto mám Mazzy Star radšej radšej v popovejšej resp. folkovejšej polohe... Ale sexy vokál sexy Hope Sandoval je vždy zážitok...
Krásnych psychedelických 7 minút 17 sekúnd.
A neplánovane ešte jedna aj dlhá, aj vianočná. Terrible 2s, Vianoce. Vyšlo 17. decembra 2021 na Slnko Records.
Užite si Vianoce 2021 s tými, ktorých máte a spomeňte si na tých, ktorých už nemáte.
