Len taký kratší diel... valentínske vydania tohto blogu nemajú nejakú extra čítanosť, tak preto len tak striedmo...
Láska je prekérna záležitosť, ktorá sa vzpiera akejkoľvek analýze. Nevieme o nej veľa. Našťastie si ju riadi príroda sama a nakoniec sa stane (zrealizuje) len také spojenie, taký vzťah, ktorý v nejakom „okne príležitostí“ prekoná všetky možné prekážky, ktoré by mohli vzniknúť.
Veď len si predstavte, ako je človečenský život zložitý a čo všetko musí „kliknúť“, aby si dvaja povedali navzájom „chcem ťa“. Tam je kopec vecí, ktoré by sa mohli pokaziť (a aj sa kazia).
Ale v istom senzitívnom období, v istom „okne príležitostí“ príroda nastaví isté biologické predpoklady (hormonálne) a po prvých fyzických zážitkoch aj neurotransmiterové a endokrinné (tzv. serotonínovo-oxytocínová väzba), aby vznikajúci vzťah aspoň na tej telesno-fyzickej úrovni bol trvácny aspoň do tej miery, aby vznikol nový život a aby nový život mal (aspoň v úvode) oboch rodičov, ktorí sa o neho postarajú.
Ďalšia rovina (vyššia) je rovina psychologická, ktorá znamená súlad v rovine psychologickej - súlad v oblasti životného štýlu, hodnôt, súlad v životných cieľoch, súlad v predstave o rodinnom živote a jeho budovaní, aký taký súlad v modeloch, ktoré si partneri prinášajú zo svojich rodín, súlad v tom ako riešite problémy a konflikty. Je fajn, keď máte podobný komunikačný model (pomôcť môže kniha s názvom 5 jazykov lásky), keď sa viete zhodnúť na tom, ako chcete tráviť voľný čas, ako chcete vychovávať deti, nebojujete medzi sebou o to, či sa pôjde na dovolenku do hôr a lesov alebo k moru... Rozdielnosť je príťažlivá, ale dobrý a funkčný tým je práve v tom, že ste práve v tejto psychologickej rovine skôr podobní než rozdielni a neoberáte sa o energiu vzájomnou rivalitou a bojmi kto z koho... V tejto rovine býva najviac problémov. Navyše, väčšinou sa ukážu až cestou, lebo svoju daň si vyberá spomínaná „oxytocínová väzba“, ktorá nám znemožňuje niektoré rozdiely vidieť rovno od začiatku. A ukáže sa tiež to, že nikto z nás nie je taký perfektný v predpovedaní budúcnosti, aby si vedel úplne (a úprimne) predstaviť, ako bude vzťah fungovať dlhodobo, keď deti pôjdu do školy, keď deti budú choré, keď sa bude vyberať domov, keď sa bude rekonštruovať a zariaďovať domov. Preto práve na tejto rovine vzniká veľké množstvo problémov. Problémov zo situácií, ktoré si nevedeli tí dvaja predstaviť, keď boli jeden druhým fyzicky očarení. Na tom začiatku. V úvodných mesiacoch, rokoch vzťahu...
No a najvyššia rovina je duchovné prepojenie, ale o tom vieme ešte menej ako o tej psychologickej (duševnej) rovine. Ale je fajn, keď sa dvaja stretnú aj „ako duše, ktoré patria spolu“ a zažijú harmonický vzťah... Omnoho častejšie však je, že sa stretnú „ako duše, ktoré majú jedna druhú niečo naučiť“. Teda voviesť sa navzájom do skúsenosti, ktorá je transformujúca. A to sľubuje pomerne divokú jazdu... síce karmicky definovanú, ale zložitú na úrovni druhej (psychologickej) a niekedy aj na tej prvej (biologickej). Často je to skôr strasť, než pôžitok.
Navyše sa láska stále mení (lebo aj my sa stále nejako meníme) a to už je úplne masaker... je to proces, nie stav. Že zamilujeme sa a potom budeme žiť šťastne, až kým nepomrieme. Zamilovaním sa to všetko len začína... a je jasné, že každá láska má pred sebou aj veľké množstvo daždivých dní.
Ja vlastne vôbec nerozumiem, prečo sa do toho ľudia púšťajú... ale chápem to. Aj mne sa to deje. Ale my chlapci to máme jednoduchšie. Nás zaujme hlavne vizuál. Slečna alebo dáma zodpovedá nášmu typu, má pekné tvary, pekne sa smeje, pozerá, pekne sa pohybuje... a už je na mojom radare. Dievčatá to majú trochu ťažšie, lebo v ich hlavách je to inak zapojené a od momentu nula zvažujú viac možností a viac dôvodov a viac podmienok. Vzhľad muža nie je jediná vec, ktorú posudzujú. O to väčší chaos potom majú v hlavách... a nemajú v sebe toľko testosterónu (ako muži), takže pri párovaní sú skôr pasívne (čo je niekedy na škodu veci, ale je to tak... s tým veľa nenarobíme).
Láska je vlastne trochu čudná a nevieme, čo s ňou. Ľahko sa dostaneme do frustrácie, ľahko sa dostaneme do omylu, ľahko sa dostaneme na trajektóriu, ktorá nevedie nikam... Láska je tak trochu prehliadka toho, čo by sa mohlo stať keby... a čo sa často vôbec nestane. Alebo sa stane niečo úplne iné (niekedy aj lepšie)... Láska je čudná. Tak čudná, že keď niekto nie je vo vzťahu, tak chce do vzťahu... a keď niekto je vo vzťahu, často si vie predstaviť, že by bol z neho von...
Ale je tu Valentín a je to drobný a banálny dôvod, ako sa vyjadriť, ako urobiť gesto, ako možno (v niektorom prípade) prelomiť ľady alebo obavy, pochybnosti, zabudnúť na chvíľu na svoju emocionálnu zraniteľnosť. Ale láska je čudná, na tom Valentín až tak veľa nemení... Každý sa už z láskou (tou partnerskou) stretol, ale málokto bol spokojný... Lepšie to asi dopadá pre ľudí, ktorí nemajú veľké očakávania, neberú sa až tak vážne a sú ochotní improvizovať v tom procese vývoja a neustálych transformácií vzťahu...
Témou tohto dielu preto bude citát Andyho Warhola, vicemajstra paradoxných bonmotov
(lebo majstrom paradoxných bonmotov navždy zostane Oscar Wilde).
Vysnívaná láska je krajšia ako skutočná.
Najvzrušujúcejšia náklonnosť je medzi tými, ktorí sa nikdy nestretli. (Andy Warhol)
Láska nie je vždy cesta ku spokojnosti a duševnej stabilite... takže niekedy je dokonca lepšie, keď zostane len vo vašej hlave. Ako tzv. „nekonzumovaná“. Vtedy vás môže zvnútra kultivovať a nemôže vám zvonku ublížiť. A naozaj, väčšina dnešných songov bude skôr o túžení a predstavách „čo by bolo keby“, než o nadšení z naozajstnej párovej lásky alebo o naozajstných vyznaniach konkrétnej osobe. Nebolo to cieľom, ale keď som si urobil sumár, tak sa ukázalo, že (predovšetkým v klipoch) je to skôr o nenaplnenej láske.
Tak takéto niečo tu ešte nebolo! Sobs sú zo Singapúru (video je však zjavne natáčané v USA, pravdepodobne v Kalifornii). Zo Singapúru. Tri výkričníky za tým... :-)
Sobs vznikli ako indie-popové trio - vokál a dve gitary - Celine Autumn, Jared Lim a Raphael Ong. Dnes však hrávajú v širšej zostave...
Prvé ep CATFLAP vydali v roku 2017. Debutový album TELLTALE SIGNS (telltale signs = vypovedajúce príznaky, usvedčujúce príznaky) vyšiel digitálne a na kazete 22. júna 2018 na na značke Middle Class Cigars. Pieseň Telltale Signs, záverečná na albume, je zatiaľ najdlhší song v ich diskografii (cez 5 minút) a je to ich najviac shoe-gazeový song. Až takto hlučne, temne a psychedelicky bežne nehrávajú... Lebo sú skôr milovníci hudby zo Sarah Records (čo bola popová značka). (Viac o Sarah Records napr. v dieli 39).
„Some songs like Telltale Signs and All Poison move towards heavier, darker undertones sonically, but they’re still pop songs at their core.“ (www.bandwagon.asia)
Thought you always knew
How I felt when I'm next to you
But you threw it all away
It's not too late to get out of
This mess before you disappear
Lose yourself again
Klip je krásny, je zo súkromného kanálu, ale nie je na YT žiadny iný zdroj... a overil som si, že bol embedovaný aj k iným oficiálnym rozhovorom. Uvidíme, či to bude pre nás trvácnejšie dostupné.
Text je o rozchode („a devastating cry for help in the wake of the inevitable end of a relationship“), ale klip skôr pôsobí ako príbeh o túžení a predstavovaní si... akože niekoho stretávaš a predstavuješ si. Príbeh klipu je teda trochu v kontraste s textom. Je trochu mätúci a optimistickejší, než je v skutočnosti text. Ale klip, samozrejme, nemusí byť ilustráciou textu piesne.
Na stránke bandwagon.asia o Sobs napísali:
„There’s some desperation in Sobs’s music, but no despair.“ Zaujímavá veta... ako ju preložiť?
„V hudbe Sobs je isté zúfanie (frustrácia), ale nie zúfalstvo.“
Telltale Signs je teda takmer shoe-gazeová pieseň, ale jej live prevedenie je už ľahšie...Takto Sobs zahrali Telltale Signs live v januári 2019 pre Tokyo Acoustic Sessions. Kdesi na japonskom detskom ihrisku.
Z tejto session nájdete na YT aj piesne Catflap a Astronomy z prvého albumu.
Badly Drawn Boy je perfektný názov. Ako z detskej kresby. V skutočnosti je to Angličan Damon Gough. A meno je v skutočnosti postava z TV programu Sam and His Magic Ball z 90-tych rokov.
Badly Drawn Boy hrá lo-fi indie rock. Jeho prvé pokusy o hudbu sa datujú do konca 90-tych rokov. Svoje prvé ep len rozdával svojim známym. V roku 1999 vydal skvelý singel Once Around the Block.
Singel Disillusion má pekné video, ktoré má tiež istú „milostnú zápletku“. A zamilovať sa do niekoho, koho ste spoznali len letmo, je síce jednoduché (lebo sa zamilovávate v zásade vždy do svoje projekcie), ale je to cesta k frustrácii.
Taxikár sa zaľúbi do svojej zákazníčky. To neznie veľmi profesionálne. Ale neplánoval to. „I didn’t mean to fall in love.“ A hneď aj spoznal, že život láske kladie rôzne prekážky... a tak trochu aj to, že priamo žena mu v tom až tak veľmi nepomôže.
Disillusion vyšlo na prvom albume THE HOUR OF THE BEWILDERBEAST, ktorý vyšiel na značke XL Recordings. V júni roku 2000. Album bol tak úspešný, že Badly Drawn Boy v roku 2000 s ním rovno získal Mercury Prize. Vlastne to bola jeho hviezdna chvíľa. Potom už išiel s popularitou len dole. Ale my (= alternatívci) ho máme stále radi...
* One of the greatest and most creative ideas for a music video...EVER!!!!
* When MTV used to broadcast good music
* Great song and album from 2000
* I miss those kinds of videos, and ofc accompanied by such a cool music... oh well... not to be expected in today's music TV anymore ;(
* Brilliant pop song
* Pre-9/11 New York
Jediné, čo nechápem, je tá malá dobrovoľná hasička. Je to trochu bizarná časť príbehu :-) Takmer deus ex machina... len aby tam bol nejaký hýbateľ na ukončenie príbehu.
Vlastne ešte aj druhú vec nechápem... prečo v tej záverečnej snovej pasáži, ona "vezie-nesie" jeho. Ale asi to malo byť ilustráciou toho, že v submisívnej pozícii je tam on, muž. Ten, kto miluje viac, je ten slabší.
(Aj preto sa niekedy na lásku ako takú, aj na samotné balenie, dá pozrieť aj ako na "súboj o moc". Sú také stratégie balenia, ktoré vyložene vychádzajú z toho, aby ste v momente balenia správne aplikovali svoju mocenskú prevahu... a udržali si ju.)
Pale Moon sú rusko-islandské indie-popové duo fungujúce na Islande. Natalia Sushchenko a Árni Guðjónsson.
Debutové ep DUST OF DAYS vydali v júli 2019. Alebo možno v apríli 2019. Lebo rôzne zdroje uvádzajú inak. Singel Stranger vydali v novembri 2020 cez Kvartyra Music.
Klip predstavuje to, že sa môže stať, že vo vzťahu sa dostanete do štádia, že ste si už cudzí... a chvíľku to trvá, kým si uvedomíte, že rozchod je dobré riešenie. A že váš spoločný čas sa naplnil... Ale nejaký čas ste v tom ešte ponorení povyše hlavy. Až kým naberiete odvahu pripustiť si pred samým sebou, že je to preč. Že je naozaj čas odísť. Lebo život je krátky.
Ak vám klip nepripadá ako Island, tak áno... klip bol natáčaný v Španielsku (Katalánsku).
14. 2. 2019 som sa zatiaľ poslednýkrát zaoberal aktívne Valentínom.
Dokonca len tak na ulici... a teda, nie je to jednoduché. Baliť niekoho na ulici. Stretával som vtedy pravidelne na ulici jednu slečnu, ktorá bola sympatická (aj teraz je sympatická, len ju už nestretávam tak často). Tak som si to vymyslel tak, že na ňu nebudem len „robiť oči“ a usmievať sa, ale že (keď už teda ten sviatok to umožňuje, lebo taký je rituál toho sviatku) prejavím jednoznačne svoj záujem tým, že jej odovzdám „valentínku“. Že to nebudem veľmi obkecávať, ale že ju proste len odovzdám. Fyzicky, lebo nikdy som s ňou nebol v žiadnom elektronickom kontakte. (Všimol som si ju len na ulici vďaka tomu, že som mal nejaký pravidelný ranný režim a opakovane som ju stretával.)
Ale akú valentínku? Kvety by boli nápadné a klišéovité, nejaká papierová kartička by bola banálna. Tak som jej kúpil sladkosť. Gumové cukríky... ale v limitovanej edícii. V takej dámskej limitovanej edícii. V balení boli cukríky v podobe kozmetického rúžu, nohavičiek, zrkadielka a podobne. Celkom cool. Vtipný darček, ktorý nemôže uraziť a nemôže sa stať ani nepohodlný alebo trápny, lebo sa konzumáciou ľahko môže zniesť z očí a aj z mysle... Vtipný darček, ktorý za mňa povie to, čo potrebujem (aj bez písomného vyznania) a nikoho k ničomu nezaväzuje, ak by to nevyšlo...
Stáli sme na zastávke, bolo tam celkom dosť ľudí. Bol som trochu nervózny, lebo som to musel urobiť dnes. Len dnes bol Valentín 2019.
Mne už prichádzala moja električka, ona, myslím, čakala na iné číslo. Postavila sa k zábradliu a bola po mojej ľavej ruke a trochu dozadu (v rovine až za mojím chrbtom). Videl som, že mi ide električka a že keď zastaví, tak mám len pár desiatok sekúnd. Električka zastavila, dvere sa otvorili, ľudia začali vystupovať a keďže vzápätí ľudia nastupovali (a mal som aj ja), tak som urobil 3-4 rýchle kroky k nej, usmial som sa a povedal som niečo ako (už si nespomínam až tak presne): „Pretože je dnes Valentín, tak niečo pre vás mám...“ a strčil som jej (vnútil som jej) do rúk to vrecúško gumových cukríkov.
A celý jej postoj ku mne a jej skutočné emócie voči mne (hoci teda aj ona ma v tom čase už poznala z videnia, nebol som pre ňu úplne neznáma osoba) sa zhmotnili do spontánnej reakcie, lebo len dokázala zvolať: „Nieeeeeee!“. A pomerne nahlas (až sa mi zdalo, že ju samu to prekvapilo, až ako hlasno sa to z nej vyrinulo).
Pretože to mohlo vyzerať tak, že jej chcem vytrhnúť kabelku a ona kričí „nieeeee“, lebo volá o pomoc, radšej som sa zdekoval. Vlastne... akurát tak rýchlo, že to mohlo vyzerať, že som jej kabelku naozaj aj vytrhol a teraz zdrhám. Ale urobil som to všetko tak mrštne, že som stihol z tejto prekérnej situácie ubziknúť tak, že mi zatvárajúce sa dvere električky „lízli“ zadok. Nikto zo spolučakajúcich na zastávke nestačil zareagovať a začať ma naháňať... a ja len dúfam, že väčšina ľudí, ktorým sa hlavy v to valentínske ráno otočili smerom za zvukmi, neporozumeli tomu, čo sa tu teraz vedľa nich vlastne stalo. Chvalabohu. Nepotrebujem mať ku odmietnutiam ešte aj publikum :-)
Utrel som si studený pot z čela a upokojil som sa tým, že pre tých vnútri električky nie som poľutovaniahodný práve-odmietnutý-muž, ale len blbeček, ktorý naskakuje do vozidla MHD na poslednú chvíľu. A zastávka, kde sa to stalo, bola v zadnom okne vozidla stále ďalej a ďalej. Až bola tak ďaleko a taká maličká, že mi úplne zmizla z dohľadu.
Nie je to príbeh, aby ste ma ľutovali :-) Ten príbeh je skôr smiešny. Aj to sa vám môže stať, keď sa rozhodnete „baliť“ priamo na ulici. Bola malá pravdepodobnosť, že to dopadne inak. Ale s Valentínom som si dal na niekoľko rokov radšej pokoj.
Tak ako máte v angličtine „fall in love“ (zamilovať sa), tak existuje aj „falling out of love“ (odmilovať sa).
Falling Out of Love (With You) vyšlo v marci 1995 na albume WASPS’ NESTS (1995, Factory Records / London Recordings / Republic Records) skupiny The 6ths. Bol to debutový album The 6ths - čo bol bočný projekt Stephina Merritta zo skupiny The Magnetic Fields.
Aj názov skupiny aj názov albumu sú jazykolamy a spolu tak vytvárajú jeden veľký jazykolam, kde je veľa spoluhlások a veľa spoluhlások s - veď len si skúste vysloviť, že „the sixths wasps’ nests“. Zase sa tá alternatíva hrá s poslucháčom a motá mu hlavu.
Na albume WASPS’ NESTS každú pieseň spieva iný hosť. Vo Falling Out of Love (With You) spieva Dean Wareham zo skupiny Galaxie 500 (alebo zo skupiny Luna alebo z dua Dean & Britta). Ale vôbec by som ho nespoznal... v takomto nízkom hlasovom registri som ho nepočul často. Normálne spieval takto. Napr. Decomposing Trees nižšie.
Album ON FIRE (druhý album v diskografii Galaxie 500) vyšiel v októbri 1989. Podľa Pitchforku číslo 16 v rebríčku Top 100 Albums of the 1980s.
Neskôr som zistil, že Dean Wareham vo svojej sólovej tvorbe pomerne často spieva aj nízko aj vyššie (pozri napr. Love Is Colder Than Death). Len jeho sólovú tvorbu nemám tak napočúvanú. V októbri roku 2021 vydal album I HAVE NOTHING TO SAY TO THE MAYOR OF L.A.
Tento videoklip má nečakanú pointu...
Tiež je o túžení. A tiež o tom, že z túženia sa môže vykľuť poriadny problém :-)
A možno by som nemal autorku (a zároveň hlavnú hrdinku) stotožňovať s príbehom... Asi by som si nemal myslieť, že je tam niečo z jej reality. Ale jednu vec som vypozoroval (resp. som sa dozvedel, keď som mal ešte bohatší spoločenský život).
Nie je to úplne relevantná štatistika, ale väčšina žien z mojej sociálnej bubliny pripustila, že ony vždy získali muža, ktorého chceli. Čo je zásadne iná životná skúsenosť, než má drvivá väčšina mužov... snáď s výnimkou extrémne bohatých mužov (aj keď... aj Brad Pitt dostal kopačky od Gwyneth Paltrow). Muž málokedy dostane presne tú, na ktorú sa zameral.
Iste, žena má veľké možnosti pri párovaní... môže použiť tzv. ženské zbrane a jej súhlas je kľúčový pre to, aby sa vôbec niečo stalo. Druhá vec je, že žena môže dostať kedykoľvek sex, ale nedostane kedykoľvek lásku. Nie preto, že by to nešlo, ale preto, že láska je komplexná vec... a aj ja ako "primitívny" muž viem veľmi dobre, že cítiť príťažlivosť a cítiť lásku sú dve dosť rozdielne veci.
Ale je jedna skupina žien, ktoré poznajú na vlastnej koži nie rozchody, ale odmietnutie rovno od bodu nula, že nedostanú ani šancu. A to sú bacuľky... To je ten druh žien, ktoré trochu možno rozumejú tomu, ako sa bežný muž cíti po väčšinu svojho času.
Heart Shaped Stone je pilotný singel Angličanky Kathryn Williams z jej 10-teho štúdiového albumu CROWN ELECTRIC, ktorý v roku 2013 vyšiel na značke One Little Independent.
V rámci scitlivovania sa pôvodná značka One Little Indian už nejaký čas volá One Little Independent.
The Sundays bola anglická (Londýn) indie skupina. Fungovala medzi rokmi 1988 a 1997, takže len necelých 9 rokov.
Osou skupiny bolo partnerské a manželské duo (a zároveň autorské duo) - Harriet Wheeler a David Gavurin. Drobná sympatická dáma s výnimočným hlasovým prejavom (občas trochu prehnane pripodobňovaná ku Elizabeth Frazer) a šikovný gitarista (občas trochu prehnane pripodobňovaný ku Johnnymu Marrovi z The Smiths).
Pripodobnenia síce fungovali (a bolo na nich zrnko pravdy), ale našťastie The Sundays neboli len nejakou kópiou atmosféry Cocteau Twins a ani kópiou gitarovo-inštrumentálnych schopností The Smiths.
Ale celkom zvláštny hlas a nádherný zvonivý zvuk a tiež technika hry na gitaru pripomínali naozaj to najlepšie (až to legendárne) z indie scény z 80-tych rokov. Ale už prenesené do rokov 90-tych. Zvlášť po rozpade The Smiths aj publikum, aj novinári čakali na nejaký objav, ktorý by zaplnil to prázdne miesto, ktoré pociťovali.
Pamätám si ako som bol začiatkom roku 1990 v Prahe v Klube Prosek (v pražskej mestskej časti Prosek) na tzv. „poslechovce“, ktorú uvádzal hudobný publicista Ivan Cafourek. To boli také jeho programy, ktoré trvali cca hodinku, hodinku 20 minút a komentoval v nich zaujímavé skupiny z nezávislej scény (vtedy to ešte nebola alternatívna scéna). A jeden program ukončil vyjadrením „Devádesátá léta právě začínají...“ a zahral pieseň Here’s Where the Story Ends (určite ste tú pieseň vo svojom živote aspoň raz počuli).
V apríli 1990 vyšiel fenomenálny debut The Sundays - album READING, WRITING & ARITHMETIC na značke Rough Trade Records.
V roku 1992 vydali ešte album BLIND a v roku 1997 STATIC & SILENCE. Oba na značke Parlophone (lebo Rough Trade už bolo skrachované).
Škoda, že už žiadnym ďalším svojím albumom nedosiahli kvalitu (a moment prekvapenia a prísľubu), ako na tom svojom prvom albume. Ale aj na iných albumoch mali zaujímavé skladby. When I’m Thinking About You je tou lepšou z albumu STATIC & SILENCE. A zase je to o snívaní, a nie o naozajstnej láske.
Over the rooftops a plane in the sky
Beat of a bass drum cars passing me by
Under a bridge dark then back into light
A river of raincoats and a forest of faces
Still for a moment then red into green
Slow shuffling shoes whisper sight unseen
Row upon row of houses return an empty stare
Let the daydream for a little while longer
Ah, yeah
Hope I'll never wake
When I'm thinking about you
(Yeah) hope I'll never wake
'Cause now I'm thinking about you
The Supremes bolo americké (afro-americké) ženské trio fungujúce od roku 1961 až do roku 1977. Vznikli v roku 1959 v Detroite. Začínali ako kvarteto (Florence Ballard, Mary Wilson, Diana Ross a Betty McGlown). Zostava sa menila hneď od začiatku, ale najväčšie úspechy získala skupina v 60-tych rokoch v zostave bez Betty McGlown (ktorá aj tak už pomerne skoro bola vystriedaná Barbarou Martin), tzn. medzi rokmi 1961 až 1967.
V roku 1970 skupinu opustila aj Diana Ross, a tak je celkom prekvapením, že (so zmenami zostavy) sa skupina udržala až do roku 1977, v ktorom definitívne ukončila činnosť.
Singel You Can’t Hurry Love vyšiel v roku 1966. Láske sa nedá ani rozkázať a nedá sa ju ani riadiť... viete jej len otvoriť dvere.
Z marketingových dôvodov skupina dlho fungovala pod názvom Diana Ross & The Supremes. Keď sa pozriete na ich diskografiu, tak takmer každá jedna pieseň je o láske... to boli časy, keď pop kultúra ešte neprinášala žiadne negatívne, vyrušujúce alebo kontroverzné témy. Na druhú stranu... tie piesne vlastne nezostarli.
Je zaujímavé, ako veci zo 70-tych rokov dnes pôsobia omnoho archaickejšie, než songy zo 60-tych rokov. Je v nich niečo „basic“, na čo čas nemá až tak veľký vplyv. Love Is Like a Heat Wave
Theodora je Théodora De Lilez z Francúzska. Pôvodne členka (basgitaristka) skupiny Theodore, Paul & Gabriel. Bola to skupina, ktorá mala akoby mužské meno, ale v skutočnosti bolo meno skupiny odvodené od mien a priezvisk ženských členiek - mien Théodora, Pauline a jedného priezviska (Clémence Gabriel). Vo februári 2014 Théodora De Lilez skupinu opustila.
Potom sa Théodora vydala na sólovú dráhu. Debutovala épečkom LET ME IN, ktoré vydala v roku 2015. V roku 2017 vydala épečko OBSESSION. Jej staršie veci boli elektronické. Ovplyvnené trochu takou tou „francúzskou školou“ tanečnej hudby.
Jej novšie veci sú stále v základe tanečné, ale zároveň rockovejšie a pestrejšie inštrumentálne. Singel I Tried vyšiel začiatkom septembra 2020. Debutový album TOO MUCH FOR ONE HEART vyšiel v marci 2021 (asi vlastným nákladom, na jej vlastnej značke Theodora Project). Theodora na albume spolupracovala s gitaristom (Ambroise Willaume), ktorý hrával aj so SoKo.
V láske sa dejú veci, ktoré vôbec nemáme pod kontrolou. Teda ja mám tú skúsenosť určite a vy možno máte inú skúsenosť. Nevieme, čo sa stane... často nám zostáva len postupovať spôsobom pokus a omyl. Často vám nezostáva nič iné, len skonštatovať... ok, nevyšlo to, ale aspoň som to skúsil(a). Tzn. prístup ako McMurphy vo One Flew Over the Cuckoo’s Nest. Často máte len jeden pokus a je veľká pravdepodobnosť (a to sa týka hlavne mužov), že urobíte jeden nevhodný krok a všetko je stratené... Láska (a balenie) je proste čudná (je čudné).
Tak, ak ste mali tohto roku pekného Valentína, tak fajn. A keď nie, tak skúste zase o rok...
V tomto valentínskom vydaní POD ČIAROU sa začítame do literatúry. Takej ľahšej, dokonca miestami až úpadkovej. Bude to o láske, o telesnej láske a bude to aj neprístupné. Takže, ak ešte nemáte 18 rokov, tak šup šup niekam inam...
Prvé ukážky sú z knihy:
Suzana Rogová - Zamatový prút (Spomienky striptérky)
Chorvátsky originál vyšiel v roku 1987, slovenský preklad vyšiel v roku 1991 vo vydavateľstve JUGA, Bratislava, edícia Fáma
Nie je to bohvieaká kniha z hľadiska literárnej hodnoty a ani príbehu. Lebo (samozrejme) popisuje zážitky pomerne jednoduchej dievčiny zo Záhrebu, takže aj príbeh je často bizarný (lebo jednoduchí ľudia sa dostávajú nepremyslene do absurdných situácií), aj osobnosť hlavnej hrdinky je nekomplikovaná. Ale jazyk je pomerne kreatívny a šťavnatý. Nie je vulgárny, ale je explicitne erotický. Aspoň to je na tom zaujímavé, pretože nie je jednoduché písať erotický text bez toho, aby sa vám nestalo, že skĺznete do vulgarity.
Nasledujúce dve ukážky sú teda len pre dospelých :-)
Nebola som proti svetlu. Zrejme odvtedy mám rada svetlo, aby som všetko videla na vlastné oči.
- Máš ju teplú, je ako zrelá slivka na horúcej streche, - spomínam si, ako mi vtedy povedal môj Vladko, keď špičkou končistého údu zašiel pár centimetrov dnu.
Kým budem žiť, budem si pamätať túto vetu! Moja pi*ka ostane navždy zrelou slivkou. V mojich spomienkach a v mojom slovníku. Nikdy nikto ju potom neporovnal s týmto plodom, ktorý mi je inak ľahostajný...
... myslela som si, že nebudem schopná prehovoriť ani slovo, keď sa stretnem s chlapcom svojich snov, ale keď sme sa začali muchlať, cítila som, že dole mäknem ako maslo, že sama od seba sa otváram a túžim po jeho prstoch na jej vstupe.
Ďalej prejdeme na Slovensko a najprv ku tzv. oddychovej literatúre, určenej skôr pre ženské publikum.
Adriana Krištofíková - Nočný chat a ranný fresh, vydala Spoločnosť 7 Plus, s.r.o., 2013, vyšlo ako príloha časopisu EMMA
"Obliekla si župan a pozrela sa do zrkadla na dverách skrine. Plný dekolt, oblý zadok a dlhé štíhle nohy. Svojimi prednosťami hravo vyvážila nevýhodu mĺkvej ryby. Nikdy nemala podrezaný jazyk, hoci sa jej v hlave preháňali stovky bonmotov. Mužom sa to páčilo: aj tak neboli zvedaví na jej táraniny, zriedkakedy sa jej pozerali do očí. Najskôr ju to rozčuľovalo, potom začala nosiť hlboké výstrihy a zmierila sa s faktom, že je atraktívna, aj keď proti svojej vôli."
(najprv Martina hovorí Denise, potom Denisa odpovedá)
"Áno? A koľko chlapov sa prehnalo tvojou posteľou? Ja viem o dvoch, tento je tretí. So mnou rozhodne súperiť nemôžeš."
"Aj ja viem o dvoch, ak nepočítam Daniela," zamyslela sa Denisa. "No na rozdiel od teba som s každým prežila roky života."
Martina zvážnela. "Čo tým chceš povedať? Bolo ich síce o niečo viac, ale zabijem sa? Hľadám lásku, o ktorú ty bežne zakopávaš. Neviem, prečo všetci moji frajeri zutekajú..."
Denisa ju objala: "Prepáč nemyslela som to tak. Viem, že ju hľadáš..."
A skončíme pri naozaj literatúre
Uršuľa Kovalyk - Krasojazdkyňa, vydala spoločnosť Drift s.r.o., 2013, knihu ilustrovala Lucia Dovičáková
Babča povedala, že môj dedo bol veľký fešáčisko a ešte väčší kurevník. "A kde je teraz?" pýtala som sa. Vzala ma za ruku. Otvorila svoju skriňu a spoza kabátov vytiahla akúsi nádobu: "Tu!" Veľmi dlho som nádobu skúmala, ale babka mi ju nedovolila otvoriť. "Nechajme deda odpočívať," vzdychla a schovala ho za staré, naftalínom páchnuce čipky. Večer som zaspávala a predstavovala si, ako v urne, v malinkej posteli, chrápe malilinký pán v klobúku.
Náš život bol srandovný. Babča hlavne varila, hrala karty so susedmi, pila barackovicu a kritizovala moju mamu. Vravievala, že má namiesto mozgu klitoris. Predstavovala som si, že má v hlave nejakú krásnu kvetinu. Podobnú gladiolám.
Smial som sa z toho, lebo dieťa (rozprávačka príbehu) si to naozaj môže myslieť a ešte je to aj poetické, lebo pre dieťa je to len akési cudzie (latinské) slovo. Tu sú astry, tú kvitnú rudbekie, tú máme gladioly a tu v rohu zopár fialových klitorisov... Klitorisy nemajú radi priame slnečné svetlo. Tak tu majú taký polotieň, no... Tu im je dobre.
A tu je aj recenzia
https://www.iliteratura.cz/Clanek/33609/kovalyk-ursula-krasojazdkyna
