diel 65 - rubrika: iconic songs (Eden) + podobnosti

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 65, 18. marca 2022 Bratislava

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

logo
logo (zdroj: robert stepanik)

18. marca 2022 od 20:00 vystúpia v Bratislave v Majestic Music Club (Karpatská 2) belgickí Hooverphonic.
Je to dobrá príležitosť zaviesť a uviesť novú (a vlastne už aj dlhšie čakajúcu) rubriku „iconic songs“.

V tej sa pozrieme na konkrétne piesne z histórie alternatívnej hudby (indie hudby), ktoré sa svojho času zapísali výraznejšie do histórie tohto žánru.

Mali by to teda byť úplné „šupy“, ale asi nie vždy budú, pretože výber je subjektívny a ja budem určovať, čo je ikona. Ale zase nemôžem ulietať úplne mimo realitu a mimo významu a zmyslu slova „ikonický“. Takže žiadne obavy, nebude to žiadna moja svojvoľná záležitosť. Môj výber možno občasne môže prekvapovať, ale budú to všetko veľmi výrazné veci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale je fakt, že začneme niečím, čo malo časovo ohraničený impakt na 90-te roky. Dnes si na song Eden spomenú skôr len fanúšikovia tej trip-hopovej vlny v 90-tych rokoch. Napriek tomu na tej piesni zostala typická patina niečoho, čo definovalo elektronickú melanchóliu druhej polovice deväťdesiatych rokov.

Hooverphonic vznikli koncom roka 1995 v Sint-Niklaas (v takom Liptovskom Svätom Mikuláši, ale v Belgicku). Spočiatku boli skôr trip-hopoví (aj keď určite nie tak "pure" a ortodoxní ako britské skupiny Massive Attack, Portishead...). Zostava sa v roku 1998 stabilizovala na trio Alex Callier (basa) a Raymond Geerts (gitara) a ženský vokál. Zostava sa však stabilizovala len čo do počtu, lebo práve post speváčky bol zdrojom turbulencií.

SkryťVypnúť reklamu

Hooverphonic boli skupinou, ktorá mala obrovskú fluktuáciu na poste speváčky. Čo bolo príčinou? Malé stravné prídely? :-) Nevieme... Teda niečo vieme, ale určite nie všetko a určite nie celú pravdu. Lebo aj skupiny majú právo na to, aby si svoje vnútorné rozpory riešili v súkromí. Napísal som to hrozne, ale v zásade to väčšinou boli priateľské rozchody.

Na poste speváčky sa takto vystriedali:
Esther Lybeert (1996)
Liesje Sadonius (1996 - 1997)
Kyoko Baertsoen len na 3 mesiace v priebehu roka 1997 (len na koncertné turné)
Geike Arnaert (1997 - 2008, od 2020) keď u nich začínala, mala iba 18 rokov
Noémie Wolfs (2010 - 2015)
Luka Cruysberghs (2018 - 2020)

SkryťVypnúť reklamu

Prvé demá s nimi nahrávala Esther Lybeert. Debutový album A NEW STEREOPHONIC SOUND SPECTACULAR vydali v júli 1996 ešte pod svojím pôvodným názvom Hoover (ten si zmenili kvôli možnej právnej kolízii s inými kapelami a tiež obchodnými značkami). Prvý album s nimi v štúdiu nahrávala Liesje Sadonius.

Prvé koncertné turné s nimi absolvovala Kyoko Baertsoen z inej belgickej trip-hopovej skupiny (Lunascape). Koncom roka 1997 sa pripojila Geike Arnaert.

Skupine pomohli v úvode ich kariéry soundtracky. Soundtracky boli fenoménom 90-tych rokov. Začala sa robiť nie filmová hudba špeciálne skomponovaná pre ten-ktorý film, ale soundtrackom bola kompilácia už známych hitov. Ich song 2Wicky sa napr. dostal do filmu STEALING BEAUTY (1996, Bernardo Bertloucci).

SkryťVypnúť reklamu

Na prelome rokov 97/98 už Hooverphonic patria do tak elitného klubu, že koncertujú so skupinami Massive Attack, Morcheeba, Apollo 440 alebo Moloko.

Hooverphonic boli na ceste hore. V máji 1998 vydávajú prvý zo svojich zásadných albumov BLUE WONDER POWER MILK. Ich prvý so speváčkou Geike Arnaert, ktorá sa zdržala ďalších 10 rokov. Krásny obal albumu je fotografiou z interiéru bruselského Atomia.

album Blue Wonder Power Milk
album Blue Wonder Power Milk 

Album BLUE WONDER POWER MILK vyšiel v máji 1998 na Columbia Records (v USA vyšiel až v augusta 1998). Eden bol tretím singlom vydaným z albumu... až v priebehu roku 1999. Druhým singlom z albumu bol This Strange Effect, čo je cover piesne od The Kinks (to je veľmi veľa coverovaný song... odporúčam napr. cover od skupiny The Shacks).

To, čo z Eden robí udalosť je predovšetkým jeho aranžmán. Použitie lesného rohu pre hlavný melodický motív, hoboj a sláčiky (v nahrávke syntetické, ale budú aj živé) to je niečo, čo len tak ľahko z hlavy nepustíte.

V klipe Eden sú Hooverphonic ešte štyria... to bolo obdobie, keď súčasťou skupiny bol ešte aj klávesista Frank Duchêne (1995 - 1998).

Klip je síce (z dnešného pohľadu) trochu retro, ale príbeh je zaujímavý. Magickú kvalitu mu dáva, že Geike spieva vo vypnutom TV prijímači, že obraz dokáže fluidne prechádzať z jedného TV do druhého TV, že Geike reaguje na vonkajšiu situáciu... to sú fabulačné postupy, ktoré miestami vzbudzujú až trochu strach. Nie je to horor, to nie... ale trochu "disturbing" to určite je. Je to taký klip pre fanúšikov tajomných príbehov. (Spomínate si na seriál Verte neverte? V americkom origináli sa seriál volal Beyond Belief: Fact or Fiction.)

Did you ever think of me
As your best friend

Did I ever think of you
I'm not complaining

I never tried to feel
I never tried to feel this vibration
I never tried to reach
I never tried to reach your eden

Did I ever think of you
As my enemy

Did you ever think of me
I'm complaining

I never tried to feel
I never tried to feel this vibration
I never tried to reach
I never tried to reach your eden

Následne vydali ešte dva albumy (tretí a štvrtý), ktoré môžeme považovať za „Hooverphonic vo svojej vrcholnej forme“. V roku 2000 album s názvom THE MAGNIFICENT TREE (s hitom Mad About You) a v roku 2002 konceptuálny album HOOVERPHONIC PRESENTS JACKIE CANE.

V roku 2003 vydali live album (SIT DOWN AND LISTEN TO HOOVERPHONIC) a v roku 2005 zaujímavý dvoj CD projekt s názvom NO MORE SWEET MUSIC / MORE SWEET MUSIC (čo boli dva albumy s rovnakým radením piesní, ale na každom albume inak zaranžovaných). 2x po 11 piesní... Niektoré zaranžované takmer filmovo. Napr. keď si vyhľadáte No More Sweet Music (spoluautor Henry Mancini), tak si možno aj poviete, že je škoda, že nikdy nedostali ponuku nahrať bond-tému... Podľa mňa by to zvládli celkom dobre. V tom roku 2005 ešte áno.

Živá verzia Eden zahratá v roku 2012 na koncerte v Koningin Elisabethzaal v Antverpách (Sála Kráľovnej Alžbety) dáva vyniknúť tomu, že aranžmán pôvodne elektronicky fejkujúci orchester, sa krásne rozvinie a "rozkvitne" práve pri použití klasických organických nástrojov a skutočného filharmonického orchestra. To už bolo obdobie, keď ich speváčkou bola Noémie Wolfs.

* The most beautiful song of the entire world!
* Such a masterpiece!
* This is one of the best song of Hooverphonic, it's magic

V roku 2008 po vydaní albumu THE PRESIDENT OF LSD GOLF CLUB (vyšiel iba v Beneluxe a v Európe) odchádza Geike Arnaet na sólovú dráhu... Došlo aj k rozchodu s labelom a nasledujúcu časť ich tvorby majú radi skôr len skalní fanúšikovia Hooverphonic (na Slovensku de facto chýbajúci).

V roku 2012 začali so speváčkou Noémi Wolfs, ktorá prešla silne obsadeným konkurzom (vraj viac ako 1000 záujemkýň). V roku 2015 Noémi zo skupiny odchádza a album z roku 2016 (IN WONDERLAND) nahrávajú Hooverphonic tak, že na ňom spieva celý rad hostí... Od roku 2018 na tri roky spolupracujú so speváčkou Lukou Cruysberghs, s ktorou nahrali jeden album - svoj desiaty - LOOKING FOR STARS. Speváčka Luka Cruysberghs odchádza v roku 2020 dosť narýchlo (vraj ju vyhodili zo dňa na deň). A po návrate Geike Arnaert (na jeseň 2020), s ňou nahrali (a vydali začiatkom mája 2021) jedenásty album HIDDEN STORIES.

Hudobní publicisti celú túto anabázu s vokalistkami nazvali „Morcheeba-efect“. Pretože aj skupina Morcheeba sa svojho času rozlúčila s vokalistkou Skye Edwards a zmeny zostavy sa podarilo stabilizovať až opätovným návratom Skye Edwards do skupiny. Ale podobnosť je to len taká povrchová.

Na koncerte v roku 2012 Hooverphonic zahrali aj Unfinished Sympathy - práve od svojich kolegov Massive Attack.

Dnes sú Hooverphonic však (už len) hráčmi trochu temnejšieho salónneho art-popu. Trip-hopová minulosť je preč. Škoda... ale tak sa vyvinul svet. Album HIDDEN STORIES je považovaný za ich najslabší... Recenzenti aj sólové albumy Geike Arnaert hodnotili ako lepšie.

Akousi zlou predtuchou bola aj účasť skupiny na Eurovision Song Contest 2021 (v ktorej navyše skončili na akomsi 19-tom mieste, alebo tak nejak).

V Bratislave vystúpia vo svojej najslávnejšej (a najplodnejšej) zostave s Geike Arnaert za mikrofónom.

Massive Attack už od začiatku 90-tych rokov sa stali skupinou (resp. presnejšie povedané kolektívom, nakoľko nikdy nemali formu klasickej hudobnej skupiny), ktorá mala definujúci vplyv na špecifický žáner elektronickej hudby, ktorý postupne na seba prijal menovku „trip-hop“. Na trip-hop sa (hoci aj len dočasne, pretože tak fungujú trendy) prilepilo množstvo hudobných zoskupení, množstvo epigónov, ale Massive Attack boli vždy naozaj "core". Hrali trip-hop, keď ešte nemal ani meno a pri trip-hope aj zostali, hoci ten žáner od nultých rokov 21. storočia odišiel veľmi výrazne do úzadia (a očakáva sa jeho recyklácia, po cca 25-tich rokoch).

Ich spôsob práce so zvukom, s beatmi a s temnou atmosférou ich predurčoval k tomu, aby boli extra ortodoxným vzorom, ktorý bol ostatnými rozrieďovaný a transformovaný do podôb prístupných aj popovejšiemu alebo tanečnejšiemu publiku.

Ako príklad naozaj esenciálneho trip-hopu si dajme ukážku zo sólového albumu Trickyho (ktorý bol v úvode súčasťou Massive Attack a spoludefinoval jeho zvuk), ktorý vyšiel vo februári 1996 pod názvom Nearly God (zmluva s Island Records mu umožňovala vydávať aj pod inými menami než Tricky). Album NEARLY GOD bol promovaný ako zbierka nedokončených lo-fi demosnímok. Toto bol trip-hop v jeho historicky najčistejšej forme.

Song sa volá Poems. Spievajú v ňom (in order of appearance) - Tricky, Terry Hall (The Specials) a Martina Topley-Bird.

Massive Attack však tiež obohacovali základné temné beaty rôznymi vrstvami nástrojov. A použitie "sláčikového orchestra" bolo veľmi častým prvkom v trip-hope.

A tu sme pri podobnosti - pri drobnej podobnosti s hooverphonicovským Eden. Sláčikové aranžmán, ktoré prináša veľkoleposť a patetickosť a jednoducho hrajúca barytónová gitara sú tými teplými emóciami, ktoré sú kontrapunktom voči elektronickým beatom. Pri Eden však, samozrejme, výnimočnosť pridávajú aj lesné rohy.

Text The Spoils by mal byť o tom, ako pri milostnom súperení o nejakú osobu niekto vyhrá a niekto prehrá. A ten, kto prehral, sa vedome z „procesu“ stiahne a postupne narastá emocionálna vzdialenosť medzi tým, kto prehral a osobou, ktorú ten prehrávajúci miloval. Obraz milovanej osoby postupne bledne a znejasňuje sa a znejasňuje... ale stále zostáva vnútri (až kým sa ten, kto prehral nerozhodne, že lásku, ktorá je beznádejná, proste pustí, nechá tak...).

Vyšlo v júli roku 2016 na épéčku THE SPOILS / COME NEAR TO ME. V The Spoils hosťovsky spieva Hope Sandoval (viac o nej pozri diel 41). V úvode videa vystupuje herečka Cate Blanchett. Aranžmán trochu sa podobajúci na Eden.

Robert Štepaník

Robert Štepaník

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  11x

Tento blog vás pozve do zaujímavého a pestrého sveta alternatívnej hudby... a ako doplnok sa objavia témy z umenia, spoločenských vied a politiky. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu