Je december 2023 a to je najvyšší čas pozrieť sa na "novinky" z leta 2023, že? :-)
Keď vonku opäť mrzne, prejdime si veci, ktoré vyšli v období, keď sa dalo spať aj vonku... v záhrade alebo na terase.
No dobre... koniec ironizovania. Vy už dobre viete, že som spomalený. Ale "better late than never".
Being Dead sú trio z Austinu (Tx., USA).
Že sú "nejakí iní" vám docvakne už podľa toho, že používajú prezývky... Falcon Bitch (to je tá blondínka), Gumball (to je ten jediný chalan) a Ricky Moto (to je tá tmavovlasá dáma, basgitaristka). (V tom hneď prvom videu nižšie Rocky Moto hrá matku detí, ktoré nechtiac vyvolajú duchov a Gumball a Falcon Bitch hrajú nespratných duchov. Vlastne teda zlo-duchov, že?)
Ich civilné mená sú Juli Keller (viaceré nástroje + vokály), Cody Dosier (viaceré nástroje + vokály), Nicole Roman-Johnston (basgitara). Dosier je z Austinu, ale Kellerová je pôvodne až z Washingtonu D.C.
Falcon Bitch a Gumball sú multiinštrumentalisti (tak rôzne sa striedajú pri bicích, gitarách a klávesách), Rocky Moto len basuje alebo sa fláka...
Začínali ako duo (len Falcon Bitch + Gumball) v roku 2016 a niekedy na jar 2018 vydali prvé demonahrávky. Ešte pred tým boli súčasťou skupiny s názvom Creepo, ktorá sa rozpadla a až následne vznikli Being Dead.
Prečo sa volajú práve Being Dead? Pretože: "It's the most metal band name we could think of." Haha... pretože je to ten najmetalovejší názov, aký dokázali vymyslieť.
Aj toto je jeden zo spôsobov trollingu, ktorý predvádzajú pre médiá... napríklad vznik kapely popisujú zakaždým iným spôsobom. Je celkom obtiažne s nimi robiť rozhovor a prelomiť ich interný humor a absurdné poznámky.
Daydream bol singel z mája 2023. Svoj debutový album WHEN HORSES WOULD RUN vydali Being Dead dňa 14. júla 2023 (áno, sme teraz v júlovom dieli) prostredníctvom Bayonet Records.
"A joyously fun debut!" (faroutmagazine.co.uk)
Dlhší čas patrili k najzaujímavejším lokálnym skupinám v Austine a dnes majú (vďaka debutovému albumu) už našliapnuté osloviť tým svojím lo-fi creep-rockom aj širšie publikum v rôznych častiach sveta.
Being Dead sú ohňostrojom dadaistickej kreativity. Ich hudba je bláznivá, kaleidoskopická a patchworková. Je u nich vlastne až pravidlom, že ich piesne sú pozliepané z viacerých kusov. Z pasáží, ktoré sú v úplne inom tempe, často takmer až v úplne inom žánri. Akoby k sebe ani nepasovali. Takmer-sa-k-sebe-nehodiace hudobné motívy sú pospájané do jedného spoločného tracku. Preto na portáli Pitchfork v recenzii uviedli, že piesne Being Dead "sa morfujú".
Napríklad Muriel's Big Day Off končí akoby ponáškou na free-jazz, Last Living Buffalo zase kakofóniou hluku a vreskov-pleskov. Daydream dokáže uchvátiť (aspoň teda mne to urobil!) atraktívne a efektne načasovanou zmenou tempa v úvodnej časti (z rýchleho na stredné).
"Album nezostáva na jednom mieste príliš dlho," napísali na bayonetrecords.com
Je to vlastne dosť veľká drzosť (alebo dosť vyhranená odviazanosť a slobodomyseľnosť) - komponovať a hrať tak, aby ste mali všetky zvyčajné pravidlá piesňovej formy až takto na háku. Being Dead však potvrdzujú, že možné je všetko... že hrať bez pravidiel je najlepšia "prča".
Muriel's Big Day Off bol singel z apríla 2023.
Dosier spieva vo viacerých registroch (aj vo vysokom "screamingovom" či fistulovom, aj v nízkom), Kellerovej hlas je zase veľmi melodický a spoločne vytvárajú tu pochopiteľné a o chvíľu zase absurdne nepochopiteľné (avšak stále ľúbivé) harmónie, ktoré miestami môžu pôsobiť až psychedelicky. Ich viachlasy sú väčšinou veľmi retro a veľmi americké - zjavne inšpirované predovšetkým west-coastovým surf-rockom (hlavne zo 60-tych rokov) a pripomenú vám možno The Raveonettes, možno staršie nahrávky B-52´s.
"A distinctively rough-around-the-edges sound echoing influences from garage-rock and surf-punk to chaotic free-jazz." (faroutmagazine.co.uk)
Album je patchworkový aj preto, lebo je kolekciou piesní, ktoré postupne vznikali už od roku 2017. “This is definitely a collection of songs from different versions of ourselves.” (Falcon Bitch pre The Austin Chronicle a rockshotmagazine.com)
Ich žáner je nedefinovateľný, lebo je naozaj kolážou všeličoho. Aj vy v ňom započujete raz to, raz ono. Preto nám na tomto mieste nezostane nič iné, len odpísať z recenzií, čo všetko tam hudobní kritici našli... spomína sa surf-rock, freak-pop, garage-punk, folk-rock, freak-folk... a do toho trochu no-wave prístupu a lo-fi podanie (lebo táto hudba naozaj nie je hráčskych výkonoch... jej zmyslom je skôr preniesť intenzívnu energiu na publikum). Táto hudba priťahuje skôr inštinktívne reagujúceho poslucháča, než sofistikovaného poslucháča. "... showcases creative process, where instincts and gut reactions are favored over second-guessing or laborious technicalities."
Áno je to z ich strany nielen lo-fi hranie, ale rovno lo-fi lifestyle, rovno plnoslobodný lo-fi život, nakoľko sami priznali, že nahrávanie albumu pre nich nebolo úplne jednoduché. Necítili sa v ňom práve doma. Mali jasnú predstavu, ako tie piesne majú znieť naživo (koniec-koncov, hrávajú ich už roky), v štúdiu sa však pracuje inak. Bola to pre nich exkurzia do zóny, v ktorej sa doteraz až tak často nevyskytovali. “For a lot of these songs, we only knew how to play them live and we weren't sure what kind of form they were going to take.” (Falcon Bitch)
Obavy ale neboli na mieste. Nakoniec v štúdiu vzniklo nielen niečo, čo je dosť blízke tomu, ako to znie naživo, ale možno dokonca nadčasový album.
Last Living Buffalo bol singel z júna 2023.
“The Buffalo doesn't know we're sad for him...” (Falcon Bitch)
Tak si to zhrňme... Being Dead sú bláznivosť a absurdnosť à la Architecture in Helsinki, nasadenie a odpich Le Tigre, rockovosť a viachlasy The Raveonettes a garážovosť a prekvapujúce zmeny tempa prvotných Pixies.
"Being Dead are certainly unique and the lyrics at times are almost beyond interpretation... Their music is a little bizarre..." (maximum volume music)
"With clear influences coming in from ’60s surf rock, ’90s slacker indie and 2010s lo-fi garage, Being Dead have crafted a timeless collection that feels incredibly authentic, suggesting that when making music, sometimes the best thing you can do is simply have fun." (faroutmagazine.co.uk)
Asi trochu predbieham vývoj udalostí, ale mám takého tušáka, že sa trojici Being Dead podarilo v júli 2023 vydať album, ktorý s odstupom času budeme považovať za kultový.
Novinár Rod Liddle napísal pre britský The Spectator (rovno do nadpisu) veľmi jednoduchú recenziu ich debutového albumu: "The best new album I've heard this year..." a pokračoval potom v texte nižšie: "Punky surf guitar with complex, catchy melodies and surreal sense of humour...".
Misery Lane z albumu WHEN HORSES WOULD RUN (2023, Bayonet Records).
A opäť tie zvukové koláže... začína to ako Nirvana (pozri napr. Heart-Shaped Box), pokračuje ako The Beach Boys :-)
And now... something completely different!
Od garážového a zámerne amatérskeho a neučesaného prejdime k niečomu precíznemu a možno až trochu snobskému - tzn. k hudbe pre publikum, ktoré si rado o sebe myslí, že "my vieme, čo je dobré". A musíme pripustiť, že často naozaj vedia, čo je dobré...
Anohni and The Johnsons (pôvodne Antony and The Johnsons) nie je skupina, ale to, čomu sa často hovorí "projekt" (aj pre nedostatok iných pojmov).
Anohni and The Johnsons je voľné združenie ("collective") hudobníkov, ktorí interpretujú autorské skladby Anohni Hegarty(ovej), pôvodne Antonyho Hegartyho. Anohni (vyslovuj "anoni" resp. "anoňi") je totiž ženská identita pôvodne muža Antonyho. Anohni Hegarty je teda trans-žena (tzn. geneticky-aj-tak-stále-muž).
Antony Hegarty sa narodil v roku 1971 v Anglicku (West Sussex). V roku 1981 sa jeho rodina presťahovala na USA. Najskôr žili v oblasti San Francisca a tam Antony študoval aj hudbu. Zaujímala ho černošská hudba a jeho idolmi v mladom veku boli Boy George a Alison Moyet (speváci, ktorí sa svojím prejavom radi dostávali do soulovej zóny)... Už na strednej škole sa prejavoval ako tzv. queer osoba.
Od roku 1990 sa (už ako dospelý) presťahoval do NYC, kde študoval tanec a performačné umenie na "Experimental Theater Wing", ktoré bolo súčasťou New York University. Od roku 1992 sa stal spoluzakladateľom tanečnej skupiny Blacklips. V rámci rôznych vystúpení postupne skúšal prepájať tanec (resp. pohybovú akciu) s prednatočenou hudbou a vlastným spevom. Postupne Antony sformoval okolo seba skupinu, ktorá najprv vystupovala na vernisážach a na tanečno-pohybových vystúpeniach. A postupne čoraz viac aj na výhradne hudobných pódiách. Po prvýkrát hrali pod menom Antony and The Johnsons v roku 1997.
Prvý album natočili v roku 1998 a vydali v roku 2000. Ten ešte nejakú veľkú pozornosť nezískal.
Ale hneď druhý album I AM A BIRD NOW (2005, Secretly Canadian) získal masívny úspech a to takým spôsobom, že v rovnakej miere aj u hudobných kritikov aj u publika (nie vždy sa stáva, že sa to prekryje, o to je takýto úspech cennejší).
Z prelomového albumu I AM A BIRD NOW (2005) vyšli dva single - Hope There's Someone (jún 2005) a You Are My Sister (október 2005). Ak ich aj nepoznáte podľa názvu, podľa hudby by ste ich (pravdepodobne) ľahko spoznali, lebo sa naozaj dosť hrávali - v rádiách rôzneho druhu. Podobne ako minimálne ďalšie dva songy z toho albumu - My Lady Story a For Today I Am a Boy (tie sú podľa mňa ešte lepšie, ako piesne zvolené za single).
Album I AM A BIRD NOW sa stal najlepším albumom roka (podľa ankety Mojo) a číslom 5 v rebríčku TOP50 albumov za rok 2005 portálu Pitchfork. V septembri 2005 album vyhral Mercury Prize. Bolo to veľmi intenzívna vlna úspechu (dokonca sa už v tejto podobe ani nezopakovala).
Tretí album THE CRYING LIGHT bol vydaný v roku 2009. Na ňom Antony už výrazne tematizoval prepojenie queer-aktivizmu a environmentalistického hnutia. V rámci koncertného turné skupina koncertovala aj v budove opery v Sydney. Štvrtý album SWANLIGHTS vyšiel koncom roka 2010.
Antony (Anohni) dlhší čas systematicky vyjadroval(a) svoje politické presvedčenie, že svet by mal opustiť "patriarchálne náboženstvá" a že by sa vo svete mali aplikovať feminínnejšie spôsoby vládnutia. Z jeho (jej) pohľadu je to celkom pochopiteľné, ale... my predsa už máme vo svete príklad feminínneho charakteru vládnutia - priamo v EÚ. Celá Únia je postavená na feminínnom vzťahovaní sa k realite, ku svetu a ku geopolitike a výsledkom je čo? Že EÚ sa možno rozpadne? Že sa cez Úniu realizujú ľavicové experimenty a utópie? Že sa robí politika postavená na naivných predpokladoch a ľudskoprávne podmazaných ilúziách? Že EÚ nie je (a nebude) vojenská veľmoc, že postupne stráca ekonomickú silu a že pochybné postavenie "humanitárnej veľmoci" má za následok jedine to, že Úniu považujú mnohí za dojnú kravu (od migrantov až po Hamás)? A skúsenosť Slovenska je aká? Že Radičová bola vhodnou osobou na post premiérky? A prečo Čaputová nemieni obhajovať svoju funkciu pre druhé volebné obdobie? Lebo sa v politike našla? Lebo je to pre ňu to pravé? Prípady pomerne trápnych výkonov žien v politike v Nemecku, na Novom Zélande alebo v Škótsku by sa tiež dali spomenúť... preto ja nie som úplne napichaný z hesla "viac žien v politike", pretože mňa ženy v politike teda zatiaľ extra nepresvedčili (aj keď súhlasím s tým, že mnohých mužov v politike naozaj je potrebné považovať za toxických).
Možno by bolo lepšie skôr hľadať "zlatú strednú cestu" - nejako kombinovať maskulínne a feminínne, kombinovať testosterónový a estrogénový prístup k realite (opäť ten večný model jin + jang). Aktivizmus totiž do politiky nepatrí a na to dámy dosť často zabúdajú. Volanie "viac žien v politike" je teda len jedna z foriem extrémizmu... uprednostniť len jeden pól nad kombináciou prirodzených pólov.
Od rokov cca 2010 - 2012 sa (okrem občasných koncertov) dočasne prerušilo obdobie skupiny Antony and The Johnsons ako fyzicky existujúceho kolektívu... Antony (Anohni) sa v medzičase spolupracoval s (prevažne elektronickým) projektom Hercules and The Love Affair. A v roku 2015 vydal(a) sólový album HOPELESSNESS už pod identitou Anohni.
Ale v roku 2023 došlo k návratu ku skupinovej zostave a skupinovej identite. Skupina bola sformovaná po 12- až 13-ročnej fyzickej "neexistencii" pre účely tohtoročného albumu. Takže album MY BACK WAS A BRIDGE FOR YOU TO CROSS je "first album with band The Johnsons in 13 years".
It Must Change z albumu MY BACK WAS A BRIDGE FOR YOU TO CROSS (2023, Rebis Music / Secretly Canadian + Rough Trade Records)
Toto je asi jedna z najkrajších piesní roka 2023. Určite sa objaví v mojom TOP10 za rok 2023. A viete, čo je ešte zaujímavé? Pri nahrávaní tejto piesne sa vraj nakoniec zobral "first vocal take", prvý záznam spevu, ktorý mal byť pôvodne iba testovací...
It Must Change - opener albumu - vyšiel aj ako singel (v skrátenej stopáži) v polovici mája 2023. A s celkom pekným klipom.
Takže ak si chcete vypočuť It Must Change vo verzii približne o minútu kratšej, ale zase s obrázkami, tak pre tento raz (ale naozaj len výnimočne) zdvojujem. Takže kvôli tomu klipu ešte raz (ale môžete preskočiť)...
No one’s getting out of here
That’s why this is so sad
Singlová (skrátená) verzia It Must Change.
Anohni spojila pri nahrávaní sily s producentom Jimmy Hogarthom, ktorý predtým pracoval aj pre soulové speváčky Amy Winehouse, Duffy, Estelle alebo austrálsku Sía. Hogarth na albume aj hrá na gitaru.
Vyšiel z toho veľmi živý a dynamický album a dokonca Antony (Anohni) vo vokáloch znie aktuálne omnoho viac mužsky, než tomu bolo predtým. Viď napr. song Can´t, štvrtý na albume... len ťažko by ste povedali, že to spieva transgender... povedali by ste spontánne, že „to je ale zaujímavý mužský hlas“.
Album MY BACK WAS A BRIDGE FOR YOU TO CROSS (2023, Rebis Music / Secretly Canadian + Rough Trade Records) vyšiel 6. júla 2023.
Na tomto albume sa žánrovo ich hudba asi najviac vrátila naspäť k úspešnému druhému albumu. Lebo hrá kompletná kapela, sú skombinované akustické a elektrické nástroje, aranžmány sú bohaté a tracky sa držia klasickej piesňovej formy... dokonca sú na albume dve skladby so stopážou len zľahka nad 2 minúty (It´s My Fault + You Be Free).
Na obale je fotografia americkej trans aktivistky s menom Marsha P. Johnson (narodená ako Malcolm Michaels). Dobre... nie je to práve krásny obal :-), ale je pochopiteľný v kontexte Anohniných politických a spoločenských postojov. Anohni dokonca považuje Marshu P. Johnson za svoju "spiritual guide" a skupina The Johnsons bola pomenovaná práve podľa nej.
Sliver of Ice z albumu MY BACK WAS A BRIDGE FOR YOU TO CROSS (2023, Rebis Music / Secretly Canadian + Rough Trade Records)
Sliver of Ice sa aranžmánom a melódiou asi najviac podobá na to, čo sme kedysi počuli na druhom albume I AM A BIRD NOW (2005, Secretly Canadian).
Hudobníci, ktorí dnes tvoria pod hlavičkou The Johnsons, sú naozaj hráči s mimoriadnymi schopnosťami. Vznikol tak jeden z najkrajších hudobných albumov roka 2023.
There Wasn´t Enough z albumu MY BACK WAS A BRIDGE FOR YOU TO CROSS (2023, Rebis Music / Secretly Canadian + Rough Trade Records)
Už som to spomínal... na tomto albume (a berte to ako výsostne subjektívny dojem) Anohni (už dlhšie oficiálne s identitou trans-žena) spieva omnoho zjavnejšie ako muž. Ako muž so zvláštnym (= zaujímavým) hlasom... Ani keby som vôbec nevedel o koho ide, netipol by som si, že ide o hlas niekoho so ženskou identitou.
Hlas dospelého človeka podávaním hormónov v tranzícii už nie je možné ovplyvniť. Väčšina trans-ľudí si však osvojí istú "vedomú prácu s hlasom", aby ich hlas nebol v kontraste s ich zjavom. Moja interpretácia je, že keď Antony musel pred svetom potvrdzovať svoju genderovú kontra-identitu (trans-identitu), snažil sa vedome o omnoho ženskejšie vokálne podanie, než teraz, keď je akceptovanou trans-osobou Anohni...
Koncept kontinuálneho pohlavia alebo fluidného pohlavia má svoju psychologickú relevanciu. Jednoznačnú bipolaritu muž-žena nahrádza kontinuom rôznych stupňov (rôznej miery) pohlavia, ktoré môžu mať podobu siahajúcu od "úplnej" ženskosti k "úplnej" mužnosti. Maximálny muž a maximálna žena sú v tomto koncepte teda len krajné polohy nejakého širšieho kontinua s celým spektrom zmiešaných prejavov. Aj holistický (resp. ezoterický) prístup pracuje s tým, že muž má v sebe "vnútornú ženu" (anima) a žena má v sebe "vnútorného muža" (animus), čo sa interpretuje aj ako archetypálno-motivačná báza pre hľadanie partnera. V 3D realite potom hľadáme svoj protipól, ktorého obraz je už súčasťou nás (hľadáme na podklade zákonitosti "podobné priťahuje podobné"). Anima a animus však nie sú definované iba biologicky, ale do značnej miery aj kultúrne.
Koncept kontinuálneho pohlavia je relevantný (na biologickej úrovni to takto endokrinne asi funguje, v zmysle "variability živej hmoty" sme výslednicou nášho veľmi špecifického endokrinného koktejlu a sme tak v rôznom stupni muži a v rôznom stupni ženy)... Ale robí to dosť šarapatu na úrovni usporiadania spoločnosti (a prax ukázala, že robí dosť konkrétny a dosť veľký problém v ženskom športe). Jednoducho... v bežnom spoločenskom priestore je lepšie, keď máme polaritné (duálne) mužské a ženské verejné toalety a šatne. A keď sa to nemieša. A keď ich navštevujú ľudia podľa svojej biologickej identity (podľa toho, čo majú v spodnej bielizni) a nie podľa toho ako "sa identifikujú". Navštevovanie toaliet podľa vlastnej kreatívnej úvahy rozvracia spoločenský poriadok a poškodzuje predovšetkým ženy (lebo hlavne kvôli nim, kvôli ich bezpečnosti a súkromiu, sú toalety či šatne oddelené)... Je to dôležitá spoločenská zvyklosť, ktorá chráni ženy. Ak by spoločnosť legálne pripustila, aby napr. v ženskej šatni mohli byť aj "osoby s penisom", mohli by to skutočné ženy ("osoby s vagínou") vnímať ako (mierne povedané) diskomfortné.
Usporiadanie spoločnosti tiež nedokáže (aspoň v tom základnom duálnom nastavení) vyhovieť meniacej sa (resp. nestálej) genderovej identifikácii... Pre spoločnosť je mätúce (a vyložene nežiaduce), aby nejaká osoba sa v nejakom čase identifikovala tak, a v inom čase onak. A pre spoločnosť je úplne nežiaduce, aby niekto bol genderless (ako napr. bola dočasne Demi Lovato) alebo genderfluid... to je absolútny (a neakceptovateľný) nonsens. Môžeme v pracovni psychológa takéto niečo považovať za zaujímavý fenomén, ale ak genderless (pripusťme, že to vôbec existuje) si nevyrieši svoj vnútorný problém so psychológom alebo psychiatrom, nie je akceptovateľné spoločnosť (resp. svoje okolie) zaťažovať tým, že ja (ako genderless) neviem (alebo dokonca odmietam!) definovať, aká je moja identita. Lebo ja mám povinnosť (a ospravedlňujem sa za to, ale naozaj je to povinnosť) byť voči spoločnosti čo najjednoznačnejší... aby ma spoločnosť vedela identifikovať, aby som bol pre svoje okolie čitateľný. Dobre, veď pomôžme legislatívne trans-ľuďom (z hľadiska kvantity absolútne marginálnej menšine), aby mohli mať doklady zodpovedajúce ich terajšiemu výzoru (aby tam nebola disproporcia), ale nemôžeme spoločnosť vystavovať tomu, že (ako o tom uvažovali Nemci v predbežnom návrhu zákona), že gender (rod) si človek bude môcť meniť raz za rok... ani si radšej nepredstavujem ten neporiadok, ktorý by vznikol v štátnych databázach a dokladoch. Pohlavie nie je sociálny konštrukt, a teda pohlavie nie je vecou voľby. Pohlavie (resp. rod) je bázou, od ktorej spoločnosť odvodzuje isté očakávania smerom k nám... a definuje aj naše povinnosti voči spoločnosti.
Teraz nejdem argumentovať proti LGBTI ľuďom, len chcem poukázať na jednu vec... Kvôli prepálenému ľudskoprávnemu aktivizmu sa pod jednu skratku LGBTI pomiešali fenomény, ktoré sú zásadne rozdielne.
Viete, ako to bolo kedysi? V pred-liberálnych časoch? Pred desiatkami rokov boli sexuálne poruchy delené na dve základné kategórie - "poruchy voľby sexuálneho objektu"" (tzn. sexuálne ma priťahuje niekto, kto nie je ku mne biologicky polaritný) a druhou kategóriou sexuálnych porúch boli "poruchy sexuálnej identity". Poruchy sexuálnej orientácie a poruchy sexuálnej identifikácie. A to sú dva odlišné svety. A pravdepodobne aj odlišná etiológia (príčinnosť vzniku). Ten, kto má poruchu sebavnímania a sebaidentifikácie na úrovni sexuálnej ("je v inom tele", "má mozog opačného pohlavia"), má zásadne iný problém než ten, kto je priťahovaný tým istým pohlavím. V skratke LGBTI je práve to T celkom solídny problém, ktorý miestami už aj zdvihol vlnu odmietania (lebo väčšinová spoločnosť vníma nakoniec skôr negatívne, ak väčšinová denná realita je definovaná potrebami až tak marginálnej menšiny)... a podľa môjho názoru zaradenie T do skratky LGBTI dokonca zhoršilo postavenie L a G ľudí v spoločnosti. Kedysi bol pohľad na G a L ľudí viac ústretový než je dnes (viď omnoho androgýnnejšiu pop-kultúru 80-tych rokov v porovnaní s dnešnou)... Spolitizovanie ich potrieb komunite LGBTI viac uškodilo ako pomohlo...
Chromozomálne je Anohni stále muž (nech je akokoľvek šikovne preoperovaný a hormonálne stabilizovaný) a tieto telesné experimenty aj tak nevedú k pocitu trvalej spokojnosti. A starnutie je pre týchto ľudí ešte ťažšie než pre cis-genderov.
Hope There's Someone naživo pre BBC2. Antony prezentoval vtedy (2006?) o niečo ženskejší vokál.
"New Coke" je pôvodne marketingový pojem. Bol to neoficiálny názov pre Coca-Colu so zmenenou receptúrou, ktorá bola reakciou The CC Company na to, že v istom období citeľne stratili a ďalej strácali trhový podiel v prospech Pepsi-Coly, ktorá bola viac "fresh" (Choice of the New Generation) a bola aj sladšia... "New Coke" bola uvedená na trh v apríli roku 1985.
Predaj CC však klesal nielen kvôli konkurenčnej Pepsi-Cole, ale aj preto, lebo polovica 80-tych bola zároveň obdobím rozmachu výroby a predaja ne-kolových limonád, z ktorých mnohé aj tak vyrábala spoločnosť The CC Company. New Coke sa však stala prepadákom... už v júli 1985 bolo potrebné vrátiť na trh starú receptúru. Pomerne veľa rokov (skoro až do začiatku nového tisícročia) obe receptúry fungovali paralelne. Predaj CC Classic sa však zvýšil ako paradoxný následok uvedenia New Coke na trh...
To boli roky 80-te. Postupne sme si však zvykli na rôzne limitované edície kolových nápojov (napr. s ovocnými príchuťami), takže sme si zvykli aj na mierne zmenené receptúry sirupu. V 80-tych rokoch to však bolo také prekvapenie, že reakcia spotrebiteľov bola dosť dramatická.
https://en.wikipedia.org/wiki/New_Coke
New Coke je hudobný projekt bohvie-odkiaľ (pravdepodobne z Austrálie). Jeho presný domicil som nezistil, ani zostavu (neuvádzajú nič z toho). Neviem ani, či ide skupinu alebo jednotlivca. Ale je možné, že to je jednotlivec, pretože na bandcampe vydavateľstva UGL Media je pri épéčku BLIND TASTE TEST okrem iného uvedený popis: "Recorded, mixed and mastered by me from 2021 - 2023." Takže to vyzerá na do-it-yourself počin jednotlivca. Snáď sa časom dozvieme viac.
Že sa projekt New Coke svojím menom odkazuje na sýtený nápoj a vôbec na segment potravinárstva, podčiarkuje aj názov épéčka ("blind taste test"), ktorý sa tiež odkazuje na marketingové a senzorické testovacie techniky v potravinárskom priemysle. Takže jednotlivé dieliky sedia do celkového obrazu.
6-piesňové épéčko BLIND TASTE TEST vyšlo 5. júla 2023 prostredníctvom austrálskeho labelu UGL Media (Evolve-to-Ugly Media).
Samotné épéčko nie je (ako celok) až tak dobré, ale titulná skladba z épéčka - Blind Taste Test - sa vydarila.
Pri hľadaní New Coke si pripravte trochu trpezlivosti, pretože existuje (resp. v minulosti existovalo) viacero skupín s identickým názvom.
Asi najrýchlejšie sa ku New Coke dostanete cez bandcamp vydavateľstva UGL Media.
https://evolvetougly.bandcamp.com/album/no-law
New Coke tvrdia (tvrdí), že ide bedroom-rock (asociácia na bedroom-pop je tu zjavná!), ale je to zase omnoho viac čarovanie so slovíčkami, než s hudbou... lebo reálne ide o nepôvodný, recyklovaný žáner. New Coke je ponáška na eightiesový post-punk a cold-wave.
Album NO LAW vyšiel 30. septembra 2023 ako digital download a fyzicky na "recycled cassettes home-dubbed in real time" (recyklovaných kazetách rozmnožovaných v domácich podmienkach). Je to teda fakt zrejmá alternatívna aktivita, aj tým, že je používaný home-taping :-)
Titulná skladba z albumu NO LAW (2023, UGL Media)
Tamara je kvinteto (4 dievčatá + 1 chlapec) z Prahy (ČR). Natálie Rajnišová, Magdalena Uhlířová, Kristýna Dobrianská, Tamara Staňková a Štěpán Oves. Z nich len Štěpán je hudobník (zo skupiny Cold Cold Nights), ostatní sa živia rôzne... Tamara je architektka, Kristýna študentka práva, Magdalena študentka architektúry a Naty je divadelníčka (čas beží, takže študentky už nemusia byť študentky).
Najprv sa náhodne stretávali v Prahe na koncertoch alebo v škole, potom sa skamarátili a zosieťovali... nakoniec vznikol nápad, že skúsia spolu hrať. Len tak na skúšku, bez veľkých očakávaní (z dievčat žiadna v skupine predtým nehrala). Najprv "vystupovali" iba vo svojej skúšobni, pre pozvaných kamarátov... po svojpomocnom vydaní singlov Kiddos a Arizona však začali dostávať aj pozvania na rôzne tancovačky a majálesy a dnes sú vraj jednou z najaktívnejších koncertných skupín v Čechách.
"Tamara funguje především na přátelství a na touze užít si společně co nejvíc zábavy. Za českými texty stojí především Natálie s Majdou. Lakonicky a poeticky popisované situace a dojmy ze života vznikají jejich společnou prací, a jak samy popsaly, občas to chvíli trvá, než se s nimi pochlubí kapele." (wave.rozhlas.cz)
„Přinesou je (tie texty, pozn. autora blogu), dlouho nám je nechtějí zazpívat, pak nás pošlou ven ze zkušebny, zazpívají si je potichu, pak si to nazpívají do telefonu a pošlou nám to. A když na to nikdo nereaguje, jsou naštvané...“ (Tamara pre art.ceskatelevize.cz)
V auguste 2022 vydali svoj debutový album ANDERSON, ktorý nahrávali v domácom štúdiu. Album bol pripravený už v roku 2021, ale termín vydania sa posúval a posúval aj kvôli tomu, že jedna z členiek bola v zahraničí v rámci programu Erasmus (to sú tie študentské životy :-)
Najnovší release skupiny je épéčko HALO, TADY GINA, ktoré vyšlo v polovici júna 2023.
Vzdej to z épéčka HALO, TADY GINA
Na to, že sú to amatéri (okrem Štěpána), je to celkom šikovne vymyslené a šikovne zahraté a sound je prekvapivo západný (britský) a prevedenie sympaticky "skúšobňové" (nepreprodukované) a lo-fi (zodpovedajúce ich hráčskym možnostiam). Je fajn, že sa stretlo 5 ľudí, ktorý hudbu vnímajú spoločne práve takýmto špecifickým spôsobom. Lebo v Česku je naozaj veľké množstvo zbytočných skupín (napr. Mirai :-) a stále pribúdajú ďalšie a ďalšie...
Tamara síce produkuje nepôvodný hudobný žáner, ale darí sa im udržať alternatívnu formu a v textoch tomu pridávajú ešte navyše niečo také absurdné české, čo sa historicky prejavuje v každom desaťročí už snáď od čias novej českej vlny a divadla Semafor.
Mne sa osvedčilo, púšťať si Tamaru čo najhlasnejšie... tak viac ten zvuk "zaiskrí". Zvonivé gitary tak ešte viac zazvonia...
HC z épéčka HALO, TADY GINA, ktoré vyšlo v polovici júna 2023.
Singel Western vydali v auguste 2022 (v súvislosti s vydaním albumu ANDERSON). Klip je vlastne také road-movie...
Current Joys je sólový projekt Nicholasa (Nicka) Rattigana - autora, speváka, multiinštrumentalistu a video-art umelca. Okrem iného aj bubeníka a speváka skupiny Surf Curse. Je pôvodne z Rena (Nev., USA), ale aktuálne vraj pendluje medzi Kaliforniou a Texasom.
Nick Rattigan pôvodne vydával hudbu od cca roku 2011 pod menami The Nicholas Project alebo TELE/VISIONS. Prvý názov bol nudný a druhý trochu kolidoval som skupinou Television. V marci 2016 preto zmenil svoje meno na Current Joys a koncom roka 2016 urobil reedíciu svojich starších vecí pod novým menom.
Žánrovo je to nečisté a lavíruje to medzi indie-rockom, folkom a bedroom-popom.
Singel My Shadow Life (featuring Oddbody) vyšiel koncom júna 2023. Pod menom Oddbody sa skrýva Henry Dillon, ktorý je tiež zo skupiny Surf Curse, takže tento singel je spoluprácou 2 kolegov zo Surf Curse. Hudbu skomponoval Henry Dillon, Nick Rattigan je zodpovedný za spev a vokály (a aj na tie si prizval ženskú posilu).
Piaty album (piaty pod menom Current Joys) s názvom LOVE + POP vyšiel následne 4. augusta 2023 na značke Secretly Canadian. Najprv digitálne a neskôr na jeseň aj na fyzických nosičoch...
Album ako celok, ehm... nie je až tak dobrý (ale berte to ako subjektívne posúdenie). Je žánrovo veľmi roztrieštený (čo samo osebe nemusí byť negatívum - viď album Locate S,1 v minulom dieli). Ale je roztrieštený s použitím nie vždy práve atraktívnych hudobných prvkov (napr. ku tracku č. 7 - Dr. Satan - som si pripísal poznámku "odporný hyper-pop"). A v záverečnom tracku U R The Reason je použitý refrén zo skladby Destroyer od Lala Lala (pôvodne z júla 2018) a to takým spôsobom, že som mal chuť zaplakať (a okamžite sa vrátiť k originálu... ktorý bol zvukovo značne príťažlivejší).
You are the reason
You are the reason
my heart broke behind my back
LOVE + POP je album, ktorý sa len ťažko dá vydržať bez skipovania po trackoch. Nedokázal som ho počúvať v kuse. Je to aj tým, že je to "collaborative record", viacero hostí na neho prispelo svojou hudbou a je tam aj cover piesne od Lil Peep. Nick Rattingan to urobil naschvál, lebo nechcel, aby album bol "totally Rattigan". Výsledkom však je, že album pôsobí skôr ako kompilácia.
Ja sám sa ešte budem vracať k starším albumom Current Joys, lebo si ich pamätám takmer ako folkové... Tento nový album ma dostal trochu do zmätku. Vybral som však celkom znesiteľný track...
Jason Ballard je pre mňa neznámy človek. On sám o sebe hovorí, že je "an obscure musician living off the pleasure of guitar chords and the sustenance of ramen noodles." Obskúrny hudobník, ktorý sa živí radosťou z gitarových akordov a ramen rezancami :-)
Tak mu poďme trochu "naklikať" videnia, nech sa mu to trochu rozbehne.
Neviem, odkiaľ tento Jason Ballard je, ale malo by to byť USA, lebo v názve épéčka je uvedené "color". A "color" je američtina...
4-piesňové épéčko THE COLOR OF BLUE (vyšlo 13. júla 2023) nie je práve prevratné, ale Left In The Night z neho stojí za trochu pozornosti.
Otázne je, či budeme o ňom ešte počuť (lebo to sa môže vyvinúť rôznymi spôsobmi)... držať palce mu však môžeme.
Glasser je čerstvá štyridsiatnička (* 1983) z Bostonu (Mass., USA). Občianskym menom Cameron Mesirow. Má nemecko-americký pôvod (ale vraj aj nejaké škótske korene). Po rozvode rodičov sa s matkou vrátila z Nemecka do USA. Aktuálne je usadená na americkom severovýchode (rôzne zdroje uvádzajú New York, iné zasa Boston). Táto speváčka a multiinštrumentalistka komponuje prevažne elektronickú hudbu, doplnenú klasickými organickými nástrojmi (často aj akustickými) - sláčiky, drevené dychové nástroje, kontrabas, rôzne perkusie... takže niečo, čo spĺňa definíciu žánru "indietronica".
Pripodobňujú ju k Fever Ray, Bat for Lashes, Austra alebo School of Seven Bells. Farbou hlasu mnohým pripomína omnoho slávnejšiu Caroline Polachek.
Prvú oficiálnu nahrávku vydala v roku 2009. Bolo to épéčko APPLY, ktoré jej vydalo vydavateľstvo True Panther a v Británii vydavateľstvo Young Turks. Hudbu si nahrala kompletne sama s použitím softvéru GarageBand. Táto debutová nahrávka aj jej koncerty pritiahli pozornosť promotérov a umožnilo jej to predskakovať na koncertoch The xx alebo Jónsiho (spevák zo Sigur Rós sólovo).
V septembri 2010 Cameron vydala svoj debutový album RING (2010, True Panther). Je postavený predovšetkým na jej hlase ("vocal instrument") a na minimalistických (prevažne elektronických) aranžmánoch. Cameron tvrdila v rozhovoroch, že album RING ma cirkulárnu štruktúru a že ho môžete počúvať od ktorejkoľvek skladby, ale v kruhu... mali by ste sa vrátiť k tej skladbe, od ktorej ste začínali...
Druhý štúdiový album INTERIORS (2013, True Panther) vydala v októbri 2013.
A až po takmer 10-tich(!) rokoch vydala svoj tretí album CRUX.
"The tracks on CRUX discuss the death of an old friend, her meditations on the fragility of life and the delicacy of relationships in times of uncertainty."
Album vyšiel 6. októbra 2023 na značke One Little Independent Records (starý názov vydavateľstva bol One Little Indian Records).
Singel Drift vyšiel začiatkom júla 2023.
Prečo teda vydala nový album až po desiatich rokoch?
V rozhovoroch tvrdila, že mala problém sa vrátiť do pravidelnej rutinnej hudobnej tvorby, lebo nemala vytvorený stabilný systém komponovania a nahrávania a koncertné turné k druhému albumu jej v tom tiež veľmi nepomohlo... tak sa 10 rokov dávala nejako "do formy". Asi ju živí niečo iné, hudba je len doplnok. Ak by existenčne závisela na svojej hudobnej tvorbe, bolo by to (myslím) o dosť iné...
"Just getting back to making songs was hard for me after the last album. When I made my first album, I didn’t have an established routine of trying and failing, it was very immediate. The second record was made after a few years of touring, which is a very unstable life, and I still didn’t establish a relationship to creating things regularly. After its release, I didn’t have a center from which to recompose myself. The thing that finally brought me back to music as a positive experience was that I began taking lessons to learn Balkan singing. I wanted to try to learn all this vocal gymnastic stuff that I was listening to in the Bulgarian state television choir records. I started writing songs and working toward an album." (musicdaily.com)
"The hiatus leading up to the new album was also explained, with Glasser citing the difficulty of getting back into the process of songwriting, especially after experiencing touring and the instability that comes with a life of touring. However, the singer-songwriter found inspiration in learning Balkan singing and decided to create a new album that showcased her love for this new style." (statichub.stream)
Dôvodom tej časovej pauzy môže byť aj to, že pri komponovaní často zažíva neistotu ohľadom formy. Vraj z piesne Vine urobila (podľa jej vlastných slov) neuveriteľných 50 rôznych verzií a výsledná nahrávka je kombináciou troch z nich. Je pochopiteľné, že za takýchto okolností sa potom príprava albumu aj celkom dosť predĺži...
Nový album sa teda volá CRUX a vyšiel 6. októbra 2023 na značke One Little Independent (predtým One Little Indian). Recenzenti popisujú jeho zvuk ako "dreamy experimental pop" alebo "experimental synth-pop structures... lush, atmospheric production, intricate vocal harmonies, and complex rhythms".
A Guide z albumu CRUX (2023, One Little Independent)
Easy z albumu CRUX (2023, One Little Independent) - ako singel to vyšlo v septembri 2023. Dobre vybratý singel, jedna z najsilnejších melódií z albumu...
Po sérii zmien zostavy sú dnes londýnski Vanishing Twin trio (pôvodne boli kvinteto) - speváčka a multiinštrumentalistka Cathy Lucas (zakladateľka skupiny), basák Susumu Mukai (aj zo skupiny Zongamin) a bubeníčka Valentina Magaletti (aj zo skupín Holy Tongue, Tomaga, Moin).
Tvrdia, že skôr než skupina sú spolupracujúci ko-producenti.
Už na predošlých albumoch boli pripodobňovaný k avant-popu Stereolab, v skutočnosti však Vanishing Twin čerpajú z ešte väčšieho počtu zdrojov než Stereolab.
Spoločne tak vytvárajú pomerne minimalistickú hudbu s hypnotickým zvukom, ktorá žánrovo lieta hore-dole medzi pólmi post-punku a psychedelicky poňatého popu. S rôznymi ďalšími prvkami (v tomto singli napr. dubová* basa, akú ste počuli (a určite mali radi) napr. v tvorbe skupín Moonshake alebo Laika). V niektorých recenziách sa dozviete, že ide o psychedelický prog-pop.
* čítaj "dabová" podľa hudobného žánru dub resp. dub-music, ktorý vznikol na základe reggae
Vanishing Twin spájajú hudobný background svojich členov do zmesi ktorá je veľmi hypnotická, spájajúca space-rock, minimalistickú hudbu, post-punk a psychedelickejšie podoby indie-popu. Nový album je považovaný za najexperimentálnejší a najprelomovejší album tohto spolku.
"The beauty of AFTERNOON X lies in its unusual balance of chaos and calm." (pitchfork.com)
Album AFTERNOON X bol nahrávaný na prelome rokov 2022 a 2023 a je výsledkom niekoľkých improvizačných sessions, z ktorých potom vybrali motívy či pasáže, z ktorých následne dokončili plné songy.
Album AFTERNOON X vyšiel začiatkom júla 2023 na Fire Records. Toto je titulná skladba.
Retro je nesmrteľné... lebo (čisto teoreticky) bude raz retro aj to, čo sa hrá dnes. A pritom už dnes je veľké množstvo hudby vlastne žánrovo recyklovanej. Lebo sme sa postupne dostali asi aj k hraniciam ľudskej imaginácie a originality. Ale nevadí to, ak je recyklovanie tak atraktívne ako v prípade skupiny The Black Angels (už aj ten názov pôsobí tak nepôvodne, že?).
Kvinteto The Black Angels sú z Austinu (Tx., USA). Hrajú psychedelický rock, ktorý sa svojím zvukom obracia do prelomu 60-tych a 70-tych rokov (samozrejme, je vyladený aktuálnymi zvukovými možnosťami). Existujú cca od sezóny 2004/2005.
Debutový album PASSOVER vydali v roku 2006 a bol veľmi obľúbený pre svoj temný zvuk. Songy z neho našli uplatnenie aj v soundrackoch viacerých seriálov (napr. Californication).
The Black Angels sú spoluorganizátormi austinského hudobného festivalu AUSTIN PSYCH FEST, ktorý býva väčšinou na prelome apríla a mája.
Že ten čas asi nejako funguje v špirálach, naznačuje aj názov singla z júna 2023 - History of the Future.
Ich šiesty album WILDERNESS OF MIRRORS vyšiel na jeseň 2022 na Partisan Records, z neho vybratý singel History of the Future vyšiel v polovici júna 2023.
Anglická Herečka a speváčka Suki Waterhouse a škótska skupina Belle and Sebastian spojili sily.
Možno Suki Waterhouse poznáte predovšetkým ako partnerku Roberta Pattinsona (The Twilight Saga).
Jej otec je plastický chirurg, ale dobré gény majú v rodine, pretože nielen ona robí občasne aj modelku, ale aj jej dve mladšie sestry (Madeleine + Imogen) sú obe modelky...
Už som viackrát mal Suki vybratú do dramaturgie niektorého z dielov, ale nejako som ju vo finále vždy vyradil. Ale robí celkom zaujímavú popovú hudbu s retro feelingom, s prvkami zo 60-tych rokov, zo 70-tych rokov a má to celkom taký "british" zvuk, ale miestami zase pripomína americkú Lanu Del Rey... je to trochu frajerské v tom, že to vyzerá, že jej to ide len tak mimochodom, čo je vždy sympatické. Pozrite si napr. klip Good Looking alebo To Love. Je to fajn. A aktuálne vydáva na Sub Pop Records.
Every Day's a Lesson In Humility vyšlo v polovici júna 2023. Ten singel je na 99% Belle and Sebastian, len na 1% Suki Waterhouse.
Dievčenské kvinteto The Last Dinner Party sú čerstvou kapelou. Vznikli len v roku 2021. Abigail, Lizzie, Emily, Georgia a Aurora. Pôvodne sa volali The Dinner Party.
Nothing Matters je ich úplne prvý (oficiálne vydaný) singel. Vyšiel v polovici apríla 2023, potom vyšli ďalšie asi 3 single (Sinner v júni 2023, My Lady of Mercy v októbri 2023, On Your Side v novembri 2023). Všetko cez Island Records. Debutový album PRELUDE TO ECSTASY má vyjsť začiatkom februára 2024. Zaujímavé je, že svojím štýlom sa pozerajú skôr do minulosti než do prítomnosti.
Veľmi sľubný debutový singel... žiaľ nasledujúce tri single neboli až tak atraktívne. Ale na Ostrovoch panuje veľký optimizmus ohľadom ich budúcnosti. Briti sa radi takto nadchnú ešte pred vydaním prvého albumu. Tu je pár reakcií:
* Glad I’m here witnessing the start of the biggest band in the UK!
* I want to see this band grow and bloom, and I'll be watching every single step.
* I love the oldie feel and I'm in love with the harmonic voices!
Ako zvyknem hovoriť: "Tento príbeh je ešte len na začiatku"... Album ukáže, či ostrovný hype okolo nich má pevnejšie základy.
Corey Smothers. Ďalší prípad neznámeho autora... resp. ťažko dohľadateľného autora. Tentoraz skomplikovaný ešte tým, že pod identickým menom nájdete viac ľudí (z rôznych oblastí činnosti, aj z oblasti hudby).
Kanál na YT má od novembra 2018 (staršie veci sú aj s mužským vokálom a nie sú nejako veľmi vydarené)... pravdepodobne je z USA. Jeden zdroj ho dáva do súvislosti s mestom Tacoma (štát Washington).
Po piatich rokoch začal v tomto roku opäť zverejňovať hudbu. A je to posun kvalitatívny aj žánrový. Je to (zväčša) o dosť lepšie a je to čisto elektronická hudba. Väčšinou inštrumentálky... pomerne minimalistické, vkusné, skôr downtempové... pekne zaranžované.
Fade Away si vydal sám v prvej polovici júla 2023.
You, Me and Everyone Else je sympatická elektronická vec (s trochu trip-hopovým feelingom). Vraj tiež z júla 2023, ale pri týchto samo-vydávačoch sú tie časové údaje bez záruky, pretože zverejňujú hudbu len tak, bez systému, kedy im napadne.
Ťažko povedať, kam to všetko povedie, či Corey Smothers bude takto pokračovať alebo zase bude 5-ročná pauza. Resp., či to zostane v takejto žánrovej podobe alebo zase skúsi nejakú inú. Je to asi len hobby-aktivita pre neho.
Lily & Madeleine je americké pop-folkové sesterské duo, ktoré som si našiel cez cover-verziu (Stuck On The Puzzle od Alexa Turnera z Arctic Monkeys)... úplne na tom začiatku. Dá sa povedať, že som celkom ich veľký fanúšik (si myslím, že možno aj najväčší na Slovensku, lebo pravdepodobne jediný na Slovensku... he he).
Ale... tentoraz (v roku 2023) ma dievčatá (sestry Jurkiewiczové z Indianapolis) prvýkrát nechali chladného. Našťastie sa viem stále vracať k starším nahrávkam a hlavne k ich vynikajúcim akustickým live vystúpeniam.
Ich sesterské (teda genetikou podmazané) hlasové harmónie sú stále neprekonateľné, hrá im to pekne... ale vzrušenie akosi neprichádza, lebo tieto karty už tu na stole boli. Veľakrát. Všetko je to už počuté... a hlavne od nich samých. Myslím, že až tak nevzrušujúci album ešte nevydali (diplomaticky sa vyhýbam slovu "slabý").
Zdá sa, že mali aj nejaký problém s vydavateľstvom, lebo si nový album vydali vlastným nákladom.
Pre stanicu WFYI Indianapolis povedali:
Why did you think you needed to start fresh?
LILY: We just didn't, we weren't a great fit on our last label. And we just wanted to change, the way that our career looked. And I mean, I think we still do, and the industry has changed so much in the past three years that whatever we intended to seek out, we're still kind of looking for I think.
Na label New West Records (na ktorom vydali tretí a štvrtý album) sa vraj "nehodili".
Singel Windowless Bedroom vyšiel v začiatkom júla 2023 a avizoval budúce vydanie albumu.
Album NITE SWIM vyšiel 6. októbra 2023. Zatiaľ len ako digital download.
Your first album without a record label, how does that affect what you do and how you do it, Madeleine?
MADELEINE: It makes everything a lot more challenging but allows us to have more control. So, it's both really frustrating and really empowering. Because we're paying for everything ourselves. And so, any money that we've made this year has gone back into the band, back into the business. And that's just what you do, I guess, when you're a small business owner, when you're an entrepreneur, because that's what we are, you know, artists and also business owners. So, we've had to be really selective about things. Like for example, we knew that we wanted to put the record on vinyl. But not many people buy CDs. And so we thought, let's just not print CDs right now. We'll save that cost, and we'll put it towards something else. So maybe next year, we'll print CDs, but we just couldn't afford it at the moment and just decided to be more selective with our budget.
Bolo také obdobie... buď koncom roka 2014 alebo na prelome rokov 2014/2015, že som mal apoň jeden taký mesiac, že som (okrem mojich stálic) počúval iba Lily & Madeleine :-) Úvod nového albumu je však veľmi rozpačitý, zaujímavejšie hudobné výsledky sa objavia (našťastie) v druhej polovici albumu.
Ich vokály sú stále vynikajúce, ale na albume nielenže chýbajú hitové piesne, ale dokonca chýbajú aj melódie, ktoré by ste si mali chuť pískať alebo pospevovať... Nie je jednoduché po toľkých rokoch prinášať stále niečo dobré a nové... a je to v istej miere aj chyba nás poslucháčov, lebo pri tom ošiali (túžbe) zažívať stále niečo nové (a stále viac!) už aj stagnácia môže byť vnímaná ako krok späť.
Bol vydaný nový album, čakali sme prekvapenie... to (z môjho pohľadu) neprišlo. Ale aj stáť na jednom mieste je v zásade v poriadku. Zvuk albumu je ovplyvnený aj producentkou albumu, spoluautorkou niektorých piesní a členkou koncertnej zostavy skupiny, ktorá je dlhoročnou kamarátkou dievčat.
Decaying Rules z albumu NITE SWIM. Je to pekné, rácio tomu nemá čo vytknúť. Ale trochu nuda v porovnaní s ich staršími nahrávkami. Ak (osobne) chcete začať s duom Lily & Madeleine, choďte v ich YT kanáli skôr hlbšie do histórie...
Boy Runaway je akýsi Bruno Merz z Peterborough (Ontario, Kanada)
Tears Can't Stop the Fire je jeho úplne prvý release z prelomu marca a apríla 2023 (ja som sa k nemu dostal až začiatkom leta 2023). Singel vyšiel na Cassiel Lux Records.
Boy Runaway je z kategórie takých tých "mellow" folkáčov (mellow = soft, gentle, subtle) ako José Gonzáles (Švédsko) alebo Gregory Alan Isakov (USA).
Je to objektívne pekná hudba, precízne zahratá... vo väčších dávkach však trochu nudná. Ale, keď ste v nálade, ktorá si toto pýta, potom siahnuť po nich (kliknúť na nich) nebýva vôbec krok vedľa. A susedov tým rušiť určite nebudete :-)
Ja takúto hudbu počúvam, keď potrebujem "background music". Hudbu, ktorá nepodlieza istý štandard, ale zase si nepýta príliš veľkú časť mojej pozornosti. Dokonca takúto hudbu môžem počúvať znova a znova (tú istú), pretože si ju nedokážem zafixovať spôsobom, že viem od koho a z akého albumu a z akého obdobia. Je to pre mňa vlastne permanentne nová a permanentne zároveň akási už známa hudba... Being Dead (úplne hore v dnešnom dieli) sa takto počúvať teda nedajú...
V apríli 2023 Boy Runaway vydal ešte singel Riding Empty, v júli single Shoreline Girl a Into My Fortress. Všetky však slabšie než tento prvý. V prípade záujmu ich všetky nájdete na jeho bandcampe.
Nebudete veriť, že toto je hudba z Nemecka! Lebo od Nemcov sme zvyknutí na studenšie formáty hlavne elektronickej hudby alebo (miestami aj trochu podivné) metalové slepé uličky.
Tento kolibri_ghost je pre mňa neznámy (v tomto dieli sa týchto "neznámych internetových" nejako nakopilo... a nemám to rád, keď je podkladov málo) maliar a hudobník Sascha Dettbarn z Brunswicku (Kebabrepublik Deutschland).
Hlas má trochu ako Lou Barlow (zo skupiny Sebadoh) a je to aj podobná hudba kdesi na pomedzí indie a folku, s pomerne chytľavými popovými melódiami. Je to prekvapenie o to väčšie, že Nemci vo všeobecnosti nemajú pre tento druh hudby príliš veľké nadanie. Ale tzv. "variabilita živej hmoty" funguje aj pre Nemecko... Občas sa takýto folkáč urodí aj v Germánii. Jeden kus.
Album HIBERNATION vyšiel 2. júna 2023. Ako vydavateľstvo je označené GTTMDL. Nepoznám. Uvidím, čo ďalej zistím... a či vôbec.
Je to vraj kolekcia piesní z dlhšieho obdobia, viaceré vznikali už v priebehu roka 2022. A je to naozaj do-it-yourself, lebo na obaloch singlov aj albumu sú (predpokladám) reprodukcie jeho obrazov.
Flux z albumu HIBERNATION (2023, GTTMDL)
Sparks z albumu HIBERNATION (2023, GTTMDL)
A ešte raz sa vrátime k hudbe šírenej len na internete.
Erdocia je muž. Je z Hong-Kongu (podľa SoundCloudu).
Podľa jeho vlastnej charakteristiky (na Apple Music) sa narodil sa do hudobníckej rodiny (obaja jeho rodičia boli hudobníci). Vraj jeho najstaršou hudobnou spomienkou je, že ako dieťa počúval v aute pusteného Vivaldiho 4 Ročné Obdobia počas cesty niekam s rodičmi... A medzi jeho najobľúbenejšie albumy patrí CARRIE & LOWELL od Sufjana Stevensa.
Ja si na svoje prvé hudobné vnemy asi nespomeniem...
Ja som (ako dieťa) mal rád hymny (aj smútočný pochod!), seriálovú a filmovú hudbu (mnohé české filmy mali skvelú hudbu), seriál Tajomný ostrov mal skvelú hudbu, ako dieťa sme mali doma veľa maminých platní (hlavne singlov Supraphon) zo 60-tych rokov (Yvonne Přenosilovou a pod.) a tiež ABBU... To bol soundtrack môjho raného detstva (čo si viem vybaviť)... No a potom som si postupne začal vyberať sám za seba... až som sa postupne takto úplne vykoľajil.
12-piesňový album THE OLD TAPES si Erdocia vydal začiatkom júna 2023.
Butterfly Girl z albumu THE OLD TAPES
Skúsim do konca roka vydať ešte jeden diel (júl 2023 - časť 2)... Rozpracované sú augustové...
V roku 2022 som sa v decembri dostal aspoň k septembru. Teraz ani to :-) A nestihol som ani hudobné úmrtia (Andy Rourke, Sinéad, Vašo Patejdl). Asi to už v roku 2024 nebudem vedieť dobehnúť... uvidím.
