úvodný disclaimer: tento text je (prevažne) o udalostiach, ktoré sa týkajú novinára Šimečku, nie politika Šimečku... Milan, Martin (resp. Martin Milan) a Michal... je úplne normálne, že sa to pletie, lebo všetky tie mená sú na M
Aaaaaa... sloboda slova a tzv. verbálne trestné činy. Moja obľúbená téma :-)
Je to ďalšia príležitosť poukázať na nezmyselnosť verbálnych trestných činov v slobodnej spoločnosti (tzn. že verbálne trestné činy sú v kontradikcii s princípom slobody slova).
Martin M. Šimečka je novinár (a spisovateľ), ktorý obľubuje expresívny jazyk. Mne to nevadí, lebo aj ja mám rád expresívny jazyk (a aj ho používam). A mám rád symboly (a ich konštruovanie) a rôzne posuny významu a tiež pars pro toto (časť zastupuje celok), totum pro parte (celok zastupuje časť), analógie, alegórie a hyperboly...
Hyperboly sú (pre mňa) úplne mňam! Niekedy totiž výhradne len hyperbolou (tzn. vyjadrením so silným zovšeobecnením a silným preháňaním) dokážete zachytiť pointu... Inak by sa vám vaše razantné tvrdenie rozpadlo na množstvo drobných odtieňov (tak ako mnohé odtiene predstavuje samotná ľudská individuálna rôznosť... ktorá je zhmotnením prírodného princípu „variabilita živej hmoty“).
Väčšina vtipov (máte ich radi, že?) napr. pracuje s hyperbolou... (no dobre, komická podstata vtipu je aj v rozpore medzi predpokladom vyvrcholenia a skutočným vyvrcholením, medzi zámerom a cieľom, medzi slovnou a skutočnou logikou... ale hyperbola tam tiež patrí, lebo hyperbola vždy generuje emócie).
Dňa 15. 2. 2024 zástupcovia strany Smer-SSD podali na generálnej prokuratúre trestné oznámenie na Martina M. Šimečku pre podozrenie z hanobenia národa. Dôvodom sú výroky komentátora/novinára Martina M. Šimečku týkajúce sa charakteru slovenského národa.
Šimečka v jednej z verejných diskusií (myslím, že v rámci série "Zachráňme demokraciu") na adresu predsedu vlády Roberta Fica (Smer) povedal: „Tento premiér malého národa, zbabelého, ktorý nikdy nebojoval…“. Následne ešte mal doplniť: „Mal som povedať, že Slováci sú národ zbabelcov, nie zbabelý národ.“
Iste, niektoré vyjadrenia vo verejnom priestore vedia byť drsné... mnohé sú útočné podprahovo a mnohé aj explicitne, mnohé sú dehonestujúce latentne a niektoré aj "na plnú hubu"... Formu vyjadrení si volí každý predkladateľ sám za seba... Pri tom by sme mali zvažovať ich pravdivosť, ich relevantnosť (užitočnosť pre spoločnosť) a vkusnosť ich podania. Každý sám za seba (aj keď nejaké tlaky širšieho spoločenstva existujú), lebo každý náš prejav hovorí nielen o tom, čo chceme obsahovo povedať, ale aj o nás. Niektorých verejných prejavov je dobré sa aj zdržať (ak napr. nie sú priveľmi užitočné pre spoločnosť) (o tom je napr. "legendárny" diel 56 tohto blogu), ale v slobodnej spoločnosti by nemalo existovať priveľa oficiálnych červených čiar, ktoré sú vyžadované apriórne a bez diskusie, rovnako ako by nemalo existovať priveľa červených čiar, ktorých dodržiavanie je vynucované hrubou silou (invazívnymi nástrojmi trestného práva). Riadiť sa musíme sami... v tom je tá komplikácia slobodnej spoločnosti. V sebakontrole. Slobodná spoločnosť vyžaduje ľudí, ktorí sa vedia samo-riadiť. Jedinci neschopní sebakontroly sú rizikom pre slobodnú spoločnosť.
V priestore slobody slova (v slobodnej spoločnosti, v spoločnosti ktorá je skutočne verbálne liberálna) by kontroverzné vyjadrenia mali byť predmetom diskusie (mali by stimulovať diskusiu... spoločenskú... alebo odbornú), nevkusné alebo samoúčelne-útočné vyjadrenia by mali viesť ku úbytku na kredibilite ich predkladateľa a hlúpe vyjadrenia by pokojne mohli viesť aj k "spoločenskej smrti" ich predkladateľa. Avšak nikdy nie k trestno-právnej sankcii.
Povedať "národ zbabelcov" je vysoko expresívne, útočné, áno... aj dehonestujúce... lebo dehonestovanie je bežnou súčasťou reality a našej každodennej komunikácie. Nikdy ste neboli v situácii, keď niekto práve odišiel z miestnosti a začala sa diskusia o ňom? Nikdy sa vám ešte nestalo, že ste dohovorili telefonicky so šéfom či s klientom, položili a následne ste (hoci aj nahlas, aj pred niekoľkými ďalšími prítomnými) vyslovili: "tomu ko**tovi už musí dobre j*bať"? Dehonestovanie je vždy útok... Dehonestovanie je úplne bežné a každodenné...
Verbálna rozpustilosť (či odviazanosť) nadobúda rôzny stupeň v rôznych zónach (bublinách) nášho sociálneho vesmíru... Neklamme sami seba... Rozpor medzi tým, čo "povieme vonku" (verejne) a čo povieme "medzi svojimi" je často veľmi príkry. Nie sme žiadne neviniatka. V hlave si myslíme mnoho dehonestujúcich vecí o tých druhých.
Niečo je nepublikovateľné (privátne) a niečo je verejné. My sami zvažujeme, čo pustíme na verejnejšie fórum, resp. akými názormi sa budeme seba-prezentovať... my sami by sme mali zvažovať, či náš názor je schopný obstáť aj v konkurencii iných názorov a či je pre verejnosť užitočný (obsahom a formou) a či prípadnú spätnú kritiku vieme ustáť. My určujeme hranicu medzi privátnou informáciou a verejne prezentovanou informáciou.
Občas aj viac z toho privátneho pustíme do verejného priestoru... keď usúdime, že je to nevyhnutné (v danej situácii) a zároveň sme presvedčení, že je to Pravda.
A Pravda, to je veru vágna kategória... (aj keď ja osobne verím, že Objektívna Pravda existuje).
Pravda štatistická a pravda kazuistická. Môže byť zovšeobecnenie alebo abstrahovanie nepravdivé?
Predstavte si to ako akési "napätie" (rozpor) medzi kazuistickým a štatistickým spracovaním reality... Jednotlivý prípad versus zovšeobecnenie viacerých podobných prípadov.
Je to dosť podobné ako fenomenológia verbálno-kognitívnych pojmov (resp. ich tvorenia). Keď sa povie stolička, každý si predstaví nejakú "svoju priemernú" stoličku (väčšinou nejakú takú kuchynskú, drevenú, so 4 nohami)... ale keď sa nad tým zamyslíte, tak stoličky sa od seba dosť líšia... Nie je nutné, aby mali 4 nohy, môžu byť z rôznych materiálov, nemusia mať operadlo... V extrémnom prípade vlastne na stoličke nemusí byť vôbec nič formálne "stoličkové" - je debnička od piva stoličkou? Je peň v lese stoličkou? Rozhodne je, ak ju (ho) ako stoličku používame. Pojem existuje ako symbol (ako abstraktný mentálny obraz), ale jeho konkrétne fyzické atribúty (zjav/appearance) môžu až neuveriteľne variovať. Stoličku tvorí stoličkou skôr to, že ju ako stoličku používame (jej účel)... je niektoré stolička potom menej stoličkou ako iná? (to je na diskusiu) Je niektorá stolička potom menej pravdivá? Mali by sme potom spochybniť pojem stoličky? Alebo pojem národa? Alebo pojem zbabelosti? Zbabelosti príslušníkov národa? Ale ak spochybníme pojmy (abstrakcie, ktoré nám zjednodušujú komunikáciu), tak čo nám zostane? Siahodlhý (až nepoužiteľný) popis konkrétneho prípadu?
Takže zovšeobecnenie versus jednotlivý prípad... napr. Slováci ako jednotlivci sú určite rôznorodí (na tom sa zhodneme), ale... ak poodstúpime ďalej... ešte ďalej... dobre, ešte ďalej... tak zistíme, že mnohí Slováci majú niečo spoločné. A to už potom môžeme nazývať rôzne... (a dá sa o tom diskutovať, lebo je to abstrakcia vytvorená na základe konkrétnych jedincov a na základe sledovania nejakých javov, ktoré sme si špecifikovali).
Môžeme to nazývať „psychológia národov“ (skupinová psychológia odvodená od spoločnej historickej skúsenosti) - asi rozumieme tomu, že máme inú historickú skúsenosť ako Poliaci alebo ako Ukrajinci... dokonca aj ako Česi (aj keď sme dlho boli v jednom štátnom útvare)... alebo to môžeme (trochu nepresne) nazývať archetyp národa (dominantnejší, submisívnejší, hrdinský, zápecnícky, opatrný)... alebo národná povaha, duša národa... Sú to všetko vágne kategórie, ktoré vznikajú stále vyšším a vyšším stupňom abstrahovania od konkrétneho človeka (resp. od množiny konkrétnych ľudí)... Na začiatku máme veľa odlišných jednotlivcov (alebo stoličiek) a postupne hľadáme (abstrahujeme) to, čo majú spoločné (charakteristiky s vyšším výskytom). Tak sa potom môže stať, že niekto je urazený, pretože on sa cíti nebyť tou abstrahovanou charakteristikou pokrytý (tak ako môžu byť urazené niektoré stoličky, že ony teda vôbec nie sú len tak obyčajné stoličky).
A ten urazený môže mať aj pravdu... svoju pravdu... naozaj (on konkrétne) môže byť iný. Ale štatistická pravda je iná ako kazuistická pravda... Štatistická pravda znamená zovšeobecňujúcu tendenciu. Je užitočná pre niektoré druhy úvah... Nie každý Čech nosí ponožky v sandálkach... ale naša skúsenosť hovorí, že si môžeme dovoliť toto zovšeobecnenie, túto hyperbolu aj napriek tomu, že niektorí Česi reálne majú módny vkus... Nie každý Rus je primitív, ktorý má sklony skloniť hlavu pred autoritou. Ale po desaťročiach skúseností s Rusmi, berieme na vedomie, že Rusko vykazuje istý "civilizačný deficit" a že to nie je práve veľmi rozvinutá spoločnosť, ani mentálne, ani občiansky, ani demokraticky... Nie každý Francúz je bonviván a milovník vína, nie každý Švajčiar je presný a precízny. Ale aj tak rozumieme, že národy sa od seba odlišujú svojím naturelom, aj keď konkrétni ľudia môžu byť veľmi podobní naprieč národmi, náboženstvami alebo etnicitou.
Realita je živý organizmus... je v stálej zmene a v stálom pohybe... Nie je jednoduché ju len tak ľahko obsiahnuť a popísať... a keď sme v zóne vágnejšej kauzálnosti, tak sa nám pojem Pravda trochu rozmazáva... často je to „len NAŠA PRAVDA s veľkou prímesou HODNOTENIA a ešte väčšou prímesou NÁZORU (resp. SVETONÁZORU)". Nedá sa tomu vyhnúť, pretože nikto z nás nedokáže vnímať realitu komplexne a čisto, žijeme vo svojich matrixoch a realite „prilepujeme“ význam z hľadiska našej hlboko osobnej skúsenosti (a z hľadiska našich potrieb). My vlastne Objektívnu Pravdu nikdy ne(s)poznáme. Skúšame sa k nej len priblížiť. Niekto šikovnejšie, niekto pochybnejšie.
Pojem pravda teda môže byť hard pojmom jedine v oblasti „hard-wired“ skutočností. Gravitácia funguje tak a tak... dá sa overiť experimentálne, dá sa merať (napr. rýchlosťou pádu Dvojičiek dňa 11. 9. 2001... haha, malá provokácia). Inteligencia (výkon) sa dá merať a číselne vyjadriť, Mars sa pohybuje na svojej obežnej dráhe tak a tak... Všetko ostatné mimo prírodno-vedných je skôr v zóne pravdy štatistickej a následne konsenzuálnej. Pravdy, ktorá sa manifestuje na väčšine prípadov a na ktorej sme sa dohodli... Typickým príkladom je história, keď všetky historické udalosti hodnotíme z kontextu našej pozície v nich. Preto isté historické udalosti môžu dvaja jedinci alebo dve skupiny hodnotiť diametrálne inak (lebo mali v tých udalostiach inú pozíciu a iný záujem a inak sa ich tá situácia dotkla... niečo získali a niečo stratili)... Preto napr. Trianon je Maďarmi považovaný za národné poníženie a pre nás až tak dôležitý nie je (nie je spojený so silnými emóciami)... Mníchovská dohoda Britov veľmi netrápi (majú iné traumatické zážitky), ale my ju vnímame ako „Mníchovskú zradu“ a je to (pre Československo) silný historický stres-faktor (pre Čechov ešte viac, lebo nezadlho im začal Protektorát... Slováci z toho „vykorčuľovali“ relatívne menej ponížene).
Tzn. tvrdé pravdy sú výhradne len prírodné (fyzikálne, chemické a biologické) pravdy, všetko ostatné je do značnej miery interpretácia (osobno-subjektívna alebo skupinovo-subjektívna). O pravde je preto dosť ťažké sa jednoznačne dohodnúť v oblasti spoločenských vied a absolútne obtiažne sa dohodnúť v oblasti histórie a jej interpretácie. V spoločenských vedách ide o vec diskusie a v historických vedách je to vec hodnotenia (interpretácie), ktoré je determinované historickými okolnosťami. Je preto jasné, že keď povieme "národ zbabelcov" sme na blatistej pôde štatistického spracovania abnormálne veľkého množstva vágnych vstupných dát... teda nie je jednoduché pojem "národ zbabelcov" dokázať, ale ani vyvrátiť. Je tam veľký priestor pre názor a pre hodnotenie.
Napriek tomu záver "národ zbabelcov" je inšpiratívny pre diskusiu. Nemali by sme preto v takejto súvislosti používať ani tak tvrdé slová ako hanobenie a už vôbec nie sa obracať na nástroje trestného práva. A keď už aj použijeme slovo "hanobenie", no tak čo!?... No tak je to "hanobenie". Niekto "hanobí" a niekto "nehanobí" a čo s tým teraz? Niekomu sa páčim a niekomu sa nepáčim... čo s tým mám urobiť? Ak niekto má chuť ma urážať, tak si vyberie aj tú najnepatrnejšiu a najbanálnejšiu blbosť, aby ma mohol urážať a niekto ma neuráža, ani keď som mu (chtiac či nechtiac) skomplikoval život. Tu sa objektivita (čistá objektivita nezaťažená názorom a hodnotením) hľadá iba veľmi ťažko. Sú teda Slováci objektívne (preukázateľne) národom zbabelcov?
Pravda interpretačná a pravda štatistická. Je to menej pravda?
Pravda historická, resp. pravda v sociálnych vedách je pravdou interpretačnou... nie je to hard-pravda a nie je to ani pravda na večné veky... má tendenciu sa trochu „meňavkovať“, tak ako sa mení historický kontext alebo spoločenské povedomie a spoločenská skúsenosť... Hádať sa o pravde v oblasti napr. prírodných vied je hlúpe, lebo tam (väčšinou... ak nejdeme k rýchlostiam blízkym rýchlosti svetla) sa dejú veci, ktoré zákonite a za takmer každých okolností fungujú rovnako... Vedci sa síce hádajú, ale to skôr preto, aby obhájili nejakú teóriu (aha interpretáciu!) podľa ktorej idú zostaviť experimenty.
V spoločenských vedách je hádať sa o pravde síce zaujímavé (áno, posúva to diskurz dopredu), ale vlastne tiež naivno-zbytočné, lebo objektívna pravda sa tam nevyskytuje (z povahy skúmaných javov) v úplne čistej podobe.
Pravda je vždy znečistená videním subjektu... Niekto napríklad môže povedať (a aj tomu úprimne verí), že „rasa je sociálny konštrukt“ a podľa toho aj koná vo svojom živote (privátnom, či profesijnom)... Potom mu predložíte mapu „svetovej distribúcie IQ“ a zrazu je tu pomerne zjavný dôkaz o tom, že rozdiely medzi rasami (resp. etnikami) existujú a že farba pleti je ten najmenej vážny príznak (v zásade farba pleti je len signál, že „aha, tu môžu byť problémy... aha, je tu inakosť“).
Jednoducho miera IQ ako "výkonový faktor psychiky" nie je na celom svete úplne rovnako vysoká... a čo čert nechcel, akosi jeho miera kopíruje výskyt rasových variantov druhu homo sapiens. Hanobím teda (niektoré) rasy, ak poukazujem na túto skutočnosť?
Rasy sú rôzne formy druhu homo sapiens a ten kto rasové rozdiely (na rôznych úrovniach analýzy) cielene popiera (z dôvodu svojho politického názoru alebo svetonázoru), môže byť trochu v úzkych, keď je konfrontovaný so štatistickým faktom, že (napríklad) 13% Afroameričanov (percento ich zastúpenia v populácii USA) je zodpovedných za 52% všetkej kriminality v USA (predovšetkým tej jednoduchej brachiálnej... lúpeže, krádeže, vraždy, znásilnenia a pod.). Tzn. že páchajú tzv. „disproporčnú kriminalitu“. Človek, ktorý popiera (napriek všetkému) realitu relevantných rasových rozdielov potom ani nemôže rozumieť tomu, ako je to možné, že v Afrike sú tie najchudobnejšie a najskorumpovanejšie (najmenej demokratické) štáty a môže tiež dospieť k svojmu záveru, že americká polícia Afroameričanom snáď nejako krivdí (aj keď nejaké pred-nastavenie na základe skúsenosti a praxe tam v radoch polície určite je).
Južná Amerika tiež sa nemôže pochváliť nejakými veľkými mentálnymi a ekonomickými výsledkami (snáď okrem vinárstva) a ak by Austrália zostala Aborigénska, tak žiadna Opera v Sydney by nikdy nestála... to je predsa jasné... Austrália by bola omnoho „prírodnejšia“ krajina, než je dnes - po invázii technologicky vyspelejšieho etnika, ktoré vytlačilo menej rozvinuté etniká (pred-industriálne etniká) z ich teritórií. Silnejší zožral slabšieho.
Ten, kto má presvedčenie, že „rasa je sociálny konštrukt“, pravdepodobne prejaví nezáujem o mapu svetovej distribúcie IQ, pretože by to do „jeho pravdy“ vnieslo pukliny na delikátnych, avšak kľúčových miestach... Sú teda rôzne pravdy a rôzne stupne pravdy... ja uznávam koncept Objektívnej Pravdy, ale hlavne v spoločenských vedách je dosahovanie takejto Pravdy (všeobecne videnej) veľmi zdĺhavé a bolestivé a vlastne nikdy nie úplne dokončené (ak vás tá téma zaujíma, študijným materiálom môže byť aj kniha českého psychológa Petra Bakaláře - TABU V SOCIÁLNÍCH VĚDÁCH (2003, Votobia)... ktorá vyšla v roku 2003... Je zaujímavé, že dnes sme na tom s pravdou tak, že v roku 2024 by mohla opätovne vyjsť už len ťažko :-) Posunuli sme sa o 20 rokov, ale s pravdou máme omnoho väčší problém, než pred pár desaťročiami.
Pravda je teda často vágna... nie je úplne zreteľná a vytvára priestor pre rôzne interpretácie (a na hádky a potýčky). Sú ľudia, ktorí si dokonca myslia, že „pohlavie je sociálny konštrukt“ a podľa toho fungujú alebo vyučujú iných ľudí na školách (ba dokonca v škôlkach)... Pravda je proste niečo, čo nám tak nejako vzdoruje a občas nám vie vykĺznuť z rúk... Ale pri hľadaní pravdy aj slepé uličky bývajú dôležité... Preto je dobré, keď si v spoločnosti zachovávame (a vážime) možnosti diskusie o pravde (ktoré sú garantované konceptom slobody slova). Je dobré, keď na niekoho „s inou pravdou“ nejdeme hneď tými najhrubšími prostriedkami, aby sme mu zavreli hubu...
Lebo cesta k pravde je lemovaná aj omylmi (slepými uličkami), aj donebavolajúcimi hlúposťami, aj občas dosť prepálenými vyhláseniami... lebo sloboda slova sa vzťahuje aj na mylný názor, aj na hlúpy názor, aj na vulgárne (alebo expresívne) podaný názor...
Aj Martin M. Šimečka má nárok na subjektívne videnú pravdu
Nie žeby som s Martinom Šimečkom súhlasil vo všetkom... to skôr nie (resp. mám tušenie, že skôr on by nesúhlasil so mnou :-) S prihliadnutím k už vyššie uvedenému sa nedá namietať nič... len si uvedomiť, že p. Šimečka popisuje realitu videnú zo svojho matrixu, svojou optikou... Tak ako svojou optikou popisujem realitu ja... aj tuto Jožko, aj Ferko, aj Lucka...
Mám rád silné vety a silné slová... p. Šimečka bežne používa slová ako „luza“ (čím myslí niektoré konkrétne sociologicko-voličské segmenty). Iste, k pokojnej atmosfére v štáte to zrovna neprispieva... ale p. Šimečka má na to právo (garantované ústavou v zmysle tzv. slobody slova). Sloboda slova totiž chráni aj subjektívny (tzn. potenciálne neobjektívny či nepravdivý) názor a tiež aj mylný názor (jediná výnimka by bolo podnecovanie alebo šírenie poplašnej správy).
Smer-SSD podal na novinára trestné oznámenie za jeho výroky, že Slováci sú „národ zbabelcov“. Niekto sa môže cítiť takouto formuláciou dotknutý (dokonca aj mnohí sa môžu cítiť dotknutí), ale dá sa toto riešiť invazívnymi prostriedkami trestného práva? (hanobenie ako verbálny trestný čin) Keď už vieme, že takéto tvrdenia sú štatistickým zovšeobecnením na základe nepresných dátových podkladov?
Smer-SSD má právny nárok podať trestné oznámenie (aj z nerelevantných dôvodov). A Smer-SSD má aj svoje politické ciele. Môže to byť snaha vrtieť psom... vnútime spoločnosti nejakú tému, ktorá môže pomôcť (kandidátovi, ktorého podporujeme) aj v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Môže to byť aj šikanózne podané trestné oznámenie (poďme niekomu komplikovať život a zastrašovať ho)... Presnú motiváciu strany nevieme (sme len pozorovatelia).
Ale nárok na subjektívne vnímanú pravdu je dôležitý... a pre Políciu SR bude obtiažne vtesnať subjektívnu pravdu Martina Šimečku pod nálepku "tak ale toto už je hanobenie", takže to napĺňa skutkovú podstatu veľmi vágneho trestného činu.
Navyše v kontexte, v ktorom možno aj vám vŕta v hlave: "čo ak na tom tvrdení niečo je"?
Čo je jadrom slovenského archetypu? Môže to mať niečo spoločného so zbabelosťou?
Má p. Šimečka pravdu? Alebo tvrdí niečo, čo je štatisticky blízke pravde? Z môjho pohľadu aj áno (ak sa na psychológiu národa pozrieme ako na isté "zhluky" vlastností alebo "trsy" / klastre vlastností)... súčasťou slovenskej národnej povahy (alebo slovenského archetypu) je totiž oportunizmus (prospechárstvo).
Toto nie je krajina veľkých ideí... Slovák sa v kríze (osobnej či spoločenskej) väčšinou tak nejako okolo seba porozhliadne, trochu počká... a potom sa zariadi tak, aby dobre bolo. Situačne. Často za cenu prudkého morálneho kompromisu.
Archetyp hrdinu na Slovensku veľmi nefrčí... byť hrdinom je totiž tak riskantné, že v krízových okamihoch môže viesť až ku zničeniu jedinca... hrdina sa môže dostať do stretu tak riskantného a zničujúceho, že z neho vyjde o hlavu kratší. Tam, kde Poliaci (napr. v 2. sv. vojne) vzdorujú až na hranicu sebazničenia, tam sa Slováci skôr prikrčia, vykazujú nejaké príznaky loyality a inak si ale robia (potichu) svoje... Nie je to hrdinské, ale je to pragmatické... je to úplne legitímna stratégia prežitia (niekto môže namietať, že bírešská mentalita, ale to už tiež je dosť hodnotiace). Slováci proste investujú svoje sily inak... rozumejú tomu, že je "bližšie košeľa ako kabát" a konajú pragmaticky a utilitárne s ohľadom na seba a svoje veľmi blízke okolie (rodina, rod/kmeň). Konajú pragmaticky s ohľadom na najbližší čas... veď bohvie, čo bude o 10 rokov?!
V tejto spoločnosti nikdy nerezonovali veľké idei... aj socializmus tu bol taký, že „po známosti“... žiadna Charta 77 bez Čechov by v Československu nikdy nebola... Slováci sa skoro vždy tak nejako dohodli... veď sa poznáme... hrdinstvo totiž občas ide až za hranu... Jan Palach by sa v slovenskej spoločnosti tiež asi ani nezrodil... na to musíte byť principiálni až cez čiaru, až fanaticky... princíp musí byť základným dôvodom vašej existencie.
Ak teda zbabelosť vnímame ako nadstavbu nad oportunizmom, pragmatickosťou, preferenciou materiálnych výhod, preferenciou krátkodobých riešení a tiež ako nadstavbu nad kmeňovým (úzko skupinovým) zmýšľaním, tak má Martin M. Šimečka (aspoň štatistickú) pravdu... Nebolo tu nejako veľa charizmatických lídrov, nebolo tu nejako veľa vzletných myšlienok... cez historické udalosti sme často preplávali popri niekom... Je to šikovné? Je to šikovné! Lebo to minimalizuje straty... Je to stratégia prežitia, nejaké zisky vždy prináša.
Má, ale jednu vážnu vadu... v dlhodobom kontexte silne oslabuje morálne princípy. Doslova ich vymazáva...
Výsledkom je, že (a nepočúva sa to dobre) Slovensko je krajinou bez morálky... A už dlhšie to vidíme prakticky všade.
Morálne princípy? Len zbytočná záťaž pri dosahovaní cieľov... vyhoďte ich z koša!
No ale čo bude potom?
Má pragmatizmus a oportunizmus (okrem výhod) svoje nevýhody? Má to svoje nevýhody...
Veľké. A už nás to aj dobieha... To, čo získate lacno (bez námahy, bez obetovania toho, čo je pre vás cenné) si potom veľmi nevážite... a my sme „lacno“ prišli k vlastnej novodobej štátnosti (Česi nás v 1918 veľmi potrebovali, lebo koncept „československého národa“ mal byť protiváhou nemeckého živlu prítomnému na českom území a dôvodom pre vznik prvého Československa) a vzhľadom k tomu, že tu veľké idei veľmi nenájdete a zároveň je Slovensko skôr rurálna a kmeňová spoločnosť (tzn. nedostatočne individualizovaná spoločnosť), máme problémy (od roku 1993 permanentne!) vytvoriť štát (inštitúcie), ktorý by fungoval štandardne, predvídateľne, na princípoch...
Ale ako sa spoločnosť, ktorá sa nevie správať principiálne (tzn. spoločnosť, ktorá sa správa podľa ad hoc účelu... "podľa vetra"), môže zhodnúť na princípoch, ktoré majú (bez spochybňovania) tvoriť štát? Len veľmi ťažko!
Preto vlastne od 1993 sa Slovenská republika len stáva korisťou rôznych skupín (de facto rodov/klanov/mafií), ktoré sa k nemu správajú ako k úlovku a snažia sa vyblokovať tých druhých... Lietame od mantinelu k mantinelu... čo jedni vybudujú, to druhí rozbijú a prestavajú... A urobia si štát (na malú chvíľu) podľa seba. Žiadne dlhodobé ciele nemáme, takže potom sa len tak motáme a štát je vykrádaný, ako keby nebolo žiadne zajtra...
Stále je tu v jadre oportunizmus... ten sa v historických zlomoch prejavuje ako opatrníctvo a taktizovanie a v pokojných časoch sa prejavuje ako papalášizmus, systém "našich ľudí", korupcia na všetkých úrovniach štátu a mafianizácia politiky a spoločenského života. Proste rodinkárstvo (mafia je tiež vlastne rodina) a korupcia. Neschopnosť vytvárať a dodržiavať princípy nás tak približuje skôr k balkánskym, než k západným štátom... Štátna štruktúra bez nejakej centrálnej idey (bez „zmyslu dejín“) potom naozaj je len nástrojom pre osobné ambície (čím úchylnejšie tým razantnejšie)... mať sa dobre a prípadne ešte zabraňovať, aby sa o mojich prešľapoch vedelo a hovorilo (viď aktuálne účelové zmeny trestného zákona)... Vidíme to vo veľkej politike, ale vidíme to aj v komunálnej politike, vidíme to v biznise a podnikaní, vidíme to v každodennom kontakte... klamstvá a podvody na každom kroku a ak niekto voči vám (na Slovensku) urobí chybu a poškodí vás, tak sa vám v žiadnom prípade neospravedlní... začne mlžiť a vymýšľať si (neprijatie zodpovednosti) a často na vás aj zaútočí... Slušnosť, pravda, princípy, morálka... to všetko je na Slovensku silne nedostatková komodita. Slovák väčšinou funguje situačne... a je mu bližšie výhradne jeho košeľa než nejaký ten spoločnejší kabát. Keď mi na pozemok presahuje susedov ovocný strom, tak najprv oberiem všetko ovocie, ktoré je v zóne môjho pozemku a potom idem susedovi ešte aj sprosto vynadať, že mi jeho strom tieni okno v kuchyni.
Neprepadajme žiadnemu optimizmu. Ani voľby 2020 nevyhral nejaký uvedomelý protikorupčný étos... ale skôr slovenská závisť a zlomyseľnosť... "Počiatkovi zoberieme vilu"!!! A je to naozaj Matovičova chyba, že sa polícia nevenovala konkrétne Počiatkovmu majetku (Matovič tak zahodil najsilnejší symbol, ktorý v kampani vybudoval)... lebo postupne téma antikorupčnosti (pod vplyvom iných situačných faktorov) stratila na sile (dnes sa znovu posilňuje)... a Slováci potom (2023) zase fungovali (a volili) situačne. Ako zvyčajne. Výsledkom je "volebný podvod 2023"... situačne fungujúcim voličom môžete narozprávať čokoľvek a oni situačne niečo urobia. Lebo nemajú žiadnu hodnotovú kotvu, ktorá by ich vo volebnej miestnosti viedla (alebo aspoň brzdila).
Nezákonne (amorálne) fungujúce inštitúcie štátu ako materializácia nášho kmeňového pohľadu na pravdu
To, čo je najväčším zlyhaním Slovenskej republiky (hlavne v jeho samostatných novodobých dejinách, od roku 1993) je nevytvorenie štandardizovane fungujúcich inštitúcií štátu. To viedlo k stimulovaniu hlbokej nedôvery v inštitúcie a k ďalšiemu posilňovaniu tzv. „vybavovania“, mini-korupcie na všetkých úrovniach spoločnosti... a veľkej korupcie na vysokých poschodiach spoločnosti. Inštitúcia-korisť potom nefunguje podľa všeobecných princípov, ale podľa toho, čo si prajú jej momentálni držitelia/vlastníci. A že sme zažili celkom extrémy.
JUDr. Gašparovič napríklad pokojne nevymenuje JUDr. Čentéša do funkcie, lebo „klan“ pre ktorý JUDr. Gašparovič vtedy (neformálne) pracoval, si JUDr. Čentéša vo funkcii neprial... Dôležitý bol cieľ a účel... dôležitá bola moc. Čo všetko sa cestou poruší, zaujímalo naozaj len málokoho. V štáte, v ktorom by platili princípy, by toto bolo úplne „no go“. V štáte, v ktorom platia pragmatické oportunistické záujmy kmeňovej spoločnosti to možné je... pár „kverulantov“ trochu síce trochu pohundre, ale to sú len také bzučiace muchy, lebo (na Slovensku) kmeň je viac ako štát... „ale sme im, Boha, dali!“. Že JUDr. Gašparovič poberal mesačnú gážu od nás všetkých (štátu) a nie priamo od kmeňa, je už len taký príjemný bonus (pre ten kmeň). Privatizácia ziskov, socializácia strát. Nášho mopslíka, nášho slaboduchého sluhu nám zaplatia všetci... lebo musia, lebo nemajú inú možnosť.
Na Slovensku sa už od roku 1993 boríme dookola stále s tým istým... nedokážeme vytvoriť čisto, zákonne a transparentne fungujúce inštitúcie... to preto, lebo tieto slovenské inštitúcie sú tvorené slovenskými ľuďmi, ktorí sú svojím nastavením kmeňoví a prospechárski... Majú kmeňovú psychológiu, tzn. princípy ich nezaujímajú, zaujíma ich spokojnosť kmeňa... Neschopnosť vnímať (a dodržiavať!) všeobecnejšie platné princípy potom oberá mnohých úradníckych vykonávateľov „špinavej práce“ o odvahu vzdorovať... pretože vedia, že keď teraz neposlúžim, bude sa mi (na tomto úrade) žiť veľmi ťažko a možno ma aj vyhodia... Tí, čo radi poslúžia, majú alibi a tí, čo by aj vzdorovali, dostanú strach... a svinstvo aj tak urobí niekto vo vedľajšej kancelárii alebo pri vedľajšom okienku... Nebudem z toho nič mať a ešte aj budem mať problémy.
Slovensko v skutočnosti neriadia inštitúcie, ale „lokálne vplyvné osoby“... Ono to ide až tak ďaleko, že v slovenských pomeroch niektoré inštitúcie vlastne robia niečo presne opačné, než by mali (spomeňte si na Úrad špeciálnej prokuratúry za čias JUDr. Kováčika... tak „skvelého“ doktora práv, že sa takmer rozplakal počas súdneho procesu a obhajoval sa veľmi slabo...). Ale zametať vedel veľmi dobre... to bola jeho úloha! Stiahnuť k sebe dôležitý záujmový vyšetrovací spis a zamknúť ho v skrini... Veľmi špeciálny prokurátorský sluha to bol... Takého hlúpeho a takého osobnostne poškodeného si priamo vybrali na ten post. Vtedy im špeciálna prokuratúra nevadila.
Ja osobne mám celú sériu absolútne absurdných zážitkov so slovenskými kmeňovo-náhodnými inštitúciami... Nepôjdem zatiaľ úplne do konkrétností (neuvediem - zatiaľ - o pobočku v ktorom meste ide, ani mená osôb podpísaných pod rozhodnutím), ale môžem napr. prezradiť, že ak písomne komunikujem s orgánmi Sociálnej poisťovne (pobočku zatiaľ nezverejním) vždy vpisujem do textu mojej odpovede citáciu z paragrafu Zákona o sociálnom postení, kde je uvedené, ako sa počíta plynutie lehôt. Moje odvolanie (proti konkrétnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne) bolo svojho času posúdené ako "oneskorene podané", pretože bolo doručené na pobočku po vypršaní zákonnej lehoty (právne relevantný je však ten časový moment, že bolo podané na pošte v rámci zákonnej lehoty). Za peniaze daňových poplatníkov konkrétna pobočka Sociálnej poisťovne vyhotovila dokument s nezákonným obsahom a za peniaze daňových poplatníkov mi ho potom aj doručila. Aká inštitúcia štátu si toto vôbec dovolí? Inštitúcia ovládaná princípmi a zákonnosťou alebo inštitúcia ovládaná kmeňovými záujmami alebo dokonca (možno) inštrukciami organizovanej zločineckej skupiny?
Po mojej skúsenosti, že Sociálna poisťovňa nevie (resp. nechce vedieť), ako sa počíta plynutie zákonných lehôt, im vždy tak trochu pomáham :-) A odvtedy Sociálna poisťovňa na mňa podobné svinstvo už nikdy neskúsila.
Zároveň im minimalizujem priestor na omyly/podvody (lebo také tendenciu už preukázali)... kto by si to bol pomyslel, že Sociálna poisťovňa urobí banálnu chybu v plynutí lehôt (ako inak, v neprospech občana)... a že sa také niečo vôbec môže stať!!! Naivne pristupujete k inštitúciám s tým, že vedia čo robia... ale to je vaša(!) chyba. Slovenské fejkové potemkinovské inštitúcie, slovenské kulisy inštitúcií, slovenské atrapy inštitúcií sú tu len na to, aby boli zneužívané na skupinovo-kmeňové záujmy. Slovenským inštitúciám... žiaľ... nie je možné dôverovať a je potrebné ich permanentne kontrolovať. Lebo inak sa dočkáte absolútnych nezmyslov, ktoré niekto (úplne bez zábran) hodí na papier. Problém máte, ak z toho pre vás vyplývajú povinnosti (ale na pozadí je nejaká chyba).
Slovensko sa vie ako-tak ešte pretvarovať na medzinárodnom poli (nechceme si robiť hanbu pre Holanďanmi, Dánmi, Švédmi, Britmi...) ale doma... to je len bordel a svojvôľa. Kmeňové princípy, oportunizmus a zákernosť, kam len pozrieš... žiadna istota, žiadna zákonnosť... a žiadna pravda, pretože tento štát pravdu priam nenávidí... nemá k nej žiadny vzťah.
Ale život bez pravdy, to je naozaj peklo.
Na Slovensku nehľadajte dlhodobé ciele... jednoducho ich nemáme schopnosť vidieť. A už vôbec nie realizovať.
Oportunizmus, znížená schopnosť generovať principiálne (hodnotové) postoje, uprednostňovanie skratkovitých (ľahších) riešení, a vášnivá láska k princípu "bližšia košeľa ako kabát" spolu s prevažujúcim kmeňovým (balkánskym) nastavením spoločnosti, sú prekážkou, aby Slovensko bolo (vôbec niekedy!) štandardizovanou krajinou... My neustále iba improvizujeme a preto je naša budúcnosť tak silne (a tak absurdne) závislá na tom, kto práve je pri kormidle.
Preto je Slovenská republika vlastne jednak štát nebezpečný pre svojich občanov (inštitúcie štátu nepodložené jasnou ideou a pravidlami fungovania sú náchylné na zneužívanie "kmeňmi" a aj vplyvnými jedincami v neprospech bežných občanov) a zároveň (v širšom medzinárodnom kontexte) štát, ktorý sa nehýbe z miesta.
Chronickým problémom je slovenská justícia, kde prílišná voľnosť sudcov, neexistencia trestnej zodpovednosti za vydanie rozhodnutia s nezákonným obsahom a len veľmi formálne inštitúty vnútornej samosprávy sudcovského stavu ("my si tu niečo rozhodneme a vy nám do toho hlavne nepozerajte"), ktorú "ctihodní" ešte aj tak vedeli zdeformovať na excelentné šikanovanie sudcov nepohodlných niekomu vplyvnému - viedli od roku 1993 ako k páchaniu trestnej činnosti ("kúpené rozhodnutia"), tak aj k silnej nedôvere spoločnosti v sudcovský stav všeobecne (nedôvera, ktorá nasadá na akúsi bazálnu nedôveru voči právnikom a advokátom). Justícia (a to, čo sa v nej deje) je námet na samostatnú knihu.
Nedostatok vízie (nedostatok dlhodobých cieľov) je vidieť napríklad aj na RTVS (resp. Slovenskej televízii)... to je ten typický príklad nehýbania sa z miesta. Doslova sa stále motáme v bode nula a našu bezradnosť prikrývame alibistickými rečami, že "poďme diskutovať, čo je to verejnoprávnosť". Pozrime sa na Čechov... ako si postupne vypiplali svoju ČT... do podoby brutálne zahanbujúcej RTVS. Môžeme sa baviť o tom, aké informácie ČT šíri (na to sa môžu názory líšiť), ale technická kvalita, vizuál štúdií, skvelé dlhodobé fungovanie stanice ČT Art, to nie je len vec peňazí... to je vec nastavenia koncepcie a dodržiavania princípov, ktoré nezmení situačne (ad hoc) žiaden "kmeň" ani v parlamente, ani na ministerstve kultúry ČR, ani riaditeľ ČT... Riaditelia odchádzajú, jadro koncepcie však zostáva a stáva sa pevnou bázou, na ktorej je možné stále niečo stavať. Nechcem to idealizovať, aj ČT prechádzala krízami, ale dokázali aspoň niečo považovať za pevné a dokázali na tom postaviť niečo, čomu sa RTVS nemôže rovnať ani náhodou. Je to v princípoch... v tomto nás Česi preskakujú už dávno.
Jediné dlhodobé ciele, ktoré sme dokázali sledovať, sa nám trochu podarili v športe - v hokeji a vo futbale. Aj tam je príznačné, že nám s nimi napomáhajú Kanaďan a Talian (ale úvodné rozhodnutie pre dlhodobosť bolo naše... chválabohu)... lebo keby to bolo iba o Slovákoch, načisto by sme sa stratili v kmeňových intrigách a trápnych žabo-myších vojnách... Bolo by to len o veľkohubých vyhláseniach prekrývajúcich malé motivácie... Ešte aj toho chudáka Vújteka (ČR) sme svojho času dokázali vtiahnuť do svojich sprostostí a typickej malosti. Bol z toho riadne dopletený.
Takí sme - malicherní, agresívni, zbytočne emocionálni, (väčšinou) hlúpi a amorálni... jednoducho Slováci.
Hanobím Slovákov ešte viac ako Šimečka? Je možné, že áno...
Podľa Martina Šimečku sú Slováci zbabelí... To tiež... morálny relativizmus (typický pre Slovensko) je vždy spojený aj so zbabelosťou. Ale moja pravda (na základe mojej osobnej skúsenosti) je ešte drsnejšia a ešte menej úctivá k Slovensku.
Slováci sú predovšetkým neuveriteľní luhári... Slováci sú klamári a manipulátori (ojebávači) až to bolí... až takí klamári, že my dokonca veľmi efektívne klameme aj sami seba. A potom sme z toho klamania tak doklamaní a domotaní, že strácame zo zreteľa, čo je dôležité a čo nie je dôležité... Keď to (naše klamstvo) praskne, nesnažíme sa veci opraviť. Jediné, čo nás zaujíma, je zachrániť si vlastnú riť. Bez ohľadu na to, čo (a ako veľmi) sme predtým doondili. Prijatie zodpovednosti je na Slovensku absolútne nevídané. Na Slovensku také niečo proste neuvidíte (nezažijete)...
Z môjho pohľadu (z pohľadu mojej pravdy) Slovák ráno otvorí oči, začne klamať a klame a klame, až kým večer neusína v lôžku.
Klamstvo na každom kroku... finty, zákernosti, odrbávanie... a čakanie na to, či na to poškodený príde alebo nepríde... A ešte korenené hrubosťou a preferovaním represívnych a punitívnych (trestajúcich) nástrojov štátu. Eskalovať konflikt, ísť až na hranu... bojovať boje... deštrukcia, rozbíjanie... to nás veľmi baví. V tom sme ako doma.
A zbabelosť a luhárstvo je vlastne to isté, je to predstieranie... a aj celý náš štát je zatiaľ len také predstieranie. Predstieranie, že sme štát. A nebezpečné je to hlavne teraz, keď je geopolitická bezpečnostná situácia nejasná... Ak budeme takto klamať... sebe aj druhým... ak budeme nenávidieť pravidlá hry a vykrádať vlastný štát, potom môže byť náš štát tak oslabený, že pri nátlaku zvonka, nám náš štát nemusí prežiť... Nebudeme mať na prežitie dosť zdrojov...
Celé novodobé dejiny Slovenska (tzn. od 1. 1. 1993) sú príkladom hrubého zlyhania (zneužívania) inštitúcií. Slovensko vôbec nie je úspešný príbeh... práve naopak... to že kontinuálne padáme smerom k Balkánu znamená to, že po oslabení vplyvu Čechov na našu realitu sa stále viac ukazuje a realizuje naša balkánsko-orientálna národná povaha. Je to zákonitosť... náš dočasný domicil „Západ“ sme už dávno opustili... lebo sme do neho nikdy nepatrili... (a dajme teraz na chvíľu bokom otázku "čo sa to vlastne deje so Západom?" lebo to tiež nie je pekný pohľad... tam je naopak problémom principiálnosť postavená na mylných predpokladoch).
Naše inštitúcie nerobia čo majú a keby išlo len o bordel a šlendriánstvo... naše inštitúcie občas páchajú nezákonnosti alebo dokonca trestnú činnosť... lebo môžu... lebo tam (vnútri nich) niet ani jedného človeka, ktorý by povedal „na tomto sa ja nebudem podieľať“. Slovenské fejkové inštitúcie sú tak majetkom kmeňov a vlastne nebezpečné pre občana... Naša kmeňová spoločnosť má k demokracii ešte na míle ďaleko.
Slovensko má pred sebou ešte veľa práce... A možno sa nám to ani nepodarí... možno sa tak len postupne dostávame do nám prirodzeného stavu - do stavu zodpovedajúceho našej národnej povahe - rozpadneme na kmene (ktorými sme nikdy neprestali byť). Už veľa ani nechýba.
Bude Martin M. Šimečka potrestaný za to, že povedal, že Slováci sú "národom zbabelcov"? Zákerný pokus tu je... ale nebude to jednoduché, lebo sloboda slova je pre všetkých. Ako pre mňa, ktorý (subjektívne a abstrahujúco) tvrdím, že Slováci sú zákerní luhári, tak aj pre Šimečku, ktorý (subjektívne a abstrahujúco) tvrdí, že Slováci sú zbabelí... Ale zmyslom tohto trestného oznámenia nie je, aby bolo vyriešené, ale aby sa riešilo :-) Najlepšie až do ukončenia prezidentských volieb...
Post Scriptum: Ešte jeden príklad, ktorý sa (voľne) týka slobody slova resp. slobody názoru.
Na tomto mieste možno pôjdem trochu do protismeru k vyššie uvedenému... lebo niekto by možno práve tu chcel byť principálny. Mňa však skôr zaujala tá tendencia situáciu (vo svojej podstate banálnu) eskalovať. A nerešpekt voči individuálnym postojom (hoci nevkusným). Nie som vôbec prekvapený, že ide o Košičana (Východniara)... No nič... Východ je čistý bizár (z môjho pohľadu).
NIKDY(!) by som si nič podobné na auto nedal... ale nekriminalizujme aktivisticky niečo, čo nie je trestným činom (v zmysle aktuálne platného trestného zákona)... práve takýto prepiaty aktivizmus ešte viac polarizuje spoločnosť... (To si aktivisti často neuvedomujú... podobne ako si to neuvedomovali nátlakoví „vaxeri“ v roku 2021 počas covidu.)
Skôr nevkusné a bizarné, než trestné
Aj v situácii (živej) vojny na Ukrajine je možné mať (a je možné aj prezentovať) svoje privátne názory... aj na tento konflikt. Aj názory kontroverzné, aj provokatívne... dokonca aj hlúpe... Všetky sú chránené princípom slobody slova. Tak, ako sú ľudia, ktorí podporujú Ukrajinu, tak existujú aj ľudia, ktorí v tomto rozumejú viac autoritárskemu Rusku. Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale pri tom by to aj malo zostať. Volanie po trestno-právnej sankcii je hulvátstvo...
Iná situácia by bola, ak by sme boli v explicitnom vojnovom stave s Ruskou federáciou (tzn. z hľadiska medzinárodného práva by medzi našimi krajinami existoval vyhlásený vojnový stav). Vtedy by bolo možné "vojnovou edíciou zákona" nastaviť pravidlá trestného zákona inak, potom by propagácia agresora bola napr. vlastizradou. Propagácia Ruska v dnešnej situácii sa môže javiť ako negustiózna (áno, aj mne taká pripadá) a môže nám zdvihnúť obočie, môžeme sa zdesiť... ale to je asi tak všetko, čo sa dá v tej veci urobiť.
Nebol by to prvý hlupák z Košíc... ale hlúposť nie je možné trestno-právne postihovať. Nebláznite, ľudia... Toto je úplne zbytočná "búrka v šerbli".
