Tu je jeden celkom krátky diel odo mňa.
Keď má niečo zaznieť výraznejšie, je lepšie to formulovať čo najlakonickejšie.
Jedným z problémov Slovenska je istý druh (nazvime to) "politickej naivity". Tá rezultuje do toho, že volič je ochotný voliť strany, ktoré nie sú hodnotovo (a politologicky) ukotvené. Fejky. Strany, ktorých motivácia je nepriznaná, nejasná, či zámerne artikulovaná vágne. Slovenský volič (svojím pôvodom skôr rurálny a svojím nazeraním na svet skôr konzervatívny) často volí až prekvapujúco "experimentálne" a je ochotný dokonca voliť aj strany "na jeden výskyt v parlamente" (v minulosti napr. SOP alebo ANO) alebo "na jedno vládne použitie" (OĽaNO). Riskuje spôsobom pokus/omyl.
Preto sa nám stáva, že volíme niekoho, kto momentálne v kampani "vystrelí" alebo volíme "natruc" niekomu... volíme proti niekomu a nie za niekoho... veľmi často sa necháme emocionálne nadchnúť "efektom snehovej gule" a nasypeme to niekomu, kto je práve v kurze (lebo nechceme prísť o ten náš jediný hlas).
Ale okrem "politickej naivity" (či priam politickej nezodpovednosti) to môže byť aj "politické zúfalstvo"... A všetci vieme, že "člověk ze zoufalství snadno pomate se".
Na Slovensku totiž máme výrazný nedostatok strán, ktoré by boli jasne vyprofilované, čitateľné a štandardné (aj si dávajú také mená... že Smer... to je čo? Smer kam? Smer pre koho? Čo je toto za posolstvo?)... a keďže Slováci sa venujú skôr len takej "krčmovej politológii", nie je ťažké ich oblbovať politickými heslami v kampaniach. Emócií veľa, obsahu pomálu...
A potom máme zase strany, ktoré aj majú ambíciu byť vyprofilované, ale zase nie sú schopné byť dostatočne komunikatívne, motivujúce a populárne.
Toto všetko vo výsledku rezultuje do toho, že tu máme akýchsi autoritársko-populistických hegemónov, ktorí bez akýchkoľvek škrupulí narozprávajú davom aj účelovo vyfabrikované tézy (o silnom štáte, o mieri v Európe, o žiadnych nábojoch pre Ukrajinu alebo o liečení polarizovaného Slovenska) len, aby pozberali čo najviac hlasov a dostali sa ku kormidlu (či funkcii) a na strane druhej sú bunch-of-no-hopers (partička beznádejných), ktorí sa roky-rokúce motajú okolo 6 až 8 % (v lepšom prípade) bez perspektívy efektívne zaujať širší (a hlavne vidiecky) elektorát. Sú použiteľní iba ad hoc do nestabilných "zlepencov".
Potom - zo zúfalstva a na poslednú chvíľu - my voliči sa hecneme a doslova "vyrábame" akýchsi kandidátov protiváhy... a tŕpneme, aké budú výsledné čísla.
Takto aj upadáme do sebaklamov (lebo stávka na jednu kartu nám už potom veľa psychologického priestoru nedáva) - napríklad, že nie-až-tak-na-politiku-vhodný, komunikačne ťažkopádny a nie práve extra charizmatický Korčok by mohol osloviť babku z Hornej Dolnej (jej jazykom) a stať sa prezidentom... Sebaklamy a siahanie po prvom núdzovom riešení nás dostávajú aj do natoľko bizarných situácií, že dnes je percentuálne najvýznamnejším opozičným subjektom strana, ktorú môžu bez výhrad voliť snáď iba ľavicoví fafrnkovia vo veku do 25 rokov, odchovaní už od základky na klimatickej úzkosti.
"Ty si si ma nevybral, ja som ti zostala..."
(Rachel hovorí Rossovi v epizóde The One With The Football sitcomu FRIENDS, november 1996)
Pravda je však taká, že priebežne sa to vyvinulo tak, že Korčok nám zostal ako jediný, kto sa mohol stať reálnou protiváhou populistického kandidáta Pellegriniho (= Fizzogriniho). Chtiac-nechtiac, museli sme brať, čo bolo poruke percentuálne použiteľné.
A Progresívne Slovensko tiež len zostalo... obsadilo vyprázdnený priestor po obrovskej reputačnej katastrofe, ktorú takzvaná "opozícia" utrpela medzi rokmi 2020-2023. To si vážne niekto myslel, že po nútenej premiérskej demisii Hegera budeme húfne voliť Demokratov, len aby sme Hegera opäť mohli vidieť v parlamente a vo funkciách? Takto nefunguje ani politika a dokonca ani logika :-)
Sme v poriadne zapeklitej situácii (diplomaticky povedané) - na jednej strane všetkého schopní a na druhej strane neschopní plošného oslovenia elektorátu. Z tej situácie nebude ľahké dostať sa von. Sme v nej hlboko. Zutekala Čaputová, uteká Sulík, len telocvikár Majerský sa (asi) domnieva, že záujem o KDH by mohol zázračne rásť... a že si môže dovoliť pre to urobiť nič (ako KDH zvyčajne).
Na Slovensku vo všeobecnosti len málo vecí je v skutočnosti takých, ako sa snažia javiť. Aktuálna situácia na slovenskej politickej scéne je teda definovaná tromi veľkými lžami (predstieraniami). Nie som si istý, či z takejto situácie sa dá vôbec nájsť východisko.
LOŽ č. 1
Smer-SD (Smer-SSD) dlhodobo predstiera, že je politickou stranou.
LOŽ č. 2
Progresívne Slovensko situačne predstiera, že je catch-all politickou stranou*.
(resp. Úspešne odkláňa pozornosť od toho, že je - vo svojej esencii - neomarxistickou, tzn. ľavicovo-extrémistickou a pro-globalistickou stranou. A pomáha mu pri tom aj aktuálna politická situácia, vrátane slabosti, nedôveryhodnosti, unavenosti, nepraktickosti a ideologickej nevýraznosti iných opozičných subjektov. Slepé kura k zrnu...)
* Čo je catch-all strana? Viď napr. tu:
https://politickymarketing.com/glossary/catch-all-strana
LOŽ č. 3
Hlas-SD predstiera, že nie je Smer-SSD.
A teraz sa pozrime na výsledky parlamentných volieb z jesene roku 2023. Tu sú prvé tri miesta (veď to máme ešte v živej pamäti).
Smer-SSD - 22,94 %
Progresívne Slovensko - 17,96 %
Hlas-SD - 14,70 %
Zdá sa, že sa radi nechávame oblbovať a odrbávať.
Nedesí nás to? Ale malo by...
