"Revolúcia očarúva. Realizmus akoby sa v nej spájal s mágiou. ... Človek vytvára svet ako rezbár betlehem. Prevratná prax spája myšlienku a predmet tak dokonale, že rozdiel medzi nimi takmer mizne. Zdá sa, akoby dokonca v čírom slove bola na okamih obsiahnutá vec sama a jej reálne sily. Nebolo by vôbec divné, keby sa na povel dali do pohybu domy alebo záhrady: dejú sa predsa veci oveľa väčšie, myšlienka sa len dotkne toho, čo bolo odpradávna dané - a hľa, všetko je iné.
Ibaže každé čaro pôsobí za istú cenu. Rubom bezprostrednosti je zjednodušenie, zovšeobecnenie. ... Čaro sa neprispôsobuje rozmanitosti, je dokonca čarom práve preto, že si môže dovoliť ju zanedbať, lebo podstata jeho moci spočíva v tom, že sa smie zachovať k rôznemu ako k totožnému. Niečo podobné platí aj pre dotyk revolučný. Aj on spočiatku drasticky zjednodušuje."
Eugen Löbl - Svedectvo o procese (s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym),
1968 Vydavateľstvo politickej literatúry
Viete, čo je tragické?
Že súčasťou verejného diskurzu je dnes (a už dlhší čas) veľké množstvo zjednodušujúcich tvrdení, klišé konštatovaní a klišé téz, ktoré sa odtrhli od reality.
A ktoré si už potom žijú vlastným životom. Ich miliónynásobným (goebbelsovským) opakovaním, sa s nich stali akési „kvázi pravdy“, ktoré sa považujú za automaticky platné, nediskutovateľné a nespochybniteľné. Nikto už nedovidí k bodu ich vzniku...
Mnohí ich radi opakujú, tvária sa pri tom vážne a vážene a radi by vyzerali tak, že vlastne vedia omnoho viac ako my. Radi by vyzerali, že s vypätím síl objavili nejaké ťažko prístupné tajomstvo, ktoré nám teraz môžu predniesť a odovzdať. Nám nehodným a neprebudeným. A radi by nás vyučovali a polepšovali... Leštia si ego. A my by sme ich za to mali milovať či uznávať.
Veď si len spomeňte na „fukuyamovskú lož“ o takzvanom konci dejín. No... možno som teraz trochu prísny na filozofa a politológa Francisa Fukuyamu. Nebola to úmyselná lož, lož v pravom slova zmysle, ale zavádzať, to teda naozaj zavádzala...
Boli to vtedy také turbulentné časy (t.j. faktor premenlivosti, k tomu pojmu sa na konci textu ešte vrátim), keď sa ostudne zosypala „svetová socialistická sústava“, keď sa ukázalo, že utopické sny o komunizme ako o vrcholnom štádiu ľudských dejín (kam vlastne všetci nevyhnutne dospejú) sú postavené iba na neprirodzenej ideológii a vôbec nie na realite.
Komunistický utopický experiment bol masívny a vzrušujúci, popísalo sa o ňom veľa papiera, pre časť svetovej populácie to bola realita, v ktorej museli žiť a pre časť vtedajších elít to bola modla, parádny ego-trip a zároveň zdroj obohacovania (lebo hierarchia vzniká aj v rovnostárskej spoločnosti). Byť komunistickým ideológom (po 2. sv. vojne) bolo vtedy dobré bydlo. Aj keď na druhej strane (lebo nič nie je zadarmo)... museli ste písať objemné knihy, ktoré nikto nečítal a písať referáty, ktoré nikto nepočúval (na záver povinne odtlieskané)... To asi nebolo jednoduché (keď si to autor uvedomil).
Keby sme boli verili, že komunizmus je pre svet tá paradigmálna zmena, bol by nás pád komunizmu prekvapil. Ale my vieme, že to sa len svet zo stavu neprirodzeného (nepravdivého) vrátil do stavu prirodzenejšieho (pravdivejšieho)...
Ideológia - mocenský nástroj alebo barlička na zaplnenie prázdnoty?
A čo s voľným miestom? Po zbortení jednej ilúzie vzniklo mentálne vákuum, ktoré bolo okamžite napĺňané novou ilúziou (taká je ľudská duša... desí sa prázdnoty... každú prázdnotu sa snaží zaplniť). Ale tá vyzerala omnoho realistickejšie než tá komunistická. A hlavne o dosť inšpiratívnejšie.
Američan japonského pôvodu Francis Fukuyama prišiel vo svojej knihe THE END OF HISTORY AND THE LAST MAN (1992) s tézou (skôr však len s hypo-tézou), že ľudstvo sa dostalo na koniec hľadania najvhodnejšej formy usporiadania ekonomických a sociálnych vzťahov. Že pád inštitucionalizovaného štátneho socializmu jasne preukázal, že trhový kapitalizmus je univerzálny a lepší. Že ľudstvo ako celok sa ocitlo na konci svojich dejín, pretože neexistujú žiadne životaschopné alternatívy voči trhovej ekonomike a demokracii. Takže trhový kapitalizmus ako ekonomický základ a demokracia ako politicko-spoločenská nadstavba.
To by znamenalo, že postupne aj také Togo či Kongo v Afrike (alebo dokonca Afghanistan, omg!) sa stanú trhovou ekonomikou a demokratickou krajinou... a prekvitajúcou, prosperujúcou krajinou, ktorá (pretože pravá trhová ekonomika oslobodzuje motiváciu jednotlivca a produkuje nové materiálne hodnoty, tzn. bohatstvo) bude dávať aj dosť priestoru občanom na osobný rast (myslenie, zdokonaľovanie sa) a na sebarealizáciu a voľný čas. Detské ihriská a upravené záhony kvetov, usmievavý vodič električky na kohosi zazvoní a gestom mu naznačí, že ho necháva prejsť cez cestu... šťastní, sýti, spokojní, dobre ošatení ľudia relaxujú po práci na terasách svojich bytov či rodinných domov (veď je tam teplo) alebo sa venujú svojím koníčkom... obrázok úplne ako u nás... len tí ľudia sú úplne čierni (alebo s nejakým nahnedlým odtieňom), oblečení v akýchsi plachtách.
Kapitalizmus a demokracia vraj mali byť postupne úplne všade.
Dá sa to chápať. Boli to časy optimizmu. Historického optimizmu. Socializmus sa zbortil sám do seba (= implózia), masívne potemkinovské kulisy boli (v podstate v priebehu pár mesiacov rokov 1988 a 1989) úplne preč... a bez jediného výstrelu, bez jedinej vojenskej akcie. Lebo sa ukázalo, že boli dokonalo zbytočné. Kulisy, ktoré už len zavadzali. Kulisy, ktoré zabraňovali vidieť realitu takú, aká je.
Socializmus bol redundantný (zbytočný) systém, ktorý nebol podložený realitou. Nebol v súlade s realitou. Nezodpovedal prirodzenosti človeka.
Ale Fukuyama (a to sa zjavilo až neskôr) tiež urobil fatálny kognitívny omyl. Do svojich zjednodušujúcich projekcií akosi nezapočítal to, že svet nie je všade rovnako vyvinutý... a veľmi veľmi veľmi (a tu si dajte ešte tak 20x veľmi) dlho ešte nebude.
V očarení vlastnou myšlienkou urobili chybu aj komunisti, aj Fukuyama. Vnímali svet skôr taký, aký by ho chceli mať, než aký v skutočnosti je. Zjednodušili ho a zdeformovali ho. Snažili sa svetu vnútiť istú tézu. A to je vždy zamiesené na problém. Napriek tomu získali veľa nasledovníkov.
Keby sme boli verili, že univerzalizmus demokracie je pre svet tá paradigmálna zmena, bol by nás neúspech tejto idey prekvapil. Ale my už vieme, že to sa len svet ideí zo stavu nepravdivého vrátil do stavu pravdivejšieho... svet ideí sa zosúladil so svetom takým, aký je.
Ja by som si tiež prial koniec dejín. Ale univerzalizmus „one size fits all“ zjavne nefunguje.
Dá sa to chápať aj napriek omylu. Dá sa chápať Fukuyamu. A jeho pôvodná úvaha dáva logiku dokonca ešte aj dnes (a aj mne, lebo som z euro-atlantickej civilizácie)... Jeho úvaha je naozaj atraktívna. Bol by to koniec pokusov a omylov. Aj ja by som bol býval rád, keby to bol koniec dejín, keby sa iné kultúry poeurópštili či skultivovali (a aj zbohatli na základe vytvárania hodnôt a na základe kreativity)... Lebo ja si myslím, že európanstvo je najatraktívnejší a najkomplexnejší modus-vivendi na svete vôbec (aj keď je trochu cez čiaru materialistický, súťaživý a agresívny a civilizácia plodí civilizačné choroby... ale s tým sa dá hýbať, to nie je úplne neprekonateľné).
Ale tento koncept (európanstvo a jeho ponímanie slobody) zjavne nie je pre všetkých... Preto nefungoval plošne. Koncept konca dejín bol tak abnormálne optimistický, až sa ukázal ako nepravdivý. Absurdný. Nerealizovateľný.
Lebo vysvetľujte to Číňanovi, že (ak chce nájsť osobnú slobodu) musí zakrútiť krkom Komunistickej strane Číny a Sitting-Pchingovi. Že ho má kopnúť do zadku... (ale buďme objektívni... oni to tam majú veľmi ťažké, posledné informácie z Číny hovoria o ekonomických problémoch, recesii, o krachu bánk, o stratách celoživotných úspor súkromných osôb a o veľkých represiách zo strany totalitného štátu... náš socializmus bol naozaj socializmus s ľudskou tvárou v porovnaní s ich „socializmom so žltou tvárou“).
Vysvetľujte moslimovi, že (ak chce nájsť vôbec esenciálnu človečenskú slobodu, ak chce získať možnosť konať podľa vlastného úsudku, možnosť konať sám za seba... ak má prestať byť koránistickým zombie-robotom) sa má už konečne vykašľať na ten komický islam a na spiatočnícku anti-civilizačnú teokraciu (jedno či šiitskú alebo sunnitskú).
Vysvetľujte človeku z centrálnej Afriky, ktorý si vystačí (a pohodlne!) s mesačným rozpočtom cca našich 20 eur, že keď sa bude učiť, môžu byť jeho príjmy (aj tam) násobne vyššie a že hlavne bude vzdelanejší a snáď bude rozumieť aj tomu, čo je to demokracia a že demokracia nie je skorumpovaný diktátorsko-vojenský režim, ktorý tam teraz má. Načo by to robil, načo by predvádzal takéto nadľudské mentálne výkony? Jemu je dobre takto...
Svet nemá plošne záujem o demokraciu. A svet plošne ani nemá schopnosť žiť v demokracii. Väčšina sveta nedozrela mentálne, ani žitou každodennou skúsenosťou, na demokraciu. Demokracia je špecifický rezultát vývoja bielej civilizácie. Demokracia je výsledok špecifickej cesty, ktorou iné kultúry neprešli.
To je to, čo skrížilo plány utopicky optimistickému fukuyamovskému konceptu. To je to, čo Fukuyama nedomyslel... aj keď je myslenie jeho zamestnaním.
Nie je celý svet na tom fylogenetickom (vývojovom) stupni, aby vôbec chápal, čo je to demokracia... Na demokraciu musíte byť v istom štádiu vývoja. Na demokraciu musíte dozrieť, po demokracii (slobode, individuácii, sebarealizácii) musíte túžiť... K demokracii vedie cesta cez to, že si uvedomíte, čo vám bytostne chýba v nedemokracii. Demokracia je kľúčové uvedomenie si, že "štát som ja", že "štát je odvodený odo mňa". A to vôbec neprichádza tak samozrejme (ani na Slovensku toto sebavedomé myslenie ešte nie je práve rozšírené)...
Takže niektoré časti sveta vlastne nemôžete demokracii ani pasívne vystaviť, lebo demokracia je veľmi náročná na samokontrolu, samoriadenie, na základný hodnotový súlad v spoločnosti... Niektoré časti sveta na to ešte zďaleka nie sú pripravené, nemajú na to mentálne (personálne) a kultúrne predpoklady. Nejsou lidi...
Pri pokuse preniesť Fukuyamu z papiera do praxe sa teda objavili reálne obštrukcie... objavili sa akési mentálno-etnické „kultúrne bariéry“ (reálne to budú aj biologické bariéry, aj keď niektorí to nechcú počuť), ktoré ukázali, že žiadne univerzálne ľudstvo neexistuje a že (s veľkou pravdepodobnosťou) demokracia je niečo, čo sa špecificky spája práve s belošskou euro-atlantickou civilizáciou. Že je viac svetov.
A že zvyšok sveta síce občas závidí kvalitu života (životnú úroveň, pohodlie, hygienu) a materiálne zabezpečenie takzvanému Západu, radi by žili ako ľudia „prvého sveta“... ale reálne na to nemá ten zvyšok sveta ani mentalitu a nevytvoril si na to ani spoločenské nástroje. Ani skills, ani tools...
Tie výdobytky prvého sveta bolo treba dosiahnuť, vy-myslieť a vy-budovať, od-pracovať, nevznikli z ničoho, nevyrástli ako púpava na lúke. Demokracia je produkt bieleho myslenia, bieleho vnímania reality a bieleho snaženia (všimnite si, že ani hispánska Južná Amerika nechová práve nejaký veľký obdiv k demokracii, lebo hispánsky svet Južnej Ameriky je kombináciou pôvodného mongoloidného živlu a prišeleckého europoidného živlu)...
Demokracia je produkt sekulárnosti (oddelenia náboženstva a štátu), individualizmu, produkt túžby vyniknúť, produkt kultúry výnimočnosti (tzn. oceňovanie výnimočnosti a odlišnosti, nie priemernosti), produkt spoločenskej štruktúry postavenej na nukleárnych rodinách, nie na kmeni. Demokracia je spoločenský konštrukt, pre ktorý vytvorila predpoklad až industriálna revolúcia. V žiadnej farebnej krajine na svete nikdy spontánne nevznikla demokracia. Pred-industriálna kmeňová spoločnosť má ďaleko k demokracii. Striktne hierarchizovaná tradičná náboženská spoločnosť (podobná totalite) ešte ďalej.
Americký „export demokracie“ bola len coverage-story pre americký dobyvateľský imperializmus a trápna zásterka pre súkromné ekonomicko-mocenské motívy. Nebol to naozajstný export demokracie, lebo tú sa exportovať nedá...
Demokracia nie je pre každého, nedá sa vyvážať ako tovar a nedá sa nikomu vnucovať. Tak ako je osobná psychologická skúsenosť neprenosná, tak je neprenosná aj skúsenosť spoločenského tela. Nie je možné civilizáciám na nižšom stupni fylogenetického (a spoločenského) vývoja implementovať niečo, čo stáročia a v bolestiach vznikalo v Európe (a bolo až migráciou bielych Európanov prenášané do Severnej Ameriky, Austrálie, Nového Zélandu a Južnej Afriky) a vlastne stále nie je dokončené. Demokracia sa stále dolaďuje...
Veď len porozmýšľajte, kde napr. v Ázii je demokracia. Nejaký druh parlamentarizmu (resp. republiky) majú viaceré ázijské krajiny, ale demokraciu majú... Japonsko (konštitučná monarchia, po 2. sv. vojne dlho pod kontrolným vplyvom USA), Južná Kórea (po kórejskej vojne pod vplyvom USA), Taiwan (v 17. storočí pod nadvládou Holandska), Hong-Kong (do roku 1997 súčasť Spojeného kráľovstva, s hlavným mestom, ktoré sa volá Victoria... dnes Osobitná administratívna oblasť Číny).
Všetko štáty, štátiky a tolerované regióny, ktoré boli pod okupačnou správou USA alebo pod silným vplyvom Veľkej Británie alebo niektorých západných krajín. Plus ešte nejaké tichomorské miniostrovčeky, ktoré spadajú pod Commonwealth alebo USA, tzn. exteritoriálne enklávy UK a USA. Tzn. územia, ktoré boli alebo sú priamo pod vojenskou alebo civilnou správou krajín, ktorých spoločenský a historický vývoj bol formovaný európanstvom.
A osobne si myslím, že Japonsko by sa vedelo bez problémov odkloniť od demokracie, ak by na to nastali vhodné historické predpoklady. Osobne si myslím, že ani v Japonsku to nie je zafixované tak, že by sa to nemohlo historicky zvrtnúť preč od demokracie.
Nikde inde nie je v Ázii demokracia európskeho strihu. Výhradne len tam, kde mala (alebo má) Európa a európanstvo silný vplyv. Ostatné krajiny aj môžu mať parlamentarizmus a republiku, ale sú aziatsky viac alebo menej zmršené...
Demokracia vôbec nie je samozrejmosť. Vo vývoji ľudstva je to skôr chyba v programe. Alebo možno dokonca slepá ulička. Alebo možno len tzv. „peak experience“, tzn. niečo, čo sa nedá zažívať natrvalo. Len epizóda dejín. Tak, ako bol napr. nadzvukový Concorde slepou uličkou leteckej dopravy a ako je letecká doprava celkovo možno slepou uličkou civilnej dopravy... Demokracia ako extrém, ako krajné riešenie.
Ale podľa Fukuyamu vraj mala zvíťaziť plošne na celom svete. Mala akoby navzlínať do každého kúta sveta. Mala to byť paradigmálna zmena. Francis, Francis, kiežby... ja by som bol tak rád, keby sa to bolo naozaj stalo.
Hej, aj ja by som bol rád, keby sa iné kultúry poeurópštili alebo skultivovali... ale oni vlastne teraz v Západe už nemajú ani atraktívny vzor. Alebo má byť mierou skvalitnenia života, že raz ročne budete mať legálne právo vybrať si gender? (podľa navrhovaného... ešte však neschváleného... nemeckého spolkového zákona). Veď to je na smiech... To nie je pokrok, to je rozvrat spoločenského poriadku. A ako môžete exportovať do celého sveta niečo, čo nie je efektívnou odpoveďou na problémy, ale generátorom nových problémov?
A ako vlastne môžeme exportovať niečo, čo už dnes pravdepodobne ani nie je slobodný trhový kapitalizmus, ale úpadkový korporatívny fašizmus? Ktorý ničí (aj ekonomicky) už aj nás samých? (Aktuálne sociologicko-psychologické prieskumy ukazujú, že terajší mladí ľudia sa obávajú budúcnosti a nechcú mať deti... Lebo globalisti zničili aj slobodný kapitalizmus voľnej súťaže.)
Nový koncept? Nová slepá ulička? Rýchlo do nej, aspoň si oddýchneme od myslenia.
Napriek viacerým zjavným "dieram", ktoré tie koncepty v sebe obsahovali, to (ako po komunistoch, tak aj po Fukuyamovi) papagájovali mnohí...
Tieto myšlienkové klišé vznikajú ľahko. Odpisovaním. Presne tak ako na základnej škole. Proste sa s niečím stotožníte, prevezmete cudziu myšlienku a ďalej ju šírite. Automatizmus bez premýšľania a bez kritickosti.
Dáva vám to zmysel. Hovorí to aj za vás. Paráda. A o čo menej sa vám chce rozmýšľať samostatne, o čo menej ste toho schopní, o to nadšenejšie klišé šírite... A keď vidíte, že šírenie tohoto klišé aj vám pripisuje osobné body a vaše okolie uznanlivo pokyvkáva hlavou, tak ho šírite ďalej. A keď to opakuje isté nadkritické množstvo ľudí, tak pre istú časť spoločnosti sa to stane Pravdou. Už ani nevnímajú, že je to klišé nepreverené realitou. Že je to umelina. „Reality check“ už nie je na programe dňa. Pre nich je to Pravda. Až kým sa im tá „Pravda“ nezosype na hlavu...
Ale takzvaní obyčajní ľudia ma netrápia. Oni ani nemajú čas sa nad ideovými konceptami zamýšľať (majú svoje civilné a pracovné a rodinné a neľahké karmické povinnosti). Oni naozaj čakajú na to, čo sa napíše v novinách... A dostanú to. A keď sa takáto psychologická memetická nákaza zarámcuje niečím bohumilým (pozitívnym, pokrokovým... tolerantným, záchranným, akože zodpovedným), potom si už málokto dovolí nahlas povedať, že „kráľ je nahý“. Presne tak, ako na základnej škole. Prevezmete myšlienku, lebo chcete dostať dobrú známku.
Nielen od učiteľa, ale aj od spoločnosti môžete dostať dobrú známku. Byť ocenený za „správny“ postoj. A mať svätý pokoj (alebo sekulárny pokoj). Deklarujete to, o čom predpokladáte, že okolie chce počuť... Opakovať to, čo hovorí väčšina ľudí okolo vás je úplne pochopiteľné. Bežní ľudia už potom idú podľa programu, ktorý im bol naimplantovaný do hlavy (ideológiou, médiami, alebo naozaj len častým opakovaním) a ktorý často prináša skôr nádej, než odpoveď. A už to beží, už sa to valí ako veľká bezmozgová vlna... „Robíme to predsa pre planétu!“ alebo "Očkovanie je jediné riešenie!". Alebo hoci „Trest smrti pre Miladu Horákovú!“. Len to na seba vždy berie aktuálne historické mimikry...
Píšte všetci modrým perom... To ani neprekvapuje. Takto funguje dav. S tým veľa nenarobíme. Problém je, keď sa myšlienkového klišé drží človek, ktorý by sa mal priam živiť samostatným (nezávislým) myslením...
Svet sa mení! Svet sa mení?
Jedným z dnes často šírených (dokonca pravdepodobne až najčastejšie šírených) myšlienkových klišé je tvrdenie, že svet sa mení a že my sa budeme musieť zmeniť tiež. Že jednoducho nemáme inú možnosť... Že je tu akási nová paradigma (zatiaľ ešte pre istotu nie celkom pomenovaná, lebo viaceré názvy si už stihli vyrobiť veľmi zlé meno) a my jej neunikneme.
A pritom svet dnes vôbec nejde dopredu... skôr prešľapuje na mieste a v mnohých ohľadoch ide dozadu. Sme teraz v období prázdnoty a neistoty z budúcnosti a zase si potrebujeme interpretovať (či dezinterpretovať?) budúcnosť.
Takže je tu téza, že
1) svet sa mení
2) my sa budeme musieť zmeniť tiež
Intenzívne (avšak nemilo) som si to opäť uvedomil, keď som si pozeral rozhovor so sociológom Michalom Vašečkom. Rozhovor nájdete v YT kanáli Denníka N a tento konkrétny rozhovor s názvom "Skaza je už dokonaná" bol zverejnený 14. 7. 2022.
Aby bolo jasno... Ja mám Michala Vašečku v zásade rád, považujem ho za vzdelaného, schopného rétoricky, vlastne je celkom aj sympatický... Napriek tomu, že časť jeho profesijnej minulosti je spojená s Open Society Fund, sa jeho a moje názory prekrývajú (odhadujem) možno aj na 75%. Viac v záveroch, ktoré sa týkajú vnútorných spoločenských a politických udalostí. V hodnotení globálneho (medzinárodného) kontextu sa skôr rozchádzame.
A práve tam sa Michal Vašečka (podľa môjho názoru) dopúšťa istého (asi revolučného) zjednodušenia a klišé a potom aj niektoré jeho interpretácie a závery nižšieho rádu sú (podľa môjho názoru) „ustrelené“. A nie som si istý, že ich v budúcnosti potvrdí realita.
Napr. od cca 04:30 do cca 05:20 v rozhovore hovorí:
„... My sa musíme vrátiť k štandardnému spôsobu transformovania spoločnosti... na pozadí transformácie celého sveta... ktorý prechádza doslova paradigmálnou zmenou.
Mení sa všetko, preto sa nedá ťahat veľa nejakých poučení z minulosti... A práve preto, že sa mení všetko, tak sa tomu treba jednoducho prispôsobiť. Slovensko nemôže byť ostrovom medzi tými, ktorí to zvládajú horšie alebo lepšie. My si nemôžeme povedať, že my jednoducho nenastúpime do toho vlaku...
No a problém je... keď som povedal, že mám pocit, že ľudia tomu nerozumejú... áno, nadpolovičná väčšina slovenskej populácie sa v tom úplne stratila. Stratila sa v transformácii spoločnosti... teraz myslím nie iba slovenskej, ale celosvetovej, na prahu toho 21. storočia... čo vyžaduje úplne iné postupy, ako doteraz.“
Pán Vašečka zastáva názor, že svet sa mení a že Slovensko a slovenskí občania nemajú inú možnosť, než sa prispôsobiť. Že svet sa mení a my sme takí „žiaci z konca abecedy“, „žiaci zo zadnej lavice“, od ktorých sa žiada len jedno. Aby ten progres dobehli... Lebo bude s nami zle. Iná možnosť vraj ani nie je na stole.
Čísla z vtedajšieho aktuálneho eurobarometra (22. jún 2022) pán Vašečka interpretuje tak, že je to v neprospech Slovákov.
Svet (a život) je neustála zmena
Nebudem tvrdiť, že nie... Svet je aktuálne naozaj v turbulentnom, nepokojnom období... a mení sa... Ale svet bol vždy v pohybe. Svet a život je v neustálom pohybe. Aj vtedy, keď sme zažívali časy relatívnej stability (vtedy však vieme s pomerne vysokou mierou pravdepodobnosti predikovať, čo je pred nami).
Otázka však je, či sa mení paradigmálne a či svet je vôbec(!) možné paradigmálne meniť. Zvlášť, keď už vieme, že euro-atlantickí myslitelia sa nám už viackrát pokúšali "predať" myšlienky akýchsi paradigmálnych zmien, ale šeredne sa pomýlili... a to hneď niekoľkokrát (a to beriem do úvahy len môj život, čo je veľmi krátka časť svetových dejín).
Lebo svet sa mal paradigmálne zmeniť aj socializmom (komunizmom) a mal sa zmeniť aj fukuyamovským celosvetovým univerzalizmom demokracie. A výsledok? Veľká podčiarknutá Nula...
Tak práve dnes sa svet vraj celkovo paradigmálne mení?
A propos eurobarometer (z júna 2022)...
Niektoré čísla naozaj môžu pôsobiť desivo (ak ste nejako predom nastavení), ale napríklad vysoké percento nespokojnosti s demokratickými procesmi v EÚ je apriórne negatívne? To je dôkaz o „stratenosti“ Slovákov? O „nevďačnosti“ voči EÚ? Veď to sa dá pochopiť aj ako: „Pozor, Slováci nepovažujú rozhodovacie štruktúry a rozhodovacie postupy EÚ ako demokratické. Nedôverujú im.“ To je problém iba náš alebo aj problém Európskej komisie a eurobyrokratov z vysokých sklenených budov?
Pán Vašečka to v rozhovore (jednostranne) predkladá ako jasný dôvod na kritiku slovenského postoja, aj keď to rovnako môže byť aj dôvod na kritiku únijných štruktúr... Alebo je aj pán Vašečka v zajatí „rozprávkovej duality“ dobra a zla? Svätá únia európska je bezhraničné dobro a jej kritika je zlo a nevďak a nepochopenie? A spiatočníctvo?
Pán Vašečka tvrdí, že podľa eurobarometra je 55% Slovákov (najviac v EÚ) proti ďalšiemu rozširovaniu EÚ (západný Balkán, Ukrajina, Moldavsko). A to je pochopiteľné... to spolu súvisí, koreluje... Ak nie sme spokojní s fungovaním EÚ, potom (aspoň v tomto štádiu) asi nie je dobré do tohto „bordelu“ prizývať nových členov, lebo „bordel“ tak bude len väčší. (Pán Vašečka v tejto súvislosti tiež akosi nedopovedal, že 52% Holanďanov, 51% Slovincov a 50% Čechov je proti hŕŕŕ rozširovaniu EÚ. V celkových číslach však - za všetky krajiny - je 58% občanov EÚ za rýchlejšie prijímanie nových členov.)
Najprv treba EÚ vyladiť, zreformovať, preštrukturovať... až následne rozširovať. A dalo by sa doplniť, že možno rozširovať, lebo možno sa naopak ukáže, že EÚ treba naopak skôr zoštíhliť. To nie je neprajnosť Slovákov voči iným státom, ktoré by si tiež chceli užívať to únijné pohodlíčko a predpoklad strááášne vysokej životnej úrovne. To je realistická opatrnosť. Neviem čo na tom pánovi Vašečkovi vadí alebo čomu presne nerozumie... A navyše v situácii, že by sa to údajné rozšírenie malo diať o (s prepáčením) „bordelárske“ krajiny, ktoré o demokraciu zatiaľ ani nezavadili (áno, to mám na mysli aj oligarchickú skorumpovanú Ukrajinu, ktorá teraz zbiera sympatie, ale na inom poli).
A tým, čo vyššie povedal, sa pán Vašečka (verím, že tomu sám verí) stáva šíriteľom tohto klišé... svet sa transformuje a my sa mu musíme prispôsobiť. Bodka. Toto je veľká Pravda a toto je koniec diskusie.
Ale svet sme aj my, aj my tvoríme svet... a spätne naň pôsobíme. V dopravnej zápche môžete nadávať na dopravnú zápchu, ale lepšie je si uvedomiť, že aj vy ste zápcha... Ak sa svet mení, sme aj my súčasťou tej zmeny a formujeme ju. Aj čo do smeru, aj čo do rýchlosti.
Ak má pán Vašečka pocit, že svet niekam uteká a Slovensko tak hrozne a neodčiniteľne (nezvratne) zaostalo, tak čo by povedal pastierom v Afghanistane, čo by povedal ľuďom v Saudskej Arábii, čo by povedal ľuďom v Bhutáne, čo by povedal ľuďom v Pakistane, na Madagaskare alebo v Mongolsku? Čo by povedal Rusom? Veď Rusi (hlavne mimo veľkých miest) majú taký civilizačný deficit, že až...
Dnes je naozaj svet nepokojný (nestabilný) a naozaj prebieha viacero procesov zmien paralelne. Nie je však problémom to, že bežia zmeny. Ale to, že dnes nevieme, kam povedú. A nevieme, ako dopadnú...
Napr. sa postupne rozpadáva bezpečnostná architektúra ustanovená po 2. svetovej vojne a objavujú sa nové trecie plochy. A „smrdí“ to novou svetovou vojnou. Je tu nestabilita, ktorá sa možno bude dať urovnať až novou vojnou. Potom sa nakreslia nové hranice a zas bude nejakých 70, 80, ba možno aj 100 rokov pokoj. To ale vlastne vôbec nie je vývoj vpred, to je dosť veľa krokov (a rokov) naspäť... To vôbec nie je paradigmálna zmena. To je len mocenská neistota. Opakovanie histórie.
Mení sa ekonomicko-mocenská štruktúra sveta, vznikajú nové centrá ekonomickej moci a zvyšujú sa ich ambície politické. Predošlé centrá moci buď neexistujú (ZSSR), bojujú so svojimi vlastnými démonmi a falošnými utkvelými ilúziami o sebe (Rusko) alebo si svojimi predchádzajúcimi aktivitami a lžami vyslúžili opovrhnutie až averziu (USA) a robia si celosvetovú blamáž aj tým, kto ich dnes reprezentuje z najvyššieho miesta (blúdiaci, bľabotajúci Joe). A sami tiež vypratali isté mocenské pozície, lebo, keď sa pozriete, čo po nich za desaťročia zostalo, tak vidíte len veľké ambície, ale v skutočnosti nezvládnuté, nedokončené a dodrbané akcie (Vietnam, Líbya, Sýria, Irak, naposledy Afghanistan...).
Táto zmena sa naozaj deje. USA stratili rešpekt a atraktivitu (sami si za to môžu) a Rusi (ktorí atraktivitu nikdy ani nemali) zase stratili reputáciu, stratili nimbus víťazov 2. sv. vojny, a na Ukrajine si svojpomocne rozbíjajú ilúziu o údajných nadľudských schopnostiach svojej armády a údajných ruských superzbraniach... A čo je pre nich najhoršie... Rusi stratili možnosť stať sa Európanmi, na dlhé desaťročia poškodili značku "Russia" a sami sa rozhodli priradiť sa k Ázii, kde pri svojej technologickej zaostalosti a priam povestnému lajdáctvu budú aj tak hrať len tretie husle (menej než Južná Kórea). USA ešte stále vzbudzujú aký-taký vojenský a technologický rešpekt, Rusi už ani to nie... ak sa okolo nich chodí po špičkách, je to len preto, aby nejakému Alexejovi "neprdlo v bedni" a v alkoholickom opare nestlačil nesprávne tlačidlo. A aj tak by sa netrafili tam, kam pôvodne zamýšľali...
Svet sa mení v tom, že je tu neistota, je niečo otvorené a nedokončené, je tu potenciálne nejaké mocenské (mocensko-vojenské) vákuum a čakáme kedy a kde sa objaví nejaký nový pes, čo si dovolí na doterajších dominantných psov a ukáže im, kde je ich miesto. Veľa sa hovorí o Číne a podľa všetkého tá má na to materiálny aj ľudský potenciál (už menej technologický). Len tie idey a étos nám nevoňajú... Aby totalitná krajina kontrolovala Svet? Ts, ts, tsss... (Aktuálne sa však objavujú správy o ekonomických problémoch Číny, o krachoch bánk, realitnej bubline a deštruktívnom vplyve absurdnej politiky „nulového covidu“. Čína bude veľa zatĺkať, ale nejaké dôsledky pravdepodobne uvidíme aj navonok.)
Aj ťažko skúšaným Číňanom raz dôjde trpezlivosť. Či už bude rozbuškou zero-covid policy alebo ekonomická recesia... Jediná možnosť ako udržať toto totalitné ghetto ako-tak pod kontrolou, je dodávať im stále elektrinu... stále a stále. Lebo ak budú mať navyše ešte aj blackouty, násilie, ktoré vypukne, už žltí komunisti len ťažko udržia pod kontrolou. A tieto čudné termitištia, ktoré asi majú pôsobiť luxusne, sa zmenia na to, čím v skutočnosti sú - na žlté Gotham City.
Je tiež možné povedať, že sa mení téma základného politického konfliktu v euro-atlantickej civilizácii... Politickí komentátori už upozorňovali na to, že napr. ostatné voľby vo Francúzsku ukázali, že tradičné systémové súperenie medzi republikánmi (pravicou) a socialistami (ľavica) je preč... Podobne v Taliansku. Od konca 2. sv. vojny až do 90-tych rokov, tvorili taliansku politiku dva piliere - kresťanskí demokrati a socialisti (zase pravica a ľavica). Dnes je to iný konfllikt - systémové a antisystémové strany to znamená pro-globalistické versus pro-národné strany, únio-servilné versus únio-skeptické strany... Tak ako vo Francúzsku, tak ako v Taliansku, tak ako na mnohých miestach v Európe, na prvé miesto zaslúžene poskočil konflikt na osi liberálny-konzervatívny. Ten je teraz akcelerátorom politických udalostí v euro-atlantickej civilizácii. (Aj Matovič to už zachytil, lebo on síce všeličo nemá, ale nos na témy má...)
Strata bezpečnostných istôt a nové vychýlenie politického kyvadla. To sú podľa mňa jediné zmeny, ktoré vychádzajú z prirodzeného behu sveta... Mnohé ďalšie témy sú síce priraďované k tomu, čo je súborne promované ako paradigmálna zmena dnešného sveta... ale mali by dostávať túto výsadu?
Svet sa mení? Alebo sú mu zmeny vnucované?
No a medzitým sa udeje výročné stretnutie Svetového ekonomického fóra (WEF) v Davose (v máji 2022) a tam údajne Klaus Schwab povie:
„Budúcnosť sa nedeje len tak sama od seba. Budujeme ju my, vplyvná komunita takých, ako ste vy, v tejto miestnosti. ... Máme prostriedky na zlepšenie stavu sveta. ... Po prvé, že budeme jednať ako podielníci v širších komunitách, aby sme slúžili nielen vlastným záujmom, ale aj záujmom komunity. A za druhé budeme spolupracovať. A preto tu tiež nájdete mnoho príležitostí angažovať sa do akcie a ovplyvniť iniciatívy na konanie pokroku vzťahujúceho sa ku špecifickým zámerom globálnej agendy.“
V súvislosti s týmito vyjadreniami česko-anglický spisovateľ, prekladateľ, dramatik Benjamin Kuras preto poznamenal toto:
„Pokrok. Iniciativa. Akce. Angažovanost. Spolupráce. Komunita. Zlepšení světa. Tatáž slova, jaká jsme nacházeli v projevech diktátorů komunistických. Vlastně i fašistických. Takže není divu, že kritičtí analytici se nemohou rozhodnout, zda WEF je spolek marxistů nastolující fašismus, nebo fašistů používajících marxistické metody a rétoriku.“
Tak ako to sakra je? Sú to zmeny prirodzené, tak sa svet spontánne vyvinul, alebo je svet zámerne vystavovaný sériovým (za sebou idúcim) riadeným pokusom o navodenie zmeny? Ide o zmeny prirodzené (chaotické) alebo ide o vnútenie zmien? Je to spontánne alebo riadené?
Nie je vôbec ľahké na to odpovedať. Nikto vám celú pravdu nepovie (čerpajte radšej z veľkého než z malého počtu zdrojov). A pri hľadaní záveru je lepším radcom miernosť a zdržanlivosť, než revolučné nadšenie pre zmeny, ktoré sa majú vraj týkať plošne (univerzálne) úplne všetkých.
Whistleblowerovi Edwardovi Snowdenovi sa pripisuje výrok, že: „Tie najobludnejšie spiknutia sa dejú priamo pred vašimi očami." („at plain sight“).
No... lebo tie najobludnejšie spiknutia sú nastavené tak, že počítajú s vami ako s hýbateľmi, ako s ľudským materiálom... Tie najobludnejšie manipulácie sa vás snažia (cez ideológiu) zapojiť do procesu... Nemôžu byť tajné. Potrebujú vás. Zapájajú vás. Zámerne. Máte byť ako mravce v mravenisku.
Akurát slovo konšpirácia je v nemilosti. Preto nikto nepovie „Spiknutie 2030“, ale „Agenda 2030“. A to už u ľudí prejde, lebo to zrazu vyzerá ako akýsi parádny rozvojový program. Program pre vraj lepšiu budúcnosť.
Nikto nepovie „Elektronická kontrola pohybu a špehovanie kontaktov“, ale povedia „Covid-pass“.
Nikto nepovie „Schudobnenie“, ale povedia „Zdieľaná ekonomika“.
Nikto nepovie „Budúca reštrikcia individuálnej dopravy“, ale povedia „Spoločná doprava je budúcnosť“...
a kampaň si platíme cez Európsku komisiu príživníkov a prísaviek.
Z našich povinných príspevkov do EÚ. Sami si platíme naše oblbovanie. Sami si financujeme manipuláciu a propagandu.
Geniálne vymyslené... Nie je to tajené, len je ľuďom predkladaný zástupný dôvod, resp. dôvod v ružovej poleve. A na to sa používajú klišé, ideologické „Pravdy“, propaganda a aktivizačné propagačné kampane.
A neobľúbený a nesympatický Klaus Schwab to vlastne prezradil... spolok mocných, ktorí (de)formujú budúcnosť. Teda aspoň sa snažia. Chcú sa vyhnúť chaotickej zmene, tak sa ju snažia riadiť. Neviem, či si uvedomujú, aké veľké sústo si odhryzli...
Deje sa toho veľa, v ostatných desiatich rokoch sme si snáď už ani nevydýchli... Valí sa kampaň za kampaňou. Jedna nevyjde, nová začne byť pretláčaná. Stále sme (v euro-atlantickej civilizácii) bombardovaní nejakým novým konceptom, novou propagandou. Máme vraj ako jedno ľudstvo (one world) riešiť vraj spoločné problémy.
Lebo niekto tu propaguje koniec fosílnych komodít (palív). Len udržateľné zdroje energie!
Lebo niekto tu propaguje takmer plnú elektrifikáciu individuálnej dopravy (a chudobní prispievajú, cez štátne a európske dotácie, bohatým na ich predražené elektrické autá... lebo globalisti vždy fungujú tak, že chudobným berú a bohatým pridávajú).
Lebo niekto tu propaguje sharing skoro všetkého.
Lebo niekto tu propaguje klimatické zmeny vraj spôsobené predovšetkým človekom.
Niekto tu propaguje plnú digitalizáciu platobného styku (tzv. „koniec hotovosti“).
Niekto tu propaguje komunistický(!) nepodmienený príjem.
Niekto tu propaguje naivistické, nefunkčné a konfrontačné miešanie rás, etník a kultúr (tzv. multikulturalizmus) a balkanizáciu euro-atlantickej civilizácie.
Niekto tu propaguje genderové zmätky, nebezpečné farmakologické experimentovanie a chirurgické mrzačenie. Hazardovanie s vlastným telom a predčasnú sexualizáciu malých detí.
Niekto tu propaguje digitálny dohľad nad pohybom vo fyzickom priestore.
Niekto tu propaguje invazívne zásahy do tela a nemožnosť privátnych intímnych rozhodnutí o svojom zdraví a integrite tela (povinné očkovanie) a digitálnu medzinárodnú kontrolu nad zdravotným stavom.
Niekto sa dosť snaží... Aj keď mám pocit, že už je na konci s dychom... Lebo čo už môže nasledovať? Globalistický gulag s wifinou? (Zaujímavým paradoxom je však to, že aktuálny ekonomický úpadok nás vráti mnoho desaťročí naspäť. Do zóny o základné udržanie života... všetky takéto meta-koncepty pôjdu zo stola dolu.)
Nemáme problém? Vyrobíme si ho!!!
Svet má problémy reálne a potom problémy, ktoré niekto priživuje. A následne využíva na kampane.
Príklad? Niekto tu absurdne propaguje etnickú a rasovú inklúziu, aj keď ide také oblasti ľudskej činnosti, kde treba predviesť konkrétny špecifický výkon. Je tu snaha výkonové kritériá zamlčiavať a zdôrazňovať etnické či rasové kritériá. Príkladom môže byť neomarxistické vyplakávanie, že na Tour de France je málo cyklistov tmavej pleti.
Viď napr. článok autora Michala Čiernika zo dňa 25. júla 2022 na neomarxistickom portáli pre brainwashing mladých (brainee.sk). Citujem a odporúčam celý článok, je to dooosť veľký úlet.
„Najprestížnejšie a najstaršie etapové preteky Tour de France sú za nami. Trojtýždňové podujatie prinieslo po výkonnostnej stránke extrémne pokroky a lámali sa aj rekordy. V jednej veci však Tour a celkovo svetová cyklistika oproti ostatným športom zaostáva. Má minimum športovcov tmavej pleti.
Do roku 2011 Tour de France nevedela, čo je to cyklista tmavej pleti. Do histórie sa zapísal až Yohann Gene. Cyklista afro-karibského pôvodu narodený vo Francúzskom zámorskom regióne Guadéloupe, ktorý jazdil výlučne za tím Europcar, dnešný Team TotalEnergies.
Od tohto momentu si všetci mysleli, že najbelší šport pretrhne túto stredovekú tradíciu a zaradí sa do moderného sveta. Opak je však pravdou. Počas minuloročných pretekov najvyššej kategórie World Tour tvorili cyklisti tmavej farby pleti iba jedno jediné percento pelotónu. No a tento rok sa na 218-člennú súpisku Tour de France pre istotu nedostal žiadny tmavý pretekár.
„Aj preto má pred sebou tento šport ešte dlhú cestu, aby bol skutočne pre všetkých,“ hovorí Nicholas Diamini. Práve on bol vlani jediným tmavým cyklistom na štarte. Zároveň prvým tmavým Juhoafričanom na Tour de France. Pred dvoma rokmi bol na Tour jediným tmavým cyklistom Francúz Kévin Reza. A príliš sa to nelepší.“
Takto to funguje... toto je modelový príklad, ako sa verejnosti (resp. svetu) vnucuje akási pochybná „nutnosť zmeny“. Používajú sa silné slová ako „stredoveká tradícia“, "nedostatok modernosti", naznačuje sa, že je tam prítomný nejaký zlý úmysel (pre istotu v pelotóne nebol žiadny pretekár tmavej pleti).
A pritom je to celé nezmysel... Buduje sa tak falošná kauzalita. Ako keby etalónom kvality a modernosti (pozor, to je silné zaklínadlo) bolo jedine to, koľko športovcov tmavej pleti je na vrcholovom športovom podujatí? Koľko športovcov z utláčaných menšín(!) je na vrcholovom športovom podujatí?
Tour de France je výkonová záležitosť, predpokladám (ako laik), že asi jeden z najťažších cyklistických etapových pretekov na svete. To nie je výročné stretnutie cyklistického multirasového empowermentu. To sú profesionálni jazdci, jednoúčeloví roboti, ktorých si zakúpili (zaplatili) cyklistické tímy. Za dosť veľa peňazí (cenu za Sagana jeho tým dnes asi aj ľutuje)... To je tvrdý biznis, to nie je priestor pre charitu, aktivizmus a politickú korektnosť.
A nie je to o tom, že štart a teraz rýchlo šliapeme do cieľa... tam sa uplatňuje taktika a delenie rolí v tíme. Okolo toho je celá veda... tímy si vyberajú jazdcov aj podľa toho, či sa im hodia do tímovej koncepcie. Podľa ich výkonov a individuálnych daností, rozhodne nie podľa farby pleti.
Problém, ktorý nie je v skutočnosti žiadnym problémom... Rozhodne nie tam, kde sa ráta iba výkon. Kde je vyžadované predvedenie špecifického výkonu na čo najvyššej možnej úrovni. Jediné kritérium. A žiadne kvóty...
Poďme do sarkazmu... Ja si myslím, že vrcholovú cyklistiku by mali zrušiť (to be canceled), pretože je to šport, ktorý nedostatočne odráža pestrosť a diverzitu dnešného sveta. Aj matematiku by mali zrušiť, aj vážnu hudbu by mali zrušiť, aj heavy metal by mali zrušiť, aj jadrovú fyziku, pretože tieto oblasti ľudskej činnosti sú málo rasovo pestré, a teda málo inkluzívne, farebné rasy v nich excelujú len veľmi málo (ak vôbec)... Tak sa im proste radšej nebudeme venovať. Aj Nobelovu cenu by mali zrušiť, pretože neoceňuje dostatočne farebných mysliteľov a vedcov, ktorí robia tak mnoho pre tento svet.
A pri tej Tour de France sa môžeme ešte pousmiať... realita aj tak pôjde vlastnou cestou. Ale nedávno prebehla médiami správa, že britské Royal Air Force bude pri personálnych náboroch preferovať ženy a menšiny... tak dúfam, že bude mať z koho vyberať. Ale tu už ide o armádu a obranyschopnosť štátu. Tam sa revolučné zjednodušovanie a revolučné ilúzie môžu aj nevyplatiť... Držme im teda palce!
One World, One Love
Niekomu tu záleží na tom, aby sme boli „jedno ľudstvo“. Propaguje univerzalizmus a propaguje tzv. „univerzalistické problémy“, ktoré si vraj vyžadujú globálne riešenia. A to je báza pre vnútenú intervenciu buď problémových a nedôveryhodných globálnych inštitúcií (WHO) či dokonca zločineckých a výsostne súkromných elitárskych spolkov (napr. WEF, ale aj Bilderberg a ďalšie), ktoré nedisponujú žiadnou legitimitou ovplyvňovať politiku štátov.
Globálne problémy a globálne riešenia... Takto bol svet vystavený umelo vyvolanej covidovej pandémii (to, že keď už bol džin z fľaše von a mutoval, to je už druhá vec), niekto tu promuje klimatickú krízu a promuje otepľovanie Zeme. Vraj spôsobené hlavne činnosťou človeka a uhlíkovou stopou. (Byť ekologický na osobnej úrovni je však úplne v poriadku, to nespochybňujem).
Takto bol svet umelo vystavený vlne Black-Lives-Matter-výtržností a agresívneho ľavicového chuligánstva... Áno, sponzorovanej aj „filantropickým deduškom“ Georgeom Sorošom (no jasné... ten nadsluhujúci vyžitý mamľas, aby chýbal niekde, kde sa spoločnosti podkuruje pod kotlom...)
A potom na stretnutí WEF je na drzovku povedané, že „budúcnosť nevzniká len tak sama od seba, ale tvoria ju ľudia ako my... ľudia s vplyvom“. Áno, súhlasím, to potvrdzuje aj moje vnímanie sveta a histórie. Históriu budujú silní jednotlivci, jednotlivci so silnou ideou a výrazným mocenským pozadím. Nie vždy sú to však tí najskvelejší. Často skôr tí, ktorí majú najmenej zábran.
A vôbec... prečo Slovensko má byť vlastne prítomné na stretnutí WEF v Davose? Načo? Prečo tam má byť premiér (Heger) a trepať hlúposti v štýle „Poturčenec horší Turka“. Komu sa vláda pchá do zadku? Komu sa premiér pchá do zadku? Aký prínos pre Slovensko a slovenských občanov má účasť našich vysokých štátnych zástupcov na „annual meeting“ WEF? Aký legitímny demokratický záujem občanov sa takto realizuje?
Naši štátni a vládni predstavitelia nemajú žiadnu povinnosť chodiť medzi tento typ ľudí... môžeme sa decentne a slušne ospravedlniť. Zúčastňovať sa na stretnutí takýchto spolkov rozhodne nie je v záujme Slovenskej republiky.
https://www.vlada.gov.sk/premier-eduard-heger-na-svetovom-ekonomickom-fore-v-davose/
Tvrdí sa, že svet sa paradigmálne mení a nič s tým neurobíme... Vraj. Je to celé veľmi sugestívne a ľudia, ktorí nemajú myslenie ako svoj denný chlieb, sa v tom môžu rýchlo stratiť. Proste niečo počujú cez médiá a prevezmú to bez rozmyslu... ale pán Vašečka je vlastne intelektuál. Rozmýšľanie je náplň jeho práce. Podobne ako je myslenie náplňou práce Fukuyamu...
Sú to zmeny sveta? Nevyhnutné zmeny sveta? Alebo sú to skôr kampane, ktorým sme cielene vystavovaní? Kampane, ktoré nás majú prinútiť meniť spôsob ako svet vnímame a ako o svete rozmýšľame? Kampane, ktoré nás majú infikovať agendou niekoho. Kampane, ktoré s nami počítajú len ako s materiálom, ktorý sa nechá indoktrinovať... najlepšie lacno a ľahko indoktrinovať?
Faktor premenlivosti a faktor večnosti
Áno, keď sa pozrieme na svet, tak je tu veľa pokusov o zmeny. Máme byť z toho rozhodení? Len vtedy, keď nerozumieme, že svet je konštituovaný dvomi faktormi (dvomi silami) - faktor večnosti a faktor premenlivosti... Svet, ľudstvo sa aj zmenili aj nezmenili... Obe tvrdenia platia. Polarita.
Zmenila sa forma ľudského spolunažívania, prešli sme množstvom historických skúseností, ale človek sa veľmi nezmenil. Sme síce fyzicky vyšší, máme výraznejšiu stavbu tela (lepšia strava, ale aj menej fyzickej aktivity), máme dlhší vek.
Nezmenili sa však emocionalita a túžby ľudí (ktoré majú vplyv na motiváciu konania).
Celý ten vývojovo-historický proces je v niečom premenlivý a v niečom je až prekvapujúco zotrvačný a tvrdohlavý a cyklický (veď sami tvrdíme, že história sa opakuje, nie je to jednoduchý pohyb po priamke vpred).
A extrémne veľkú zotrvačnosť majú biologicky-kódované fenomény. Aj preto gender nikdy „nevyhrá“ nad biologickým pohlavím, nikdy nebude pre spoločnosť dôležitejší než biologické pohlavie... lebo biologické pohlavie je stvorený fundament, takto prirodzene polaritne funguje príroda. Gender je oproti tomu len dočasná ľudská agenda, ľudský produkt. Človečenská snaha nejako predefinovať svet. Vnútiť mu nový (vraj lepší) spôsob fungovania. Možno je to správne, ale možno aj chybné. Uvidíme.
Gender bude mať svoj začiatok, stred a koniec. Oproti tomu muž a žena (resp. samec a samica) je večnosť, ktorú žiadny človek nie je schopný zmeniť.
Vyskúšali sme si rôzne formy usporiadania spoločenských vzťahov (to sú skôr sociálne-kódované fenomény) a zistili sme, že mnohé spoločenské formy a nápady na zmeny spoločnosti (nech už boli akokoľvek protežované mocensky) nakoniec nevydržali viac než pár desaťročí. Avšak často boli spojené s obrovskými materiálnymi škodami, s veľkým utrpením mnohých ľudí, dokonca s psychopatickým vraždením názorových oponentov... aby sa následne zosypali ako fejkový domček z karát.
Nie, svet nie je v neustálej prudkej zmene. Áno, niektoré zmeny sveta vedia byť „revolučné“ (= prudké, rýchle) a je celkom smola, ak sa to deje práve u vás doma a práve v čase vášho žitia... ale to je ako ohňostroj, rýchlo sa to "vybúcha" a potom príde na rad "evolúcia“, ktorá je naopak šialene šialene šialene pomalá. V revolúcii sa dá byť iba krátko...
Dve sily stoja vždy oproti sebe... sila deštrukcie, zmeny a navodenia nového. A druhá - sila, ktorá to ťahá do stredu, do vyváženosti, do optima, do stability (až takmer nehybnosti). Na vás záleží, či tie sily viete identifikovať, cítiť ich a ako ich vo svojom osobnom konaní podporovať. Či sa rozhodnete podporovať deštruktívne sily zmien (často potrebných, ale, žiaľ, ešte častejšie umelých a absurdných, často úplne vymyslených, popletených, omylných a odsúdených na budúci zánik... nielen ako komunizmus, ale aj ako fukuyamovská ilúzia alebo „ilúzia rovných príležitostí“ na Tour de France) alebo sa postavíte na stranu kreatívnych síl večnosti.
Či sa postavíte na stranu deštruktívneho sveta ideológií produkovaných nepokojnou a omylnou ľudskou mysľou, alebo na stranu vyváženého optimalizovaného (a pravdivého) Všehomíra.
Svet pôsobí na nás a my pôsobíme na svet. Svet aj naším konaním môže spomaliť, aj keď vám pán Vašečka hovorí, že svet nám už utiekol a že to VY ste hrozne pozadu... a že je to zlé a bude to pre vás už len horšie. Lebo svet vám úplne utečie... Kam vlastne? Kam utečie?
Možno (ba určite!) prejdeme nejakými slepými uličkami, ale faktor večnosti zase vráti svet ku jedinej dobrej možnosti... k tomu, čo funguje. A keď niečo zdvíha emócie, stavia človeka do sporov proti inému človeku, to je vždy zlý koncept, ktorý nebude dlho udržateľný...
Samozrejme, že si môžeme povedať, že „nenastúpime do toho vlaku“ (ako sa z nás smeje pán Vašečka). Stále môžeme (a aj by sme mali) zvažovať a rozhodovať sa. Tak, ako sa môžeme rozhodnúť nestať sa súčasťou dopravnej zápchy...
Ak tie zmeny (ktoré sa vraj nevyhnutne majú diať) považujeme za neprirodzené, ak ich považujeme za umelo vyvolané, ak ich považujeme za rozvratné pre spoločnosť a ak prípadne máme podozrenia, že za generovaním tých zmien (alebo za propagovaním tých zmien) sú možno isté partikulárne záujmy (ekonomické a mocenské), je úplne legitímne nevychádzať takýmto zmenám v ústrety. Neživiť ich. Nepodporovať ich.
Existuje z toho cesta von.
Všímať si v realite viac faktor večnosti a menej faktor premenlivosti.
Všímať si (a podporovať) na udalostiach a fenoménoch viac to, čo pretrváva, než to, čo sa mení... Byť opatrní hlavne pri zmenách, ktoré majú rozbiť všetko predošlé („rozboríme sveta starý základ“)... Všímať si (a postaviť sa na stranu toho) čo je prirodzené, než to, čo je človekom vytvorené (aj keď to môže byť niekedy ťažké na rozhodovanie).
Pochopiť po akých trajektóriách sa vyvíja svet a pochopiť, ako prebiehala história. Pochopiť, že mnohé slepé uličky začínali veľkým nadšením. Pochopiť, že ľudská myseľ sa často živí ilúziami... Nadšenie a úsudok často idú proti sebe.
Vtedy budeme menej zraniteľní ad-hoc reklamnými kampaňami, ktoré propagujú to, čomu sa vraj nedá odolať a to, čo sa vraj neodmieta... Kampaňami, ktoré propagujú vraj super pokrok... Kampaňami, ktoré tvrdia, že „kdo chvíli stál, už stojí opodál“.
A budete aj menej zraniteľní ľuďmi (hlásnymi trúbami), ktorí by vás radi videli pod transparentmi a heslami. Menej zraniteľní hecovačmi a roztlieskávačmi, ktorí by vás radi videli v dave s jediným názorom. Ľuďmi, ktorí vás odkláňajú od „tu a teraz“ a odkazujú kamsi prstom na ďaleký obzor. Ľuďmi, ktorí hovoria jeden svet - jeden problém - jedno riešenie...
Existuje z toho cesta von.
Ak vám raz zase bude niekto tvrdiť, že svet sa PARADIGMÁLNE mení, nechajte ho ísť. Usmejte sa na neho milo a... nechajte ho ísť. Je veľmi pravdepodobné, že za takých 20 rokov sa povedľa vás bude vracať späť. Z ďalšej slepej uličky...
PS: Kde sú dnes nemeckí eko-aktivisti, ktorí bojovali za odstavenie uhoľných elektrární? Beh dejín ich pekne nakopal do zadnice. Kde sú minuloroční vakcináckovia? Teraz radšej čušia... Ani Demi Lovato už nie je minuloročné nebinárne „ono“, ale opäť žena, ktorou vždy aj bola...
