V tomto roku to už je pekných 33 rokov od 17. novembra 1989.
Tridsaťtri rokov od zmeny, ktorá mala byť štartovacou čiarou ku slobodnej a prosperujúcej spoločnosti. Spoločnosti modernej, blahobytnej, zameranej na kreativitu, osobný rozvoj a spokojnosť. Tridsaťtri rokov od momentu, keď sme boli plní nádejí a mysleli sme si, že „už bude len lepšie“.
A čo sa nám za ten čas podarilo?
Ekonomika je na tom čoraz horšie, byť chudobný sa možno čoskoro stane normou. Čo nerozkradli miestni šikovníci s politickým krytím (väčšinou právnici), to „dorazili“ nadnárodné korporácie, finančné machinácie bankstrov a mimoriadne podozrivé geopolitické hry a udalosti (len tak odboka... októbrový útok na Nord Stream... veľmi čudné, že?). Stali sme sa súčasťou systému, ktorý nás zotročuje a ničí cez dlhovú závislosť (a ešte sme to v roku 2009 aj vítali). Sme vťahovaní do udalostí, ktoré sa nás týkajú len okrajovo alebo sa nás netýkajú skoro vôbec. Alebo do udalostí, na ktorých benefituje niekto iný než my.
Politická pluralita nás doviedla k hádkam, rozporom a bojom každého proti každému. Iste, môžeme si vyberať z veľkého množstva strán, ale zatiaľ nás vlastne všetky sklamali (a niektoré aj poriadne oklamali a okradli, vybielili spoločnú pokladnicu, presunuli prostriedky z nášho účtu na svoje osobné účty a prominentní „jackpotári“ si pokúpili nehnuteľnosti v zahraničí a limitované verzie Porsche Panamera). Už sme vlastne takmer aj rezignovali na to, aby strany boli našou predĺženou rukou v zastupiteľskom rozhodovacom systéme. Stali sa z nás buď len hluční „fans“ politických dresov (schopní sa aj pobiť za svoj klub) alebo „politickí bezdomovci“ v ťažkej dezilúzii, ktorí už ani nechodia k voľbám. Lebo „Veď čo sa zmení?“
Naši poslanci v EÚ nezastupujú Slovensko v Bruseli, ale zastupujú Brusel na Slovensku (česť výnimkám!). Nie sú to vlastne ani poslanci (tí, ktorí boli nami niekam poslaní), ale iba štedro preplatení sluhovia akýchsi lobbistov, technokratov moci a sráčov z think-tankov, ktorých tváre ani nemáme vidieť.
Naši geopolitickí spojenci dnes sú rovnako hlúpi, prázdni a ideologicky šialení (= EÚ) a rovnako nebezpeční, sebastrední a plní vlastných problémov (= USA), ako boli naši spojenci pred rokom 1989. Nepomohli sme si ani trochu. Zahučali sme z kaluže do blata.
EÚ je do seba (a svojich nápadov) tak zahľadená, že vlastne už nevidí ani to, čo by si mala (vo vlastnom záujme) všímať. Pro-národné konzervatívne vlády (zopár mesiacov je taká už aj vo Švédsku) označuje za pravicovo-populistické a rada tvrdí, že sa ku kormidlu dostali cez dezinformácie. Pani von der Leyenová sa vyhrážala Taliansku, keď ešte Meloniová ani nebola zvolená :-) Na výsledok volieb to vôbec nemalo vplyv. Kde robia súdruhovia z Komisie chybu?
My dnes ani nie sme svojprávny štát. Nestali sme sa ním. Sme len loďka na vlnách a na tie vlny nemáme takmer žiaden vplyv. Môžeme sa akurát tak pevne držať zábradlia a skúsiť sa udržať na palube. Ako povedal kedysi jeden diskutér (nick si už, žiaľ, nespomeniem, je to už nejaký čas naspäť): „My sme taký nezávislý štát. Nič od nás nezávisí.“ Na veľkej scéne sa s tým aj počíta, naši premiéri sú len „do počtu“. Nikto sa ich na nič nepýta a zatlieska sa im, len keď na výročnom stretnutí akýchsi obskurných divno-globálno-organizácií odrapocú žiadané repliky.
A sloboda slova - pôvodne naleštený výklad demokracie - je už tiež nadbytočná. Keď nemáte „tie správne názory“ začnú sa vám najskôr posmievať, potom vás urážať (dezoláti! opice!) a nakoniec vám zablokujú profil na sociálnych sieťach alebo vypnú web. Nepotrebujú k tomu ani rozhodnutie súdu. Žijeme v nebezpečnej a nevábnej prítomnosti. Žijeme v ére násilia, hrubosti a vulgárneho presadzovania jednej (vraj globálnej, vraj objektívnej) pravdy. Vraj že „boj proti konšpiráciám a hoaxom“, "boj proti nenávisti" :-) Píšte všetci modrým perom... To sme teda dopadli!
Aj Polícia SR aktivisticky loví hoaxy. Na toto je určená polícia? Tu niekomu fakt už prepína? Naozaj sa chceme vrátiť pred rok 1989? Budeme ľuďom kontrolovať myslenie? Budú novo-komunisti ľuďom kontrolovať myslenie prostredníctvo ideo-polície? Kedy prestalo platiť, že demokracia je súťaž myšlienok? (ááá... už asi viem... to prestalo platiť spolu so vznikom ľudovej demokracie a potom liberálnej demokracie).
Po zvolení Donalda Trumpa v roku 2016, možno ešte od čias migračnej krízy z roku 2015 sme začali silnejšie vnímať nárast konzervatívneho populizmu, presnejšie konzervatívne orientovaného populistického nacionalizmu. Charakterizujú ho zastrašovanie imigrantmi, elitami, sexuálnymi menšinami či menšinami všeobecne. (Peter Bárdy, 16. novembra 2022)
Nenabádam, aby sme 17. november ignorovali. Môžeme sa k nemu pietne vracať a vracať sa s bázňou k tomu, kým sme boli a čo sme chceli dosiahnuť. Je v poriadku si ho pripomínať a určite to môže mať slávnostný charakter. Ale zostala z toho len úcta k spomienkam, k minulosti.
Zároveň je užitočné si (bez klamov a sebaklamov) uvedomiť, že vlastne niet veľmi čo oslavovať a že sme (aj z pohodlnosti) zanedbali starostlivosť o náš vlastný svet a nami vyprázdnený priestor využili takí ľudia (a ich sluhovia), ktorí v medzičase pokazili (rozvrátili) svet takým spôsobom, že jeho oprava bude ťažká a možno až nemožná...
Ak by 17. november bol pre nás momentom, aby sme porozmýšľali, ako tomuto úpadku a plazivej demontáži demokracie, ničenia ekonomiky, ideologizovania politiky a zámerného oslabovania štátnej suverenity efektívne zabraňovať z pozície občanov, bolo by to ten najlepší odkaz, ktorý si zo 17. novembra môžeme zobrať.
Je 17. november 2022. Asi je to dobrá príležitosť obhliadnuť sa späť.
Toto sme dokázali od novembra 1989? Na toto škaredé miesto dejín sme sa dostávali tých dlhých 33 rokov? Toto je naša cesta? Toto je naše ovocie, po ktorom nás je poznať? Zvonilo sa kľúčmi, aby to dnes vyzeralo takto?
Teda, ehm... veľmi slabý výkon.
Venujme pamiatke 17. novembra 1989 aspoň našu tichú spomienku.
PS: Len jedna poľahčujúca okolnosť tam je. V roku 1989 sme chceli „byť ako Západ“ a „žiť ako na Západe“. Dnes už nemáme žiaden vzor. Ten Západ už neexistuje. A, úprimne, ani by sme „ako dnešný Západ“ už ani nemali chcieť žiť (ak sa chceme vyhnúť aspoň časti problémov, ktoré sa na Západ valia, resp. ktoré si Západ generuje). Zostali sme sami... vyčerpaní, vykradnutí, oklamaní a aj stratení. Dnes máme objektívne omnoho ťažšiu situáciu ako v roku 1989. Urobiť krok vpred nebude jednoduché. Lebo teraz nevieme úplne jasne, kam by to malo byť, to vpred. Ale po 33 rokoch (a to už je nejaká forma zrelosti) by sme už mali rozumieť, že "stáť na vlastných nohách" za nás nebude nikto.
