*prológ článku
Tento článok som napísal po browsovaní cez youtube. V kanáli denníka SME som narazil na video s nadpisom Zlatica Kušnírová: Neverím v spravodlivosť, som skeptická. Uploadnuté dňa 22. februára 2023 v rámci série Rozhovory ZKH.
A ten nadpis je drsný a hovorí až nechcene veľa o našej realite, v ktorej musíme žiť. Absolútne pregnantne ilustruje slepú uličku (nevývoj), do ktorej sa Slovenská republika postupne dostala od roku 1993 (následne boli ďalšie predelové roky 2015 a 2020+2021).
„Neverím v spravodlivosť“... To nie je len konkrétne (a ľudsky pochopiteľné) vyjadrenie Zlatice Kušnírovej. To je veta, ktorú by bez zaváhania vyslovila drvivá väčšina obyvateľov Slovenskej republiky.
A toto nie je dobrá vizitka pre slovenských sudcov (ani pre Ministerstvo spravodlivosti SR, ani pre zákonodarcov) a nie je to dobrá vizitka ani pre stav našej demokracie a ani pre Slovenskú republiku samotnú.
Ako sa dá žiť v štáte, v ktorom neexistuje spravodlivosť?
Ako sa dá žiť v štáte, v ktorom neexistuje žiaden étos, žiadne pravidlá hry?
Ako sa dá rodiť a vychovávať deti v štáte, v ktorom neexistuje spravodlivosť?
Ako sa dá plánovať budúcnosť v štáte, v ktorom neexistuje spravodlivosť?
Ako sa dá platiť dane v štáte, v ktorom neexistuje spravodlivosť?
Ako sa dá milovať štát, v ktorom neexistuje spravodlivosť?
Niekomu takýto stav vyhovuje. Dokonca sa dá povedať, že určite niekomu takýto stav vyhovuje.
Len, či si tí „niekto“ uvedomili, že takto pracujú na potenciálnej budúcej neexistencii Slovenskej republiky.
Len či si tí "niekto" uvedomili, že takto konajú v súlade s úzko skupinovým záujmom, ale proti záujmu občanov Slovenskej republiky.
Neexistencia spravodlivosti nás môže v budúcnosti doviesť až k zániku tohto štátu. K úplnému rozvratu spoločenskej zmluvy a k následnému zániku štátnosti.
A potom som si uvedomil, že (ako to často býva) sa jeden a ten istý esenciálny problém zjavuje nad hladinou cez zdanlivo nesúvisiace fenomény. Ale stále je to ten istý problém. Sú to len rôzne prejavy tej istej príčiny.
*koniec prológu
Najprv by som mal o sebe niečo prezradiť. Ja v osobnom živote zásadne nepoužívam slovo „konšpirátor“, „konšpiračný“. Ani slovné spojenia „konšpiračné myslenie“ alebo „táto krajina je beznádejne zakonšpirovaná“ a podobné. Nikdy to odo mňa nebudete počuť.
Takýto spôsob vyjadrovania považujem za dosť nezodpovedný, ideologicky jednostranný (polarizovaný) a silne manipulatívny. Hlavne ak sa takého vyjadrovania dopúšťajú verejne známi alebo verejne činní ľudia. (Aj keď nikomu neupieram právo na jeho privátny či odborný názor a som za to, aby svoj názor mohol šíriť aj na verejnom pôdoryse, nielen pri rozhovoroch vis-à-vis s kamarátmi v krčme. Sloboda slova je pre mňa stále základný pilier demokracie. Každý sám však má zvažovať, čo povie a ako povie.)
Nikdy som nebojoval proti konšpiráciám. Nikdy som ani nepodporil (a ani nepodporím) takzvaný boj proti konšpiráciám. Žiadnym spôsobom. (Mimochodom, najlepším bojom proti konšpiráciám je Pravda... Pravda. Lebo Pravda oslobodzuje.)
Príklad? Len tak odboka... aby sme nešli v čase príliš hlboko.
Keď sa povie Pravda (resp. keby sa povedala Pravda) o sabotáži na Nord Streame (kto, s akým cieľom a akými prostriedkami), nebudú sa šíriť rôzne pokútne príbehy a nebude potrebné nič potvrdzovať, nič vyvracať, nič dementovať, ani mediálne prekrývať jeden prúser iným prúserom. Zistené fakty budú korešpondovať so Skutočnosťou a ten, kto to urobil, povie „áno, to je naša robota!“. Lebo Pravda je Skutočnosť. Pravda naozaj existuje. Pravda znamená „to, ako to bolo“ resp. „to, ako sa to stalo“. Diera v Nord Streame je a niekto ju urobil. Niekto, komu to napadlo, kto tým niečo sledoval, kto vytvoril plán a kto mal na to technické prostriedky.
Ale v mocenskom svete (a tento svet je definovaný predovšetkým mocou... je to mocenský svet)... je Pravda úplne prvá, ktorá je zničená. Zadupaná. Umlčaná. No, niekedy druhá... lebo najprv bola tá diera v Nord Streame a až potom sa okolo toho mlžilo (a mlží).
Teda, pri Nord Streame je to ešte zložitejšie... číslo jedna bol plán, číslo dva bola samotná akcia a číslo tri boli informačné a mediálne hry. Ale jednotka bola neverejná. Pre nás (verejnosť) to začalo až tým viditeľným bublaním na hladine. Len veľmi malá časť spoločnosti si všimla medzihru - akési bľabotanie akéhosi geriatrického pacienta na akejsi tlačovke... A mnohé vyjadrenia (veď poznáme to aj z osobných životov) začnú dávať zmysel, až keď už poznáte pointu. Jednoducho, niekedy má niekto nad nami informačný náskok. Aj také sa stáva... Nepríjemné je to vtedy, keď niekto svoj informačný náskok zneužíva proti vám (informácie = moc). Alebo keď následky zatajovania dopadajú priamo na vás.
Pravda je jednoznačná a bez diskusie (= „takto sa to stalo“, „takto to je“). Pravda je vlastne len súhrn faktov. Ale v mocenskom svete jej jasnosť a jej dostupnosť vôbec nie je ľahké dosiahnuť. Predstavme si to tak, že v nejakom informačnom univerze (niečo ako akáša) tá Pravda existuje a je kompletná a komplexná, ale v reálnom (hmotnom) svete sa k nám dostáva buď v čiastkovej alebo zdeformovanej podobe (Pravdu si niekto zoberie). Alebo sa k nám nedostane vôbec (Pravdu niekto úplne zablokuje).
Bolo by skvelé, keby pravda bola Pravdou. Ale často nie je.
Máloktorá Pravda sa k nám dostáva ako Pravda. Takmer vždy niečo chýba. To, že vám niekto niečo predkladá ako pravdu, neznamená to, že to je Pravda. Niekedy to vôbec nie je Pravda a niekedy to nie je celá Pravda. A úplne najčastejšie je to s nadšením a s darom reči predkladaná Interpretácia. Interpretácia s úmyslom manipulovať alebo hoci Interpretácia z viery, z presvedčenia (z príslušnosti k nejakej názorovej skupine) či z užitočného-idiotstva (naivného nadšenia).
Nemajte ilúzie, mnohí ľudia nie sú žiadni mentálni atléti a závery ku ktorým sa dopracovávajú, sú zodpovedajúco tomu ploché a zjednodušené. A na strane druhej takzvaní užitoční idioti sú známi tým, že sa nielen často pohybujú len po ľahko viditeľnom povrchu, ale navyše ešte veľmi radi skĺzavajú do lákavej (rozprávkovej) duality dobra a zla. Neomylne si vyberú len hornú vrstvu udalostí (hlbšie nedohliadnu) a v tejto hornej vrstve si vyberú svoju stranu (tých dobrých), za ktorých potom kopú a tešia sa zo sociálneho odmeňovania za nositeľstvo „toho správneho názoru“. Lebo človek je sociálny tvor. Nechce byť sám. Chce patriť ku skupine. Najlepšie k tej, ktorá vyhráva. K tej, ktorá je lepšia, hodnotnejšia.
Veď už jeden slovenský klasik hovoril, že (citujem): „volič je h*vno, vníma iba absolútny povrch“. Namiesto volič si pokojne vložte človek. Mnohým sa nám to stáva, že vnímame iba povrch. Myslenie je aj energeticky aj časovo náročné.
Preto vyjadrenia kohokoľvek je vždy treba preháňať cez „filter“. Ja som si ho pomenoval dosť hlúpo (lebo podľa komerčného filmu) ako POZRI, KTO TO HOVORÍ. Vždy sa pozerajte aj na to, kto vám to hovorí...
Málokto vám Pravdu (aj keby k nej mal rovno prístup) naservíruje len tak... V lepšom prípade vám poskytne Interpretáciu, ktorej verí a chce vás strhnúť na svoju stranu, v horšom prípade si vás vedie tam, kam potrebuje, buď cez nie Pravdu alebo cez čiastočnú Pravdu.
Pravda môže byť aj deštruktívna
Pravda s veľkým P by mohla byť jednoduchá, ale to by sme nesmeli byť ľudia a nesmeli by sme mať svoje hriechy (napr. neschopnosť niesť zodpovednosť za svoje činy) a manipulatívne úmysly.
Ale Pravda nie je vždy nevyhnutnosť. Pretože Pravda je nebezpečná, Pravda je nemilosrdná. Pravda nie je žiadúca v politike, ale ani v bežnom živote jej nekvitne žitko. Pravda s veľkým P by mohla poškodiť aj mnoho vzťahov, resp. mnohým vzťahom zabrániť... takzvaná milosrdná lož je predsa základom sociálnej kohézie. Nemôžete byť predsa až taký autista (autistka), aby ste ľuďom okolo seba hovorili Pravdu (v mojich príkladoch asi Interpretačnú Pravdu, pretože založenú na subjektívnom hodnotení... tzn. to, čo si myslíte), že „ty si zase pribrala?“, „s tým svojím chrupom už konečne niečo urob!“, „ten sveter je fakt hnusný“, „mňa nezaujíma, koľko stáli vaše hodinky“, "podľa mňa rozprávate hlúposti" a podobne. Nemôžeme vždy každému hovoriť, čo si myslíme a čo cítime. Často narážame na sociálnu hierarchiu. Hierarchicky vyššie postavenému (silnejšiemu) subjektu nemôžeme zjaviť, čo si myslíme. To si môže dovoliť len dieťa (viď "Cisárove nové šaty", notoricky známy príbeh).
Pravda s veľkým P by mohla byť jednoduchá, ale to by sme nesmeli byť ľudia a žiť vo svojich subjektívnych interpretačných matrixoch, v ktorých máme vždy vo všetkom jasno za pár sekúnd.
Dostávať sa k Pravde a prenášať Pravdu na iných nie je vôbec jednoduché. Medzi Pravdou (tzn. realitou takou, aká je a ako sa stala) a nami je hrozne veľa bariér a mnohé z nich sú priamo spojené buď s nami alebo s aktérmi udalostí.
Je polaritou Pravda/Konšpirácia alebo radšej Pravda/Nepravda?
Ak však odbočíme od Interpretácií a od psychologizovania o subjektívnych svetoch (matrixoch) a vrátime sa do mocenského (politického) sveta, potom úmyselné ohýbanie Pravdy alebo rovno ničenie Pravdy má vždy za svojím chrbtom mocenský motív. Niekto jednoducho nechce, aby sa Pravda zjavila, niekto nechce, aby bola ostatným jasná jeho motivácia. Nemôže si to dovoliť, väčšinou mu totiž hrozí trest... často nie malý. Vtedy zaútočí na Pravdu. Pretože Pravda by ho prezradila a prepojila by ho nebezpečne so zodpovednosťou. Zničením Pravdy (resp. zabraňovaním tomu, aby sa Pravda zjavila) sa snaží pretínať spojivo medzi ním a zodpovednosťou.
S Pravdou je teda takmer stále nejaký problém. Často je ťažko určiť, kde vlastne je. Intuícia je však veľká pomôcka a veľakrát sa nám v hlave flešovo zjaví celostný obraz problému či udalostí. Väčšinou sa súkromne vieme prikloniť ku kompaktnému výkladu udalostí v zmysle Occamovej britvy, ale je nám to houby platné a môžeme si ho nechať akurát tak pre seba, pretože nám v ňom vždy chýbajú nejaké dieliky. Ku všetkým faktom (ku plnej Pravde) aj tak väčšinou nemáme prístup (boli ste pri plánovaní sabotáže na Nord Stream? Asi ťažko.). Preto si chýbajúce časti vždy dointerpretovávame.
No ale, ak je taký (objektívny) problém s Pravdou, keď sa k nej naozaj objektívne nevieme dopracovať... tak ako potom je možné určiť, že toto je Konšpirácia a toto nie je Konšpirácia? A ako vôbec bojovať proti Konšpiráciám, keď je tak náročné zjavovať Pravdu (tzn. celú Pravdu)?
Niekto sa snaží (a ja zámerne nebudem teraz ukazovať prstom, lebo o tom tento článok nie je), aby bola vybudovaná zdeformovaná polarita Pravda vs. Konšpirácia. Kde Konšpirácia znamená Nepravdu. Aby si ľudia mysleli, že nepravda a konšpirácia je to isté, že je to synonymum.
Ale platí takáto polarita?
Človeče, asi ťažko... Lebo Pravda môže byť polaritne na osi kontrovaná výhradne iba Nepravdou. Opakom Pravdy nie je Konšpirácia. Opakom Pravdy je jednoducho len Nepravda.
Preto je veľmi nešťastné, že sa takýmto spôsobom začalo zneužívať slovo "konšpirácia". Ak je to možné, nepoužívajte ho. Ak chcete vyjadriť, že niekto sa (podľa vás!) dostal do osídiel nepravdivých (vyfabrikovaných) informácií, ktoré ho majú zmiasť či oklamať, tak používajte radšej slovo dezinformácia. Ale je ťažké byť takto dôsledný, keď tu na Slovensku boli dokonca aj reklamné kampane, ktoré mali titulok: "Hľa, konšpirácia. Tak túto hru ja nehrám!" Dosť som sa vtedy nasmial.
Keby to bolo také jednoduché, že "konšpiráciu" je takto jasne vidieť na prvý pohľad a na jeden pohľad, že? :-)
Na jeden pohľad to naozaj nejde... Vráťme sa napr. ku covidovej pandémii. Viedlo sa veľa diskusií o pôvode vírusu. Veľa sa diskutovalo, či je v ňom prítomný umelý zásah alebo je to prirodzený mutant. Oficiálne bola preferovaná verzia, že vírus vznikol prirodzene (prenosom z netopierov na človeka, cez medzihostiteľa). Inou verziou bola tá, že ide o leak z laboratória, v ktorom sa robili (okrem iného) aj mikrobiologické úpravy koronavírusov ("gain of function" / pridanie funkcie). Podľa "viery" v pôvod vírusu sa spoločnosť následne štiepila aj v ochote podrobiť sa opatreniam (vrátane prešvihnutých opatrení očkovacích).
Nevedeli sme, ako to v skutočnosti je (nevedeli sme, aká je Pravda)... mohli sme sa len domnievať. Informácie boli rôzne, často účelové, často prehnané.
Videli sme, že jediná povolená pravda bola, že vírus vznikol prirodzene v prírodnom procese. Ale každý, kto má kúsok sivej hmoty, mohol uvažovať aj takto (a to dokonca úplne bez ohľadu na tok informácií a bez ohľadu na to, kam ich chodil hľadať): "To je ale čudné, že práve v meste, kde sídli virologický inštitút, vznikne takáto pliaga práve na trhu... ktorých sú v Číne milióny" :-)
Hehe... aká zvláštna (až takmer nepravdepodobná) wuchanská zhoda okolností. Ak mutant vznikol na trhu, resp. prvotná infekcia vznikla na trhu, tak prečo nie na akomkoľvek mokrom trhu v Číne, ale práve na wuchanskom trhu? Existovali potenciálne milióny miest, kde v Číne to mohlo vzniknúť, ale ako na potvoru to vzniklo práve vo Wuchane. Na takúto úvahu ste nepotrebovali žiadne špeciálne informačné zdroje, ani žiadne fact-checkerstvo. Niečo jednoducho nesedelo hneď od začiatku. Čo ma prekvapilo, bolo, že mnohí vysoko inteligentní ľudia v mojom okolí vôbec neboli ochotní považovať takúto úvahu za relevantnú, resp. za vedúcu k vysoko pravdepodobnému výsledku.
A čo bola v tomto prípade dezinformácia alebo konšpirácia? Šírenie rozprávkových tvrdení, že vírus vznikol prirodzene alebo šírenie rozprávkových tvrdení, že je to umelina, ktorá sa dostala nejako z laboratória do sveta? (A to radšej ani nehovorím o úvahách, že či z nedbanlivosti alebo úmyselne... to je už úplne iná politická rovina a úplne iný druh úvah. To pre dnešok zámerne vynecháme.)
Toto doteraz nie je vyriešené uspokojujúcim spôsobom. A ani nebude (to mi verte!). Môžete sa prikloniť k jednej alebo druhej verzii, podľa toho s akým súborom informácií pracujete a aká je vaša covidová viera... Radšej sa už o tom veľmi nehovorí, lebo toto bola (a stále je) extrémne výbušná téma, ktorá narobila v spoločnosti veľa zla.
Konšpirácia sa jednoducho nikdy nezjavuje vo svojej celosti. Nikdy to nie je tak, ako sa píše v tom headline, že "Hľa, konšpirácia!". Zasvieti mi v hlave, ľahko identifikujem konšpiráciu, tramtadadááá, oprášim si dlane po dobre vykonanej práci a je vybavené!
Takto to vôbec nefunguje. Konšpirácia má na sebe vždy nalepené krytie. Konšpirácia nie je na to konšpiráciou, aby akýkoľvek trubiroh za počítačom okamžite vedel, že je to konšpirácia. Ale chodia medzi nami takí supermani, ktorí vždy majú jasno, že "toto je konšpirácia". Závidím im ich superschopnosti :-)
Dezinformácia (tzn. Nepravda) môže byť výsledkom konšpirácie. Ale konšpirácia nie je automaticky nepravda. Konšpirácia je konšpirácia. Buď sa stala alebo sa nestala. Ak sa stala, je informácia o konšpirácii pravdivá. Ak sa nestala, je informácia o konšpirácii nepravdivá.
Konšpirácie existujú. Konšpirácia je funkčný (a používaný) mocenský nástroj.
Nepoužívam slovo „konšpiračný“ alebo "konšpirátor" z viacerých dôvodov. Ale ten hlavný je, že je to slovo úmyselne silne zideologizované. Zámerne zdeformované. Zámerne mu poposunuli význam. Slovo konšpirácia sa už dlhší čas účelovo používa ako synonymum slova „nie-pravda“, a to... to proste nie je Pravda.
V zjednodušujúcom použití slova „konšpiračný/konšpirácie“ je okamžité odsúdenie. Je to útok. Používa ho na vás ten, kto vám chce zavrieť hubu. A najlepšie ihneď. Preto na vás použije tzv. "labelling". Ty si vyvrheľ spoločnosti, lebo myslíš inak, ako sa žiada oficiálne. Inak, ako je oficiálne žiadúci (oficiálne povolený) výklad. Používanie toho slova predstavuje nátlak na konkrétnu osobu (alebo skupinu). Je to vyhrážka... "dávaj si pozor, ak chceš vzdorovať našej jedinej oficiálnej pravde!"
A pritom konšpirácia (význam) je len "spoločne dýchať" (z latinského „con spire“). Dýchať pre spoločnú vec. Pre našu vec. Pre nejaký skupinový záujem. Konšpirácia neznamená, že to nie je pravda alebo to je pravda (aj jedna aj druhá možnosť je možná a musela by sa preverovať a potvrdiť/vyvrátiť, čo v mnohých prípadoch už ani nie je možné).
Konšpirácia znamená spiknutie a... spiknutia sa dejú. Tento svet nie je bez spiknutí. Naopak... je plný spiknutí, je plný snáh o vyblokovanie niekoho, je plný snáh o získanie nezaslúženej výhody, je plný snáh o manipuláciu, je plný snáh o mocenské ovplyvňovanie či rovno mocenskú dominanciu.
Na mocenskej úrovni je dosť a dosť situácií, keď je potrebné „dýchať spolu“. Určite neplatí to, že konšpirácie neexistujú alebo sa nedejú. Určite neplatí, že ten kto hovorí „zdá sa, že to môže byť spiknutie“, hovorí automaticky vždy len nepravdu. Neznamená to, že sa zbláznil.
A spiknutia sa nedejú len na veľkom geopolitickom poli. Spiknutia sa dejú v biznise (napr. tendre, výberové konania), v silových rezortoch (úniky informácií z neverejných spisov smerom k novinárom alebo tvrdenia typu "našiel som si na stole"), spiknutia sa dejú v osobných životoch, spiknutia sa dejú v rodinách. Každá milenecká nevera je spiknutie. Ak tvoja priateľka má sex s iným mužom a ty o tom nevieš (tzn. nedeje sa to s tvojím súhlasom), je to spiknutie jej a jej milenca proti tebe. Niečo sa deje a ty o tom nemáš vedieť. Deje sa niečo, čo poškodzuje tvoj záujem a tvoje potreby a ty o tom nemáš vedieť. Niekto proti niekomu... Niekto má moc (informácie) a niekto moc (informácie) nemá mať. Nesmie ich ani získať.
Neplatí teda zjednodušujúce tvrdenie, že konšpirácia rovná sa nepravda.
Informácia o konšpirácii (spiknutí) môže byť pravdivá alebo nepravdivá. To áno. Medzi tzv. konšpiračnými teóriami (čo je tiež zámerne sprofanovaný a vyprázdnený pojem, vlastne takmer nadávka) sú aj (pravdepodobne) úplné hlúposti (často spojené napr. s tajnými programami nemeckých nacistov... ale sú to zase pekné sci-fi rozprávky) až po pomerne zrozumiteľné a uveriteľné udalosti.
Príliš sa už do takých rozhovorov nedostávam (dávam ľuďom slobodnú možnosť čítať si a myslieť si, čo chcú), ale ak, tak dávam v takej situácii rečnícku otázku (lebo nečakám odpoveď): „Rozmýšľali ste nad tým, že ak veríte oficiálnej verzii atentátu na J. F. Kennedyho, tak pravdepodobne veríte konšpirácii? Ak preferujete alebo šírite oficiálny príbeh o tom atentáte, je možné, že ste konšpirátor... tzn. pomáhate Nepravde javiť sa ako Pravda.“
Lebo... čo ak oficiálny príbeh (oficiálny výklad) je súčasť konšpirácie? Myslíte si, že Harvey Lee Oswald bol atentátnik? Že sa strieľalo z pušky, ktorá bola označená ako vražedná zbraň? Veríte „teórii jedného strelca“? Prečo sa Oswald nedožil súdneho procesu? Viete si predstaviť, že atentát na JFK by mohol byť (americký) štátny prevrat? Viete si predstaviť, že vplyvné mocenské a finančné kruhy mohli mať eminentný záujem na takomto plutokratickom prevrate? Viete si vysvetliť, prečo musia byť mnohé dokumenty k tej veci stále klasifikované ako prísne tajné a zverejňujú sa len irelevantné dokumenty, ktoré neodporujú oficiálne preferovanej verzii?
A čo dnešné spiknutia? Slovo spiknutie radi používame v kontexte, že v Kremli by mohlo vzniknúť spiknutie s cieľom odstrániť Putina. A áno, môže sa to stať. Také spiknutie by sa nám dosť páčilo. Putin sa sám (vojnou) vyblokoval do slepej uličky, z ktorej sa ťažko dostať bez straty kytičky a aj mnohí ľudia okolo neho oprávnene môžu mať názor, že ich vtiahol do veľmi drahej slepej uličky tiež. Zmena režimu by mohla byť riešením... resp. inak povedané, prehra vo vojne bude Putinov politický koniec. To sú spiknutia v tom "inom" svete.
Ale čo naša strana sveta? U nás nič? A čo robí WEF (Svetové ekonomické fórum)? Sú jeho politiky skvelými návrhmi na rozvoj a pokrok ľudského života a ľudského rodu? Nie sú niektoré jeho koncepty spiknutím elít proti slobodným občanom? Je Bilderberg len nevinný akože "diskusný" klub? A čo Trilaterálna komisia? Rímsky klub?
A čo robí taká Európska komisia? Nie sú niektoré politiky EK spiknutím globalistických elít proti národom Európy? Nie sú to aktivity proti záujmom slobodných občanov suverénnych európskych štátov?
Je Európska únia demokratický alebo plutokratický projekt? Dejú sa na pôde Únie konšpirácie proti vôli európskych občanov?
Ja to ponechávam bez odpovede, len vám odporúčam, aby ste si to tiež sledovali, aby ste o tom rozmýšľali... aby ste v konečnom dôsledku neboli prekvapení. Hlavne nepríjemne (napr. keď bude Európska únia pukať)... Každá moc totiž potrebuje kontrolu zdola. A každá moc sa snaží kontroly zdola čo najskôr zbaviť. Aby mohla robiť svoje spiknutia (svoje konšpirácie)... niekedy trápne, ale niekedy aj nebezpečné... Možno aj covidová pandémia (niektorí tvrdia, že plándémia) ukázala práve to, aká nebezpečné (život a spoločnosť ohrozujúce) vedia tie hry byť.
Nedôvera ako dominujúci spoločenský fenomén (hýbateľ) na Slovensku
Vraj zo sociologických prieskumov vychádza, že ľudia na Slovensku sú silne náchylní k dezinformáciám. Vraj sme "najzakonšpirovanejšou" krajinou Európskej únie a to slovo sa zámerne predkladá tak, ako by to znamenalo niečo ako "najzakliatejšia". Slovensko je vraj stratené, lebo je najzakonšpirovanejšie...
Ale čo je za sklonmi k vnímaniu reality cez tzv. konšpirácie? Nedôvera. Ešte raz nedôvera. A nedôvery je na Slovensku dosť a dosť. Vraj sa v tomto dosť podobáme ruskej spoločnosti (ruská spoločnosť je navyše ešte o dosť pasívnejšia).
Nedôvera. Presvedčenie, že sa nehovorí Pravda. Niekedy je to len tušenie, niekedy je to len akási neurčitá intuícia („hm, niečo mi na tom nesedí“, poviete si).
Je nedôvera voči establishmentu na mieste? Podľa mňa áno... podľa mňa sa dokonca postupne potvrdzuje, že rozklad tohto sveta (euro-atlantickej civilizácie) a rozklad demokracie je spôsobený práve tým, že politické elity málo berú do úvahy vôľu zdola (už len keď si zoberiete aktivity Európskej komisie vo veci elektromobility a uhlíkovo-neutrálnej spoločnosti, chtiac-nechtiac musíte uznať, že "tí hore" v Bruseli a Štrasburgu sa museli asi zblázniť a rozbehli sa niekam, kam za nimi "európsky ľud" príliš nechce ísť a zdá sa, že ani nepôjde). Európska únia si tiež (už dlhšie) koleduje o nedôveru.
Nikdo z europoslanců nepoložil zásadní otázku odkud a jak získáme nezbytné množství elektřiny. Profesor Jan Macek z ČVUT vypočítal, že jen výměna českých aut za elektromobily by si vyžádala výstavbu dalších sedmi temelínských bloků (sedm gigawatt), a to za předpokladu, že se přestanou odstavovat uhelné elektrárny, jak nařizuje Zelený úděl EU. „Elektromobil je ideologie.“
Zdá se, že někdo něco nepromyslel a nedomyslel. Francouzský ekonomický komentátor Francois X. Pietri viní za chybu nevolenou bruselskou komisi. Víru v nadřazenost politiky nad realitou. Něco se vymyslí a prosadí bez ohledu na dopad, svět se má politickým snivcům přizpůsobit.
Cena lithia vzrostla za rok na dvojnásobek, měď na stožáry větrníků o 70 procent, neméně zdražil nikl i kobalt a vzácnější neodymium dokonce o stovky procent. Podle týdeníku The Economist by „snížení emisí o polovinu vyžadovalo otevřít několik set nových dolů na miliony tun těchto surovin“, což by způsobilo šílenou devastaci přírody a nové emise.
Ještě větší problém představuje rozvodná síť. Spotřeba elektroaut by v USA vyžadovala trojnásobné roční investice do infrastruktury do roku 2030. V září 2022 vydal výzkumný ústav amerického elektrárenského průmyslu zprávu o dekarbonizaci hospodářství a došel k závěru, že není reálná ani s pomocí jaderných elektráren. Politici však stále mluví o potřebě nulových emisí, jako by byly reálné a zákazem spalovacích motorů připravují většinu obyvatel o soukromé auto. Pokud by se jim podařilo tak drastickou politiku uskutečnit, upadla by Evropa na úroveň zemí třetího světa. Na drahém elektrickém autu není samozřejmě nic špatného, zločinná je pouze utopie totální elektrifikace.
Alexandr Tomský, Plánovači chudoby, 4. 3. 2023, neviditelnypes.cz
Slováci sú dosť nedôverčiví. Je to asi pozostatok predindustriálnej kmeňovej spoločnosti, keď bola dôležitá príslušnosť. Kto nebol z "nášho kmeňa" bol nedôveryhodný a societa sa k nemu správala inak ako ku svojim. Toto do značnej miery v slovenskej spoločnosti pretrváva... to je jedna vec, ktorá je epigenetická. Sme potomkami tých, ktorí mali viac potomkov, lebo sa dobre prispôsobili realite. Nedôverčivosť sa preniesla cez generácie. Dôverčiví sú už mŕtvi (resp. sa nestihli efektívne rozmnožiť). Sme potomkami tých, ktorí boli natoľko vhodne nedôverčiví, že to prežili. Keďže sme skôr rurálna (vidiecka) spoločnosť, stále to v našej spoločnosti funguje.
Dnes ľavicoví woke aktivisti naivne tvrdia, že mať "strach z neznámeho" je takmer osobnostná vada, že je to prekážka osobného šťastia a rozvoja spoločnosti, ale... Ale v skutočnosti je "strach z neznámeho" legitímna skupinová stratégia prežitia. A keď cestujete po svete, tiež nezažijete až tak veľa apriórneho automatického prijatia (to Európa je v tomto ešte dosť v pohode).
Takže nedôvery apriórnej je na Slovensku dosť.
Ďalšia nedôvera však v Slovenskej republike bola vytvorená (naučená)... nedôveryhodným konaním štátnych inštitúcií. Šikanóznym, brutálnym, nespravodlivým postupom štátnych inštitúcií.
Všetci asi vieme, že tento štát veľmi rád používa represiu ako pracovný nástroj. Slovenská republika miluje silové riešenia, miluje zákazy, príkazy. Od Slovenskej republiky zažijete (hlavne v prípade problémov) málo podpory, ale predovšetkým tlaky... dokonca často to pripomína súboj kto z koho... a v tomto súboji má štát výhodu, lebo vládne rôznymi donucovacími prostriedkami. Niekedy sa to až zdá, že slovenský štát je tu na to, aby ľuďom (občanom) robil zle.
No a od roku 1993 toho občania zažili dosť a väčšinou sme z toho neboli nadšení. Táto republika si svojimi úradnými postupmi zatiaľ veľa fanúšikov neurobila.
Súčasťou slovenskej spoločenskej nedôvery je aj rezignácia. Zažili sme od januára 1993 už dosť na to, aby sme videli, že tento štát buď si robí čo chce alebo vytvára priestor pre svoj únos záujmovými skupinami. Deje sa to na úrovni, na ktorú občania nedosiahnu. Nemajú moc, nemajú silu, zostáva im iba čo? Iba nedôverčivosť.
Nedôvera hýbe touto spoločnosťou.
Slovenská justícia - zločinecká štruktúra na príliš kľúčovom mieste architektúry štátu
Slováci už majú dlhoročné skúsenosti so zle (podivne, represívne, neférovo) fungujúcim štátom. Na všetkých úrovniach... Máme dlhoročnú skúsenosť s neférovo fungujúcimi inštitúciami, ale špeciálne miesto v našich srdciach má slovenská justícia. Slovenská justícia sa dlhodobo drží na najvyšších priečkach nedôveryhodnosti. Dokonca sa si trúfam povedať, že slovenská justícia sa od roku 1993 ešte nikdy (v očiach slovenskej spoločnosti) nestala hodnou úcty a rešpektu. A to je veľký problém, lebo to rozvracia spoločnosť zvnútra. Neexistencia spravodlivosti v štáte veľmi negatívne ovplyvňuje aj stav spoločenskej zmluvy a sekundárne aj ochotu občanov riadiť sa pravidlami (písanými aj nepísanými).
Slovensko je notoricky zle spravovaným štátom (kontinuálne od 1. januára 1993). Od roku 1989 do konca roka 1992 nás trochu ešte držali Česi. 3 roky akého-takého budovania právneho štátu. Tam sa vytvorili nejaké základy (z ktorých sme štartovali), ale ktoré potom postupne skĺzli do takej "salašníckej spravodlivosti" na slovenský spôsob.
Viete o mne, že tvrdím verejne, že Slovensko nie je právny štát a ani jednu sekundu svojej existencie od 1. januára 1993 Slovensko nebolo právnym štátom... Jednoducho, nepritrafilo sa nám to (otázka je, či sme sa snažili a či je to v našich silách).
Bojujeme s tým, pretože jednak máme túžby (ambície) a jednak máme národnú povahu. A tie idú (zdá sa) proti sebe...
Máme neadekvátne vysoké túžby a chceli by sme, aby sa nám „pritrafili“ (materializovali). Jednak by sme chceli žiť v komfortnej zóne, v poriadku a v obdive (áno, chceli by sme byť obdivovaní... aj osobne, aj ako štát... nielen vtedy, keď naši hokejisti vyhrajú nad USA a privezú medailu). A na druhú stranu pravidlá hry tu zrovna nie sú v obdive...
A tak je to aj v prípade justície... oproti českej justícii, tu vzniklo veľmi svojské ponímanie práva a spravodlivosti. Videli sme až príliš veľa procesných chýb, ktoré neboli náhodné (sudcovia nerobia procesné chyby len tak, sudcovia cez procesné chyby zámerne ohýbajú procesnú stránku súdneho konania a niektorej strane sporu tak vytvárajú výhodu).
To, že pani Kušnírová tvrdí: "Neverím v spravodlivosť, som skeptická..." vôbec nie je náhoda. Nehovorí nič než to, čo by povedalo 90% Slovákov (tých, ktorí neprofitujú zo zdeformovanej justície). Je ale naozaj tragické, že Slovenská republika nedokáže dôveryhodným spôsobom ukončiť dokonca ani tak ostro mediálne sledovanú kauzu a že dokonca sudkyňa Špecializovaného trestného súdu si skúša z dostupných dôkazov povyberať tie, aby jej vyšlo také rozhodnutie, ktoré sa niekomu hodí. Ak sa toto deje na tom najelitnejšom súde, viete si predstaviť, čo všetko stvárajú tí JUDr-chudáčikovia na okresných súdoch, ktorým "niekto" zatelefonoval, ako majú rozhodnúť?
A ešte majú aj trestnoprávnu imunitu a nesmiete zobrazovať ich tváre... právnici si tu urobili štát v štáte, aby mohli s rozhodnutiami obchodovať. A aby hlavne za nič neniesli zodpovednosť. Sám mám osobnú skúsenosť, že som podal odvolanie (proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie), v ktorom som sa odvolával na platnú judikatúru (tzn. to, ako sa rozhoduje v analogických prípadoch) a odvolací súd uvedenú judikatúru úplne odignoroval a ani sa tým v odôvodnení nijako nevysporiadal... Ako keby som nenapísal vôbec nič :-) V texte odôvodnenia nebola o mojich argumentoch (ako účastníka konania) ani zmienka... Len valiaci sa odtrhnutý justičný vagón. Súd nezávislý od právneho poriadku a aj od zdravého rozumu. (Veď si môžem podať dovolanie, že?)
A JUDr. Jankovská a JUDr. Kováčik a JUDr. Lindtner a mnohí ďalší, to všetko je len vrchol ľadovca, deje sa toho v justícii násobne viac... a zaujímavé je, že keď sa títo právnickí "nadľudia" dostanú (akousi čírou náhodou) pred súd, tak sa zosypú ako trasorítky a nevedia sa poriadne ani obhajovať. Ako keby vôbec nikdy neštudovali právo :-) Lebo právo doteraz vždy používali iba ako nástroj na osobné obohacovanie (tak typické pre väčšinu právnikov!).
Pre stabilitu a zrozumiteľnosť spoločenského prostredia sú pritom právo a právny štát kľúčové. Spravodlivosť je (spolu so slobodou slova) jeden z hlavných pilierov demokracie. Bez spravodlivosti nie je demokracia. Bez spravodlivosti je feudalizmus.
A nedôvera v spoločnosti rastie. Tí, kto zničili Pravdu. Tí, kto zničili právo. Tí, kto v tomto štáte zničili Spravodlivosť (alebo aspoň efektívne zabezpečili, aby na Slovensku bola Spravodlivosť udusená v samom zárodku)... sú tí, ktorí vytvorili predpolie pre stav zafixovanej hlbokej spoločenskej nedôvery.
Je to nedôvera voči oficiálnemu toku informácií, ktorá núti hľadať iné zdroje informácií. A nedôvera v spoločnosti zase rastie frustráciou občanov z chovania a rozhodovania a svojvôle štátnych inštitúcií. Nedôvera kam len oko dovidí. Vitajte na Slovensku! V krajine, kde nikto nikomu neverí ani len nos medzi očami. Krajina, ktorou sa prevalilo príliš mnoho klamstiev a príliš mnoho klamárov. Príliš mnoho lží na takú malú krajinu!
Tak ako najlepším bojom proti extrémizmu, nie je zväzácke provokovanie na "fašistických" mítingoch, ale dobre spravovaná spoločnosť, plná spokojných a šťastných ľudí strednej triedy, ktorí sa tešia na svoju budúcnosť, tak najlepším bojom proti konšpiráciám, nie je ministerstvo pravdy a zoznamy nepohodlných, ale posilňovať v spoločnosti vzájomnú dôveru. Najlepšie úctou k Pravde.
Ale kde začať? Od seba? Neklamať a nekradnúť (a neojebávať)? Na Slovensku takmer nemožné.
