Občas je dobré sa vrátiť do minulosti.
Aby sme si pripomenuli, čo sme už prežili.
Aby sme sme si tak vytvorili možnosť na "seba-ochranný flashback", ktorý nás má varovať pred tým, aby sme opakovane vstúpili do tých istých problémov.
Dostal sa mi do rúk starý časopis, ešte zo socialistických čias... HORIZONT číslo 04/1989 z apríla 1989. K novembrovým udalostiam už vôbec nebolo ďaleko.
Bol to (podľa tiráže) "populárnovýberový magazín" a vydával ho SÚV ZČSSP (skúsim... Slovenský ústredný výbor Zväzu československo-sovietskeho priateľstva) vo vydavateľstve OBZOR, n.p.
Bol hrozný (hrozný zodpovedajúco dobe)... Boli tam články ruských (vtedy sovietskych autorov), boli tam rubriky ako "Z krajín priateľov" a tematika bola zvyčajná - adorovanie socialistického bloku, socialistického spôsobu života, ruskej kultúry (napr. reportáž z festivalu Sovětská píseň, Ostrava 1988), adorovanie spolupráce krajín RVHP a občasne aj drobné (naozaj len pár-vetné) správy z oblasti vedy a techniky aj zo Západu... Boli tam aj články o histórii, zdraví, stravovaní a populárnej psychológii, ale všetko to bolo dosť silne ideologizované. Obraz doplňovali krátke poviedky (často tak trochu satirické alebo wanna-be satirické), väčšinou od ruských (sovietskych) autorov.
A väčšinou tam naozaj boli Rusi, Rusi, Rusi a Rusi... Také to boli časy. Nudilo nás to teda príšerne.
Podstatná časť písomného obsahu časopisu HORIZONT boli texty písané na ideologickú objednávku. Každý sa nejako musí živiť a vždy niekto píše pro-režimne :-) Áno, papier znesie všetko.
Je tam (v tom čísle 04/1989) aj článok o Leninovi. A z neho zopár perál ducha a perál pera. (Zvýraznenie hrubým písmom (boldom) som si dovolil do textu doplniť ja osobne.)
V apríli si celý pokrokový svet každoročne pripomína vzácne narodeniny Vladimíra Iľjiča Lenina (22. 4. 1870). Životnosť jeho učenia najpresvedčivejšie potvrdila víťazná Veľká októbrová socialistická revolúcia. Za necelých sedem rokov svojho života po víťazstve Veľkého októbra zanechal V. I. Lenin ľudstvu toľko neopakovateľných myšlienok a trvalých poučiek, že vystačia na stáročia. Žiaľ, môžeme stále ľutovať, že mu osud nedoprial dokončiť začaté dielo. Ešte aj v posledných rokoch, už ťažko chorý, v Gorkách, neúnavne tvoril.
V kontexte budovania mýtu (až kultu) sa spomínajú aj historicky nie veľmi významné udalosti. Pripomína to takmer spôsob mýtizácie rodiny Kimovcov.
Lenina často navštevovali početné skupiny robotníkov a roľníkov. Poslednou delegáciou, ktorá ho navštívila 2. novembra 2023, boli robotníci z Gluchovskej textilky, dnes je to bavlnársky kombinát V. I. Lenina. Keďže Lenin mal rád prírodu, priniesli mu ako dar 18 višňových štepov, čo Lenina veľmi potešilo. Vysadili ich pozdĺž aleje, vedúcej k obytným budovám. Višne sa dobre ujali, neskôr hojne zarodili. Nachádzajú sa tam dodnes. Vtedy mal Lenin dobrú náladu, smial sa a žartoval, ale už bolo poznať, že zdravotne je veľmi zle. Pri rozlúčke každého robotníka srdečne objal a bozkal.
Lenin zomrel 21. januára 1924. V máji 1922 utrpel prvú mozgovú mŕtvicu, až do decembra 1922 zastával najvyššiu funkciu v štáte. V marci 1923 ho postihla ďalšia mozgová mŕtvica...
V texte sa tiež spomína, akú vzácnosť predstavovalo zabalzamované telo Lenina, pod akým utajením (a blafovaním) sa údajne tento vzácny biologicko-spoločenský artefakt podarilo dostať z vojnou ohrozenej Moskvy. A ako na utajenom mieste sa telu Lenina dostalo toho najprísnejšieho bezpečnostného treatmentu - strážili ho nielen príslušníci (predpokladám, že elitnej) kremeľskej stráže, ale dokonca vraj sibírski tajní... A sibírski tajní sú ešte tajnejší než tajní :-)
Ako keby im chcel niekto Lenina ukradnúť :-) Ale takto sa (za socialistických čias) budovala mytológia a zvyšovala sa tak umelo cena niečomu, čo malo fungovať ako symbol, ako ikona.
V texte nie je žiadna zmienka o teplote alebo špecifickej plynnej atmosfére, v ktorej by sa zabalzamované telo malo uchovávať, ale že ho strážili sibírski tajní, to tam uvedené je :-)
Typickou črtou takýchto textov je aj spomínanie mien, ktoré sme (aj vtedy!) počuli prvý raz... Prisahám, že sme tie mená počuli prvý raz (a aj posledný raz)... Ale boli nám predstavované ako významné osobnosti, ktoré boli priam hýbateľmi sveta. Pokojne si mohli tie ruské mená aj vymýšľať... (a nečudoval by som sa, keby to naozaj boli vymyslené mená... len pre ten príbeh).
To len my sme boli tak zadubení... Len my sme neboli dostatočne oboznámení, že akýsi profesor Zbarskij je skvelý balzamovač a len vďaka nemu sa súdruh Lenin neobrátil v prach... Ale boli sme deti, bolo nám to naozaj šuma-fuk...
Ďalším typickým prvkom pre ruské príbehy je absurdne dlhé utajovanie skutočností, ktoré už vlastne ani nemajú na (vtedajšiu) prítomnosť vlastne žiadny dopad. Niečo prísne utajovať od roku 1941 do roku 1988 je také... dosť ruské.
V rokoch vojny bolo Mauzóleum stále zatvorené. Nikomu neprišlo na um, že Leninovo telo tam nie je. Aj keď tam stále držala službu kremeľská stráž. Tým sa maskovalo prísne utajenie celej záležitosti. Až vlani v septembri (v septembri 1988 - pozn. blogera) sovietska agentúra APN zverejnila podrobnosti o tajnom prevoze Lenina vo zvláštnom vlaku z Moskvy v júli 1941 na bezpečné miesto do ďalekej sibírskej Ťumene, kde rakvu s Leninovým telom umiestnili v starej budove bývalej školy. Vo vnútri budovy rakvu strážili príslušníci kremeľskej stráže a pred budovou hliadkovali orgány ťumenskej štátnej bezpečnosti - takmer štyri roky. Po celý tento čas sa o neporušiteľnosť Leninovho tela staral známy vedec, profesor B. Zbarskij...
Takéto to boli časy... hrozné, nudné a prepchaté nezaujímavými, nepodstatnými a šedivými (a nami aj totálne ignorovanými) správami z Ruska (Sovietskeho zväzu). Blbosti, ktoré nám boli predávané ako priam "poklad".
Je dobré sa k tomu občas vrátiť, keď už nás (aspoň poniektorých) to tak ťahá smerom na východ...
PS: Napriek tomu, že Rusov nemám rád, a nemám o nich žiadne ilúzie a neprajem si byť v ich blízkosti... napriek tomu mnohých (tunajších čitateľov) sklamem, pretože zároveň poviem, že aj ja si myslím, že konflikt na Ukrajine nemá vojenské riešenie.
Na silové (vojenské) riešenie bol čas... reálne vhodný čas... Úplne na začiatku konfliktu, tak do dvoch týždňov od 24. 2. 2022. Rusi rozumejú deklaráciám sily. A keď by vtedy na územie Ukrajiny vstúpili ozbrojené jednotky Veľkej Británie a USA (krajín, ktoré - okrem Ruska - garantovali územnú celistvosť Ukrajiny v Budapeštianskom memorande), mohlo sa rozsiahlejšej vojne už v zárodku zabrániť.
Nebolo by to NATO, boli by to iba armády signatárov Budapeštianskeho memoranda (Ukrajina, USA, Veľká Británia), ktoré by od Ruska požadovali, aby medzinárodne platnú zmluvu prestali porušovať a aby sa okamžite stiahli za hranice ustanovené touto zmluvou (uznávam, že Krym by bol v roku 2022 už problém). Vtedy by zapojenie členov tzv. "kolektívneho Západu" pôsobilo prirodzene a legitímne. A odôvodnene silovo. Odvážne.
Dokonca ak by tam (na pozvanie Ukrajiny) boli v blízkosti hraníc "kontrolné" jednotky Veľkej Británie a USA už od roku 2014, chcelo by to od Putina a spol. omnoho viac odvahy, aby sa pustili to tej avantúry z roku 2022. To by musel mať Západ ale o niečo viac odvahy... a jasne odkázať Rusom: "Budapeštianske memorandum ste podpísali aj vy, tak sa podľa neho riaďte! Chcete vojnu? Tak bude vojna!"
Lebo na Rusov nič iné neplatí, len ukázať silu.
Sila sa mala použiť pred samotnou vojnou... Špekulácie o tom, že po viac ako dvoch rokoch vojny by Ukrajine pomáhala akási "koalícia ochotných", bude voda na Putinov mlyn (a on už dokázal prekryť to, že aj Rusko sa medzinárodnou zmluvou zaviazalo chrániť územnú celistvosť Ukrajiny... bude hovoriť svoju verziu príbehu o denacifikácii) a hlavne... celú Európu to dostane do reálneho rizika ešte rozsiahlejšieho konfliktu (3. sv. vojny?). Lebo to nie je nič iné, než eskalovanie už prebiehajúceho vojenského konfliktu a v stave takejto eskalácie môže niekto (ktokoľvek) prísť so skratovou reakciou... a už to bude lietať z východu na západ a zo západu na východ.
Západné krajiny majú demokratickejší étos, ale inak sú ich elity podobní Niktoši ako na východe. Rusi, Američania a Briti v podstate prinútili Ukrajinu v roku 1994 vzdať sa jadrových zbraní a výmenou za to, jej garantovali územnú celistvosť. Už problémy v Donecku a Luhansku a problém s Krymom mali zdvihnúť obočie Zápaďanom a Rusko malo byť vedené (aj silou) k zodpovednosti za svoj podpis na Budapeštianskom memorande. Paradoxne, vhodne zvolené silové riešenia by (možno) boli zabránili zbytočnej vojne. Správny čas sa však prešvihol... Dodatočné silové riešenia zo strany Západu budú spojené s vysokou mierou rizika. Lebo Rusi do tejto vojny už investovali veľa. Oni ju už nemôžu prehrať...
Jadrom problému na Ukrajine je to, že si niekto kedysi myslel, že je možná bezpečnostná architektúra sveta, v ktorej Rusko nefiguruje a neprihliada sa na jeho potreby a strategické záujmy. Môže nám byť Rusko nesympatické, môže nám byť na smiech a môžeme si myslieť, že Rusi žijú z minulosti, keď boli "veľkí", a že dnes už nie sú veľmocou, ale... vývoj na Ukrajine ukázal, že nie je až také jednoduché Rusov eliminovať a že napriek averziám voči nim, je Rusko stále významný globálny hráč.
