Sedela som pri káve a čakala, kým ťa zazriem vo dverách.
Keďže si hodnú chvíľu nechodil, premýšľala som, čo sa to medzi nami stalo.
Kedy som sa dostala do stavu, že ma pri pohľade na teba pichne v hrudi a nahodím strojený úsmev. Samozrejme, ty o tom nemáš ani potuchy. Keď si konečne sadneš oproti a objednáš si zelený čaj , ja stále hľadím do tvojich veľkých modrých očí. Do očí, ktorým by som nedávno všetko uverila. Ešte pred pár mesiacmi by som sa dušovala, že táto chvíľa, tento pocit jednoducho nikdy nenastane. Nuž, opak je pravdou. Márne v tvojich očiach hľadám aspoň malú iskierku, ktorá to všetko začala.
V lete – áno v tom lete, keď sa nám za nejakých okolností preplietli svety a pohľady smerovali jedným smerom. Vtedy nám do tvárí jasne žiarilo slnko. Svojimi teplými lúčmi nás šteklilo po nose. Práve vtedy si sľuboval, že to, čo máme, nikdy nenecháš zomrieť! Búrkam sa spoločne vysmejeme do očí a my budeme šťastní tancovať ruka v ruke v daždi, hoci aj celú noc.
A teraz?
Jeseň si vypýtala do rúk svoje žezlo. Lístie sa zafarbuje do rôznych odtieňov červenej, žltej a oranžovej. Strom, pod ktorým sme v lete sedávali a vychutnávali si teplé počasie, stratil svoje farebné listy, ktoré ležia na zemi. Bez pohybu. Sem-tam ich vietor odfúkne, avšak každý iným smerom. Presne ako my dvaja. Zrazu sme od seba na míle vzdialení. Prečo sa teraz nevieme porozprávať? Prečo je pre nás pohodlnejšie nechať naše myšlienky víriť v hlavách bez toho, aby boli vyslovené?
Tak sa pýtam samej seba, či sme museli po našom lete takto vytriezvieť. Nemohli sme ešte chvíľu vydržať? Nemohli sme ešte chvíľu byť takí sladkí, ako tie čerešne, ktoré si pre mňa kradol zo susedovej záhrady?
Za ten čas ako som si v hlave premietala uplynulé leto, uvedomila som si, že mi káva v šálke vychladla a stolička oproti mne ostala prázdna.
Neviem, kedy si odišiel. Neviem ani, čo si mi na rozlúčku povedal.
Viem len, že tvojim odchodom sa dopísala ďalšia ( letná) kapitola v mojom živote.
