Začiatkom januára. V čase, keď som si vytvárala rebríček plánov a vízii na tento rok. Nehľadala som ho, no zjavil sa.
Nepoznal slovo nie, preto ho neodradilo to, keď som ho istý čas odmietala. Jednoducho nepatril do skupiny ľudí, ktorí sa vzdávajú.
A to mi na ňom bolo sympatické. Vlastne sme túto povahovú črtu mali spoločnú.
Meškala som a to som si ešte vravela, že dnes sa zvládnem prichystať v predstihu. Omyl! Hlboký omyl!
Hodinky ukazovali 16.10 a ja som zvádzala boj s vlastným telom a snažila sa „kopnúť do vrtule.“ Ešte predtým som ho však zazrela z okna, ako sa s niekým rozprával.
Cestou po schodoch som si v hlave vymýšľala nejaké ospravedlnenie, ktoré by som mohla použiť.
No na jeho vyslovenie som úplne zabudla, pretože mi dych vyrazilo dvadsaťjeden ruží.
Môžem s čistým svedomím napísať, že ešte NIKDY som toľko ruží nedostala.
A preto si neviete predstaviť, ako blažene som sa cítila, dokonca ani ja sama to neviem opísať, pretože to musíte zažiť a prajem každej jednej žene, aby sa jej tento zázrak stal a tiež, aby zažila radosť úprimnú, čistú, neopakovateľnú a jedinečnú.
V tej chvíli som už vedela, že táto schôdzka bude patriť k tým vydareným. A tiež aj to, že mladý muž je ozajstný gentleman, ktorý mi odsunul stoličku a pridržal dvere.
Takže sa nebojte, oni ešte nevymreli! Pár týchto, dovolím si napísať, milých exemplárov sa na našej planéte vyskytuje!
Strávili sme spolu príjemné popoludnie, počas ktorého sme sa veľa smiali, debatovali, pili kávu a usmievali sa.
Už vtedy som tušila, že sa nevidíme naposledy.
