Sú prázdniny. Dovolenky. Čas oddychu. Od povinností. I od nepríjemných vecí. Od všetkého, čo nás celý rok prenasledovalo. Dajme si teda pauzu od všetkého, čo sme konali cez pracovný, či školský rok. A vôbec, načo sa modliť, keď celý rok to mnohí z nás aj tak nerobili?
Niekedy mám však dojem, že je veľa tých, ktorí si dokážu nájsť čas na všetko, okrem Boha. On im do ich letnej mozaiky akosi nezapadá. Snažia sa relaxovať, zahodiť všetky starosti za hlavu. Aspoň na chvíľu. A o nič sa nestarať. A modlitba predsa len vyrušuje človeka z ľahostajnosti.
Nechcem v mojich blogoch zaoberať sa slovenčinou. Slovo prázdniny však vo mne niekedy vyvoláva pocit, že toto obdobie, by malo byť obdobím prázdnych dní. Myslím si, že práve v období prázdnin by sme si mali nájsť viac času pre iných. Pre deti, partnera, ale najmä pre Boha.
Pred niekoľkými rokmi, bolo to tiež v čase prázdnin, prišiel do istého mesta na výlet akýsi sedliak so svojou rodinkou. Keďže boli hladní, zašli do najbližšej reštaurácii. Zasadli za stôl. Prišiel čašník. Tak si objednali nejaké jedlo. Za necelých desať minút im doniesli to, čo si objednali. Pred tým však, ako začali jesť sa všetci prežehnali a pomodlili. Ostatní hostia v reštaurácii sa začali pohoršovať. A začali si sedliaka s rodinou doberať. „To tam u vás v dedine ste všetci takí pobožní, že sa prežehnávate pred jedlom a asi sa aj modlíte?“ Sedliak sa len pousmial, utrel si servítkou ústa a s pokojom v hlase odpovedal: „Nie, všetci nie. Prasiatka sa nemodlia. Ani kravy. Ba ani sliepky, či iné zvieratá sa neprežehnávajú. To len my ľudia.“
