Poznáte to, keď sa človeku nič nechce. Najradšej by sa niekam schoval. Tam zaspal. Niekedy s humorom dodávam: „Na večné časy a nikdy inak.“ Trošku odbočím možno od témy, ale kto bránil našu najkrajšiu socialistickú vlasť? Kto odmietol kapitalistických provokatérov? Veď každý, kto žil v tom čase a mal viac ako sedem rokov bol minimálne iskrička. Tá pri svojom vstupe do tejto organizácie sľubovala v básni: ‘Domovina moja krásna, sľubujem ti v tento deň, že ja tvoja iskra jasná, tebe k sláve vyrastiem.’ Ja som mal to šťastie, že som bol aj pionierom. Ďalej som to už nedotiahol. Doteraz si však matne vybavujem aj pioniersky sľub. Pokúsim sa teda spomenúť si na neho a tu ho napísať: “Sľubujem pred svojimi druhmi, že budem pracovať, učiť sa a žiť podľa pionierskych zákonov, aby som bol dobrým občanom svojej milovanej vlasti, Československej socialistickej republiky a svojim konaním chrániť česť Pionierskej organizácie SZM.” Pamätám si ešte aj to, že sme mali ako pionieri nejaké pravidlá. Mali sme byť oddaný našej socialistickej vlasti a Komunistickej strane Československa(KSČ). Žiaľ v roku 1989 veľmi málo ľudí si pamätalo na tento zákon pioniera. Potom sme mali byť priateľom Sovietskeho zväzu, ten sa už rozpadol a vzniklo z neho Rusko a niektoré ďalšie štáty, no a mali sme byť obhajcami pokroku a mieru na celom svete. Ja som bol snáď najväčší priateľ so Sovietskym zväzom najmä vtedy, keď sa hral hokej. Skandoval som "CCCP do toho", až neskôr mi bolo povedané, že to je azbuka a číta sa to SSSR. Kto z nás si ako pionier ctil hrdinstvo práce a boja? Veď už vtedy bolo heslo: „Kto neokráda štát, veď aj tak je všetko spoločné, ten okráda seba.“ Určite sa našli ľudia, hoci ich bolo asi málo, ktorí svojimi skutkami, konaním, učením a svojou prácou sa snažili pomáhať budovať socialistickú vlasť. A na záver bol ešte jeden zákon pioniera, ktorý som ja ale nenaplnil, keďže v roku 1989 som mal len deväť rokov. Ten hovoril o tom, že každý pionier sa má systematicky pripravovať na vstup do SZM, teda do Socialistického zväzu mládeže.
Mnoho detí bolo hrdých na to, keď sa stali iskričkami a mohli sa zúčastňovať na akomsi stretnutí iskričiek a pionierov. Inak, viete aká bola uniforma pionierov? No mali svetlomodré košele, chlapci tmavomodré nohavice, u dievčat to boli tmavomodré sukne a okolo krku červené šatky. Do dnes si pamätám, ako sme na pionierskom stretku hrali hru Pionierska šatka. Do dnes viem aj tie vety, ktoré zneli takto nejako podobne: Stratila sa pionierska šatka, má ju číslo osem. Ja ju nemám ma ju číslo 3. Ja ju nemám má ju číslo deväť. Vypadli ste vtedy, ak ste sa netrafili na správne číslo alebo ste príliš dlho rozmýšľali. Skromne sa priznávam, že túto hru som mal v triede rád, lebo som ju takmer vždy vyhral.
Doteraz si pamätám aj heslo, či skôr pozdrav pionierov: „Buď pripravený!“ „Vždy pripravený.“ Vrátim sa znova k tomu, čo som písal skoro na začiatku. Aké veľké muselo byť sklamanie niektorých predstaviteľov Československa, keď zistili, že všetky naučené heslá, všetky sľuby, sú len prázdnymi gestami.
Keď som mal pätnásť rokov, čítal som o chlapcoch, ktorí žili pri Bobrej rieke, či o záhade hlavolamu. Tam som sa tiež mohol stretnúť s pioniermi, či skôr s predchodcami pionierov. Aj oni totiž zachovávali určité pravidlá, mali isté normy správania sa, no na rozdiel od pionierov, boli slobodní.
Stretol som sa aj s názorom, prečo neslávime 1. máj v sprievodoch. Tak ako kedysi. Veď v mnohých krajinách tzv. vyspelej Európy, teraz nie je čas riešiť túto otázku, sa konajú podobné sprievody na výročie vzniku mesta, či pri iných slávnostiach. Keď som sa nad tým zamýšľal, tak som prišiel k jednému záveru, ktorý nemusí byť najsprávnejší, ale je môj. Zatiaľ čo za socializmu sme museli sa všetci zúčastňovať týchto sprievodov, často jediné ospravedlnenie bolo „iba smrť“, v tých iných krajinách ste sa mohli zúčastniť.
Často mi dávajú otázku, že s čím ma môžu prekvapiť. Mám pocit, že ľudia si neuvedomujú, že prekvapenie je prekvapením len vtedy, ak je slobodné. Teda nie, že ja poviem a isto to dostanem. Proste človek pri prekvapení má mať predstavu, ale nie istotu.
Keďže dnes som zablúdil do minulého storočia, tak ešte jeden vtip, no tentoraz to bude čierny humor: ‘Čo je absolútne prekvapenie? Keď deti čakajú Deda Mráza a príde gestapo.’
