Dnes je posledná nedeľa v mesiaci jún. Zároveň je to posledná nedeľa v školskom roku 2014/2015. Pre mnohých žiakov základných škôl a študentov stredných škôl sa už prakticky začal dvojmesačný oddych od školských povinností, keďže do svojich tried pôjdu len dva dni. A tých, ktorým sa predĺžil kontakt s tým istým ročníkom o jeden rok, je len zopár. Niektorých, ktorí ukončili základnú školu, čaká ešte rozlúčka so svojou školičkou, ktorá im bola ich druhým domovom minimálne deväť rokov.
Vo svete sa udiali tiež zaujímavé veci. V európskych krajinách sa pripravujeme na utečencov. Turistom v určitých dovolenkových destináciách sa skomplikovala ich dovolenka a skrátil sa nútene ich pobyt.
Zdá sa, že niektoré veci už nemá človek pod kontrolou. Pritom sú to veci, ktoré by nám, ľuďom 21. storočia, by nemali robiť žiadne problémy. Žiaľ môžeme si za to len my. Tam kde niet lásky, tam kde nie je jednota, tam nastáva boj a anarchia. Mohli by sme sa poučiť z histórie. Akej? Našej. Európskej. Nie ani tak dávnej.
Pred niekoľkými dňami som spomínal v niektorom z predchádzajúcich blogov, že vojna vzniká tam, kde je nedostatok lásky.
Po dlhých zložitých procesov sa podarilo napokon zjednotiť Nemecko. V tom čase však už boli rozdelené sféry vplyvu. Svetové mocnosti už mali rozdelený svet. Nemecko zaspalo dobu a tak nemalo žiadne kolónie, z ktorých by mohlo vyťažiť nejaké bohatstvo. Žiadna z vtedajších top krajín sa nechcela vzdať svojho vplyvu. Teda jediným spôsobom, ako si získať tvár, bolo použitie sily.
Dnes, keď sa v Európe žije relatívne v mieri a v prosperite, niet sa čomu čudovať, že práve na tomto kontinente hľadajú rôzni utečenci útočisko. Tí ľudia, ktorým sa podarí dostať do Európy, však logicky so sebou prinášajú aj to svoje. Kultúru, jazyk, náboženstvo. Nemusí sa to Európanom páčiť, ale je to pochopiteľné, že každý chce žiť s tým, čo pozná.
Podľa niektorých hrozí rozšírenie Islamu v Európe. Znova za to môžu vraj najmä utečenci. Škoda, že kresťanské rodiny nechcú mať deti. No pritom chcú mať ekonomický štandard. Aspoň taký, ako majú doteraz. Preto jediná možnosť, ako si ho zachovať, je prijať ďalších ľudí do našich krajín z vonku.
Preto dnes môžeme asi už len smutne konštatovať, že ak chceme prežiť, musíme sa prispôsobiť vzniknutej situácii. Zdá sa totiž, že sme zaspali čas, kedy sme mohli prežiť bez vplyvu iných kultúr.
