Rozmýšľam nad tým, či má zmysel písať blogy na tomto serveri. Vždy sa totiž nájde niekto, kto tieto riadky, či týchto pár viet skritizuje. Poukáže, aj oprávnene, na pravopis. Nezamyslí sa však nad textom.
Niekedy sa stáva, že keďže v škole sa nedával až taký pozor, ako by mal, vyskytnú sa chybičky, ktoré sú dôsledkom nepozornosti, či neznalosti. A v súčasnosti sa za chyba platí. Natvrdo. V niektorých prípadoch sa píšu texty narýchlo, kdesi na tablete a potom možno z nedôslednosti, či z akejsi roztržitosti proste chyba sa objaví. Ba často sa stáva, že editovací program, v ktorom sa píše text, sám si opraví text po svojom. V nejednom texte sa preto stáva, že sú rôzne chybičky krásy, ktoré robia ten text pre niekoho dokonca pohoršujúcim. Veď porušuje zásady slovenského jazyka, o ktorý mnohí slovenskí bádatelia bojovali. Vraj si ho potom ten, čo robí chyby v písaní, neváži.
Pritom všetkom posolstvo myšlienky, ktorá je obsiahnutá v texte, často zanikne a stratí sa medzi tými obrovskými a neriešiteľnými problémami. Stáva sa však aj to, že sa môže pozmeniť text tým, že vypadne z textu jedna hláska. Ak nám vypadne samohláska „a“, tak potom namiesto toho, aby som napísal v texte slovo „krava“, napíšem len „krv“. Či namiesto slova „vlak“ vznikne slovo „vlk“.
Je naozaj dôležité dodržiavať pravidlá. Ba je to nevyhnutnosť pokiaľ sa jedná o isté veci. V takej slovenskej abecede by bol chaos, keby si niekto zmyslel, že "A" nebude prvé písmeno v abecede. Je správne poznať pravdu a riadiť sa ňou. No myslím si, že nie je vždy správne, odsúdiť „maličkosti“, ktoré nám prekážajú.
Často sa stáva, že až keď sa dokážeme odosobniť od tých nenahraditeľných „vecí“, dokážeme nájsť pravú krásu. Lebo práve tieto chybičky krásy robia svet zaujímavým. V opačnom prípade môžeme skončiť tam, kde je množstvo nenahraditeľných ľudí. Na cintoríne.
Nie vždy dopadnú veci tak ako chceme. Niekedy dopadnú oveľa lepšie.
