Nedávno ktosi na smrteľnej posteli povedal: "Podľa horoskopu som mal žiť ešte aspoň 50 rokov. Len auto to nevedelo."
"To čo akože má byť? Zasa nič nestíham!" Tak akosi začal dnešný deň. Ešteže sem-tam idem do Prešova. Vtedy môžem sa venovať aj týmto úvahám.
V poslednom čase som si všimol, že takto začína deň mnohých ľudí. Zdá sa, že je to normálne a že to tak musí byť.
Večer, keď sa vôbec dokážeme zastaviť, kladieme si potom otázku, načo vlastne žijeme, keď sme stále v pohotovosti.
Tí z nás, ktorí žijú v manželstve si snáď uvedomujú, že tu sú pre svojho partnera. Niektorí majú aj to šťastie, že dostali do daru dieťa. Môžu si povzdychnúť, že vedia aspoň pre koho žijú. Ale je to naozaj tak?
V niektorom z predchádzajúcich blogov som sa zaoberal neexistenciou času. Zdanlivo teraz však sa môže zdať, že čas zasa preferujem. Veď čo je to to, v čom sme? Prečo potom starneme. Ako to, že vidíme okolo seba ľudí dozrievať?
Som presvedčený o tom, že to všetko, čo sa vôkol nás deje má istú príčinu. Všetko čo sa deje, je teraz, v prítomnom okamihu. Z toho všetkého teda vyplýva, že čas ako taký nie je.
Pre čo teda vlastne žijeme?
Poznám ľudí, ktorí hľadajú odpoveď na túto otázku v horoskopoch. Zdá sa to možno divné, ale rozumiem im. Majú strach o svoju budúcnosť, mysliac si, že existujú v čase. Dúfajú, že odpoveď nájdu práve vo hviezdach. Neuvedomujú si, že horoskopy píšu ľudia, väčšinou z vnuknutia marketingového ducha. Iní však, čo je horšie ich píšu z vnuknutia Zlého.
Sú ľudia, ktorí žijú pre kariéru. Tiež to v podstate nie je nič zlé. Veď rozum máme na to, aby sme ho používali. A naozaj mnohí ho vedia využiť v prospech toho, aby dokázali v práci postupovať stále vpred.
Mnohí, ako som už skôr spomenul, žijú pre svoju rodinu. Ten pocit, keď sa narodí dieťa, je nádherný. Je to niečo jedinečné. Určite nejeden otec, či matka, by vám vedeli o tom rozprávať. Na úplne inej úrovni to prežívajú starí rodičia, či prarodičia. V mnohých prípadoch práve oni prejavujú svoju radosť nesmierne. Hovorí sa, že niet väčšieho daru ako zdravé dieťa.
Všetko, čo je na tejto zemi má svoj začiatok i koniec. Žiadny horoskop nedokáže zaručiť večné šťastie. Každá kariéra sa skončí, ľudia ukončia svoju životnú púť smrťou. Teda všetko, pre čo sme žili, je márnosť.
Prečo teda žijem ja? Preto lebo verím v život. Nie len tu na zemi. V život večný. Raz som sa síce narodil, no som si istý, že už neumriem. Určite sú takí, ktorí mi povedia, že musím zomrieť. Majú pravdu. Smrť však nie je koniec. Je to prechod z tohto "nášho" sveta do krajiny žijúcich, ľudí plných šťastia a radosti. Dúfam, že sa tam stretneme mnohí. Žiaľ budú aj takí, ktorí sa dostanú tam, kde je síce tiež krajina žijúcich, ale tam bude skôr večný plač.
Aký zmysel má teda náš život? Cez kariéru, rodinu prísť do večného šťastia. Je však v tom veľké nebezpečenstvo. Práve kariéra, či rodina nám môžu zabrániť dosiahnuť pravý ciel nášho života.
Naša cesta životom môže byt len vtedy úspešná, pokiaľ v nej budeme mať vždy na prvom mieste Boha. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale svoju dušu by stratil? Nikto z nás nevie, čo ho čaká čo i len v najskoršom možnom okamihu prítomnosti. Preto buďme pripravení.. Žime pre to, čo nás môže zachrániť. Žime pre Ježiša Krista.
Podľa diabla mal Ježiš skončiť na kríži. Nerátal však s tým, že Boh ho vzkriesi a Kristus slávne vstane z mŕtvych smrťou smrť premôže a tým, čo sú v hroboch, život daruje!
