Až oveľa neskôr som si uvedomil, že tento druhý neúspech sa stal mojím úspechom. Nemal som predsa žiadny konkrétny tím ľudí, s ktorými by som sa na túto cestu vybral.
Preto som sa rozhodol študovať. Počas štúdia som bol na rôznych miestach v Európe, či Ázii. Aj v Rusku. Tam som študoval právo. Spoznal som tam množstvo úžasných ľudí. Nadviazal som tam vzácne kontakty s ľuďmi, ktorí hneď po oboznámení sa s mojím snom, zahoreli túžbou dosiahnuť spolu so mnou môj vysnívaný cieľ.
Najprv som však začal štúdium na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde som sa znova stretol s mojou kamarátkou Gertrúdou. Áno, bola to ona, ktorá ma sprevádzala od detstva. Najprv v Prešove, potom žila v mojich snoch a znovu som bol s ňou na vysokej škole. Moje výsledky v štúdiu mi umožnili navštíviť také školy, akou je Karlova univerzita a aj Lomonosova univerzita v Moskve, čím sa mi podarilo vybudovať si užitočné vzťahy pre ďalší môj život..
Na Karlovej univerzite som sa zoznámil s Georgom z Nemecka. Bol to skvelý človek. Vedel rozprávať o čomkoľvek a vždy mal čas pre toho druhého. Ako to len robil? Raz som mal problém. Nespomínam si ani s čím konkrétne. Len viem, ako mi povedal: „Nerob druhým to, čo nechceš aby robili oni tebe.“ Tak to bol už druhý človek, ktorý mi povedal túto záhadnú vetu.
Po štúdiu na Slovensku som odišiel študovať do Moskvy. Tam som študoval právo. Neviem, či to bola náhoda, no raz večer som vyšiel do ulíc Moskvy. Netušil som, že ma na ulici budú čakať akísi chalani, ktorých jediným cieľom je, aby ma zbili. Boli v presile a tak som nemal šancu. Utŕžil som niekoľko rán. Na pravé oko som takmer nevidel. Takto som ležal na zemi, keď som začul blížiace sa kroky. Niekto tam bol. Zastal. Nevedel som sa ani postaviť. Pamätám si, ako sa nado mnou ktosi skláňal. Výraz jeho tváre pôsobil na mňa upokojujúco. Zašepkal som: „Prečo? Prečo to robíš?“ Dostal som odpoveď, ktorú som už niekoľkokrát počul. „Robte iným to, čo chcete, aby oni robili vám.“ Toto je tretí človek, ktorý mi toto povedal. Začali sme sa rozprávať. Zistil som, že sa volá Sergej a že študuje na tej istej škole ako ja. Ako to, že som si ho skôr nevšimol?
Po štúdiách som sa vrátil späť do Československa. Rozhodol som sa navštíviť znova svoje rodné mesto Prešov. Vybavil som si ubytovanie u svojej bývalej spolužiačky. Stretol som sa tam aj s dieťaťom „štátnosti“. Vlastne toto dieťa malo teraz v roku MCMXXXVII osemnásty rok života. Štefan ma zoznámil ešte s jedným mladíkom, ktorého zasa nazvali dieťaťom „sťahovania“. Lukáš, tak sa totiž ten mladý človek volal, sa narodil tiež vo zvláštny deň. IV. II. MCMXIX. V ten deň sa totiž „Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska“ na čele s Vavrom Šrobárom presťahovalo do Prešporka. V Prešove som sa zdržal skoro dva týždne. V nedeľu, deň pred odchodom som sa išiel poprechádzať po meste. Len tak. Sám so sebou. Vedel som, čo chcem urobiť, aj keď som nevedel, ako to urobiť. Chcel som stále objaviť nový svet. A neviem prečo, no bol som si istý, že je práve na Antarktíde.
Ako som sa tak prechádzal, nechtiac som začul, ako sa dvaja páni rozprávajú o tom, ako vyzeral Prešov v minulosti. Zaujalo ma to a tak teda som sa rozhodol, že sa pokúsim vstúpiť do tohto rozhovoru. Podarilo sa. Téma nášho rozhovoru však sa čoskoro začala meniť. Pomaly sme začali rozprávať sa o našich súkromných veciach. Predstavil som sa ako Vilo. Moji spoludiskutujúci sa volali Milan a Juraj. Zistil som, že Juraj sa venuje rastlinkám, teda je botanik a Milan zasa archeológii. Trošku neskôr som však zistil aj to, že Milan je kňazom. Práve sme začali diskutovať o tom, aká je situácia na Slovensku, keď Milan povedal: „O čo lepšie by bolo na tomto svete, keby ľudia robili len to, čo by chceli, aby im robili iní.“ Juraj a aj ja sme len súhlasili. Asi po troch hodinách nášho rozhovoru sme sa rozišli. Vlastne odišiel len Juraj. Milan mi navrhol, že ak mám čas a nikde sa neponáhľam, poukazuje mi rôzne úžasné miesta v okolí môjho rodného mesta a vlastne aj v ňom. Viete, aký som bol prekvapený, koľko toho o Prešove neviem? Teda ja som ani nechcel vedieť nič o náboženstve a o sakrálnych objektoch. Veď načo aj. Stačia mi základné informácie. Môj názor na náboženstvo nie je veľmi dobrý. Z histórie som vedel niečo o križiackych krvavých výpravách. Taktiež viem aj to, že Prešov bol „menejcenný“ a to len kvôli tomu, že tu boli evanjelici v čase, keď celému Rakúsko – Uhorsku vládli Habsburgovci. Nepriamym dôsledkom tohto vyčíňania boli aj tzv. Prešovské jatky.
Milan mi však ukázal aj druhú stranu mince. Schádzali sme sa čoraz častejšie. Začínam sa dokonca zúčastňovať aj liturgického slávenie. S Milanom chodím aj do kostolov gréckokatolíckej cirkvi. To je nádhera. Tie obrazy. Poznáte ikony? Panna Mária zobrazená toľkými spôsobmi. Každá z ikon má svoju históriu. Úžasné.
Milan mi až po roku známostí s ním povedal, prečo každý deň odchádzal odo mňa na tri hodinky preč. Povedal mi, že je kňazom. Zostal som ako omráčený. On je kňaz? Tak to som nečakal. Urobil som, v to verím, najsprávnejšiu vec v svojom živote. Po trinástich rokoch som sa vyspovedal. Neuveríte, čo sa mi stalo potom. Keď som povedal Milanovi znova o svojom pláne, o svojich nezdarených pokusoch, len sa na mňa usmial a povedal mi: „Neboj sa! Teraz sa ti to už podarí. Máš totiž kontakty na tom najvyššom mieste.“
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/381780/zem-na-antarktide-iii.html.
---------------
10) MCMXXXVII : 1937
11) IV. II. MCMXIX : 4.2.1919
