Ja som sa narodil pre Antarktídu práve dnes, IV. X.MCMXXXIX, to môžem kľudne povedať. Búrky utíchli a tak celá naša posádka môže sa dať do práce. Naozaj celá. Aj Lukáš. Podarilo sa mu rýchlo zotaviť. Super.
A zajtra ideme. Prvé dve skupiny. Na prieskumnú cestu. Vlastne pôjdeme v krokoch Lukáša. Sme totiž zvedavý, čo sa skrýva v jaskyni, ktorá je na snímkach. Možno sa pýtate, prečo sme sa na to nespýtali Lukáša. Spýtali sme sa. No nepamätá sa. A možno, ako tvrdí Heike, nechce si to ani pamätať. Neviem to posúdiť, ale nemám čas na to, aby som čakal, kým mi Lukáš niečo povie. O päť mesiacov tu bude opäť väčšia tma. No vo vnútrozemí Antarktídy už bude noc. Polárna noc..
V. X.MCMXXXIX skoro ráno vyrážame na cestu. Ja Viliam, Heike, Peter, Natalie, James, Hans, Ann, Štefan, Alojz, Jaromír, Ivan a Madelaine. Členovia tretej a štvrtej skupiny Gertrúda, Lukáš, Lucie, John, Vasil a Zuzana vyrazia potom, keď sa vrátime my. Uvažujeme totiž asi takto. Lukáš bol preč skoro dvadsaťštyri hodín, kým sme ho našli. Ale na 21. obrázku sme zbadali jaskyňu. Predpokladáme, že je to tá „naša“ jaskyňa. Takže to je, ak berieme do úvahy polhodinový interval medzi vznikom jednotlivých snímkach desať hodín a 30 minút. Ak však predpokladáme, že prvý snímok bol urobený až takmer prvú polhodinu po odchode z lode, tak je to jedenásť hodín. Predpokladám, že pôjdeme trochu pomalšie. Teda deň tam, deň naspäť a verím že maximálne deň nám bude stačiť na preskúmanie jaskyne. Takže každý z nás si zoberie jedlo potrebné na tri až päť dní. Podľa všetkého nám to bude stačiť. Tak, ešte posledná liturgia pred odchodom. Otec Milan nám dá požehnanie na cestu a môžeme ísť.
Vyrážame. Na lyžiach. Dnes sa nám otvára cesta za novým dobrodružstvom. Slnko svieti a odráža sa v bielom snehu, na ktorom sa trblietajú malé iskričky. Kráčame už asi hodinu. Pred nami je pustá krajina a za nami v diaľke je vidno náš domov. Či skôr už len obrysy našej lode, ktorá sa nám stala domovom na niekoľko dlhých mesiacov. A pod nami v snehu, kde – tu vidieť presvitať malé zelené rastlinky. Tento krát ma však nezaujímaj. Máme iný cieľ. Prísť k jaskyni. Ale ideme správne? Nemáme sa vrátiť? Po pár krokoch však Natalie povedala: „Pozrite, tam bol Ján!“ Takže ideme správne. Žiaľ opäť sa zdvíha vietor a tak teda sme sa po krátkom rozhovore s Anne rozhodli, že sa schováme v skale, kde sme našli Jána. Avšak diera v skale, to je lepšie pomenovanie pre tento prírodný útvar, nebola až taká veľká, aby sa do nej zmestilo dvanásť ľudí. A ani dva stany sa tu postaviť nedajú. Takže sme sa dohodli, že druhá skupina zostane tu a my pôjdeme ďalej.
Odchádzame teda šiesti. Ja, Viliam, mám na chrbte batoh s jedlom a za sebou ťahám sane naložené ďalšími zásobami na jedenie. Za mnou ide Heike tiež s batohom, no naplneným šatstvom. Za ňou ide Peter a Natalie. Tí majú v batohoch jednoduché prístroje a náradie. James niesol na chrbte zasa veci potrebné na varenie, lekárničku a ešte nejaké maličkosti určené pre spohodlnenie nášho prípadného pobytu v nehostinných podmienkach Antarktídy. Hans mal na starosti sane. Na tých bol stan, palice a ostatné náčinie potrebné na postavenie a jeho zakotvenie. Podobné zloženie a zadelenie úloh bolo prakticky v každej skupine.
Vietor stále silnie. No aj napriek tomu ideme ďalej. Prestávam registrovať čas. Keď sa otáčam dozadu, nevidím už ani skalu, pri ktorej sme zanechali Ann s ostatnými. Kráčame dopredu stále pomalšie, keďže už pomaly nevládzeme bojovať s počasím. Začínam trochu pochybovať o mojom rozhodnutí, ísť ďalej v ústrety krajiny tohto večne zamrznutého kontinentu. Ak skoro nenájdeme nejaké zátišie, budeme musieť postaviť si stan na otvorenom priestranstve. Tomu sa chcem vyhnúť. Povzbudzujem teda ostatných, aby sme išli ešte chvíľu ďalej. Znova trochu začínam pochybovať o správnosti smeru našej cesty. Hoci mám dobrú fotografickú pamäť a pamätám si všetky snímky cesty, na ktorej bol Lukáš, predsa neviem. Čo ak sú v tejto opustenej krajine podobné skalky a aj malé rastliny, ako boli na Lukášovej ceste.
Kráčame, ak sa to dá tak povedať, ešte asi hodinku, keď zbadáme v diaľke nejaký väčší kamenný útvar. Všetci sme si vydýchli. Tam sa môžeme schovať. Prišli sme bližšie. Hans našiel miesto, kde môžeme rozložiť stan. James vyberá z batohu malý kotlík, v ktorom si uvaríme niečo jesť. Blíži sa kratučká noc, ktorú verím, strávime v zdraví v našom stane.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382046/zem-na-antarktide-x.html.
