Ráno, keď som sa zobudil, píšem tieto veci do nášho denníka. Snáď si ich všetky dobre pamätám. Po raňajkách sme sa rozhodli preskúmať okolie nášho dočasného ubytovania. Bez lyží. Snáď to nebude chyba. Teda skôr len Peter, Hans a ja sme sa na prieskumnú cestu podujali, keďže stále fúkal dosť nepríjemný vietor. Pri obchôdzke skaly Peter našiel na opačnej strane malú chodbu. Aha! To je to miesto, ktoré našiel Lukáš. Našli sme ho! Na moje prekvapenie sme zistili, že vzadu je zavesená koža. Nie však hocijako, ale na nejakom hrubom lane. Keďže však nemáme so sebou baterky a ani ďalšie potrebné vybavenie a taktiež nechceme sa uponáhľať, vychádzame zo skaly. Vraciame sa naspäť do nášho stanu. Už teraz rozmýšľame nad tým, kto pôjde do jaskyne. Sme totiž presvedčený, že za spomínanou kožou je ďalšia chodba a možno viac. Nemôžeme tam ísť ale všetci,
Mám pocit, že až utekám do stanu. Akoby som chcel byť prvý, kto oznámi Heike, Natalie a Jamesovi správu o našom objave, hoci na druhej strane si uvedomujem, že to právo má Peter, keďže on bol tým objaviteľom.
Po pár minútach sme všetci v stane. V Petrovom hlase bolo počuť takú radosť, chuť, akú som u ňho dávno nevidel. Zrazu sme všetci zacítili to vzrušenie v celom stane. V tom Heike urobila niečo, čo nás všetkých prekvapilo. Z batohu vytiahla malú škatuľku. Nikto z nás ju pred tým nevidel. To som si istý. Povedala: „Mám tu niečo, čo pochádza z mojej krajiny. Vzniklo to okolo roku MCDLX.“ Pozeráme sa na seba a rozmýšľame, čo to asi môže byť. Po krátkej chvíli, Heike vyťahuje z krabičky karty. Sedmové karty. „To preto aby sme sa rozptýlili,“ povedala. Ja som si len pomyslel, že to je typická psychologička. Nás čaká veľký objav. Verím, že všetci sme nedočkaví, čo sa skrýva v jaskyni a ona vyberá tieto karty. Všetci, vrátane Heike, sme sa na seba pozreli. Vtom Peter hovorí: „Tak fajn. Zahrajme si ich.“ A naozaj. Na chvíľu všetci zabúdame, kde sme a hráme klasickú sedmu. Po niekoľkých vzájomných partiách hovorím: „Požičajte mi karty a ukážem vám kúzlo. “ Dali mi ich. A ja pokračujem: „Poznáte hodnotu kariet? Nižník je za jeden bod, vyšník za dva, kráľ za štyri, eso za 11 a ostatné karty podľa číselnej hodnoty. Na spodok kôpky dáte kartu od sedem po desať. Potom budete klásť na seba ďalšie karty a to tak že budete pokračovať v počítaní, až do čísla 15. Tak napríklad, keď dáte na spodok desiatku, tak na ňu položíte ďalších päť kariet. Takto vytvoríte tri kôpky. Karty, ktoré Vám ostanú mi potom dáte a ja vám poviem, aký je súčet kariet na troch spodných kartách.“ Všetci súhlasili. Začali sme sa teraz hrať takto. A ja som im vždy povedal správny súčet tých troch čísel. Robíme to už možno desiaty krát a už do mňa začínajú ostatní dobiedzať, ako to robím. „Nuž,“ začínam hovoriť, „nebudem vám vysvetľovať matematické riešenie daného problému, hoc verte mi, je to jednoduché. Pre vás si stačí zapamätať len jedno. Ak to urobíte podľa môjho návodu, tak potom vám stačí spočítať si počet kariet na ruke a pripočítať k nemu číslo 16.“ Po tomto mojom vysvetlení, to vyskúšali všetci a každému to vyšlo. A viete čo? Vyšlo to aj Heike. Naozaj. Všetci sme možno na hodinu zabudli, kde sme. Zrelaxovali sme. A ja som za to Heike vďačný.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382101/zem-na-antarktide-xi.html.
