Teraz, ale znovu začínam uvažovať o tom, kto pôjde do jaskyne. A sedmové karty sa mi znova hodia. Hoci všetci mi vravia, že dole mám ísť ja a mám si vybrať ešte troch ľudí, ja to nechcem. Budeme teda žrebovať. Beriem do ruky karty a vyberám z nich štyri esá a dve sedmičky. Každý z nás si vytiahne jednu kartu. A ďalej pôjdu teda len esá. Pomiešal som teda karty. Prvá si vytiahla kartu Heike, potom Natalie, tak Peter, Hans, James a posledná ostala mne. Teraz sme začali otáčať karty postupne v poradí tak, ako sme ich ťahali. Heike mala eso, Natalie tiež a aj Peter. Teraz bol na rade Hans. Pomaly otáčal kartu. Bola tam sedmička. Pozeráme sa s Jamesom na seba. Vzájomne sa chápeme. Dole teraz pôjde jeden z nás. Ale obaja zrazu máme strach otočiť kartu. Kto to bude? James sa nesmelo pozerá na to, akú kartu má. Je to sedmička. Teraz otáčam aj ja. Aj keď všetci vieme, čo tam bude, predsa otáčam kartu pomaly a neisto. Áno. Eso. Takže ďalej pôjdeme Heike, Natalie, Peter a ja. James s Hansom zostanú tu. My pôjdeme zajtra.
Noc trávime všetci spolu, rozprávame sa o tom, čo sme spolu zažili. Čítam im svoj denník a spolu sa smejeme nad tým, ako som už v roku MCMXVII žiadal o povolenie odísť na Antarktídu. Uvedomujem si, že nebyť tých dvoch neúspešných pokusov, tých stretnutí, pri ktorých som spoznával úžasných ľudí a najmä toho dňa, keď som stretol Gertrúdu, ktorá mi neskôr vnukla myšlienku tejto cesty, nikto z nás by tu nebol. Taktiež spomínam na Milana, či skôr otca Milana. Na jeho slová. Na to, ako mi povedal, že v biblii nájdem odpoveď na každú svoju otázku. Že ak prosím Pána tak dostanem. Keď budem hľadať, tak nájdem a keď budem klopať, tak mi otvoria. A mal pravdu. Stačilo klopať len tri razy. Pri tom všetkom si zreteľne uvedomujem jednoduché slová. Len osem prostých slov: Robte iným to, čo chcete aby robili vám. A teraz mám už aj vyriešenú otázku, ktorú mi kládlo veľa ľudí a to, že ako sa chcem s medzinárodnou posádkou dohodnúť. Áno, ja viem. Naučil som sa plynule hovoriť nielen po slovensky, ale aj nemecky, anglicky, či rusky. Ovládam aj nejaké slová po francúzsky. Ale čo ostatní? Myslím, že mi stále verili a aj veria. Nikdy som ich totiž nepodrazil a ani oni mňa. často som bol v prvých dňoch plavby tlmočníkom a neskôr sme si uvedomili, že máme ruky aj nohy a tak sa môžeme dohodnúť. A znova v svojich spomienkach sa vraciam ku Gertrúde, ktorá ma často podržala. Pomohla mi v mnohých situáciách a často stačilo mi len to, že proste bola. Ďakujem teda za všetky moje úspechy aj neúspechy. „Ďakujem ti, Bože.“ A možno sa s dôverou v Neho pýtam: „Čo ešte asi bude?“
Ráno vstávame skôr nevyspatý, ako vyspatý. Mne sa sníval sen, že za kožou nájdeme len holú stenu. Čoskoro však ostatní moje obavy rozptýlili. Teda predpokladám, že najneskôr zajtra sme naspäť. Nevieme, čo budeme potrebovať na našej výprave. Ale isto si vezmeme nejaké jedlo, oblečenie, baterky, laná a krabice na vzorky. Isto Heike vezme aj svoje karty. Každý si tentoraz bude niesť všetko, čo potrebuje na svojom chrbte. Takže ešte raz sa naraňajkujeme a môžeme vyraziť. No pred tým, ako vyrazíme na cestu, povie mi Hans, aby som zobral aj Jamesa. Vraj Hans to deň vydrží aj sám a aspoň bude mať čas porozmýšľať nad všetkými vecmi, ktoré sa doteraz stali.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382141/zem-na-antarktide-xii.html.
