Prísť ku vchodu do jaskyne nám trvá asi 15 minút. Pomaly vchádzame dnu. Idem prvý. Za mnou ide Heike. Baterku mám zasvietenú ja a ten, kto ide posledný. Kto to je, neviem. Nemôžem sa totiž otočiť. Som prekvapený, ako dlho nám trvá cesta k vstupu do neprebádaných častí. Trvá nám to možno pol hodiny. Ale už sme tu. Pomaly odhŕňam záves. A pred očami sa mi zjavuje väčšia miestnosť pomaľovaná rôznymi maľbami. To som naozaj nečakal. Musí tu niekto byť. A uprostred je nejaká studňa. Pomaly kráčam ďalej. A z chodby vychádzajú postupne za sebou Heike, James, Natalie a posledný so svetlom aj Peter. Naozaj dobrá voľba. Aby ženy boli medzi mužmi. Som všetkým vďačný. Spolu všetci pristupujeme ku studni. Nakloníme sa a zjavil sa nám obraz, ktorý sme už videli. Je to presne taký pohľad, ako sa naskytol aj Lukášovi. Teda on bol až tu. Pri studni, asi pol metra od nej je taká zvláštna skala s výrezmi, o ktoré sa nám podarilo dosť pevne uchytiť lano.
Ako sa pozeráme do studne. Heike vykríkne. Rýchlo spozornieme. Peter zasvieti na Heike a potom sa začne smiať. Zleteli na ňu totiž dva malé netopiere a trošku sa začali hrať s jej vlasmi. No svetla sa čoskoro zľakli a uleteli. Ktovie kam.
Vybrali sme z batohov laná. Každý z nás ho mal asi 5 metrov dlhé. Keďže studňa vyzerala dosť hlboká, rozhodli sme sa, že laná zviažeme. Ale aj to, že v tomto prípade budeme zliezať postupne. Čo nás čaká dole, nevieme. Nikto nechcel ísť prvý. V tejto chvíli ani ja. Heike teda znova bola nútená vybrať karty. Tentoraz sme vybrali čísla 7,8,9, 10 a Eso. Najnižšie číslo pôjde prvé. Heike držala karty v ruke a ťahali sme. James si vytiahol číslo sedem, Heike číslo osem, Natalie deväť, Peter desať a ja eso. Teda James išiel prvý. A keď sa lanom začal spúšťať aj Peter, premohol ma pocit osamelosti. Nechcem si priznať, že mám strach tu sám stáť. Ešte raz skontrolujem upevnenie lana. Nadýchnem sa a pomaly vchádzam do studne. „Pane, stoj pri nás!“
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382178/zem-na-antarktide-xiii.html.
