Spúšťam sa pomaly nadol. Zatiaľ čo hore bol priemer tejto studne asi dva metre, tu sa začala trochu zužovať. Neviem síce o koľko, ale asi v polovici prvého lana, priemer bol už asi len meter. To mi však umožnilo ľahšie sa zaprieť do okolitých stien. Vtom som zacítil na stene nejaké výstupky. Lana som sa však pustiť nechcel. No ako sa spúšťam dole, tie výstupky sú čoraz zreteľnejšie. Nakoniec sa držím lana len preto, aby som mal predstavu o hĺbke. Ak totiž jedno lano má päť metrov a na uzol pri spojení dvoch lán sme použili približne pol metra. a na vrchu sme lano upevnili tak, že sme ho zaviazali ku skale vzdialenej asi meter od studne Pri viazaní lana o skalu hore sme použili asi meter. Takže po prvý uzol je dĺžka asi tri metre, a každé ďalšie odstupy medzi jednotlivými uzlami sú štyri metre. Pri prvom uzle, teda v hĺbke 3 metre, zacítim pod nohami pevnú zem, ak sa dá pravdaže šmykľavá skala považovať za pevnú zem. Ale nebola to rovina sklon tejto zeme bol dosť strmý. Ale aj tak si sadám držiac sa lana na zadok, aby som si trochu oddýchol. Teraz sa už prakticky opatrne šmýkam po zadku. Naťahujem ruky pred seba a vďaka tomu zisťujem, že na stene nado mnou je pripevnené ďalšie lano. Teda mi nie sme prvý prieskumníci tejto jaskyne. Rýchlo mi v hlave prebiehajú všedky moje doterajšie znalosti o Antarktíde a aj o mne známych výpravách Ronalda Amundsena a Roberta Scotta.. No žiadna z nich nepodala informáciu o tomto prírodnom úkaze. Tak kto tu vlastne je. Naše laná sa už končia. Takže som sa spustil už o 15, 5 metra. Chytám sa teda lana, čo je pripevnené na skale nado mnou a tento krát som dokonca vďačný za to, že tu nie sme prvý. Spúšťam sa pomaly ešte asi 10 minút, keď zisťujem že na zemi podo mnou sa už dá normálne sedieť. Pomaly sa otvor v skale znova začína zväčsovať, takže už môžem byť vzpriamený. Baterkou svietim pritom pred seba už som aj zbadal Heike, Jamesa a Natalie. Sú tošku nižšie, tak dva metre odo mňa. Za východom z jaskyne. A ani jeden z nich nemá zasvietenú baterku. To ma zneistilo. Schádzam teda ku nim. A som prekvapený z toho, kde sa to nachádzame. Všimol som si aj to, že po mojej pravej ruke, pár metrov odo mňa, je nejaká širšia škára. Zvedavosť mi nedala a tak prichádzam k nej bližšie. Pozerám sa dolu. Táto jama je dosť hlboká. Keď si posvietim do nej baterkou, vidím že pri stenách rastú nejaké zelené rastliny. Predpokladám, že by boli niektoré z nich schopné aj udržať človeka. Skúšať sa mi to ale nechce. Aká hlboká je táto jama však neviem. lebo je v nej voda.
Na stene nad touto hlbokou prepadlinou je znázornený zvláštny výjav. Sú na ňom zobrazení dvaja ľudia. Chvíľu dom si myslel, že to môže byť aj muž vyznávajúci lásku žene, ale keď som sa lepšie prizrel, mám pocit, že sú to dvaja muži.
Starší muž pôsobí na mňa dosť zvláštne. Akoby mal starosť o toho druhého. Je smutný a šťastný zároveň. Z láskou sa pozerá na človeka, čo pred ním kľačí. Pokladá na neho ruky, ako by mu chcel odpustiť.
Ten mladší sa zasa pokorne skláňa. Nedokáže ani pozdvihnúť oči tak, aby videl tomu druhému do očí. Je zvláštne, že tu autor zobrazil aj šaty tohto muža. Sú potrhané. Myslím si, javí sa mi to tak, že ten muž plače.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382194/zem-na-antarktide-xiv.html.
