Na druhej strane za mnou je postava človeka, ktorá ma niečo okolo krku. Zviera sa podobá na ovečku. Ten človek ju drží poriadne v rukách a pritom v jednej z nich drží aj palicu. Podobnú som videl u pastierov oviec. Neviem prečo, ale v mysli počujem slová: ’Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí život za svoje ovce.‘(Jn 10,11)
V hlave mi víria otázky. Prečo je to tu? Kto to tu namaľoval? Naozaj je pravdivá legenda o živote na Antarktíde? Gertrúda mi síce vravela, že počula legendu od svojej mamy o živote pod zemou na tomto kontinente. Nikdy však tomu neprikladala význam, keďže to na ňu pôsobilo skôr ako rozprávka. Ale každá legenda môže obsahovať niečo pravdivé.
Sme teda v miestnosti, ktorá je presvetlená práve vďaka tomu že nad nami je vrstva ľadu. A cez ňu presvitá svetlo. Ešteže sme tu v čase októbra, kedy je na Antarktíde dosť vidno. Zhasli sme teda všetci baterky. Ideme ďalej. Tento krát idem ja posledný. A nemuselo sa stať vôbec to, čo sa udialo, keby sme bol viac opatrný. Zrazu sa pod mojimi kamarátmi akoby prepadol ľad a spadli niekam do priepasti. Aj ja som sa šmykol na ľade. Padal som. Trvalo to len pár sekúnd. Ale mne sa to zdalo ako nekonečne dlhý čas. Ešte som stihol vykríknuť: „Pane, zmiluj sa!“ V tom som narazil do nejakého dreva....
Iný svet?
„Kde som to?“ Ležím na nejakej doske pokrytej nejakou kožušinou. Cítim bolesť v ramene, pravej nohe, ako aj na hlave. Snažím sa pohnúť. Super. To sa našťastie dá. Aspoň niečo. Pomaly sa snažím otvoriť oči. I to sa dá. Určitý čas mi trvá, kým si moje oči zvyknú na toto pološero. Pred sebou vidím zavesenú na lane podobnú kožu, ako som videl aj pri vstupe do jaskyni. Takže tam je asi vstup.
Popri tom sa snažím rozpamätať na to, čo sa to vlastne stalo. Snažím sa otočiť hlavu. Krk ma však zatiaľ veľmi neposlúcha. Tak sa prevalím na pravý bok. Na stole, ak sa stolom dá nazvať trošku väčší okrúhly kameň, je malá petrolejová lampa. Tú som síce ešte nevidel, ale potom, čo Heike vytiahla včera balíček kariet, nerobí mi problém uveriť tomu, že podobnú lampu mala schovanú tiež. A tam na rohu stola, leží môj denník. Keďže sme ho už čítali, vôbec mi neprekáža, že s ním manipulujú aj ostatní. Len dúfam, že do ňho nič nepíšu. Otváram ho a vtom zisťujem, že po poslednej popísanej strane sú ďalšie dve pokrčené. To ma mierne nahnevá. Chcem si ho pozrieť lepšie, ale nemôžem. Znova ma rozbolela hlava a stále cítim aj bolesť v krku. Púšťam denník. Zatváram oči a ...
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382216/zem-na-antarktide-xv.html.
