„Vieš,“ pokračuje muž ďalej, „v tomto denníku je zaznamenané toho mnoho. Ak sa nad tým zamyslím, tak ste tu aj vy. Je tu napísané, že budeme tu žiť v pokoj, pokiaľ sem neprídu ľudia z hora. Pozri sa na toto: ‘Prišiel som tu, kde vojna nebude mať prístup. Tu kde nebude posudzovanie a odsudzovanie. Kde verím, že nepríde chamtivosť ľudí zhora. A ak by náhodou prišli, majte ich radi. Milujte ich, aj keby to boli vaši nepriatelia. Lebo, čo dobre robíte, keď budete milovať len tých, čo vám dobre robia? Vy však buďte k sebe láskaví. Slúžte jeden druhému. Ten, ktorý z vás chce byť najväčší, nech je najmenším.’
Keď sme našli teba, tak naši sa začali báť. Priznávam sa, aj ja mám strach. Ale na druhej strane verím v to, čo napísal nám John. Aby sme milovali iných tak, ako chceme, aby oni milovali nás. Aby sme sa nebáli. Máme kráčať s Ním. Nechápem síce, prečo je to v denníku zdôraznené hrubým písmom a aj podčiarknuté. Chcem ale stále myslieť na to, čo píše John ďalej. ‘Ak prídu ľudia z hora, vy ich majte radi. Láska je totiž silnejšia ako akákoľvek nenávisť!“
„Prosím vás,“ začal som aj ja po anglicky, lebo to bol najbližší jazyk, ktorému muž rozumel, „môžem vám položiť niekoľko otázok?“ Nečakal som na jeho súhlas. „Vy ste teda potomkami Johna. Je to tu nádherné. Koľkí tu vlastne žijete? Čím sa živíte? A môžem sa poprechádzať po tomto vašom obydlí? Mohol by som vedieť, ako tu žijete?“
„Viete, John tu už našiel nejaký život. Pozrite sa!“ Muž mi ukázal Johnov denník a naozaj bolo tam napísané, že v podzemí už žili nejakí ľudia aj predtým. „Momentálne nás tu žije dvadsaťsedem rodín. Keď svieti slnko, vychádzajú niektorí z nás na povrch a snažia sa uloviť nejaké zvieratá. Občas sa im podarí priniesť aj nejakú príšeru z toho jazera, cez ktoré John preplával. Máme však jedlo aj tu pod zemou. Niečo rastie na stromoch a nejaké ryby žijú aj tu vo vode.“ Rozhliadol sa navôkol a pokračoval. „Tu všade okolo mňa môžete ísť všade. Dole však, kde bývajú naši ľudia, choďte len tam, kam vás pustia. V niektorých príbytkoch žije len muž a žena. V iných majú muž a žena aj deti. Nájdu sa aj také príbytky, v ktorých žijú deti, rodičia a ich rodičia. Pravdaže máme aj niekoľko maličkých miestností. Tam spí každý sám. Využívame to vtedy, ak je niekto chorý. A vlastne aj vy ste teraz tam.“ Chvíľu bolo ticho. Zdalo sa, ako keby muž váhal, či má pokračovať. „Tu v tejto sále sa stretáva aj rada hláv služobníkov. Je to skupina najstarších mužov z jednotlivých rodín.“ Muž sa postavil a ešte povedal: „Prosím, nezničte nás! Nechajte nás žiť!“ A odišiel.
Po istom čase som sa postavil aj ja. Prechádzam sa pomedzi stromami, pozerám sa na jazierka a vidím v nich rybky. Išiel som aj bližšie k horiacim horáčikom. Pri nich bolo najviac jazierok, v ktorých bolo najviac rýb. Myslím si, že tie jazierka majú plniť aj akúsi obrannú funkciu, aby sa oheň nedostal ďalej k stromom, ktorých je tu tiež niekoľko desiatok
Po niekoľkých minútach odchádzam aj ja z toho podzemného sveta a idem pomaly do svojej miestnôstky. To, čo som videl, teda tie závesy, čo sa pohli, za nimi žijú domorodci. Predpokladám, že niektorí vedia, čo je v denníku. Boja sa, že môj príchod, bude ich záhuba. Teraz som si aj uvedomil to, že ďakujem za život týmto domorodcom. Tridsať dní sa o mňa starali.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382323/zem-na-antarktide-xviii.html.
