Vchádzam do chodby. Teraz sa diera začína zužovať a na jej konci vidím kožušinu. Pomaly ju odťahujem. Oslepilo ma slnečné slnko, ktoré sa odráža od snehu. Na zemi sa snehové vločky krásne trblietajú. A mne sa pred očami začínajú meniť na slzy. Spomienky sú vo mne stále silnejšie. Momentálne nevládzem ísť ďalej. Padám na kolená. „Prečo? Bože pomôž mi!“ Odpovedá mi vietor, ktorý sa opiera o steny skál. Spieva. Je mi trošku zima. Ale to len preto, lebo teploty na Antarktíde sa teraz pohybujú okolo nuly a pod zemou bolo predsa teplejšie. Obchádzam skalu.
Našťastie nesneží. Rýchlo sa ponáhľam na miesto, kde aspoň ako tuším, je postavený náš stan. Obchádzam skalu. Pozerám sa pred seba. Som si istý, že na tom mieste bol náš stan. Teraz je tam kopa nafúkaného snehu, ktorý sa opiera o akúsi dosku. Keď sa prizriem lepšie, zisťujem, že to nie je doska, ale stena nášho stanu. Vchod je však zasypaný snehom. V stane teda nikto nie je. Aj tak však odhŕňam sneh a vchádzam do stanu. Vnútro stanu je akoby neporušené. V rohu som zbadal papier. Pomaly ho beriem do rúk. Spoznávam Gertrúdine písmo. Začínam čítať:
'Zdravím Vás pán Končistý a aj celú prvú posádku. Tri mesiace sme sa striedali v tomto stane. Vždy po troch dňoch. Vystriedali sme sa tu všetci. Niektorí z nás obchádzali Antarktídu po celom jej obvode. Píšem vám to teraz, keď som ako posledná prišla do tohto stanu. Keďže náš čas sa kráti, musela som urobiť toto rozhodnutie. Končíme teda s hliadkovaním v tomto stane. Po príchode skupiny, ktorá nás príde vystriedať a donesie ďalšie potraviny, odídeme všetci. Ešte niekoľko týždňov budeme kotviť pri brehoch Antarktídy. Nejaké jedlo je zakopané v snehu pod miestom, kde bol tento list. To preto, keby ste predsa len prišiel a boli ste hladný. Píšem vám to preto, lebo verím, že žijete. Ak čítate tento list prosím vás, aby ste čím skôr prišli na loď, ak je ešte celý deň vidno. Cestu sem a späť sme vyznačili červenými značkami, ktoré sú na kameňoch a teda vám uľahčia cestu návratu. Po niekoľkých snehových búrkach sa tu totiž všetko zmenilo.'
Takže tri mesiace. A viac. Neuveriteľné. Tak dlho som bol teda pod zemou. Teraz si uvedomujem, že spod zeme som si nezobral žiadne jedlo. No Boh sa postaral. Záchrana. Vybral som teda zo zeme nejaké jedlo, teda pár kúskov ovocia, zeleniny, nejaký chlieb, ktorý bol ale zamrznutý a niečo v skle, čo vyzeralo na zamrznutú domácu paštétu a nejaký súdok. Asi s vínom. Položil som do kotlíka, ktorý tu nechali teda zeleninu, doniesol som s vonku sneh a zapálil som pod nádobou oheň. Bolo mi aj teplejšie a aj tešil som sa, že si dám zeleninovú polievočku. Konečne. Keď som sa najedol, zaspal som.
Neviem ako dlho som odpočíval. Keď som sa zobudil, dal som si ešte polievku, čo ostala a vybral som sa k lodi. Fúkal síce ostrý vietor, ale mňa poháňala neviditeľná sila. Totiž, keď má človek priateľov, je za nich zodpovedný. Na lodi sú moji spoločníci a hoci neboli v podzemí tejto zamrznutej krajiny, som ich dlžníkom. Bez nich by som tu nebol. Uvedomujem si však aj to, že sa vraciam na loď sám. Veľmi ma to bolí. Nedokázal som sa však s mojimi kamarátmi spojiť. Možno sú na lodi, možno v podzemí. Možno.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382361/zem-na-antarktide-xxi.html.
