Je zvláštne, že cesta späť k našej lodi mi trvala len čosi cez šesť hodín. Vidím ju už z diaľky. Keby som mohol, hneď by som sa rozbehol. No takto sa to nedá. V týchto poveternostných podmienkach, ktoré panujú tu pri pobreží. Začína aj snežiť. Takže rýchlo na loď! Už len pár krokov a som tam.
Čo sa stalo s našou loďou? Veď vyzerá ako... Počuli ste už o lodi Titanik? Aj naša loď má dieru v trupe. Voda ju asi zahnala na ľadovce pri pobreží. Ale nepotopila sa. Našťastie. Už som celkom pri nej a vidím, že diera je v podpalubí a loď je na plytčine.
Vychádzam na palubu. Obzerám sa. Hľadám kamarátov. No nikde nikto. Schádzam do podpalubia, ale tam som tiež nikoho nenašiel. Možno sú niekde vonku. Neviem. Aha, tam v kúte niekto leží. Idem bližšie. Tu vidím, že sú to šaty. Gertrúdine šaty..
Čo sa dialo v nasledujúcich chvíľach sa nedá rozumne vysvetliť. Začal som behať po lodi sem-tam. Hľadal som niekoho živého. Kričal som. Niķto sa neozýval. Vybehol som teda na kajutu a utekal som k záchranným člnom. Zistil som, že z tých troch, čo tam boli, zostal len jeden. Takže odišli. Teraz bol teda rad na mne. Spustil som čln na vodu. Vbehol som do kuchyne. Zobral som niekoľko suchárov, sud vína, trochu pitnej vody a nasadol som do člna.
Keď toto píšem, som už vlastne na šírom mori. Nevládzem už veslovať ďalej. Teda sedím na kraji člna a píšem tento denník. Vlastne sú to jedny z posledných slov. Uvedomujem si, že som sa mal vrátiť tam, kde žijú ľudia, ktorí nepoznajú nenávisť. Hneď však si začínam uvedomovať, že ja by som tam nedokázal žiť. Veď ja som moderný človek.
Už som na mori štvrtý deň. Pri sebe mám už len dva sucháre, za dva hlty vína a trošku pitnej vody. Nemám však už pomaly čím písať. A tak teda na záver prosím tých, ktorí tento denník nájdu, aby nehľadali zem v podzemí. By sa nevyplnili Jackove slová. Nechajte žiť ľudí v podzemí svoj život.
Chcem vás poprosiť, ak tento denník nájdete, skúste vyhľadať niekoho z našej posádky a odovzdajte mu ho.
Epilóg
Je teda koniec denníka. Viac v ňom nie je ani čiarka.
Dlho som uvažoval nad tým, či zverejniť túto správu o doteraz neznámom svete. Či radšej nenechať jeho existenciu v utajení. Nedalo mi to však a ako som sa rozhodol, už viete.
Myslím si však, že pre mňa, tak ako možno aj pre niektorých, Antarktída už nie je pustou krajinou. Na tomto zamrznutom kontinente je teda krásne to, že skrýva, možno áno, možno nie, iný život.
V roku 1991 sa tento denník dostal čírou náhodou do mojich rúk. Pomaly dvadsaťpäť rokov som hľadal ľudí zo zoznamu. Žiaľ nikoho z nich som nenašiel. Azda sa to podarí niekomu z vás. Ak áno, dajte mi o tom, čo najskôr vedieť. Túžim sa o tejto výprave dozvedieť čo najviac. Som totiž presvedčení, že členovia výpravy vedia, kde bol stan. Ten sa nachádzal pár metrov od jaskyne, kadiaľ sa dá ísť do podzemia.
Tieto udalosti, čo sa stali, mi dodávajú nádej. Vieru v to, že existujú ľudia, ktorí žijú tak, aby sa každé ráno, či je tma, či svetlo, mohli s čistým srdcom pozrieť jeden na druhého. Môžu zažívať pokoj už tu na zemi. Tí, ktorí nepoznajú vojnu. A vedia milovať. Bez rozdielu.
Niekedy, keď zaspávam, rozmýšľam nad tým, aké by to asi bolo, ísť za ľuďmi do podzemia. Hneď si však často uvedomím, že nedokázal by som tam dlhodobo žiť. Medzi ľuďmi, ktorí majú všetky materiálne dobrá spoločné. Hoci ich nie je veľa.
Inokedy zasa zatúžim vidieť tú sieň v podzemí. Tie večne horiace horáčiky, dômyselné jazierka plné rýb, tie stromčeky. Možno aj čosi, čo Viliam možno úmyselne nezakreslil do mapky.
Chcel by som vidieť domorodcov. Ich tváre. Chcel by som sa s nimi rozprávať. Stáva sa, že občas rozmýšľam aj nad Johnom Freemanom. Ako dokázal objaviť ten skrytý svet. Kladiem si aj otázku, ako vznikol. Uvedomujem si však aj to, že sen je krásny len dotiaľ, pokiaľ je snom.
autor
