Tento blog začnem nelichotivým vtipom, ktorým nechcem nikoho uraziť. No veľmi sa hodí k tomu, o čom budem ďalej písať: 'Začal horieť vežiak. Nedalo sa už nijako z neho dostať von. Tak teda jeden človek, ktorý býval na jedenástom poschodí, postavil sa k oknu a volal, aby ho svätý František zachránil. Muž teda vyskočil z okna a naozaj ho chytila ruka z neba i zaznel hlas: "A ktorého Františka si prosil o pomoc?" "Františka z Asisi," povedal muž. "Tak sorry, ja som Xaverský," zovretie ruky sa povolilo a muž sa zabil. '
Prečo som sa rozhodol začať takým tvrdým vtipom? Pretože si myslím, že každý takýto humorný text má v sebe určité posolstvo. Aj keď veľmi smutné. Dnes mnoho kresťanov práve kresťanstvo rozdeľuje. Pritom všetci sa opierajú o Ježiša Krista. Mnohí katolíci si myslia, že evanjelici sú menejcenný. Naopak, u nejedného evanjelika sa dá badať odpor ku katolicizmu, pretože nesúhlasia s tým, že pápež je nástupcom Ježiša Krista na zemi. Tento problém je badať aj pri zmiešaných manželstvách, kde často pre akýsi pokoj v rodine ustúpi jedna, či druhá strana. Stáva sa, že je to i katolícka strana. Pritom v evanjelickej cirkvi je oveľa liberálnejší prístup k určitým sviatostiam. Už pri sviatosti krstu, ktorú uznávajú všetci kresťania, u katolíkov môžu byť krstnými rodičmi len katolíci, v evanjelickej cirkvi je prístup benevolentnejší a súhlasia aj s tým, aby krstným rodičom bol katolík. Zaráža ma však potom to, ako môžu vychovávať katolíci dieťa v evanjelickom duchu. Často sa zdá, že snaha o ekumenizmus zlyháva.
Oveľa smutnejšie ako to, že ľudia v jednotlivých cirkvách si nerozumejú je to, že mnohí majú problémy o vzájomné prijatie sa v katolíckej cirkvi, kde sa však o ekumenizme nedá hovoriť. Keďže katolícka, všeobecná cirkev má v sebe vyše dvadsať rôznych obradov, často sa tu môžeme stretávať s tým, že ľudia medzi sebou si hovoria, že my sme katolíci, zatiaľ čo vy ste gréci, atď.
Čo je príčinou tohto rozdelenia? Najjednoduchšia a asi aj najpresnejšia odpoveď je, že príčinou rozdelenia je diabol. Je tu a žiaľ pôsobí medzi nami.
V stredu som však mal možnosť aspoň na kratučkú chvíľku navštíviť chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky v Žakovciach, ktorý píše svoju históriu od konca 18. storočia. Paradoxne do roku 2010 tento chrám patril evanjelickej cirkvi. Nebol som v tomto chráme, keď ho dávali do poriadku. Vraj nevyzeral vôbec lákavo. Bolo potrebné ho obieliť. Teraz je však úžasný. Hoci je na ňom ešte stále dosť práce. Pri chráme je aj zvonica. Zvoní sa tam ručne. Hoci som to nepočul, verím, že je to nádherné. Možno sa stal zázrak sám. Ako už bolo spomenuté, tento chrám bol postavený v roku 1793. Patril evanjelickej cirkvi. Keďže však po 2. svetovej vojne boli do dediny Žakovce násilne vysťahovaní obyvatelia z dedinky Blažov, od roku 1955 slúžila v tomto chráme liturgie katolícka cirkev. V roku 1975 za užívania tohto chrámu gréckokatolíckou cirkvou bola urobená rekonštrukcia. V roku 2010 tento chrám zakúpila gréckokatolícka cirkev. Vnútro chrámu, až na lavice, tvoria veci prenesené z pôvodného chrámu z Blažova.
Vždy, keď mám možnosť byť v chrámoch, ktoré píšu dejiny už niekoľko desaťročí, ba aj storočí, kladiem si otázku, kde ľudia zohnali peniaze na také majestátne diela. Prečo nedokážeme dnes urobiť niečo také prekrásne? Všetko je otázka priorít.
Nejedná sa však len o budovy. Ako na začiatku je spomínané, jedná sa o medziľudské vzťahy. O vzájomné sa zbližovanie. My však sa skôr rozdeľujeme. Tvrdíme, že len my máme pravdu. A v skutočnosti nás nejaký ten Najvyšší vôbec netrápi. Prečo?
