Mojou obľúbenou hrou bolo vodiť si psíka ho do detskej izby a rozprávať sa s ním: „Chceš ísť von? Poď sem. Dobrý!“ A rodičia sa ma vždy pýtali s kým sa to rozprávam, keď za sebou ťahám šnúrku od topánky. „Pes do paneláku nepatrí. Keď budeš mať svoj dom, tak si kúp aj desať psov.“
Často som plakávala. Nechápala som, že pre nich bola predstava psa v dome hrôzou. Obhrýzanie nábytku, očúrané poťahy.... A tak, mať psa bol pre mňa nedosiahnuteľný sen. Moja najväčšia túžba. Silná a detsky sebecká zároveň. Chcela som, aby bol len môj, aby som ho mohla sebecky milovať a on by chodil všade so mnou. Závidela som všetkým deťom, ktoré psa mali. Vtedy to bola moja predstava šťastia. Dala by som čokoľvek...
Keď som sa dozvedela, že mojej starkej, ktorá býva na dedine, doniesli šteniatko, skoro som sa zbláznila od radosti. Avšak malé biele klbko nevydržalo tuhé mrazy, a tak ho bývanie v krabici v studenej pivnici, stálo život. Nechápala som to. Moje záchvaty plaču boli pre dospelých len signálom, že „načo dočerta sme toho psa vôbec doniesli.“ Stará mama však chcela psa na stráženie, a tak, aj keď otrávená touto „nepríjemnosťou“, pristala, aby jej doniesli iného. Nasledoval ďalší neúspešný pokus - osvojiť si čierneho ratlíka, ktorý „vôbec nevedel strážiť“, a tak jedného dňa záhadne zmizol. Potom som takmer stratila nádej. „Pes nemá vyskakovať a otravovať. To nie je „baviačka.“ – karhali ma. Začínala som mať pocit, že dospelí nič nechápu. A ja som nechápala vôbec, o čom hovorili, keď chceli mať psa na stráženie. Zdalo sa mi to choré.
Keď som mala asi šesť rokov, starká ma privítala s veľkou krabicou na rukách. Z nej vykúkalo malé ufúľané psíča. Verím, že moji rodičia museli mať ozajstnú radosť, keď videli aké je ich dieťa šťastné. Nehovorila som o ničom inom. Psíkovi dali meno, aké malo mnoho psov na ulici, mnoho psov v dedine, úplne obyčajné meno pre obyčajého psa. Ťapa. Zbožňovala som ju. Bola nízka, srsť mala hrubú a sivú. Každý kto ju uvidel, vravel, že je škaredá. Pamätám si jej vôňu. Vždy som jej voňala ňufák a stará mama ma za to hrešila: „Chceš ochorieť od toho psa? Neoblizuj sa s tým zvieraťom!“ Keď som s ňou chodila na prechádzky na motúzku z lyka, deti sa smiali aká je škaredá, ale bolo mi to jedno. Mala som prvý krát v živote pocit, že mám psíka. Vtedy nikoho z rodiny nezaujímali "nejaké" metodické spôsoby cvičenia návykov, nikto výchove nevenoval ani chvíľu pozornosti a nesnažil sa ju učiť. Schopnosti vnímania? Signálna sústava zvierat? Nehrozí. Pes je alebo múdry alebo hlúpy. A tak, ako mnoho iných dedinských psov, nebolo zriedkavé, že sa na Ťapu kričalo alebo dostala "výprask". Nie veľký, ale predsa.
Ťapa prežila u starej mamy osem rokov. Posledné dva roky mala problémy s vypadávaním srsti na chrbte a museli sme ju natierať tmavým, fialovým roztokom. Veterinár potvrdil kožnú chorobu, na človeka neprenosnú. Ale mne zakazovali hladkať ju. Samozrejme, bolo mi to jedno.
"Musíme dať Ťapu utratiť" - zaznelo jedného dňa u starkej. Hádala som sa s celou rodinou. Plakala som, obviňovala som ich z barbarstva. Nepomáhalo. Oni sa už rozhodli. Nechcem tvrdiť, že im to bolo ľahostajné. Napokon, mali ju všetci radi, ale racionálne to považovali za správne. Po dvojročnej, nie veľmi úspešnej liečbe, sa rozhodlo. Je predsa chorá a nedožije sa veľa, možno nás všetkých nakazí. „Neli, choď s ňou ty. Nikto iný s ňou nepôjde. Alebo zavoláme horára...“ Prehovorili ma. Ja, poslušné decko, som mala strach vzdorovať. Sedela som vzadu v aute spolu s Ťapou. Držala som ju na rukách. Vedela som, že je to len výmysel starších, ktorý nemal zmysel. Ťapa nemala vážne ani nákazlivé ochorenie. Vôbec si nepamätám, či som nad niečím premýšľala, či som sa snažila nájsť iné riešenie. Nepamätám sa, neviem...
Vošli sme do ambulancie. „Dobre,“ povedal veterinár, „sem ju položte“. Zdvihla som Ťapu na ruky a položila na stôl. Pichol jej do zadného stehna injekciu. Povedal, že ju nebude nič bolieť, že nebude nič cítiť. A že môžeme odísť. „Ona teraz zaspí a potom prestane dýchať.“ (Dnes už viem, že to tak nie je). Chytil vodítko a ako ju odvádzal za záves, stále sa otáčala. Na jej pohľad nikdy nezabudnem. Pre mňa znamenal otázku, mnoho otázok. A ja som nevedela na žiadnu z nich odpovedať. Nevedela som, prečo sú ľudia také svine. Nevedela som, prečo som neschopná niečo urobiť. Nevedela som, prečo musí zaplatiť tento nevinný tvor životom za to, čím je a ako vyzerá. Nevedela som, prečo môže mať rozhodnutie človeka väčšiu silu ako úcta k životu. Vedela som len to, že robím chybu, strašnú chybu, ktorú si nikdy v živote neodpustím. Ten balvan, ktorý sa mi zahniezdil v srdci, tam ostal. Cítim zodpovednosť, cítim vinu, ktorá sa nedá zmyť. O slzách písať nebudem. Aj teraz, po toľkých rokoch mi prúdom stekajú po lícach.
Moja láska ku psom ma po rokoch zaviedla do útulku pre zvieratá. Pracovala som tam dva roky, počas ktorých som dosť pochopila. Naučila som sa mnoho nového o správaní, chápaní aj návykoch zvierat. Zmenil sa môj pohľad na spolužitie zvierat a ľudí, a hlavne - prestala som za každú cenu chcieť psa. Cítila som, že mojou úlohou nie je spasiť všetkých psov sveta. Ale dala som si záväzok, že ak raz nejakého budem mať, urobím všetko preto, aby prežil so mnou ten najkrajší psí život.
