Náš zákazník, náš nepriateľ.

Už sa Vám stalo, že ste vošli do baru a čašníčka mala na barovom pulte položenú salámu a s plnými ústami sa Vás spýtala: „Prajete si?“ Alebo Vám predavačka v obuvi povedala, aby ste si zimné topánky neskúšali na ponožku, lebo sa topánky roztiahnu a pritom Vám sliedi za chrbtom, akoby ste mali tašku plnú ukradnutých čižiem? Alebo ste kvôli „ochotnej“ pani na stanici nestihli Váš posledný vlak, lebo mala práve prestávku?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Bohužiaľ, je toho viac, čo sa mi skutočne stalo. Vždy mám dilemu. Nechať hnev utíchnuť, vyvetrať a schladiť hlavu, upokojiť sa, pousmiať - alebo mám konať? Toto sa mi stáva pri využívaní služieb na Slovensku.

Často počúvam obraňovanie zamestnancov v cestovnom ruchu, obchode či iných službách: nie sme motivovaní, kto by za také peniaze robil, robím to len aby som prežil/a... a podobne.Obava zo straty práce nie je správna motivácia, ale ak ani tá neprijme človeka aby sa snažil, tak už skutočne neviem čo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jeden známy mi povedal: „Vy tu na Slovensku ešte stále máte odpor k práci. Zostalo to medzi ľuďmi, pretože za socializmu mal a musel mať prácu každý, a preto si ju nevážil. Dnes je to podobne. Ľudia si prácu u vás jednoducho nevážia, berú ju ako nutné zlo.“

V poslednom čase sa mi nazbieralo toľko negatívnych skúseností so službami, že nedávny incident ma donútil zasiahnuť:
Vošla som do reštaurácie. Bolo presné poludnie. Reštaurácia veľká, priestranná, vkusne a moderne zariadená, zívala prázdnotou. Sedeli tam asi štyria ľudia. Čašníčka s ohnivými červenými vlasmi mi neodpovedala na pozdrav, ale pravdupovediac, to ma veľmi neprekvapilo. Sadla som si. Čakala som asi 5 minút, kým mi doniesla menu. Chodila do kuchyne a späť, tvárila sa, že má plno práce. Jedlo však neroznášala. Všimla som si, že starší pár, ktorý tam zrejme obedoval, sa presunul od stola k barovému pultu. Stáli tam pár minút, kým čašníčka vyšla z kuchyne a pripravila im účet. Keby chceli, mohli sa obslúžiť aj sami. Kasa a bar boli k dispozícii.

SkryťVypnúť reklamu

Po 10 minútach sa ma prišla opýtať, či som si už vybrala. Jasné, chcela som len polievku a šalát s hranolkami. Bola som dosť hladná. Prešlo dobrých 20 minút kým čašníčka prišla a povedala mi:
„Dáte si niečo na pitie? Lebo jedlo už nedostanete. Už nevaríme.“
Trvalo pár sekúnd, kým som si uvedomila, čo povedala. Sedela som tam vyše pol hodiny, pri prázdnom stole, v prázdnej reštaurácii, a mala som kŕče od hladu.
Nechápavo som sa na ňu pozrela: „Prosím? To ste mi nemohli povedať hneď?“ (Snažila som sa zakryť zlost, úmerne stúpajúcu s pocitom hladu a krivdy.)
„Nie, ja som sa to dozvedela až teraz. Tak chcete niečo na pitie, či nie?“
„Nie, ďakujem.“

SkryťVypnúť reklamu

Čašníčka odišla. Mala odutú tvár a bolo jej očividne jedno, že som hladná a naštvaná.

Premýšľala som len pár sekúnd. Išla som za ňou. (Určite som vyzerala ako čínsky papierový drak.)

„Poprosím Vás, zavolajte mi vedúceho.“
Čašníčka sa na mňa ani nepozrela: „Nie je tu.“
- „Tak mi prosím dajte jeho telefónne číslo.“
- „Nedám.“
- „Nájdem si ho sama. Ďakujem.“

Odišla som (resp. vyletela) z reštaurácie. O jednej som mala byť späť v práci a bolo mi jasné, že iný podnik už nestihnem.
Bola som príšerne hladná, nahnevaná a prekvapená. A pritom stačilo tak málo. Stačilo, aby sa mi tá žena pozrela do očí, aby mi povedala prepáčte. Skutočne by som sa preniesla aj cez jej ignoráciu, hlad a čakanie v prázdnej sále. Jej správanie som vôbec nechápala, myslela som si, že by takú drzosť možno urobila len majiteľova exmanželka, ktorej som nesympatická.

SkryťVypnúť reklamu

Nikdy predtým som to nespravila, ale vedela som, že tentoraz to tak nenechám. Nie z pomsty. Keby som bola majiteľom reštaurácie, chcela by som vedieť, čo sa tam deje. Reštaurácia si buduje svoje renomé a klientelu roky. A kvôli takýmto pracovníkom prichádza o zákazníkov bleskovou rýchlosťou. Okrem iného, na úrade práce sú desiatky (možno aj stovky) nezamestnaných čašníkov, ktorí by prácu brali "všetkými desiatimi".
Viem, ako sa cíti čašník, ktorý je okrikovaný z každej strany, bolia ho nohy a ešte musí byť aj galantný ku hosťom, ktorí nie sú vždy najpríjemnejší. Skúsila som si to na vlastnej koži v Anglicku a viem, že sa to dá. Možno aj práve preto som bola nemilosrdná a skutočne som majiteľovi reštaurácie zavolala.

Bol mi veľmi vďačný. Nechápal, ako je možné, že mi odmietli uvariť jedlo na obed. Ešte sa ma spýtal, či sa jedná o „tú červenovlásku“, s ktorou už vraj mal problémy a chystá sa to riešiť...

Aj keď som nemala dobrý pocit, vedela som, že tak by som to mala riešiť vždy. Inak sa nič nezmení a v podnikoch budú stále pánmi tí, ktorí by mali „slúžiť“ zákazníkovi a nie naopak.

Hlad som vyriešila nakoniec. Objednala som si pizzu. Doviezli mi ju síce za vyše 2 hodiny, bola mastná a studená, ale mne to bolo už jedno. Dokonca som sa na tom zabávala. Bola som rada, že mám niečo „pod zub.“

Príbeh sa skončil. Viem, že takýchto príbehov je na Slovensku mnoho, a aj vďaka tomu má Slovensko stále povesť postsocialistickej krajiny, kde sú služby na mizivej úrovni. Azda len väčšie mestá sú výnimkou. Rozhodla som sa, že sa už nebudem zdráhať otvorene protestovať proti neochote a nechuti voči zákazníkovi. Pomôže to totiž mne, prevádzkovateľovi služby a napokon aj Slovensku...

Petronela (Nela) Šterbová

Petronela (Nela) Šterbová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chcela by som dospieť do momentu, kedy "byť spokojný" nebude len cesta, ale stav. Zoznam autorových rubrík:  Výkriky do tmyÚvahyReportážeSpomienkyPoetry

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu