Výrazné postavenie Nemecka v súčasnej Európskej únii sa zdá byť nespochybniteľné, najmä vzhľadom na mieru „mäkkej moci“, ktorou táto krajina disponuje vďaka ekonomickým úspechom a vplyvu politických lídrov. Ani Slovensko nie je imúnne voči tomuto vplyvu, a to až do tej miery, že najnovší návrh rozpočtu sa spolieha na rast nemeckej ekonomiky.
Nedávne nemecké víťazstvo na Majstrovstvách sveta vo futbale ponúklo len symbolickú čerešničku na torte nemeckého úspechu, vďaka ktorej týždenník Newsweek „privítal“ svoju čitateľskú základňu v „nemeckom storočí“. Presnejšie, prisúdil tejto krajine, jej vedeniu i Nemcom samotným schopnosť „identifikovať“ akýkoľvek problém a po krátkej (racionálnej) analýze ho aj vyriešiť. Otázkou je, či tento obraz zodpovedá realite alebo je iba fatamorgánou.
Konštrukcia hegemóna
Nemecké ekonomické úspechy v časoch hospodárskej a finančnej krízy sú v značnej miere dôsledkom vhodnej štartovacej pozície nemeckej ekonomiky pri vypuknutí krízy, i keď vládne reformy tejto pozícii napomohli. Pozoruhodné výsledky však nie sú ani nekonečné, ani automatické, ba môžu čoskoro nabrať opačný trend. I tak ale v zhode s ďalšími úspechmi prispeli k vytvoreniu obrazu Nemecka ako potenciálneho hegemóna v Európe.
Historické skúsenosti Nemecka prispievajú k neochote zhostiť sa role hegemóna, ktorú Nemcom prisudzuje zvyšok Európy, nie oni sami. Ľútosť nad činmi spáchanými v Druhej svetovej vojne a silná viera v európsku integráciu ako spôsobe zabrániť ich opakovaniu v akejkoľvek podobe dlho bránili nemeckým lídrom čo i len v úvahe uberať sa týmto smerom, a tým prispeli k oslabeniu vplyvu nemeckej politickej elity po zjednotení v roku 1990.
V poslednom období sa (aj vďaka víťazstvu v prestížnej športovej súťaži) obraz o hegemónii Nemecka prehlbuje, čím sa výrazne zvyšuje šanca, že táto „neochota viesť“ sa začne vytrácať. Rešpekt, ktorý sa dostáva nemeckej kancelárke Angele Merkelovej v radoch mnohých európskych političiek a politikov, tiež nie je konštrukcii hegemóna na škodu, navyše vyvracia predstavu o slabých nemeckých vodcoch (hoci tomuto pojmu sa v Nemecku z pochopiteľných dôvodov dodnes vyhýbajú).
Najlepšou ukážkou premeny z neochotného na ochotného, alebo aspoň pripraveného lídra sú názory trojice mladých Nemcov v uliciach Berlína. Hoci zdôrazňujú, že veľké krajiny (ako Nemecko) by nemali vládnuť nad malými (ako Slovensko), jedným dychom dodávajú, že Nemecko je „modelový príklad úspechu“, ktorý by do „takého Grécka nemal posielať peniaze, ale našich expertov, ktorí im poradia, čo majú zmeniť.“
Riziká líderstva
Súčasné podmienky sú mimoriadne prajné pre vedúcu úlohu Nemecka a osobitne pre štýl politiky a vplyv jeho kancelárky, Angely Merkelovej. K príležitostiam, ktoré môže takéto „neformálne líderstvo“ priniesť, však môžeme nájsť protiklady v podobe rizík, ktoré z neho vyplývajú.
Prvé riziko sa skrýva v ekonomike, v pravdepodobnom oslabení ekonomického rastu Nemecka, ktoré môže naštrbiť povesť dokonalosti a bezchybnosti nemeckého ekonomického modelu.
Druhé predstavuje samotná povaha nemeckého líderstva, ktoré by po prílišnom posilnení mohlo vyvolať nesúhlas až rast protinemeckých nálad v niektorých, najmä juhoeurópskych krajinách, oslabujúc tak nielen vzájomnú spoluprácu medzi európskymi štátmi, ale aj európsky integračný proces ako celok.
Nakoniec, čo je možno najvážnejšie, silná, dominantná krajina stanovujúca líniu pre často nejednoznačné pozície EÚ môže byť potrebná, pritom však nie demokratická. Aj prointegračne naladení Európania, napríklad španielsky mladík tráviaci leto v Berlíne, sa obávajú, že ak „Angela Merkelová bude rozhodovať sama za všetkých“, stratia svoju nezávislosť a právo rozhodovať.
Je možné, že tieto riziká bude Nemecko vnímať ako dostatočne veľké, aby ho odradili od snahy siahnuť po vladárskom žezle. Ak sa tak nestane, opatrnosť Nemecka je namieste, pretože tak ako prílišná neochota, aj prílišná horlivosť viesť môže ďalšiemu zbližovaniu európskych krajín viac uškodiť ako pomôcť.
Text je inšpirovaný závermi z letného kurzu na Humboldtovej univerzite v Berlíne.
