Nedeľa, 20.júla. Tento deň uzatvára svoje brány vrchol festivalového nielen leta. V hlave doznieva hlas Richarda Mullera, prsty behajú do rytmu podľa klaviristky Hiromi a pred očami mám Václava Havla, jeho divadelnú hru Protest, politicky nekorektné otázky Števa Hriba a tri z piatich stage-ov. Po upršanom týždni nám prialo počasie, aj stankári nám dopriali a nepoužívali starý olej, pivo a kofolu nečapovali pod mierku a všetko tak celkovo chutilo. Od cigánskej po atmosféru.
Na prelome dňa a noci sme sa kvoli vlaku chystali opustiť túto oázu kultúry. Bez pocitu zbytočne ubehnutého víkendu, bez výčitiek, že sme to a to nestihli, že niektoré skvelé skupiny hrali v rovnakom čase. A bez tašky. Tá mi zmizla z kamarátovho stanu spolu s ďalšími vecami. Komplet stanové vybavenie, tričká, rifle s prívlastkom obľúbené a hlavne ten pocit pohody. Podľa toho, ako nám média predstavujú typického návštevníka tohto festivalu, by to mal byť človek so širokým kultúrnym záberom a čitateľ novín so správnym názorom. Preto, ak si ťa tento článok našiel, chcem ti len popriať peknú budúcoročnú Pohodu, zrejme budeš spať pod cudzím stanom čo ti zjavne nieje cudzie. Len pozor z vrchu v prípade hustého dažďa može zatekať. A eŠte niečo, to biele tričko treba prať na "styriciatke". :-)
Týmto som len chcel povedať, že všade treba byť obozretný a hlavne tak trochu narušiť dojem, že na Pohodu chodia len správni ľudia so správnym názorom na život. Medzi každou skupinou, či sociálnou či myšlienkovou sa nájdu jednotlivci vymykajúci sa priemeru. Smerom hore, smerom dole.
