Dnes ráno, v čase, keď viac ľudí sedí v aute a autobuse ako za kancelárskym stolom či školskou ľavicou som aj ja patril k väčšine. Ako už býva pomaly folklórom, presun medzi dvoma blízkymi dedinami trval takmer desať minút. Avšak toto bola len taká mliečna čokoláda oproti horkej čokoláde po záruke, ktorá ma čakala vo Vrakuni. Po tých pár rokoch môjho cestovania za vzdelaním som si na túto situáciu už zvykol. Aj keď hodiny ukazovali 7:45(na zastávke bol autobus o 7:00), tachometer bol o niečo skromnejší, len vyše desať kilometrov. Nasledovalo ešte zopár viac či menej zradných úsekov a v diaľke sa mi rysovali vysnívané Mlynské nivy. Čas príchodu bol 8:09 na mobile, 8:10 na hodinkách. Prerátaním na drobné, jeden kilometer sme išli vyše štyroch minút. Za dopravnú situáciu na cestách však SL nemôžu, tú im ani nevytýkam, aj keď sa na nich zvyknem v škole vyhovárať.
Keďže vyučovanie mi začína už o ôsmej, a cesta mi do triedy mi zaberie ešte zopár minút, čas meškania sa vyšlphá už na nezanedbateľnú tretinu hodiny. Preto si v rýchlosti prehadzujem šál ľavou rukou cez pravé rameno a druhou rukou vyberám lístok z vrecka nohavíc. Idem ku prepážke s vidinou potvrdenky o meškaní autobusu a tým pádom aj argumentom na ospravedlnenie môjho meškania triednou učiteľkou. Rozhovor začal klasicky, tak ako to mikrofón pri prepážke počul už stovky ráz:
„Dobrý deň, meškal mi autobus, mohli by ste mi vystaviť potvrdenku?“
“Za dvadsať korún,“ znela šokujúca odpoveď od pani z Nív.
„Ďakujem, za dvadsať ju nepotrebujem,“ a odišiel som.
Nešlo mi o tých dvadsať korún, ale o princíp. V rozpise autobusov je napísaná doba príchodu 7:40, autobus prišiel o 8:10, čiže rozdiel je 30 minút. Ak mi nedokážu garantovať približnú dobu cestovania, nech si radšej nachystajú milý úsmev a pomedzi zuby precedia „prepáčte“, mnohým by tým nezhoršili už aj tak zle začaté ráno.
