Počas svojej 20ročnej pracovnej kariéry, ak to tak môžem nazvať, som absolvoval množstvo pracovných pohovorov. Časom som si zvykol na to, že moji spovedajúci sa podobajú na automaty, ktoré verklikujú dookola tie isté neosobné otázky typu "Čo pokladáte za najväčší úspech vo svojej kariére?", "Ako zvyknete riešiť stresové situácie?" či "Prečo ste odišli z predchádzajúceho zamestnania?" Trvalo nejakú dobu, kým som prišiel na význam tých otázok a správne odpovede na ne a tiež na správnu reč tela a všetky tie veci okolo. Zdá sa mi to ale celé akési divné, čosi mi tu nesedí. Mám pocit, že celá táto veda sa ocitla v akejsi slepej uličke. Pretože usudzovať z toho, keď si niekto pošúcha nos, že klame, alebo ak si prekríži prsty na rukách, tak je to uzavretý človek, ktorý nedokáže viesť kolektív, je jednoducho kravina. Insitná psychológia hraničiaca s mystikou. Celé toto divadlo napokon krachne na jednoduchej veci: HR manažér si napokon vyberie človeka, s ktorým by si za normálnych okolností zašiel na pohárik. Žiadne pravidlá, obyčajná medziľudská chémia je v konečnom dôsledku rozhodujúca. To, čím ma zvyknú HR manažéri sklamať, je však niečo úplne iné. Tu je pár príbehov o absencii základnej ľudskej slušnosti.
Príbeh prvý: Desaťposchodová administratívna budova veľkej úspešnej firmy. Na pohovore je riaditeľ a HR manažérka. Pohovor prebieha tradične, mám z neho celkom dobrý pocit. Na konci sa rozlúčime a manažérka mi sľubuje, že sa mi ozve do dvoch týždňov, ako som dopadol.
Dva týždne prejdú a nič. Po treťom týždni píšem pani Tralalákovej mail, v ktorom sa pýtam, či sa ešte nerozhodli, keďže sa neozvala, alebo to mám chápať tak, že si ma nevybrali. Na odpoveď čakám ďalšie dni, ale márne, žiadna nepríde. Už mi je jasné, že som z kola von, ale chcem to počuť od pani Tralalákovej, sľúbila mi to. Svoj pracovný mobil ale niekoľko dní nezdvíha. Napokon sa dovolám kolegyni, ktorá mi povie, že nevie odpovedať na moju otázku, pretože to rieši pani Tralaláková. Tá momentálne nie je v kancelárii, ale akonáhle sa vráti z obeda, povie jej a určite sa mi ozve. Odvtedy už prešlo pol roka. Dodnes čakám na ten telefonát.
Príbeh druhý: Pohovor prebieha v uvoľnenej atmosfére, no zároveň ma dusia odbornými otázkami. Viem na ne odpovedať. Na konci mi HR manažér povie: "Ozveme sa vám do troch dní. A hoci by som to nemal hovoriť, už teraz vám môžem povedať, že to s vami vyzerá nádejne."
Odvtedy prešli štyri mesiace. Mr. Hope nikdy nezavolal. Asi sa mu niečo stalo s telefónom. Tentoraz som sa už nestrápňoval vyvolávaním naspäť.
Príbeh tretí: Postúpim do užšieho kola a je mi opäť sľúbený dátum oznámenia výsledku. Už sa vôbec nehnevám, keď pán Brukštuk termín nedodrží. Aj keď neskôr, predsa len zavolal, oceňujem to. Pokojne príjmem aj správu, že sa rozhodli pre druhého kandidáta, vedel som to už na konci pohovoru, keď som od nich odchádzal - môj finálový súper ostal s manažérom v družnom rozhovore, vôbec sa nesnažil tajiť, že sa poznajú. Dorazí ma úplne iná vec, jeho hlas sa mi zdá akýsi čudný. Taká kachličková ozvena, akoby telefonoval z kúpeľne. Keď následne počujem špľachot vody vo vani, je po dohadoch. Pán Brukštuk mi oznamuje, že ostávam bez práce zatiaľ čo si umýva...nechcem povedať čo. Cena za najväčšie poníženie putuje pánovi Brukštukovi.
Ešte jeden bonusový: "Ale veď ja som vám volala." - "Prepáčte, ale nezaregistroval som žiadny hovor od vás." - "Ale určite som vám volala." - "Môj telefón mi zobrazí každý neprijatý hovor, následne ma naň upozorňuje pípaním, až kým si nepozriem, kto mi volal." - "Ale ja som vám určite volala..."
Možno mi niekto povie, že HR manažéri nemusia oznamovať neúspešným kandidátom výsledok pohovoru. Prečo ale potom sľubujú, že tak urobia? Stačí predsa povedať - ak sa neozveme dovtedy a dovtedy, znamená to, že ste neprijatý. Jednoduché a stručné. Ak niečo sľúbim, je minimálne slušné to dodržať.
Musím ešte dodať, že sa v žiadnom prípade necítim ako lúzer, pretože nakoniec si vždy prácu nájdem. Nezamestnaný bývam vždy len na krátke obdobie medzi dvoma zamestnaniami, v ktorých zvyknem vydržať zvyčajne 5 rokov, takže to, čo píšem, nie je prejav frustrácie.
Preto pridám aj jeden pekný príbeh, lebo ako som povedal na začiatku, niektorí HR manažéri sú aj ľudskí. Keď som odchádzal z mojej prvej práce, na HR oddelení, ktoré sa vtedy ešte volalo personálne, hoci už bolo po socializme, mi darovali peknú knihu a poďakovali mi za prácu, ktorú som pre nich vykonával. A čo také dôležité som robil, že sa takto pekne so mnou lúčili? Bol som praobyčajný závozník na Avii.
A to je dobrý nápad. Možno by som mal dnes pre zmenu na oplátku rozdávať knihy ja niektorým HR manažérom. Veď iste sa u nich na poličke medzi knihami Reč tela a Bohatý otec, chudobný otec nájde centimetrový kúsok pre Pravidlá slušnosti. Čo myslíte?
