Napríklad príde pani a pýta sa, či máme niečo od Harrisa. „Obávam sa, že nie,“ odpovedám a snažím sa vybaviť si, kto to, doparoma, je ten Harris. Pani chvíľu chodí medzi regálmi a potom nahnevane vykríkne: „Ale veď tu máte knihu od Harrisa! Ale tú už mám, máte od neho niečo iné?“
Tentoraz sa radšej dobre popozerám, ale ďalší titul od neho nevidím, takže poviem: „Žiaľ, nie.“
„A ste si stopercentne istý?“ gáni na mňa pani. A pokračuje: „Ako to, že nepoznáte Harrisa?“
„No..., nepoznám úplne všetkých spisovateľov, zvlášť u autorov thrillerov mám isté medzery,“ odpovedám, aj keď mi už medzitým dokvapčí, o koho ide. Vybavia sa mi aj názvy jeho kníh, lenže už je neskoro, už to schytávam: „No to je hrozné, na úrade práce sú desaťmetrové rady a tuto robia takíto...“
Alebo inde. Chlapec sa pýta, aké struny si zvyknú kupovať ľudoví huslisti. „Hmm, to netuším, som tu len druhý deň.“
„No dobre, ale vedieť by ste to mali!“
Je zlé, že neviem všetko. Rád by som, ale nedá sa, pretože sa túlam z obchodu do obchodu. Knihy, cédečká, papiernictvo, hudobné nástroje, elektro, nábytok...keď sortiment konečne dobre spoznám, idem ďalej. Keby som niekde ostal natrvalo, stal by sa zo mňa dokonalý vedúci predajne, ktorý by vedel všetko. Lenže predstava sivovlasého pánka v okuliaroch so zhrbenými plecami a zlými pečeňovými testami, ktorý prežil dvadsať rokov v tom istom obchode, mi naháňa hrôzu. Ja sa nemôžem zaoberať jednou vecou viac ako 2 roky. Potom už trpím.
A tak chodím z obchodu do obchodu a spoznávam stále nové a nové veci a viem o mnohom dosť, ale nie všetko o jednom.
A to sa ukazuje ako problém. Pretože ľudia chcú, aby som vedel všetko. Minimálne moji zákazníci.
