Ochutnával som kadečo. Cabernety, pinoty, tempranillá, merloty, malbecy... z Argentíny, Chile, Austrálie, Kalifornie, Francúzska, Talianska, Čiech aj Slovenska a jediné poznanie na konci tej cesty pre mňa bolo, že všetky tie vína..., že, proste, všetky tie vína..., že, skrátka..., chutia všetky rovnako.
Skôr, než ma obhádžete korkovými zátkami, musím, samozrejme, poznamenať, že moje barbarské chuťové poháriky registrovali „isté" nuansy, určité jemné, ťažko postrehnuteľné rozdiely, ale inak víno ako víno, neviem dodnes, ktoré je dobré a ktoré nie.
Moji známi to vedia. Radi pijú dobré víno, vedia rozoznať kvalitku, hovoria zasvätene o buketoch, trieslovinách, alkoholových chvostíkoch, privoniavajú k pohárom, premieľajú si nápoj v ústach a šťastne sa usmievajú, lebo na to prišli. Lebo proste na to prišli. Rád by som niečím prispel do ich debaty, prehodil čosi len tak mimochodom, nepoučujúco a bez náznaku pýchy, len aby sa vedelo, že hoci nepočúvam džez, buran nie som.
Ibaže asi som. Lebo nech sa snažím akokoľvek, jedno víno od druhého rozoznám len tak, že sa pozriem na etiketu. A presne tam si prečítam aj to, ako vlastne chutí, pretože pre mňa je to všetko len jedno jediné, anonymné víno, zameniteľné s akýmkoľvek iným. Tak hej, doparoma, dajte sem tú plechovku s pivom, chcem byť chvíľu sám.
Neustále čakám, že sa čosi stane. Niečo, čo mi vráti pošramotené sebavedomie. Nemyslím, že by som snáď začal rozoznávať kvalitu od „zapijátok", skôr niečo na tento štýl: Ktorýsi kamarát sa s pohárom v ruke otočí ku mne, pošepne mi tak, aby som to počul len ja, toto - Ach, Stefano, nič v tom nie je, žiadne tajomstvo, víno ako víno, žiadne dramatické rozdiely, je to len taká hra na intelektuálne snobstvo, taký fejk, chápeš..., si úplne v pohode, nie si vôbec žiadny barbar!
Pozriem naňho prekvapene, do mojej tváre vojde drobná vlna radosti, ktorá bude mohutnieť až obaja prepukneme v hlasný, srdečný smiech. Budeme sa plieskať po stehnách, šťastní, že život nie je taký komplikovaný, ako sa na prvý pohľad zdá, ale v zásade jednoduchý a predvídateľný a preto fajný. Nalejeme si oslobodzujúci horčičák s čučom z plastovej fľaše, budeme pri tom žuť vinterfrešku a baviť sa o vulgárnom pôvabe daisy dukes.
Ibaže zatiaľ všetci mlčia, nikomu nešklbe kútikmi úst. Hrajú to všetci statočne, ako tak prikladajú svoje rozmaznané nosíky k pohárom na dlhých stopkách. No veď nič. Žiadne stresy. Ja počkám.
