
Gemma Hayes sa však vo všeobecnosti neradí k popovým speváčkam, napriek tomu, že jej druhý a zatiaľ posledný album The Roads Don´t Love You, k tomu pocitu môže zvádzať. Jej raná tvorba totiž patrí do u nás nie príliš známeho žánru indie folk, resp. indie acoustic a ako napovedá názov, ide o fúziu folku a indie gitaroviek. Presne týmto kontrastom, týmto výrazom kdesi medzi Joni Mitchell a My Bloody Valentine (jej obľúbencami) kedysi zaujala. Jej dlhohrajúci debut Night On My Side je plný tohto zaujímavého balansovania medzi jemnými akustickými a noisovými zvukmi.
The Roads Don´t Love You je v tomto smere omnoho umiernenejší. Ako sama speváčka priznáva, rodil sa v ťažkej tvorivej kríze a jej fanúšikovia naňho museli čakať dva roky. A čakalo ich veľa, pretože Gemma Hayes už v tom čase mala za sebou nomináciu na Mercury Music Awards a cenu za najlepšiu speváčku roku 2002 na Hotpress Irish Music Awards. Nakoniec však albumovú jedenástku poskladala a odskočila si ju nahrať do Los Angeles, kde jej s produkciou pomáhal bubeník Joey Waronker.
Gemma Hayes sa týmto albumom posunula medzi etablované (a širokou verejnosťou akceptovateľné) pesničkárky ako Susan Vega či Sheryl Crow. Na CD sa nachádza hneď niekoľko hitoviek, či už úvodná Two Step, promované single Happy Sad a Undercover, či posledná Tomorrow. Obrúsením ostrých hrán možno Gemma Hayes stratila čo-to zo svojej jedinečnosti a viac zapadla do mainstreamu, na druhej strane však jej hudba pôsobí vyzretejšie a aj príjemnejšie. Ono totiž nie je bohviečo, keď vám po nežnej folkovine zničohonič zareve do ucha ostrá boostrovaná gitara, ako to bolo na predchádzajúcom Night On My Side. Album pôsobí jednoliato a pekne zľahka odsýpa, dobre sa o to stará kapela, ktorú Gemmin koproducent Waronker poskladal a zároveň sa postaral o rytmiku.
Z tejto stále osobitej speváčky je dnes tridsiatnička a presne to by som povedal o jej druhom albume, je to hudba pre tridsiatnikov, i keď uznávam, že takéto kategorizovanie môže byť dosť zavádzajúce. Chcem skôr povedať, že táto hudba zrela v dobrých sudoch a produkcia Gemmy Hayes je poľahky odlíšiteľná od tínedžerských hviezd typu Lene Marlin, Avril Lavigne, či najnovšie Kelly Clarkson, aj keď aj ony sa rady pohybujú vo vodách gitarového popu.
The Roads Don´t Love You vyšiel pred necelými dvoma rokmi, takže ak sa má scenár zopakovať, čoskoro by sme sa mohli dočkať ďalšieho albumu. Fanúšikovia, medzi ktorých sa poslušne hlásim, naňho už netrpezlivo čakajú.