Hneď na úvod albumu Piece By Piece vás totiž prekvapí svižnou bluesovou vypaľovačkou Shy Boy (ktorú mimochodom hudobná stanica VH1 zaradila koncom vlaňajška medzi desiatku najhorších videoklipov roku 2006, čo však s hudbou samotnou nijako nesúvisí, skladba má naozaj šmrnc a ťah). Druhá skladba Nine Million Bicycles je už z iného súdka. Tiež sa stala singlom a videoklip k nej často vídať v televízii. Predstavuje inú, trúchlivejšiu speváčkinu polohu. Obe zložil Meluin pianista Mike Batt, ktorý sa podpisuje pod väčšinu jej produkcie. V týchto dvoch polohách sa napokon nesie celý album, pričom prevládajú melancholické balady. Štyri z nich si zložila speváčka sama, zvyšok spomínaný klavirista a nájdeme tu aj coververzie starších hitov - najznámejšou je asi On The Road Again od Canned Heat, ktorá síce ničím novým neprekvapí, ale ani neurazí.
Je otázne, do akej miery by sa Katie Melua stala celosvetovo známou bez predchádzajúceho úspechu jej americkej kolegyne Norah Jones, ktorá akustickým baladám striektnutým bluesom, či easy listeningom vyšliapala chodník. Melua je síce na rozdiel od N. Jones viac šansónová, no podobnosť je tu dosť zrejmá. Najviac asi v spôsobe spevu, ktorý niekomu (napríklad mne) môže pripadať málo osobný, čo pravdepodobne zapríčiňuje jeho výrazná, dosť ostrá farba.
Exotickosť mena Katie Melua má korene v Gruzínsku, kde sa táto pôvabná speváčka pred dvadsiatimi dvoma rokmi narodila. Keď mala osem, rodičia emigrovali do Belfastu, kde jej otec, kardiochirurg dostal pracovnú ponuku. O 5 rokov neskôr sa presťahovali do Londýna a zhruba v tom čase sa 13ročná Katie prihlásila do televíznej súťaže pre talenty Stars Up Their Nose, ktorú s piesňou Mariah Carey "Without You" napokon vyhrala. To jej otvorilo dvere do sveta hudby a pri neskoršom štúdiu na Brit School For Performing Arts si našla vzťah k folkovej hudbe. Debutovala albumom s rovnomenným singlom Call Of The Search a už ten naznačil obe základné Meluine polohy, tú bluesovú i tú šansónovú.
Piesne Katie Melua by sa výborne hodili do odťažitých (najlepšie francúzskych) melodrám. Je na môj vkus príliš patetická, no v každom prípade je to na svetovej hudobnej scéne nezameniteľný zjav s jasne rozpoznateľným rukopisom, čo sa cení. Nie je to hudba, ktorú by som programovo vyhľadával, pretože sa mi zdá málo prekvapujúca a tak akosi proklamatívne oduševnená, cítiť z nej málo úprimnej, osobnej výpovede, aj keď sa o to iste snaží. No napriek tomu mám doma obidva jej albumy a zvyknem si ich aj často púšťať. Nepýtajte sa ma prečo, neviem sám. Už som predsa povedal, že máme s Katie rozporuplný vzťah.
