Musím povedať, že ma tento vokalista dostal hneď prvou skladbou. Violončelo, na ktorom hral jeho spoluhráč Adam Oleš, patrí medzi moje najobľúbenejšie nástroje a tento bol navyše prehnaný delayom, takže vytváral zaujímavé zádumčivé atmosférické plochy. Spojenie hypnotického spevu a violončela mi pripomínalo českú dvojku Tara Fuki, ktorá má mimochodom tiež väčšinu skladieb v poľštine. Karnas si však na slovenské turné, ktoré začalo deň predtým v bratislavskom Nu Spirit Bare pozval aj dvoch priateľov z Prešova, bubeníka Jozefa Krupu a klaviristku Janu Bezekovú, takže výsledný efekt bol o čosi bohatší.
Pekná hudba zo mňa dokáže vytlačiť slzy, keď sa do niečoho emotívneho hlbšie započúvam, už to zo mňa ide, nemôžem si pomôcť, som tak nastavený. Aj tu sa mi to dvakrát stalo, pričom som sa to snažil potláčať, kolegovia by si hneď klebetili. No takže občas to bolo malé utrpenie, nemôcť sa ponoriť úplne. Tá hudba k tomu vyslovene vyzývala - tu trochu etna, tu bluesu, tu džezu - toho predovšetkým - to všetko s klokotajúcim čelom v pozadí, citlivými klavírnymi vyhrávkami a hravým, odťažitým Karnasovým spevom, ktorý šiel po farbách a náladách. Na druhej strane mňa i publikum vedel rozosmiať svojimi vokálnymi i textovými úletmi a nespočetnými grimasami. „My tego nerobime na narkotikach," povedal na konci Grzegorz Karnas, ale mne môže hovoriť čo chce, mám svoje odfajčené. Aj keď v podstate mal pravdu, tá muzika nestála a nepadala na „tom".
Pôvodne som chcel napísať rovnako hypnotickú recenziu, ako bola hudba tejto šarišsko-sliezskej štvorky, ale kým som došiel domov, s malou zastávkou na dve pivá, odvaha i invencia vypršala. Ale keď chcete, čeknite si Gregorza na jeho stránke. Ten chlap to naozaj vie. Na pewno.
