Tým problémom bol druhý verš refrénu. Nemohol som pri počúvaní starého, zašumeného tranzistora nijako rozlúštiť, čo sa to tam spieva. Počul som tam niečo ako: „oklamaný mravčinec". Oklamaný mravčinec, zabúdaj, zabúdaj...
Samozrejme, hnevalo ma, že neviem, čo alebo kto to, dokelu, mravčinec je. Bolo mi jasné, že to nie je mravenisko, ani mravčiar, to divné zvieratko, u ktorého neviete, čo je chvost a čo hlava. A nebolo mi ani jasné, kto a prečo mravčinec, či mravčinca oklamal a ten teraz musí na sebe aplikovať vytesňovacie psychoterapeutické techniky, aby sa z tej patálie dostal.
Ale už nebolo cesty späť. Divný verš ma fascinoval svojou nezmyselnosťou a veľmi rýchlo sa mi zapáčil. Oklamaný mravčinec sa mi zavŕtal do hlavy ako hrdzavá samorezka a nebolo toho skrutkovača, čo by ju odtiaľ dostal von. A vždy, keď išla pieseň Zabúdaj, zabúdaj v rádiu - a boh vie, že to nebolo práve zriedkavo - som sa vždy tešil na chvíľu, kedy nastúpi inkriminovaný verš v refréne, a vyrevoval som ho doma na plné hrdlo: „oklamaný mrááávčinec".
"Čo to spievaš za hlúposti? pýtali sa rozčúlení rodičia, ale ani mi len nenapadlo spýtať sa ich, čo sa to tam vlastne v skutočnosti spieva. Oklamaný mravčinec totiž dokonale spĺňal požiadavky sedemročného chalana na kvalitu piesňového textu.
A čas plynul, plynul a ja som zabúdal, zabúdal „ako modré vlny riek". Až mi pieseň Oklamaný mravčinec, ako som si ju pohotovo premenoval, úplne vyfučala z pamäte. Až o mnoho rokov neskôr, keď sa z piesní mojej ranej mladosti stali repete piesne, som svoju starú známu odrhovačku v rovnomennej relácii opäť začul. I zažil som náhle a osviežujúce satori, keď som v refréne celkom zreteľne rozoznal text: „po sklamaní vrav si, nech, zabúdaj, zabúdaj..." Bolo že to radosti. Lebo poznanie, to je radosť.
Dnešné deti už majú, pravda, cestu k poznaniu o poznanie kratšiu. Už nemusia hútať, čo sa to v piesni spieva, digitálna technika poskytuje čistý zvuk a navyše, dnešní textári prinášajú omnoho jasnejšie proklamácie. Píše sa zrozumiteľne (daj ruku do mojej ruky, je je je jé), občas výhražne (tak otvor bránu, lebo ju rozbijem), občas vyčítavo (si vy..baná zlatokopka), ale takmer vždy pekne civilne (ty máš takú dobrú riť). Už ich nik nenúti, aby „leteli svetom ako smiech". To len mňa v detstve trápili metaforami. A to nie je spravodlivé. Cítim sa podvedený ako mravčinec.
