Dodnes sa špekuluje nad tým, či to bol suicidiálny zámer, alebo jednoducho nehoda, no všeobecne panuje názor, že skôr šlo o ten druhý prípad (farmakológia v tom čase nebola na takej úrovni ako dnes a predávkovanie silnými antidepresívami mohli spôsobiť aj dve-tri tablety naviac). Nick Drake v tom čase brával lieky, ktoré mu predpísal psychiater. Mali mu pomáhať proti depresiám i nespavosti. Zvykol celé noci prebdieť a hrávať pri tom na gitare, alebo počúvať hudbu. Mnohé z jeho krásnych vecí vznikali nadránom. Potom sa mu, aj za pomoci liekov, podarilo zaspať.
When The Day Is Done
Nick Drake bol pritom počas štúdií na strednej škole bežným, veselým chlapcom, dokonca úspešným športovcom. Bol výborným bežcom i kapitánom rugbyového mužstva. Hrával v školskom orchestri na piano, učil sa na klarinet i saxofón, neskôr sa mu do rúk dostala i gitara. Od začiatku na nej experimentoval s vlastnými alternatívnymi ladeniami a svojským fingerpickingom. Neskôr, počas štúdia anglickej literatúry na Cambridgskej univerzite, tak ako mnoho iných študentov tej doby, objavil i alternatívne stavy mysle sprostredkované ľahkými drogami. Viacero jeho piesňových textov pochádzajúcich z toho obdobia bolo ovplyvnených práve touto skúsenosťou.
Svoj prvý album Five Leaves Left (1969) začal točiť v dvadsiatich rokoch s podporou producenta Joea Boyda (objaviteľa Fairport Convention, či Johna Martyna), ktorého produkčná spoločnosť spolupracovala s Island Records. Hrali na ňom i gitarista Fairport Convention Richard Thompson a kontrabasista kultových Pentangle Danny Thompson. Album sa stretol s priaznivou kritikou publicistov, ale jeho predaj bol na britské pomery veľmi slabý (u nás by snáď získal i zlatú platňu). Podobne to však bolo aj s ďalšími albumami Bryter Layter (1970) a Pink Moon (1972).
Black Eyed Dog
Drake v čase natáčania Bryter Layter opustil univerzitu s cieľom venovať sa výlučne hudbe. Začal viac koncertovať, no jeho zádumčivé, melancholické piesne sa nestretli s nadšenou odozvou u folkového publika, ktoré bolo v tej dobe zvyknuté na iné poňatie žánru. Drake medzi piesňami s publikom nekomunikoval, nebol to zabávač, vždy len preladzoval gitaru, čo odvádzalo pozornosť divákov. Niekedy, keď nebol v dobrej kondícii sa dokonca stalo, že uprostred piesne vstal a odišiel z pódia. Jeho koncerty boli navštevované poskromne a bolo ich čím ďalej, tým menej a menej. Zrejme tu niekde začali Drakeove depresívne stavy, ktoré slabá odozva na jeho albumy pravdepodobne len umocnila. On totiž, hoci nesmelo a skromne, túžil po sláve a uznaní.
Drake sa neskôr z Londýna vrátil domov k rodičom na usadlosť Far Leys. Stále skladal piesne, pár ich ešte stihol i nahrať, no jeho ďalšie albumy zostavené s nevydaných skladieb i výberov z doterajších albumov začali vychádzať až po jeho smrti.
Hanging On A Star
Nick Drake je príkladom umelca, ktorého tvorba počas jeho života ostala nepovšimnutá, či nepochopená. Jeho kult však začal narastať v osemdesiatych rokoch, keď ho objavili iní slávni muzikanti, napríklad Petr Buck z R.E.M, či Robert Smith z The Cure (Cure si dali názov podľa jedného verša z Drakevej piesne). Dnes je už Drake pojmom pre celý weird-folkový svet, dá sa povedať, že väčšina dnešných pesničkárov vyrastala aj na jeho piesňach. Jeho fanúšikmi sú aj ľudia ako herec Brad Pitt, pesničkárska megahviezda James Blunt, či, povedzme, aj náš Miro Žbirka. Mnoho umelcov natáča coveralbumy s Drakeovými piesňami, existuje ich niekoľko, jeho skladby boli použité vo viac ako dvadsiatke filmov (z najnovších spomeniem najpríklad romantickú feériu Dom pri jazere z minulého roka). Pieseň Pink Moon bola v roku 2000 použitá v reklame na Volkswagen, čo tiež výrazne oživilo záujem o tohto nevšedného umelca.
V súvislosti s Drakeovými pesničkami rád používam túto vetu: Ak raz prepadnete kúzlu tohto pesničkára, váš život už nikdy nebude taký, ako predtým. Drake bol nepochybne génius, nebojím sa používať toto slovo v spojení s ním neopatrne. Jeho mystické texty s častými naturalistickými odkazmi, symbolickou poetikou, či jemnými, panenskými vyznaniami lásky, vytvárali v spojení so silnými melódiami prednášanými nenásilne, zamatovo zafarbeným hlasom a sofistikovanou hrou na netradične naladenej gitare neobyčajne silnú atmosféru.
Nie je to, samozrejme, hudba, ktorá vás rozveselí. Pomôže vám skôr ku kontemplatívnym ponorom do tmavých hlbín. Perly sa však nenachádzajú na morskej hladine, ležia na jeho dne. Nick Drake ich pre nás odtiaľ celý svoj krátky život vyťahoval.
V článku boli použité informácie zo stránok venovaných ND a wikipedie.
