Otec od nás pravidelne odchádzal. Ja som však bol tomuto faktu rád, lebo som ho neznášal. Vždy som sa úprimne zaradoval, keď vypadol. Raz, keď musela ísť mama niekam a ja som ostal doma na víkend sám, poprosila otca, aby ma z toho svojho azylu občas prišiel pozrieť, či som v poriadku.
A on prišiel a nebol sám. V ruke držal vranu. Moje desaťročné srdce hneď poskočilo, pretože mať doma vranu, to bolo niečo. To nebolo ako mať andulku alebo škrečka. Behom jedného dopoludnia otec pre tú vranu zostrojil veľkú výpravnú voliéru, ktorú sme umiestnili na balkón. To, samozrejme, na mňa urobilo veľký dojem a v tej chvíli som hneď zabudol, ako toho človeka nemám rád. Dokonca, keď odchádzal, prišlo mi za ním ľúto a keď som ho oknom sledoval, ako odchádza po chodníku naspäť do toho svojho azylu, aj mi pár slzičiek vyšlo. Ako ľahko sa dá malý fagan obalamutiť. To však boli posledné slzy za otcom. Rýchlo som sa spamätal a vrátil sa späť k svojmu generačnému rebelantstvu.
Vrana, samozrejme, ako hrdý zajatec nechcela žrať. Musel som jej miernym násilím otvárať zobák a strkať potravu za jazyk. Problémom sa však ukázalo niečo iné. Teraz preskočím prvé stretnutie mamy s vranou spočívajúce v otázke „To čo je???" a lakonickej odpovedi: „Vrana" a prejdem rovno ku krákaniu.
Vrana totiž usedavo krákala. A vybrala si na to úplne najvhodnejší čas - začínala zhruba o štvrtej ráno alebo aj skôr. Nemohli sme spávať, pretože balkón sme mali hneď pri spálni a krákanie bolo intenzívne.
Po pár prebdených nociach mama rozhodla: vrana musí preč. A tak si otec po ňu prišiel. Vzal ju a vypustil ju na mieste, kde ju chytil.
Žiadneho vtáka som už potom nechoval, vlastne som sa stal odporcom chovu vtákov v klietkach, pretože táto skúsenosť ma naučila, že prirodzenosťou vtákov je lietanie, rozhodne nie státie na balkóne. Tiež by sa mi nepáčilo, keby mi niekto zakazoval byť na balkóne a nútil ma lietať.
Otec sa k nám potom z času na čas vracal a skúšali s mamou spolu žiť, ale boli to zbytočné pokusy a ja som sa na mamu zakaždým nazlostil, keď ho stále nanovo prijala, pretože v mojom srdci už preňho nebolo miesta.
Hoci, keď tak nad tým teraz premýšľam, zdá sa mi, že akokoľvek som sa snažil, aj tak sa mi ho odtiaľ nikdy nepodarilo vyhnať.
