Do Hríba sa kope dobre. Má jasné názory, vyslovuje ich, hoci na ne nie je spoločenská objednávka. Sú formulované jednoznačne, takže sa o nich dobre polemizuje. A keď náhodou kritikom dôjdu argumenty, príde vhod pouťahovať si s Hríbovho mena. Mnohí diskutéri na nete si už takto uhnali ťažkú mykofóbiu.
Lenže ako kopať do niekoho, o kom nevieme, za čím si stojí? Do niekoho, kto sa ledva prejaví? Čo napríklad so spomínaným ministrom? Netuším, čo spravil pre kultúru, aké sú jeho vízie, čo plánuje urobiť. Nepočul som zatiaľ jeho jediný jasný postoj, žiadnu konkrétnu myšlienku, a nebyť jeho doteraz neprejavenej záľuby v insitnej publicistike, ani by som netušil, že obľubuje oduševnený sentiment vo viazanom verši.
Slovensko nemá šťastie na básnikov. Česi majú svojich Wernischov, Topolov, Jirousov, Krchovských a mnohých ďalších ľudí undergroundu. My máme Koyšov, Mihálikov, Válekov a - Rúfusov. Desiatky talentovaných antihrdinov, čo sa neštítili ľúbostnej avantúry s režimom. Lenže Slovač je taká, ako jej poeti - patetická, sentimentálna a prístupná všelijakým kompromisom. Netreba jej to pripomínať, lebo sa jej citlivá duša nahnevá a začne kopať.
Vidím páry naleštených martensiek i lakoviek s tenkou podrážkou, značkových tenisiek i čižiem oblepených zvyškami podstielky. Mnohí si ešte kopnú. A zvýšený krvný tlak upokoja nejakým milým sonetom od klasika.
